Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5CoPr/2/2012 z 25. 2. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. februára 2013, sp. zn. 5CoPr/2/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5012897042.1 Krajský súd Žilina | 5CoPr/2/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5012897042.1 | 2013-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb2984ff-7e47-44fc-bcef-e9be65f22db9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5012897042.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/2/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012897042
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5012897042.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľa: E.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X, W. právne zastúpený JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, advokátkou, so
sídlom F. XX, XXX XX W., proti odporcovi: INDEMA, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 3560/109, Žilina,
IČO: 36 691 275, právne zastúpený JUDr. Annou Kokavcovou, advokátkou, so sídlom M. XX, W., v
konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 2Cpr/1/2011-64 zo dňa 2.4.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 79,58 Eur do
3 dní na účet právnej zástupkyne odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že
výpoveď zamestnávateľa z 5.8.2011 je neplatná a aby mu odporca uhradil náhradu mzdy vo výške
priemerného mesačného zárobku za obdobie od 1.8.2011 až do právoplatného rozhodnutia súdu, ako aj
náhradu za dovolenku od 25.7.2011 do 29.7.2011 a zostatok nevyčerpanej dovolenky do nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Okresný súd zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť odporcovi trovy
právneho zastúpenia vo výške 340,50 Eur a trovy konania /svedočné/ vo výške 51,20 Eur Slovenskej
republike na účet Okresného súdu Žilina, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výpoveď bola daná navrhovateľovi z dôvodu, že nebol na
pracovisku v čase od 25.7.2011 do 29.7.2011 a ďalším dôvodom bola tá skutočnosť, že neodstránil
vady pri výstavbe rodinného domu v Rosine. Obrana navrhovateľa, že v uvedený čas riadne čerpal
dovolenku bola vyvrátená jednak výpoveďou konateľa spoločnosti, ktorý jednoznačne uviedol, že žiadnu
dovolenku pre navrhovateľa nepodpisoval. Rovnako z výpovedí svedkov a z výpovedí podriadených
pracovníkov, ktorí pracovali pod vedením navrhovateľa vyplynulo, aký bol zaužívaný spôsob plánovania
dovoleniek a čo všetko musel vykonať zamestnanec, aby mohol nastúpiť na dovolenku. Robilo sa to v
elektronickej podobe mesiac vopred, či už nástupy na dovolenky v letných mesiacoch alebo zimných
mesiacoch. Zamestnanec si naplánoval dovolenku a následne pred nástupom dovolenky si musel
vypísať dovolenkový lístok a tento dať podpísať priamo konateľovi spoločnosti, ktorý si vyhradil právo
na podpisovanie dovoleniek. Konateľ spoločnosti potvrdil, že o nástupe na dovolenku s ním navrhovateľ
nekomunikoval a potvrdili to aj ďalší vypočutí svedkovia. V rozhodujúcom čase by mu ju i napriek
krátkej dobe, čo u nich pracoval nedal, pretože bolo potrebné jednak opraviť pokazené schodisko na
stavbe rodinného domu a jednak už jeden majster stavebnej výroby mal dovolenku. Z výpovede E. U.



ďalej vyplynulo, že on ako parťák pracovníkov na stavbe mal dovolenku naplánovanú od 25.7.2011
do 29.7.2011. Ešte pred nástupom na dovolenku vypovedal, že to bol konateľ spoločnosti, ktorý pred
nastúpením obzeral stavbu a zistil problémy so schodiskom s tým, že to navrhovateľ ako majster zle
vymeral. V tomto smere vypovedal aj konateľ spoločnosti, ktorý uviedol, že navrhovateľovi vytýkal
nedostatky a dokonca stanovil odstránenie týchto nedostatkov do 1.8.2011, pričom v žiadnom prípade
by nemohol dať navrhovateľovi dovolenku. Napokon v pripojenej pracovnej zmluve v bode 6.3 si
zmluvné strany dohodli, aké sú povinnosti pri nástupe na dovolenku. To znamená, že zamestnanec bol
povinný o svojom zámere ohľadne dovolenky informovať aspoň týždeň vopred svojho nadriadeného
alebo zamestnávateľa priamo. V rozhodujúcom čase bol navrhovateľ v skúšobnej lehote, pracovný
pomer mu začal 1.5.2011. S poukazom na § 101 Zákonníka práce je zrejmé, že navrhovateľovi v
rozhodujúcom čase ani nevznikol nárok na dovolenku. Z pracovnej zmluvy nevyplývajú iné dojednania
ohľadne dovolenky. Zároveň z výpovede konateľa odporcu vyplynulo, že by ani nesúhlasil s nastúpením
navrhovateľa na dovolenku a to jednak z prevádzkových dôvodov a jednak z dôvodu , že nemal
odpracované potrebné dni. Pokiaľ ide o druhý výpovedný dôvod - odstránenie závad na nesprávne
vymeranom schodisku, okresný súd aj tu poukázal na svedecké výpovede predovšetkým svedkov E.
U., A. C., ktorí potvrdili, že schodisko bolo zle vymerané. Dokonca svedok E. U. bol prítomný tesne
pred nástupom na jeho dovolenku, kedy bol na stavbe konateľ a vytýkal zle vymerané schodisko.
Aj tento výpovedný dôvod preto považoval okresný súd za preukázaný. O trovách konania rozhodol
okresný súd tak, že v plnom rozsahu úspešnému odporcovi priznal trovy právneho zastúpenia v zmysle
vyčíslenia právnou zástupkyňou odporcu, a to v celkovej výške 340,50 Eur. Zároveň okresný súd vyplatil
zo svojich prostriedkov svedočné spolu vo výške 51,20 Eur a tieto trovy vzniknuté štátu uložil nahradiť
navrhovateľovi. Na poslednom pojednávaní vypočúval svedka I. E., ktorý si tiež účtoval svedočné, o
ktorom okresný súd ešte nerozhodol a o ktorom si vyhradil rozhodovať osobitným uznesením.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie navrhovateľ
prostredníctvom právneho zástupcu. Poukázal na to, že v bode 6.3. pracovnej zmluvy je uvedený
odkaz na ustanovenie § 103 Zákonníka práce, ktorý upravuje základnú výmeru dovolenky zamestnanca,
nie však spôsob jej čerpania. Ohľadne čerpania dovolenky je medzi účastníkmi dojednané iba to,
že zamestnanec je povinný o svojom zámere ohľadom dovolenky informovať aspoň jeden týždeň
vopred svojho nadriadeného alebo zamestnávateľa priamo. Upravená je teda iba informačná povinnosť
zamestnanca, avšak nie je dohodnuté, aké následky by malo prípadné porušenie tohto bodu resp. že
zamestnávateľ by iný postup zamestnanca resp. jeho nedodržanie považoval za závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Účastníci si žiadne iné podmienky ohľadne čerpania dovolenky nedojednali a
z obsahu pracovnej zmluvy ani nevyplýva, že by bol zamestnanec s takým postupom čerpania
dovolenky ako prezentoval odporca resp. svedkovia vôbec oboznámený resp. že by takýto postup
vyplýval z interných predpisov zamestnávateľa alebo že by bol zamestnanec niekedy s takýmito
internými predpismi oboznámený a že by iný postup považoval zamestnávateľ za závažné porušenie
pracovnej disciplíny zamestnancom. Odporca nepreukázal, že by bol zamestnanca niekedy s takouto
povinnosťou a dôsledkami jej porušenia oboznámil a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Navrhovateľ poukázal aj na rozpory vo výpovedi navrhovateľa a svedkyne L. H., ktorá uviedla, že
navrhovateľ si dovolenku na leto nenaplánoval. Na odstránenie rozporu navrhovateľ žiadal vykonať
dôkaz a to preskúmanie plánu dovoleniek v elektronickej podobe v počítačovej sieti odporcu. Okresný
súd tento dôkaz nevykonal, ani nezdôvodnil jeho nevykonanie. Porovnaním dovolenkových lístkov
ostatných zamestnancov a zoznamu dovoleniek spoločnosti odporcu za rok 2011 a predloženého
dovolenkového lístka svedkyne L. H. zo dňa 11.7.2011 na obdobie čerpania dovolenky od 14.7.2011
do 18.7.2011 je preukázané, že ani ona sama nemala naplánované čerpanie dovolenky v letných
mesiacoch a táto skutočnosť nie je zaznamenaná v tabuľke označenej ako Zoznam dovoleniek. Na
tomto dovolenkovom lístku absentuje dátum schválenia dovolenky konateľom spoločnosti a teda nie
je jednoznačné, čí táto dovolenka bola schválená pred jej čerpaním alebo dodatočne. Táto situácia
preukazuje podľa názoru navrhovateľa diskrimináciu zo strany odporcu v pracovnoprávnych vzťahoch,
čo je neprípustné. Z výpovede svedka E. U. je preukázané, že v spoločnosti odporcu sa voči
iným zamestnancom nedodržiavala oznamovacia povinnosť, čo nasvedčuje diskriminačným praktikám
odporcu voči navrhovateľovi. Výpoveď E. R. vo vzťahu k dovolenkám bola len vo všeobecnej rovine
a neobjasnila sporné okolnosti. Postup odporcu je teda preukázateľne vo vzťahu k navrhovateľovi
diskriminačný a šikanózny a nepodpísanie dovolenkového lístka konateľom spoločnosti bola jeho
vypočítavosť, príprava, aby tento argument mohol použiť ako dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru. Okresný súd teda opomenul vyhodnotiť diskrimináciu navrhovateľa, ako aj samotnú skutočnosť,



že právo na dovolenku má ústavnoprávny charakter. Je nepochybné, že navrhovateľovi vznikol nárok na
dovolenku resp. jej pomernú časť, pričom zamestnávateľ čas čerpania dovoleniek neurčil, čas čerpania
dovoleniek si určili zamestnanci. Pokiaľ ide o spôsob podpisovania dovolenkových lístkov, tento nie je
zamestnávateľom upravený v pracovnej zmluve a ani v interných predpisoch zamestnávateľa resp. v
pracovnom poriadku alebo v kolektívnej zmluve. Zamestnanec, ktorý pracuje na stavbe bežne vo svojej
pracovnej výbave nenosí dovolenkové lístky, priepustky k lekárovi. Neposkytnutie súčinnosti zo strany
zamestnávateľa nemôže byť na vrub zamestnanca. Odporca ako dôvod nepodpísania dovolenkového
lístka uviedol, že keby podpísal dovolenku navrhovateľovi, nemal by kto pracovať na stavbe. Tento
argument bol preukázaný ako účelový, svedok C. potvrdil, že na stavbe pracoval počas dovoleniek.
Pokiaľ by mal zamestnávateľ za to, že navrhovateľ čerpá dovolenku neoprávnene a bez súhlasu,
bol by produkoval počas čerpania dovolenky písomné výzvy, aby okamžite nastúpil do práce resp.
minimálne ústne by ho vyzýval, aby nastúpil do práce. Odporca však bol nečinný a navrhovateľ mal
za to, že jeho čerpanie dovolenky je v poriadku. Samotný konateľ odporcu pred začiatkom čerpania
dovolenky navrhovateľom nemal po oznámení tejto skutočnosti navrhovateľom voči čerpaniu žiadne
výhrady, vyjadril sa, že aj tak nemajú robotu. Odporca ako ďalší dôvod skončenia pracovného pomeru
uviedol, že mu boli spôsobené vážne prevádzkové ťažkosti, avšak v priebehu konania nešpecifikoval, v
čom mali tvrdené ťažkosti spočívať a táto skutočnosť nebola v priebehu konania spoľahlivo preukázaná,
ani jeden zo svedkov túto skutočnosť nepotvrdil. Ďalej mal navrhovateľ za to, že súd neskúmal v čom
malo spočívať odporcom tvrdené pochybenie „zle vymerané schodisko“. Bez ďalšieho dokazovania nie
je možné ustáliť, o akú vadu sa malo vlastne jednať, podľa akých podkladov bolo konštatované, že
schodisko je vadné, zo strany odporcu nebola doložená ani fotodokumentácia, prípadne stavebný denník
alebo projektová dokumentácia. Odporca ani svedkovia sa k tejto skutočnosti spoľahlivo nevyjadrili,
ani jeden zo svedkov nezastával funkciu majstra a o probléme so schodiskom vedeli len z počutia.
Stanovisko súdu, že svedkovia C. a U. potvrdili zle vymerané schodisko tak nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pretože nebolo zistené, či sa vôbec jednalo o vadu spôsobenú prácou navrhovateľa alebo o
vadu projektu. Odôvodnenie rozsudku v tomto smere nie je v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Posledný dôvod
uvedený odporcom ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol ten, že navrhovateľ dňa
1.8.2011 svojvoľne opustil pracovisko a dňa 2.8.2011 doručil doklad o práceneschopnosti. Navrhovateľ
poukázal na to, že opustenie pracoviska za účelom návštevy lekára prejednal s konateľkou p. Šutarovou,
ktorá však priepustky nemala, dohodla preto s navrhovateľom, že keď prinesie doklad od lekára, bude
toto postačovať. Odporca uvedené skutočnosti popísal inak, svedkyňa Šurtarová dokonca uviedla, že
priepustku mu nevystavila, keďže s navrhovateľom skončili pracovný pomer. Tento postup odporcu
bol však nesprávny a na ujmu navrhovateľa. Dňa 1.8.2011 totiž odporca nedoručil navrhovateľovi
žiadnu kvalifikovanú listinu o skončení pracovného pomeru, táto mu bola doručená až dňa 8.8.2011
a teda bolo povinnosťou odporcu, pokiaľ zamestnanec žiadal o priepustku k lekárovi, aby mu ju
poskytol. Navrhovateľ potvrdenie od lekára a doklad o PN predložil zamestnávateľovi dňa 2.8.2011 a
teda zdokladoval prekážku v práci a jeho neprítomnosť v práci bola riadne ospravedlnená. Okresný
súd zároveň nevykonal dôkazy navrhovateľom navrhované, ani nezdôvodnil prečo tieto navrhované
dôkazy nevykonal, čo je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením súdu,
že navrhovateľovi nevznikol nárok na dovolenku, pretože súd opomenul ustanovenie § 100 písm. b/
Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené navrhovateľovi dňa 8.8.2011
a navrhovateľ bol práceneschopný od 2.8.2011, zamestnávateľ bol teda povinný za toto obdobie vyplatiť
zamestnancovi náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti. Ohľadne tohto nároku súd nekonal
vôbec a nevykonal ani žiadne dôkazy. Zároveň odporca nevyplatil navrhovateľovi ani mzdu za deň
1.8.2011, hoci navrhovateľ v tento deň riadne nastúpil do práce a predložil potvrdenie o návšteve lekára.
Od 2.8.2011 bol navrhovateľ práceneschopný, o čom doložil odporcovi doklad dňa 2.8.2011, odporca
však navrhovateľovi nevyplatil náhradu príjmu pri dočasnej práceneschopnosti. Navrhovateľ zároveň
oznámil podaním zo dňa 8.8.2011 zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa názoru
navrhovateľa pokiaľ súd konštatoval, že okamžité skončenie pomeru je platné, nevyhodnotil nároky
navrhovateľa podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda ku skončeniu pracovného pomeru dôjde až
právoplatnosťou rozsudku. Rozsudkom sa neurčuje skončenie pracovného pomeru spätne a nároky
navrhovateľa ostávajú zachované do právoplatnosti rozsudku. S týmito nárokmi navrhovateľa sa okresný
súd nezaoberal vôbec. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že návrhu navrhovateľa vyhovie a prizná mu trovy konania.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného
pomeru bola absencia v práci a nedodržanie termínu odstránenia vady 1.8.2011. Navrhovateľ z
neznámeho dôvodu rozšíril dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru na ďalšie dôvody -



nenahlásenie čerpania dovolenky vopred a svojvoľné opustenie pracoviska dňa 2.8.2011 a preto sa
k nim odporca osobitne nevyjadroval. Mal za to, že už samotná neodôvodnená absencia v práci
v dňoch 25.7.2011-29.7.2011 postačí ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Vo
vzťahu k argumentácii navrhovateľa, že pracovná zmluva nevymedzuje následky nedodržania postupu
týkajúceho sa čerpania dovoleniek, odporca uviedol, že navrhovateľ nemôže očakávať, že pracovná
zmluva môže postihnúť a obsahovať všetky konania zamestnanca, ktoré môžu spôsobiť závažné
porušenie pracovnej disciplíny a teda byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Navrhovateľ sa nemôže domnievať, že ak bezdôvodne nenastúpi na výkon práce, zamestnávateľ
toto bude bez všetkého akceptovať. Je všeobecne známe, že neospravedlnená absencia v práci
sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na to žiadny zamestnanec nepotrebuje pri
podpise pracovnej zmluvy osobitné upozornenie resp. oznamovaciu povinnosť, ako v odvolaní uvádza
navrhovateľ. Podľa názoru odporcu dôkazné bremeno o tom, že navrhovateľ odôvodnene nenastúpil
v dňoch 25.7.20011 -29.7.2011 na pracovné zmeny, je jednoznačne na strane navrhovateľa. Ak by mal
dovolenku riadne schválenú, disponoval by ako každý zamestnanec dovolenkovým lístkom podpísaným
konateľom spoločnosti. Keďže tomu tak nie je, jeho neprítomnosť v práci nemôže byť ospravedlnená aj
bez ohľadu na to, či spôsobil alebo nespôsobil vážne prevádzkové ťažkosti zamestnávateľovi . V danom
prípade ťažkosti spôsobil tým, že absencia oboch majstrov na stavbe spôsobila, že v inkriminovanej dobe
nemal kto riadiť stavebnú výrobu, čo vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí. To isté platí o nedodržaní
termínu odstránenia vady. Svedecky bolo preukázané, že navrhovateľ vadu spôsobil a bol informovaný
o potrebe odstránenia tejto vady. V konečnom dôsledku je rozhodujúce, že do 1.8.2011 vada nebola
odstránená bez ohľadu na to, kto ju spôsobil. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru
nebolo spôsobenie vady na stavbe a preto ani v tomto smere nebol potrebné vykonávať ďalšie bližšie
dokazovanie. Preto ďalšie dôkazy, ktoré žiadal vykonať vo vzťahu k týmto základným skutočnostiam,
nemajú žiadny právny význam a znamenali by predlženie a predraženie sporu. Svedkov, ktorí mali
navrhovateľovi podporiť jeho žalobu navrhoval sám, pričom všetci boli vypočutí a keďže nevypovedali v
súlade s jeho predstavami, spochybňuje ich výpovede a nezaujatosť. Tvrdenie navrhovateľa, že konateľ
odporcu mu nepodpísal dovolenkový lístok zámerne, aby túto skutočnosť mohol neskôr použiť ako
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, nemá logické opodstatnenie, nakoľko odporca mal
pracovný pomer uzavretý len na dobu určitú 6 mesiacov so skúšobnou dobou. Ak konateľ odporcu
navrhovateľovi nepodpísal dovolenkový lístok, t. j. dovolenku mu neschválil, nesmel sám svojvoľne
rozhodnúť o tom, že nenastúpi na výkon práce. Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ svedecké
výpovede vytrháva z kontextu alebo im priraďuje iný zmysel, ktorým chce dokumentovať nesprávne
hodnotenie dôkazov súdom. Odporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o diskriminačných praktikách,
ktoré vyvodzuje z nedodržania oznamovacej povinnosti ( 1 týždeň vopred) pre čerpanie dovolenky u
iných zamestnancov. Uviedol, že táto oznamovacia povinnosť sa týka plánovanej dovolenky v letných
mesiacoch a zimných mesiacoch. Jednodňová dovolenka, zväčša vyvolaná nepredvídanou potrebou
pracovného voľna sa nedá plánovať, avšak v každom prípade musí byť schválená konateľom, ktorý
zváži, či ju môže schváliť. Pokiaľ navrhovateľ vytýkal okresnému súdu, že nevykonal žiadne dôkazy
ohľadne jeho nároku na vyplatenie náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, odporca
uviedol, že tento nárok nie je predmetom súdneho konania a súd o ňom nemohol konať. Odporca sa
nestotožnil ani s tvrdením, že súd konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné a
teda mal vyhodnotiť nároky navrhovateľa podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. V danom prípade súd
nerozhodol o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné, ale návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol a preto sa nemohol zaoberať nárokmi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Odporca
z týchto dôvodov navrhoval, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a
zaviazal navrhovateľa na zaplatenie trov odvolacieho konania vo výške 106,34 Eur s DPH.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu mu danom
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu v celom rozsahu v súlade s ust. § 219 ods.
1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov



napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Preskúmaním rozsudku okresného súdu, preskúmaním predloženého spisového materiálu a
vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v
danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Z uvedených dôvodov sa
odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia.

Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že dňa 8.8.2011 bolo navrhovateľovi doručené
okamžité skončenie pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú do 31.10.2011. Zamestnávateľ
ako dôvod pre okamžité skončenie uviedol, že navrhovateľ ako zamestnanec v dňoch 25.7.2011 až
29.7.2011 nenastúpil do práce a zároveň neodstránil závadu na zákazke „Rodinný dom v Rosine“
zistenej dňa 30.7.2011, i napriek tomu, že konateľ spoločnosti ho požiadal o stránenie tejto vady do
1.8.2011. Uvedené konanie vyhodnotil zamestnávateľ ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré
umožňuje v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľovi so zamestnancom skončiť
okamžite pracovný pomer. Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, keďže z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa ako
zamestnanca. Odvolací súd sa so záverom okresného súdu stotožnil a konštatuje, že okresný súd
podrobne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, akými úvahami sa riadil, keď zamietol návrh navrhovateľa.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení, že dovolenku mal riadne naplánovanú a schválenú zamestnávateľom. Zo zoznamu dovoleniek
predloženého zamestnávateľom vyplýva, že navrhovateľ v súlade s čl. VI. bod 6.3. pracovnej zmluvy
si dovolenku nenaplánoval a zároveň z dovolenkového lístka vyplýva, že tento nebol podpísaný
konateľom odporcu. Navrhovateľ teda nepreukázal oprávnené čerpanie dovolenky, keďže táto nebola
schválená zamestnávateľom. Uvedené závery potvrdzujú aj výpovede svedkov navrhnutých samotným
navrhovateľom. Zároveň z výpovede svedkov vyplynulo, že aj ďalší dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru bol opodstatnený a preukázaný, teda že navrhovateľ vytýkanú vadu spôsobil a bol
informovaný o potrebe a lehote jej odstránenia.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že postup týkajúci sa čerpania dovoleniek a ani podpisovania
dovolenkových lístkov nie je v pracovnej zmluve ani v interných predpisoch zamestnávateľa upravený
a že odporca nepreukázal, že by navrhovateľa s takýmto postupom a následkami jeho nedodržania
oboznámil, odvolací súd poukazuje na znenie čl. VI. bod 6.3. pracovnej zmluvy, podľa ktorého je
zamestnanec povinný informovať zamestnávateľa ohľadne dovolenky aspoň týždeň vopred, pričom
navrhovateľ nepreukázal splnenie si svojej povinnosti v zmysle tohto bodu. Zároveň sa súd prikláňa k
názoru odporcu, že zamestnanec sa nemôže domnievať, že ak bezdôvodne nenastúpi do práce, k čomu
v danom prípade došlo, keďže nemal ani zamestnávateľom podpísaný dovolenkový lístok a ani inak
nepreukázal, že čerpanie dovolenky v uvedených dňoch mu bolo zo strany zamestnávateľa schválené,
nie je závažným porušením pracovnej disciplíny. Vo všeobecnosti sa neospravedlnená absencia v
práci považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V nadväznosti na uvedené závery nemožno
dospieť k tomu, že by bolo porušené ústavné právo navrhovateľa na dovolenku, keďže navrhovateľ
o svojom zámere čerpať dovolenku preukázateľne odporcu - zamestnávateľa neoboznámil a ani sa s
ním na jej čerpaní nedohodol a preto nemohol svojvoľne rozhodnúť, že nenastúpi do práce. Keďže tak
postupoval došlo z jeho strany k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Rovnako z vykonaného
dokazovania nevyplynulo porušenie zákazu diskriminácie, ktoré navrhovateľ vyvodzoval zo skutočnosti,
že ani zamestnankyňa H. neoboznámila zamestnávateľa s čerpaním dovolenky v termíne 14.7.2011 až
18.7.2011 a na dovolenkovom lístku nie je uvedený ani dátum schválenia dovolenky zamestnávateľom. V
tomto smere odvolací súd poukazuje na vyjadrenie odporcu (čl. 88 spisu), podľa ktorého sa oznamovacia
povinnosť v zmysle pracovnej zmluvy vzťahuje na plánovanú dovolenku v letných a zimných mesiacoch,
a krátkodobá dovolenka vyvolaná nepredvídanou potrebou pracovného voľna sa nedá plánovať, čo však
nič nemení na skutočnosti, že vždy musí byť schválená zamestnávateľom. V prípade zamestnankyne
H. schválená bola, o čom svedčí podpis zamestnávateľa na dovolenkovom lístku.



Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že nakoľko súd konštatoval platnosť skončenia
pracovného pomeru, mal vyhodnotiť nároky navrhovateľa podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v
nadväznosti na predchádzajúcu vetu, teda ku skončeniu pracovného pomeru dôjde až právoplatnosťou
rozsudku, rozsudkom sa neurčuje skončenie pracovného pomeru spätne a nároky zamestnanca
ostávajú zachované do právoplatnosti rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce upravuje
nárok zamestnanca na náhradu mzdy iba v prípade, že súd rozhodne o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru alebo ak rozhodne, že skončenie pracovného pomeru je síce neplatné, ale od
zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, čo však nie je
prejednávaný prípad. Súd teda nemal dôvod zoberať sa nárokmi navrhovateľa upravenými v § 79 ods. 1
Zákonníka práce. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že okresný súd nerozhodol ani o jeho
nároku na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, keďže navrhovateľ bol práceneschopný
od 2.8.2011, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní pred okresným súdom takýto nárok
neuplatňoval a ani nevyplýva zo žalobného návrhu.

Za správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, ktorých
náhradu priznal odporcovi, ako úspešnému účastníkovi v konaní.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade má
odporca ako úspešný účastník v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania v zmysle ust. §
142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Odporca si vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 9.7.2012 uplatnil a vyčíslil trovy odvolacieho
konania spolu vo výške 106,34 Eur s DPH za dva úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu
navrhovateľa 58,69 Eur + 7,63 Eur RP+20% DPH 13,26 Eur a zastupovanie na pojednávaní na Krajskom
súde v Žiline, na ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie v sume 14,67 Eur + 7,63 Eur RP + 20% DPH
4,46 Eur.

Odvolací súd takto vyčíslené trovy odvolacieho konania vzniknuté odporcovi preskúmal a dospel k
záveru, že sú vyčíslené v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods.
3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb a preto odporcovi priznal právo na ich náhradu, avšak iba za jeden úkon právnej pomoci -
vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa v sume 58,69 Eur + 7,63 Eur RP+ 20% DPH 13,26 Eur, spolu 79,58
Eur, keďže právny zástupca odporcu sa verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu nezúčastnil.
Navrhovateľ je podľa § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť trovy odvolacieho konania vo výške 79,58 Eur
na účet právnej zástupkyne odporcu.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.