{"guid": "440137fb-c570-4c1d-8f80-c97bbc2cbfac:0582db13-bfb8-4bc9-a67c-8a7ecbcf3368", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3", "spisova_znacka": "7Sžso/54/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/54/2015 z 23. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2017, sp. zn. 7Sžso/54/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3", "identifikacne_cislo": "5014200307", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2017-02-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0582db13-bfb8-4bc9-a67c-8a7ecbcf3368", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžso/54/2015\n5014200307\n23. 02. 2017\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2017:5014200307.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Ľubici Filovej, v právnej veci žalobcu: Q., proti\nžalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti\npribratého účastníka konania REPRUF, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 198, v\nkonaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. k. 14696-2/2014-BA zo dňa 12.02.2014, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/9/2014-110 zo dňa 9. júna 2015,\njednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/9/2014-110 zo dňa 9.\njúna 2015 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.\nKrajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom č. k. 20Scud/9/2014-110 zo dňa 9. júna 2015 zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. 14696-2/2014BA zo dňa 12.02.2014, žiadajúc, aby súd uvedené rozhodnutie zrušil v spojení s rozhodnutím\nprvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania\nnepriznal.\nZ odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že\nSociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. k. 44772-1/2013-CA zo dňa 12.09.2013 rozhodla\ntak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o., od 01.02.2012 podľa slovenskej\nlegislatívy. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný správny orgán, ktorý napadnutým\nrozhodnutím č. k. 14696-2/2014-BA zo dňa 12.02.2014 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové\nrozhodnutie potvrdil. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd tiež preukázané, že kontrolou\nso zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v\nobdobí od 04.01.2012 do 26.02.2013 bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom\nsídle zamestnávateľa - Palárikova 76, Čadca a to od 26.02.2013 do 08.03.2013. Bolo zistené, že\nzamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej\nadrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o. Dňa 05.03.2013, kedy\nbola vykonaná opätovne kontrola na adrese spoločnosti sa nachádzali pani J. B. B., konateľ spoločnosti\na pán B. U., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady\nzamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami\n\nboli uzatvorené do 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne.\nVšetci zamestnanci spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po\nrôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom\ntelefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Žalovaný konštatoval, že kontrolou zameranou na\npreverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo preukázať na základe\nrelevantných skutočností, že na žalobcu sa od 01.02.2012 vzťahuje slovenská legislatíva.\nKrajský súd zdôraznil, že podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z\n29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné\nnariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá\nzvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v\nodlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť\nako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym\npredpisom určeným v súlade s ods. 1.“\nCitujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti\nprávnych predpisov), v § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, v § 20\nods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, konštatoval, že pravidlá určujúce\npríslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej\núnie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná\nlegislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby\nosoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté\nsystémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali\nsystému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak\nneumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo,\naby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné,\nže výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej\nvýhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je\nsamostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje\nna celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové\npoistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné\npoistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD\nA1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1\nzároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom\nštáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne\nvykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky\nčlenské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné\npovolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu\nnevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území\niného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha\nprávnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že\nsa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1\nnevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ\naj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne\nvykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba,\nktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako\nzamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch,\nak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú\nčasť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto\npodnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo\nmiesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne\nzamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.\nĎalej krajský súd poukázal na to, že od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012,\nktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného\nvýkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom\n\nzamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami\npodnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca\nv jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých\nčlenských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá\nbydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Uviedol,\nže takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych\npredpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch\nmesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť\nvykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.\nPodľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z\n29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 (3) ako aj nariadenie\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)\na čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO\nv dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo\nnebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by\nreálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom\nPalárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území\nSR.\nPodľa názoru krajského súdu žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca\nu označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými\nv žalobe - záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.2013, Registračný\nlist FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné správy\no vykonaní prác - túto skutkovú okolnosť nepreukázal. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené\nvizitkami firiem krajský súd vyhodnotil ako nekonkrétne z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác,\nako aj rozsahu prác, žalobca nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR.\nMiesto vykonania prác je uvedené len Bratislava, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania\nprác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii\nštvrťročných prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, že žalobca bol\nv konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy. Doklad\no vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní\npracovnej činnosti zamestnanca. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel podľa názoru súdu\ns prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Čo sa týka\nhlásenia o pobyte na území SR zo dňa 17.05.2013, je treba uviesť, že sa jedná o dôkaz neurčitý,\npretože ako dôvod pobytu na území SR je uvedené „biznis“, z čoho však nevyplýva, či sa jednalo o\nvykonávanie činnosti zamestnanca alebo vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby,\nktorou je žalobkyňa. Tiež nie je zrejmé, z akých podkladov (z akého zdroja) hotelové zariadenie, ktoré\nhlásenie vydalo, čerpalo pri jeho vystavovaní. Okrem toho sa jednalo o jednorazový víkendový pobyt\nod 17.05.2013 do 19.05.2013. Samotná pracovná zmluva nepreukazuje reálne vykonávanie práce, len\npreukazuje formálny právny základ dojednaného pracovného pomeru. Krajský súd konštatoval, že ani\nz týchto listinných dôkazov žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy,\nna základe ktorej mal vykonať práce promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom\nalebo klientmi zamestnávateľa, poukazom na obsah pojmu promótor (z anglického promotion podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších). Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ,\nktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a\nprvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré\nby spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole,\nktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe\na aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými\npodmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 01.02.2012 prácu reálne vykonával.\nKrajský súd považoval záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\npodľa slovenskej legislatívy, za súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z. z. ako zákonnú\npodmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v\npracovnom pomere. Konštatoval, že takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol\nvydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými\n\núdajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o, Čadca, keďže podanie a registrácia\nprihlášky nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa,\npoukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 461/2003 Z. z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti\na povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia\nstatusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné\nbremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah\nprác od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy\nvykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach.\nŽalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre\nzamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval,\ns ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.\nKrajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného\nnariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území\nPoľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť\nako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch\ntak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia\npredpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných\nčlenských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a\naplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho\nnariadenia). Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom\nštáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania\nna území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne\nzárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia) a súčasne, že v danom prípade neboli splnené\npodmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol\npreukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských\nštátoch.\nZa nedôvodné považoval krajský súd námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov\nna území SR, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych\norgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade\nnebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol\npreukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských\nštátoch, tak ako to vyššie zdôvodnil. Rovnako za neodôvodnenú považoval námietku diskriminačného\nzaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné\nrozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo označené ako diskriminačné.\nKrajský súd dospejúc k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209\nods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a\nobsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti, žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1\nO.s.p. zamietol.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobcovi\npre neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že pribratému účastníkovi v\ntomto type súdneho konania náhrada trov konania zo zákona (O.s.p.) neprináleží.\n2.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Navrhoval, aby\nodvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný dňa 9. júna 2015 č. k. 20Scud/9/2014-110 a\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 14696-2/2014-BA zo dňa 12.02.2014, a predchádzajúce\nrozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca č. k. 44772-1/2013-CA zo dňa 12.09.2013 zrušil a\nnásledne vec odovzdal Sociálnej poisťovni pobočka Čadca na opätovné prešetrenie. Alternatívne žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci samej a skonštatoval, že žalobcovi odo dňa 1.\nfebruára 2012 do 30. apríla 2015 vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\n\na povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, IČO:\n46 550 291.\nV dôvodoch odvolania žalobca vytýkal krajskému súdu nesprávne použitie čl. 288 ods. 2 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o európskej únii tým, že neboli uplatnené a\ntým, že rozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov\nnariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal byť v predmetom rozsahu rozširovaný, upravovaný\nani doplňovaný. Dôvodil, že vydanie napadnutého rozsudku Krajským súdom v Žiline na základe\nvnútroštátnych právnych predpisov namiesto predpisov nariadení Európskej únie, ktorých obsah v\npredmetnom rozsahu nebolo možné rozširovať, modifikovať a ani dopĺňať, je potrebné uznať za hrubé\nporušenie zákona Európskej únie.\nŽalobca namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 87 a základného nariadenia v súvislosti s\nčl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm. b Nariadenia Európskeho parlamentu a\nRady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 vo veci\nkoordinácie systémov sociálneho poistenia a nariadenie č. 987/2009 týkajúce sa vykonávania nariadenia\n(ES) č. 883/2004 tým, že boli nesprávne uplatniteľné, a posúdenie práce navrhovateľa, ako práce,\nktorá má marginálny charakter, počas kedy sa uvedené predpisy nemôžu vzťahovať na navrhovateľa,\npretože on uzatvoril pracovnú zmluvu pred tým, ako vošli do platnosti predpisy o marginálnom charaktere\npráce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo prechodné obdobie uvedené v čl. 87a\nzákladného nariadenia, preto sa na navrhovateľa vzťahuje 10 - ročné prechodné obdobie, počas ktorého\nsa neuplatňuje predpis čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia.\nŽalobca tiež namietal hrubé porušenie hmotného práva a to čl. 45, 46 a 48 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie tým, že bol vykonaný ľubovoľný odtrhnutý od judikatúry a zaväzujúci výklad princípu slobodného\npobytu zamestnancov a ponímania zamestnanca a taktiež pravidlá rovnosti, aj keď doklady ako aj\nvysvetlenia podané navrhovateľom zreteľne preukazujú, že je zamestnancom podľa zákonov Európske\núnie. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 23. marca 1982\nvo veci 53/81, D.M. Levin v. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 3. júla 1986 vo veci 66/85, Deborah\nLawrie-Blum v. Land Baden-Württemberg a rozsudok zo dňa 31. mája 1987 vo veci 344/87, I. Bettray\nv. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 6. novembra 2003 vo veci C-413/01, Franca Nimi-Orasche v\nBundesminister für Wissenschaft, Verkehr und Kunst, v ktorých je definovaný pojem zamestnanca\nv súlade s článkom 48. Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, že nepreukázal, že na území\nSlovenska vykonával práce. Nesúhlasil s postupom sociálnej poisťovne ako aj súdu, keď účastníkovi\nkonania ako zamestnávateľovi ukladajú povinnosti, ktoré mu podľa zákona neprináležia. Trval na tom, že\npredložil dostatočné doklady, z ktorých vyplývalo, že vykonával poctivú prácu na území Slovenska, majúc\ntiež za to, že dožadovanie od navrhovateľa iných dokladov, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku\nsúdu v priebehu súdneho konania, je minimálne oneskorené. Uviedol, že tak ako on aj účastník konania\nsa dostali do absurdnej situácie, keď musia zdôvodňovať činnosti vykonávanej práce zatiaľ čo občania\nSlovenskej republiky sú z tejto povinnosti oslobodení, v čom videl diskrimináciu poľských občanov. V\ndanej súvislosti poukázal na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 24. októbra 1974,\nvo veci 36/74 B.N.O. Walrave a L. J. N. Koch v. Association Union Cvkliste Internationale, Koninklijke\nNederlandsche Wielren Unie a Federación Espańola Ciclismo.\nŽalobca ďalej namietal porušenie čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia, ktoré malo vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku tým, že bolo podporené stanovisko, že práca navrhovateľa mala marginálny\ncharakter, kedy Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych ako inštitúcia miesta bydliska nie je oprávnená\nposudzovať pracovnú dobu navrhovateľa vykonávanú na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so\nslovenským zamestnávateľom, a v tejto záležitosti sa sociálna poisťovňa vo vydaných rozhodnutiach\nako aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku podriadil napadnutému rozhodnutiu na základe\nvykonaného posúdenia prostredníctvom Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych a opomenul argumentácie\nnavrhovateľa týkajúce sa výmery a charakteru jeho práce. Uviedol, že vo vzťahu k navrhovateľovi je\nnadriadenou inštitúciou sociálna poisťovňa ako inštitúcia miesta výkonu práce, keď predpisy čl. 13 ods.\n3 základného nariadenia dávajú do popredia zamestnanie na základe pracovnej zmluvy. Poukázal na\nto, že už v odvolaní proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Čadca ako aj Sociálnej poisťovni\n- ústredie vypočítal, že vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky\nv rozsahu 5 % času menovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba, keď vykonával\nčinnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rozsahu maximálne 160 hodín mesačne a činnosť\n\nako zamestnanec vykonával v rozsahu 10 hodín mesačne. Zdôraznil, že ani Zaklad Ubezpieczeń\nSpolecznych ani sociálna poisťovňa nekonali v súlade s legislatívou spoločenstva a prijali záver,\nže činnosť žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky je zanedbateľná. Namietal, že\nsúčinnosť v zákonnom rozsahu medzi poľskou poisťovňou a sociálnou poisťovňou chýbala, považujúc\nich postup v rozpore s účelom čl. 48 až 51 Lisabonskej zmluvy, v ktorom sa zaručuje zamestnancom\nvyužívajúci práva slobodného pobytu, aby nestrácali výhody, ktoré im patria zo sociálneho zabezpečenia\nv súlade s legislatívou určitej členskej krajiny.\nŽalobca tiež namietal porušenie č. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti článku 20 Nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia\n(ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia, ktoré má vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku tým, že ostalo v platnosti rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v\npriebehu nedôvodne uplatniteľnej procedúry príslušnej legislatívy, pretože sociálna poisťovňa v oboch\nstupňoch vydala rozhodnutie o vylúčení navrhovateľa z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia\nZaklad Ubezpieczeń Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania\npríslušnej legislatívy s prihliadnutím na čl. 16 vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie podľa\nmiesta bydliska Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych mohla inštitúcia podľa miesta výkonu práce sociálna\npoisťovňa vydať napadnuté rozhodnutia z 12.09. 2013, č. 44772-1/2013-CA a následne 14696-2/2014BA z 12.02.2014. Namietal, že postup vyplývajúci z citovaných nariadení bol oboma inštitúciami (Zaklad\nUbezpieczeń Spolecznych a Sociálna poisťovňa) realizovaný dobrovoľne, ktorého účelom bolo iba jedno\nriešenie a to vylúčiť navrhovateľa zo systému sociálneho poistenia na Slovensku, ktorý postup treba\npovažovať za rozporný s princípmi Európskej únie o slobodnom prechode zamestnancov. Uviedol,\nže neskoršie rozhodnutie Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych bolo postavené na nekritickom prijatí\nsprávnosti stanoviska slovenskej sociálnej poisťovne týkajúceho sa skutočnosti, že aj napriek tomu,\nže navrhovateľ uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou REPRUF, s.r.o., v skutočnosti túto prácu\nnevykonával. Vyslovil názor, že takéto konanie je v hrubom rozpore s predpismi nariadení Európskej únie\no koordinácii systémov sociálneho poistenia a vedie k rozporným činnostiam oproti riešeniam Európskej\núnie.\nŽalobca tiež namietal porušenie v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku tým, že bolo prostredníctvom sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch\ninštitúciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené v článku 6 a 16\nvykonávacieho nariadenia ako aj v ustanoveniach rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa 12. júna\n2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov určenia príslušnej\nlegislatívy a poskytnutia dávok podľa základného nariadenia počas kedy je v priebehu určovania\npríslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií za účelom\nsplnenia všetkých práv, ktoré prislúchajú navrhovateľovi.\nZáverom žalobca zo strany súdu prvého stupňa a sociálnej poisťovne považoval za závažné porušenie\nhmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia\nč. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci\nsociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne\nzárobkovej činnej osoby v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje možnosť určenia legislatívy\npríslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia. Tvrdil, že sociálna poisťovňa ako aj prvostupňový súd rozhodli, napriek\ntomu, že v jeho prípade nie je žiadne rozhodnutie vo veci právoplatne skončené, poukazom na to, že\nZaklad Ubezpieczeń Spolecznych rozhodnutím nesprávne určil pre žalobcu poľskú legislatívu v oblasti\nsociálneho poistenia, voči ktorému podal odvolanie a toto rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, a\npreto napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Čadca a Sociálnej poisťovne - ústredie sú\npredčasné.\n3.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote v prospech žalobcu podal odvolanie aj\npribratý účastník REPRUF, s.r.o.. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa\n9. júna 2015 č. k. 20Scud/9/2014-110 a aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 14696-2/2014BA z 12.2.2014 a predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca z 12.09.2013 č.\n44772-1/2013-CA zrušil.\n\nV dôvodoch odvolania účastník namietal závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku a to článok 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna\nnorma poukazujúca na legislatívu príslušnú vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej\nčinnosť ako zamestnanca a činnosť ako samostatne zárobkovej činnej osoby v rôznych členských\nkrajinách, čím sa vylučuje možnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom\nako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil že porušenie uvedenej\nnormy priviedlo k vydaniu napadnutého rozsudku napriek tomu, že žiadne rozhodnutie vo veci nie je\nprávoplatné ani konečné, lebo rozhodnutie sociálnej poisťovne na základe, ktorého sociálna poisťovňa\na Krajský súd v Žiline vydali svoje rozhodnutia vo veci nie právoplatná ani konečná.\nĎalej namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 87 a základného nariadenia v súvislosti s\nčl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm. b Nariadenia Európskeho parlamentu a\nRady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 vo veci\nkoordinácie systémov sociálneho poistenia a nariadenie č. 987/2009 týkajúce sa vykonávania nariadenia\n(ES) č. 883/2004 tým, že boli nesprávne uplatniteľné, a posúdenie práce navrhovateľa, ako práce,\nktorá má marginálny charakter, počas kedy sa uvedené predpisy nemôžu vzťahovať na navrhovateľa,\npretože on uzatvoril pracovnú zmluvu pred tým, ako vošli do platnosti predpisy o marginálnom charaktere\npráce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo prechodné obdobie uvedené v čl. 87a\nzákladného nariadenia, preto sa na navrhovateľa vzťahuje 10 - ročné prechodné obdobie, počas ktorého\nsa neuplatňuje predpis čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia.\nTiež namietal potvrdenie v napadnutom rozsudku krajského súdu stanoviska o zanedbateľnom\ncharaktere činnosti vykonávanej žalobcom, napriek tomu, že žalobca tvrdil, že jeho činnosť ako\nzamestnanca nemá zanedbateľných charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF,\ns.r.o., čiže 10 hodín týždenne prekročila 5 % času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná\nosoba. V danej súvislosti poukázal na rozsudok odvolacieho súdu Rzeszowe zo dňa 27. novembra 2014,\nsp. zn. III. AUa 468/14.\nNamietal vykonanie nesprávneho posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, že žalobca napriek\ntomu, že takú možnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkonu činnosti ako zamestnanec\nv priebehu správneho konania, a preto nie je možné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho\nkonania. Uviedol, že krajský súd prijal nesprávny záver, že žalobca mal možnosť predstaviť akékoľvek\ndôkazy v priebehu správneho konania, keďže žalobca nebol účastníkom správneho konania, ktoré sa\nukončilo protokolom o vykonanej kontrole.\nNamietal odňatie žalobcovi reálnej možnosti na obranu jemu prislúchajúcich práv v dôsledku posúdenia\nna začiatku, že činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následne prijatia stanoviska,\nže táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter.\nNamietal vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, že zo zaregistrovania žalobcu v\nsystéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia žalobcu individuálneho čísla poistenca nevzniká\nzamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, ani nesvedčí o tom, že je\nzamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia.\nZáverom účastník uviedol, že množstvo zákonných porušení na strane krajského súdu a sociálnej\npoisťovne v oboch stupňoch podporujú žiadosť účastníka konania o zrušenie napadnutého rozsudku\nkrajského súdu a rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňoch predovšetkým z dôvodu prijatia\nuvedených rozhodnutí na základe chybnej informácie od poľskej poisťovne Zaklad Ubezpieczeń\nSpolecznych, ktorá je inštitúcia príslušná miestu bývania žalobcu a súčasne poskytnutá informácia nie\nje právoplatným rozhodnutím.\n4.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako\nvecne správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými žalobcom v jeho odvolaní nesúhlasil. Uviedol,\nže žalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne\nrelevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa 12.02.2014 č. 14696-2/2014-BA, napadnuté žalobou,\npovažoval za vydané v súlade so zákonom, poukazom na to, že v odôvodnení je náležite objasnené,\n\nz akých dôvodov žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Tiež uviedol, že vo\nvyjadrení zo dňa 17. júla 2014 k žalobe zaujal stanovisko ku každej námietke žalobcu v žalobe uvedenej,\nktorého sa naďalej pridržiava.\nK odvolaniu pribratého účastníka žalovaný uviedol, že zamestnávateľ REPRUF, s..r.o., bol v danej veci\npribratý do konania uznesením Krajského súdu v Žiline z 24. novembra 2014 č. k. 20Scud/9/2014-75\npodľa § 250 ods. 1 O.s.p. a ako pribratý účastník konania nebol oprávnený podať odvolanie za žalobcu.\nNavrhoval, aby odvolací súd odvolanie pribratého účastníka konania odmietol, pretože ho podala osoba,\nktorá na to nebola oprávnená.\n5.\nK odvolaniu žalobcu sa vyjadril pribratý účastník konania tak, že navrhoval odvolaniu vyhovieť.\n6.\nK odvolaniu pribratého účastníka konania sa žalobcu vyjadril tak, že odvolanie považoval za dôvodné\na navrhoval, aby odvolací súd zohľadnil obe odvolania.\n7.\nPodľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2\nzákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaných odvolaní (§ 246c ods.\n1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolania prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\nzo dňa 12.02.2014 č. 14696-2/2014-BA a vrátenia veci na ďalšie konanie.\nOdvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení\ns rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho\npohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z\ntakto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu,\nktorým žalovaný s konečnou platnosťou rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské\npoistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi\nzamestnávateľa REPRUF, s.r.o., od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy.\nOdvolací súd zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného mal\npreukázané, že prvostupňovým rozhodnutím č. 44772-1/2013-CA z 12.09.2013 Sociálna poisťovňa\npobočka Čadca rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., od 01.02.2012\npodľa slovenskej legislatívy. Na základe odvolania žalobcu a zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. proti\nuvedenému prvostupňovému rozhodnutia žalovaný napadnutým rozhodnutím 14696-2/2014-BA zo dňa\n\n12.02.2014 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca č. 44772-1/2013-CA\nz 12.09.2013 a odvolania zamietol.\nOdvolací súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa\nv odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\nNajvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom\nna právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého\nrozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za\nsprávne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti,\nna zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.\nOdvolací súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu podľa\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní\nzákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho\nsúdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych\norgánov v zmysle §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal\nv súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu\nodvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci súd prvého stupňa v procese\nsúdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v\nzmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku citovaných vyššie.\nOdvolací súd zistil, že zásadné námietky žalobcu, ako aj pribratého účastníka konania ktorými napádajú\nzákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako aj rozhodnutí žalovaného správneho orgánu\nspočívajú v tvrdení, že prvostupňový súd ako aj žalovaný v danej veci postupovali a rozhodli v rozpore s\nprávnou úpravou ustanovenou v Nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia- (porušenie čl. 13 ods. 3) a č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009\ntýkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 - ( namietané porušenie čl. 6, čl. 14 ods. 5 b, čl.\n16 ods. 2, 3, 4, čl. 20), vytýkajúc krajskému súdu nesprávne použitie vnútroštátnych predpisov v rozpore\ns právnou úpravou Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\nOdvolací súd zameral preto svoju pozornosť na to, či rozhodnutie súdu v rámci súdneho prieskumu\nzákonnosti napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovni nevybočilo z namietanej právnej úpravy\nustanovenej v Nariadení ES č. 883/2004 a jeho vykonávacieho nariadenia ES 987/2009.\n\nEurópsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články\n42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy, z\nktorých odvolací súd upriamuje pozornosť najmä na to: že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov\nsociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej\núrovne a podmienok zamestnania; zmluva neustanovuje právomoci iné ako tie, ktoré sú uvedené v\nčlánku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako\nzamestnancov; nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho\nzabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov,\nktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva [4], bolo zmenené a doplnené a aktualizované viac krát, aby\nsa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby sa\nzohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase,\nkeď sa koordinačné pravidlá spoločenstva stávali zložitými a príliš rozsiahlymi. Nahradenie a súčasne\nmodernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného\npohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti\nsociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie\nzaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych\npredpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže\nv žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy\nuplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo,\nže zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo\nk prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v\nrámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa\ntak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,\nktoré by z toho mohli vzniknúť;\nPodľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ \"činnosť ako zamestnanec\" znamená každú činnosť\nalebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho\nzabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/\n\"poistenec\" vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1\na 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského\nštátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia;\nPodľa čl. 1, bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov\nčlenského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a\npodliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich\nrodinných príslušníkov a ich pozostalých.\nPodľa čl. 11, bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.\nPodľa čl. 13, bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\nPodľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného\nnariadenia:\n1. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto\nskutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.\n2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\n5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené\nza uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\n\n6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\nOdvolací súd po preskúmaní veci dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný\nsprávny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba\npovažovať za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné\npodmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nVychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé že sociálna\npoisťovňa začala konať v danom prípade na základe informácie poľskej inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia, že v posledných rokov na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú\npre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch s tým,\nže v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu\nmimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa platenia odvodov na sociálne zabezpečenie v\nPoľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. V súvislosti s\nposúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení na\nzáklade výmeny informácií so ZUS Varšava Sociálna poisťovňa - pobočka Čadca vykonala u\nzamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., Palárikova 76, Čadca\nkontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej\nrepubliky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013. Na základe kontrolných zistení sociálna poisťovňa\nvyhodnotila, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla\nalebo miesta podnikania, keď v označenom sídle spoločnosť nemá samostatnú kanceláriu a v čase\nkontroly 26.02.2013 sa v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec ani konateľ spoločnosti.\nV registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľa sídlila spoločnosť ACARTUS, s.r.o., ktorá pre\nuvedeného zamestnávateľa vykonávala účtovnícke práce. Na základe dojednaného termínu konateľom\ntejto spoločnosti sa dňa 05.03.2013 na adrese spoločnosti REPRUF, s.r.o., nachádzali konateľ tejto\nspoločnosti J. B. B. a B. U.. Sociálna poisťovňa pobočka Čadca vykonanou kontrolou zameranou\nna výkon činnosti zamestnancov nemala preukázaný reálny výkon činností žalobcu ako zamestnanca\nuvedenej spoločnosti na území Slovenskej republiky, nepovažujúc predložené formálne doklady pracovnú zmluvu a registračný list - prihlášku za relevantné skutočnosti preukazujúce skutočný výkon\nčinnosti zamestnanca. Sociálna poisťovňa pobočka Čadca na základe koordinácie s poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia vychádzajúc zo skutkových zistení vykonaných kontrol rozhodla tak, že\nžalobcovi od 01.02.2012 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, s ktorým skutkovým a právnym\nzáverom sa stotožnil aj žalovaný.\nSkutkové zistenia vyplývajúce v danom prípade z administratívneho spisu potvrdzujú že sociálna\npoisťovňa v danom prípade postupovala v úzkej súčinnosti so sociálnou inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia v Poľskej republike ZUS Varšava a teda v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16\nods. 4 vykonávacieho nariadenia, a preto odvolací súd námietku odvolateľov, ktorou namietali nesprávny\npostup žalovaného v rozpore s uvedenou právnou úpravou vykonávacieho nariadenia, považoval za\nnedôvodnú.\nVo vzťahu k zásadnej námietke odvolateľov porušenia článku 13 ods. 3 základného nariadenia odvolací\nsúd konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné podmienky a to predovšetkým\npreukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu v danom prípade\nSlovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne\nuzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi\nprávo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy\npracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EU\nza zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto\nvykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva,\nže výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna\npoisťovňa napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti\n\nrozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadením o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia.\nV danej súvislosti preto neobstojí ani námietka žalobcu, ktorou namietal, že rozširujúcim výkladom\nprávnej úpravy základného nariadenia o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a jeho\nvykonávacieho nariadenia boli porušené základné princípy Zmluvy o založení európskeho spoločenstva,\nkeďže tak z administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného i z odôvodnenia\nprvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že sociálna poisťovňa v oboch stupňoch postupovala\na vydala rozhodnutia podľa platného znenia Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia č. 987/2009.\nPokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo vzťahu pojmu zamestnanec\nodvolací súd zastáva názor, že označené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nie možné aplikovať\nna daný prípad, pretože tieto sa týkajú vzťahu pracovníka a charakteru pracovného vzťahu medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom, pričom sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o\npracovnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom, keď predmetom napadnutých\nrozhodnutí sociálnej poisťovne v danom prípade bolo rozhodovanie, či žalobcovi (ne)vzniklo povinné\nsociálne poistenie podľa Slovenskej legislatívy.\nOdvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa svojím postupom\nsa dopustila hrubej diskriminácie Poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky.\nVychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že pobočky\nsociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD\nA1 alebo o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej\nlegislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. Postup\nv súlade s nariadeniami Európskeho spoločenstva a v súlade so zákonom nie je možné považovať za\ndiskriminačné. Odvolací súd v danej súvislosti sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, na\nktorú súčasne poukazuje.\nTaktiež odvolací súd považoval za nedôvodné námietky žalobcu vo vzťahu k porušeniu čl. 87a\nzákladného nariadenia v súvislosti s čl. 14 ods. 5 b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm.\nb Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a\ndopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia a nariadenie č.\n987/2009 týkajúce sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 tým, že boli nesprávne uplatniteľné,\na nesprávne posúdené práce ním vykonávané, ako práce majúce marginálny charakter. Uvedenými\nnámietkami žalobcu sa v dostatočnom rozsahu už vysporiadal súd prvého stupňa. Odvolací súd v celom\nrozsahu súhlasí s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k týmto námietkam, s touto sa v celosti\nstotožňuje, a preto na ňu len poukazuje.\nOdvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že skutkové zistenia potvrdzujú\nsprávnosť záveru žalovaného, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo od 01.02.2012 povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u\nzamestnávateľa REPRUF, s.r.o., aj napriek tomu, že bola za žalobcu podaná prostredníctvom\nzamestnávateľa prihláška do systému sociálneho zabezpečenia. V uvedenom prípade samotné podanie\nprihlášky nezakladá vo vzťahu k žalobcovi vznik týchto poistení na území SR.\nVzhľadom na dôvody uvedené vyššie odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v\njeho odvolaní nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu.\nOdvolací súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa aj v rozsahu odvolania\núčastníka konania REPRUF, s.r.o., majúc za preukázané, že jeho odvolacie námietky sú takmer totožné\ns odvolacími námietkami žalobcu, z ktorých dôvodov posudzujúc ich v intenciách skutkových a právnych\nzáverov uvedených vyššie, považoval ich taktiež za nedôvodné, ktoré nemohli vyvrátiť skutkové zistenia\nvyplývajúce z administratívneho spisu a správnosť záverov žalovaného v oboch stupňoch, poukazom na\nto, že vzhľadom k tomu, že odvolanie podal v prospech žalobcu, by boli splnené aj zákonné podmienky\npre odmietnutie jeho odvolania podľa § 492 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 218 ods. 1, písm. b/\nO.s.p. ako podané osobou neoprávnenou na podanie odvolania.\n\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3\nveta druhá O.s.p. a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. ako\nvecne a právne správny potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1 v spojení s §\n246c ods. 1, s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}