Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/68/2017 z 14. 8. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 14. augusta 2017, sp. zn. 1To/68/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5416010154.1 Krajský súd Žilina | 1To/68/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5416010154.1 | 2017-08-14 | Uznesenie Citované ustanovenia: TZ, § 221 ods. 1 TZ, § 221 ods. 2 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c656057f-ca47-4d81-b33f-c072d2b223db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5416010154.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/68/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416010154
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5416010154.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany
Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na neverejnom zasadnutí konanom 15. augusta 2017 vo veci
odvolania podaného obžalovaným Mgr. P. X., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Dolný
Kubín, č.k. 2T/44/2016-427 zo dňa 23.3.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín,
sp.zn. 2T/44/2016 zo dňa 23.3.2017.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 2T/44/2016-427 z 23.3.2017, bol obžalovaný Mgr. P. X.
uznaný vinným, že:

„- si v priebehu mesiacov apríl až jún 2011 ako dlžník požičal a prevzal od F. X. finančnú čiastku vo
výške 1.200,- Eur pod konkludentnou zámienkou finančnej investície na kúpu bytu, o pôžičke peňazí
spolu uzavreli písomnú zmluvu datovanú dňom 10.6.2011 v Dolnom Kubíne, v ktorej sa zaviazal vrátiť
požičané peňažné prostriedky do 30.9.2011, avšak dodnes tak neurobil, pričom už v čase požičiavania a
preberania peňazí vedel, že vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu nebude schopný vypožičané
peniaze vrátiť, čím D. X. spôsobil škodu vo výške 1.200,- Eur,
- si v priebehu mesiacov jún až november 2011 pod rôznymi zámienkami finančných investícií, najmä
za účelom budúcej kúpy motorového vozidla požičal v rôznych časoch a v rôznych čiastkach ďalšie
finančné prostriedky od F. X. a keď vypožičaná a prevzatá čiastka dosiahla celkovú požičanú sumu
4.500,- Eur, uzatvorili spolu písomnú zmluvu o pôžičke peňazí, datovanú dňom 31.11.2011 v Dolnom
Kubíne, v ktorej sa zaviazal vrátiť požičané peňažné prostriedky do 31.3.2013 aj s dohodnutým úrokom,
avšak dodnes tak neurobil, pričom už v čase požičiavania a preberania peňazí vedel, že vzhľadom na
svoju finančnú a osobnú situáciu nebude schopný vypožičané peniaze vrátiť, čím F. X. spôsobil škodu
vo výške 4.799,59 Eur“,

čím spáchal pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa
§ 221 ods. 2, § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1
písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil obžalovanému
skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 51 ods. 4 písm. c)
Tr. zák. uložil súd obžalovanému primerané obmedzenie spočívajúce v povinnosti nahradiť v skúšobnej
dobe celú spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil súd obžalovanému povinnosť nahradiť
poškodenému F. X. škodu vo výške 1.200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo
sumy 1.200,- Eur od 1.10.2011 do zaplatenia.



Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 23.3.2017 vyplýva, že pri vyhlásení rozsudku nebol prítomný
obžalovaný ani jeho obhajkyňa a po odôvodnení rozsudku a po poučení o opravných prostriedkoch
prokurátor uviedol, že sa nevyjadruje.

Dňa 19.5.2017 elektronickou poštou a dňa 24.5.2017 cestou poštového úradu bolo súdu prvého stupňa
doručené odvolanie obžalovaného Mgr. P. X. prostredníctvom obhajkyne proti výroku o vine, ako i voči
výroku o treste a odvolanie je odôvodnené nasledovne:

„Skutková podstata trestného činu podvodu podľa §221 Trestného zákona predpokladá, že musí
existovať subjekt, ktorý sa na škodu cudzieho majetku obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo
využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu. V súlade s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1 Tzo V 1/2005 predmetom trestného stíhania nie je trestný čin, ale konkrétny skutok
páchateľa významný z hľadiska trestného práva hmotného, t. j. taký skutok, ktorý vykazuje znaky
skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu alebo trestných činov v prípade ich jednočinného súbehu.
V rámci súdneho konania namietame porušenie viacerých zásad trestného konania. Jednou z nich
je porušenie zásdady že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon-§ 2 ods. 1 TP. Konkrétny skutok, pre ktorý sa má viesť trestné
stíhanie musí byť v súlade s ustanovením § 199 ods. 2, aj § 206 ods. 3 Trestného poriadku popísaný tak,
aby zodpovedal príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ tomu tak nie je, trestnému
stíhaniu chýba jeho predmet a teda niet skutku, o ktorom by bolo možné rozhodovať. Pri trestnom čine
podvodu podľa § 2 Trestného zákona páchateľ tohto trestného činu, je ten, ktorý uvedie iného do omylu
alebo využije omyl iného.
Máme za to, že v rámci konania bola porušená zásada prezumpcie neviny. Prípravné konanie, ktoré
predchádzalo podaniu obžaloby bolo viackrát zastavené a až na pokyn Krajskej prokuratúry v Žiline sa
začalo opätovne konať. Z odôvodnenia uznesenia ani obžaloby nie je zrejmé, kedy a akým spôsobom
mal obvinený spáchať skutok. V odôvodnení sa uvádza, že obžalovaný si mal od veriteľa -poškodeného
pána F. X. požičať v priebehu roka 2011 sumu 1200,00 € a v rôznych časoch a rôznych splátkach ďalšie
finančné prostriedky celkom v sume 5700,00 €.
Podľa obžaloby mal obžalovaný v pozícii dlžníka a poškodený pán F. X. v pozícii veriteľa uzatvoriť dňa
10.06.2011 zmluvu o pôžičke peňazí. Ďalšia zmluva o pôžičke mala byť uzatvorená 31.11.2011 v Dolnom
Kubíne, pričom mala byť splatná do 31.03.2013 spolu s dohodnutým zmluvným úrokom.
V uznesení sa uvádza, že už čase požičiavania a preberania peňazí mal obžalovaný vedieť, že
vzhľadom na svoju finančnú situáciu nebude schopný vypožičané peniaze vrátiť, čím sa mal obohatiť a
poškodenému pánovi F. X. mal spôsobiť škodu.
Súd nedostatočne preskúmal subjektívnu stránku. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu
podvodu sa vyžaduje úmysel. Z prípravného konania ako aj z výsluchu obžalovaného na pojednávaní
je zrejmé, že on nevedel o tom, že má nejaký záväzok voči poškodenému. Mal za to, že tento záväzok
zanikol započítaním za sprostredkovanie kúpy a následného predaja bytu. Tejto skutočnosti, že tak
naozaj bolo nasvedčuje aj veľký časový odstup medzi podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu
a predajom bytu tretej osobe.
V rámci písomných dôkazov zabezpečených počas prípravného konania jednoznačne vyplývalo, že
obžalovaný disponoval dostatkom finančných prostriedkov. Bol aj spoludisponentom na účte svojej
manželky, kde bol vždy dostatočný finančný zostatok.
Súd neskúmal ani možnú príčinnú súvislosť medzi správaním sa dcéry obžalovaného a poškodeným,
ktorý pre nich mal vykonávať stavebnú činnosť a došlo medzi nimi k súdnemu sporu, kde rozdiel
medzi požadovanou sumou od dcéry obžalovaného takmer zodpovedá čiastke náhrady škody, ktorú si
poškodený v tomto konaní nárokuje, tiež neskúmal možný motív pomsty poškodeného za toto konanie.
Súd neskúmal ani pravdivosť tvrdenia poškodeného o tom, že byt ktorý mal kúpiť a neskôr predať, predal
so stratou. Spoločnosť INTEN EURA, s. r. o. nám po skončení konania zaslala prehľad hospodárenia
s bytom, ktoré prikladáme.
Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku, kde absentujú dôvody zamietnutia vykonania viacerých dôkazov
dávame do pozornosti súdu iste známu judikatúru ESĽP vo veci Garcia Ruiz vs. Španielsko a iné,
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, najmä nález sp. zn. III. ÚS 2/09 zo 17. marca
2009 je potrebné, aby bolo každé rozhodnutie náležite odôvodnené. „Pokiaľ orgán verejnej moci nedá
žiadnu odpoveď na viacero podstatných námietok trestne stíhanej osoby a jeho rozhodnutie neobsahuje
preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, potom je potrebné toto arbitrárne rozhodnutie považovať
nielen za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom



vyplývajúcim z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ale i za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
„K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany
základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva
alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v
zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z
nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a
ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).“
Ďalšou porušenou zásadou je porušenie zásady kontradiktórnosti konania. Okresný súd Dolný Kubín
zamietol návrh na vykonanie dôkazu- výsluchu svedka Ing. F. C., ktorý nebol vypočutý ani v priebehu
prípravného konania. Súd náležite neodôvodnil zamietnutie vykonania tohto dôkazu. Domnievame
sa, že práve výsluch svedka Ing. F. C. mohol náležitým spôsobom opísať podmienky a okolnosti
prevodu vlastníckeho práva k jeho bytu na ul. X. F. v E. F.. Práve uskutočnením predaja bytu Ing. C.
poškodenému a následne predajom tretej osobe malo podľa pôvodnej dohody medzi poškodeným a
obžalovaným dôjsť k zániku pohľadávok zo zmlúv o pôžičkách.
Okresný súd Dolný Kubín odmietol vykonanie dôkazu dopytom na OOPZ Liptovský Mikuláš, či niekedy
bolo začaté konanie kde podnet podal Ing. C. a ako možných páchateľov označil práve poškodeného
a obžalovaného.
Ako obhajca obžalovaného som takýto podnet na OOPZ Liptovský Mikuláš podala, avšak ako som sa
vyjadrila aj na pojednávaní, nie som orgánom verejnej správy a takéto informácie podávajú len na žiadosť
súdov.
Okresný súd porušil zásadu prezumpcie neviny ako aj zásady náležitého zistenia skutkového stavu. Súd
sa nevysporiadal s množstvom pochybností, ktoré v konaní vyvstali. V konaní mali byť brané do úvahy
zásady, že nedokázaná vina má rovnaký význam ako dokázaná nevina, § 275 písm. c TP hovorí, že súd
obžalovaného oslobodí, ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný a pravidlo in dubio pro reo,
ak existujú pochybnosti v otázke viny obžalovaného a nie je možné tieto pochybnosti rozptýliť ďalším
dokazovaním, je nevyhnutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. V rámci konania však súd ani ďalšie
dokazovanie na rozptýlenie pochybností nevykonal.
Za pojem „nepochybnosť“ uvedený v ustanovení § 215 ods. 1 písm. a) a písm. c) TP je v spojitosti s
ustanovením § 2 ods. 10 TP vykladať tak, že nejde o absolútnu nepochybnosť (absolútnu istotu), ale
ide o nepochybnosť relatívnu (relatívnu istotu), čo znamená, že orgány činné v trestnom konaní majú
vykonávať dokazovanie (a to aj v zmysle § 215 ods. 1 TP len potiaľ, pokiaľ pochybovanie o skutku v
tom smere, že sa nestal, respektíve, že ho nespáchal obvinený nedáva logický zmysel. Orgán činný v
trestnom konaní môže preto zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) alebo písm. c) TP aj
vtedy, ak o skutkovom stave alebo o obvinenej osobe sú určité pochybnosti vyplývajúce z jednotlivých
dôkazov, avšak po ich náležitom vyhodnotení a v spojitosti aj s inými dôkazmi, ide o pochybnosti, kto-
ré už nemožno považovať za logické, rozumné, či dôvodné.
Za pravdu sa v rámci trestného konania považuje to, čo bolo dokázané s určitým vyšším stupňom prav-
depodobnosti, čo však vôbec neznamená, že to aj pravdivé musí byť, respektíve, že to, čo vyplýva z
dôkazov ako logické a pravdepodobné, musí byť naozaj aj v súlade so skutkovým dejom tak, ako sa v
minulosti odohral. Povedať o niečom, že je pravdivé, musí potom znamenať, že túto pravdu je možné
verifikovať a že je v súlade so všetkými presvedčeniami alebo že sa s realitou zhoduje. Ak však všetko
hovorí v prospech istej hypotézy a nič proti nej, nemusí to znamenať, že je pravdivá, nakoľko ona sa
len zhoduje s faktami, ale neznamená to, že je (alebo musí byť) aj pravdivá a nepochybná. Vyplýva to
najmä z toho, že neexistujú pravidlá na určenie toho, ktoré súdy sú objektívne isté, teda nepochybné.
Už pri vznášaní obvinenia musí byť postup taký, že podstatné skutkové okolnosti musia
vyplynúť z dokazovania aspoň v takej sile, že postačia na dostatočne odôvodnený záver, že konkrétna
osoba spáchala konkrétny trestný čin a to konkrétnym spôsobom. Tieto závery nemusia byť nepochybné
(isté), avšak nemôžu byť ani založené len na domnienkach a indíciách. V žiadnom prípade nie je možné
skonštatovať, že ak sú tu pochybnosti o nejakej skutkovej okolnosti, je nutné dať za pravdu poškodené-
mu (skutkovému deju, ktorý uvádza poškodený) a vzniesť obvinenie podozrivej osobe. Orgány činné v
trestnom konaní ako vyšetrovateľ a prokurátor zastupujú záujmy štátu a nie záujmy poškodeného a pre-
to nemôžu, bez ďalšieho, vychádzať len z prezumpcie pravdivosti tvrdenia poškodeného a z prezum-
pcie nepravdivosti tvrdení, ktoré skutkovú verziu poškodeného nepotvrdzujú, respektíve vyvracajú. Zo
žiadnych ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť existenciu zásady, ktorá by stanovovala, že
v pochybnostiach, ktoré sa nedajú odstrániť ani ich dôsledným vyhodnotením, by mali orgány činné v
trestnom konaní postupovať vždy v prospech poškodeného, respektíve v neprospech podozrivej osoby.



Súdu je zverené rozhodovanie o aplikácii zásady v pochybnostiach v prospech obvineného a práve súd
by mal dôsledne vyhodnotiť tvrdenia a fakty a vychádzať z verifikovaných okolností a nie domnienok
a prezumpcie pravdivosti tvrdenia obžaloby. V súlade s platnou judikatúrou k podaniu obžaloby by zá-
sadne nemali stačiť len indície alebo domnienky, ktoré nasvedčujú tomu, že nemožno vylúčiť, že obvi-
nený trestný čin spáchal a rovnako aj staršia trestnoprávna literatúra kládla obžalobe veľký dôraz keď
uvádzala, že nepodložená, prehnaná, nesvedomitá a nedôvodná obžaloba je vždy nebezpečenstvom
pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu, nech je súd akokoľvek objektívny a nestranný.
Vzhľadom na vyššie uvedené, žiadame aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie resp. aby oslobodil obžalovaného spod obžaloby“.

Dňa 5.6.2017 súdu prvé stupňa bolo doručené vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obžalovaného, v
ktorom uvádza nasledovné podstatné okolnosti:

„Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.: 2T/44/2016 zo dňa 23.03.2017 považujem čo do
výroku o vine a treste obžalovaného Mgr. P. X. za zákonný a spravodlivý. Okresný súd svoje rozhodnutie
odôvodnil dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a jednoznačne, a to čo do výroku o vine aj do výroku o
treste, ktorý bol uložený obžalovanému. K námietkam obžalovaného uvádzaným v odvolaní uvádzam,
že tieto nie sú opodstatnené. Okresný súd Dolný Kubín vykonal zákonné dokazovanie podľa tretej časti,
tretej hlavy, tretieho dielu Trestného poriadku, a to v zákonnom rozsahu. Rozhodnutie prvostupňového
súdu vyplýva z vykonaného dokazovania, ktoré môže viesť len k záverom vysloveným súdom v jeho
rozsudku. Skutočnosť, že súd nevykonal dokazovanie požadované obhajobou neznamená, že by
boli v konaní porušené základné zásady trestného konania ani práva obžalovaného brániť sa proti
podanej obžalobe pred súdom. Súd pri oznamovaní uznesenia, ktorým zamietol návrhy obžalovaného
na vykonanie dokazovania popísaného v odvolaní nesmeruje k objasneniu skutkových okolností
popísaných v skutkovej vete prečinu, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu. Súd náležite skúmal
naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona, za ktorý bol obžalovaný odsúdený. Z obžaloby z prípravného konania ako aj z
dokazovania vykonaného pred súdom vyplýva, že obžalovaný spáchal skutok popísaný v obžalobe a
svojim úmyselným konaním naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona. Je potrebné opakovane uviesť, že obžalovaný v čase uzatvárania predmetných
zmlúv o pôžičke nedisponoval žiadnym svojim majetkom, nemal stále zamestnanie a nemal ani žiadny
iný legálny zdroj peňazí, ktorý by mohol použiť na splatenie pôžičiek. Obrana obžalovaného produkovaná
v tomto smere bola vyvrátená vykonaným dokazovaním, ale aj výpoveďou samotného obžalovaného.
K teoretickým úvahám obhajkyne ohľadom jej výkladu pojmov sa vyjadrovať nebudem, pretože táto
časť odvolania nemá žiadny význam pre posúdenie viny obžalovaného, ani pre posúdenie zákonnosti
resp. spravodlivosti uloženého trestu. K judikatúre citovanej obhajkyňou v odvolaní uvádzam, že táto
nie je aplikovateľná na prejednávaný prípad, pretože súd vykonal dostatočné dokazovanie a jeho
rozhodnutie je aj dostatočným spôsobom odôvodnené tak, aby bolo z neho zrejmé, prečo rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V tomto prípade nemožno hovoriť o arbitrárnom
rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Žiline odvolanie obžalovaného podľa
§ 319 Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodné“.

Dňa 7.6.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie poškodeného prostredníctvom
splnomcneného zástupcu k odvolaniu obžalovaného, v ktorom uvádza:

„Tvrdenia a skutočnosti uvádzané zo strany obžalovaného v jeho odvolaní zo dňa 18.05.2017 sú v celom
rozsahu účelové zavádzajúce a nepravdivé.
Pokiaľ obžalovaný v odvolaní spochybňuje určitosť skutkovej vety uvedenej vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku tak s takouto námietkou sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť, pretože
skutková veta bola sformulovaná v súlade s vykonaným dokazovaním tak v prípravnom konaní ako aj
v konaní pred súdom.
Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý je mu
kladený za vinu v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 23.03.2017.
Skutok z hľadiska trestného práva nemôže znamenať nič iné ako konanie, pokiaľ je pokryté zavinením.
Zmena zavinenia neznamená, že totožnosť skutku nemôže zostať zachovaná. Téza, že skutok nemôže
znamenať nič iné ako konanie (alebo aj opomenutie konania) vychádza z toho, že trestný čin je konanie
a len konanie určitej osoby môže byť predmetom trestného stíhania. Pod konaním je potrebné rozumieť
prejav vôle vo vonkajšom svete, ako k cieľu zameraný pohyb alebo k cieľu zamerané zdržanie sa



pohybu. Pre určenie, ktoré prejavy vôle navonok určitej osoby tvoria jeden skutok nestačí ich zameranie
k určitému cieľu, aleje nutné konkretizovať cieľ, ktorý má ten účinok, že prejavy vôle k nemu zamerané
tvoria jedno konanie. Skutočnosťou, ktorá môže deliť prejavy určitej osoby na rôzne konania (skutky)
môže byť jedine následok a to bez ohľadu na to, či ide o delikty úmyselné alebo nedbanlivostné. Jedno
konanie (skutok) tvoria potom tie prejavy vôle navonok, ktoré sú pre daný následok kauzálne, pokiaľ
sú zahrnuté zavinením. Za jedno konanie je ďalej potrebné považovať rôzne vývojové štádiá trestnej
činnosti (prípravné konanie, pokus, dokonaný trestný čin). V jeden celok spája prípravné konanie a pokus
s dokonaným trestným činom už ich samotná povaha, pretože ide o vývojové štádia toho istého trestného
činu. Za jedno konanie je potrebné považovať aj jednotlivé prejavy vôle navonok určitej osoby, ktoré
tvoria trestný čin pokračovací, trváci alebo hromadný (tieto prejavy vôle sú spojené v jedno konanie vôľou
zákonodarcu). Počet následkov je nerozhodný pre určenie, či ide o jeden skutok alebo viac skutkov,
preto jedno konanie (jeden skutok) môže spôsobiť aj dva alebo viaceré následky a jeden skutok môže
napĺňať znaky skutkovej podstaty viacerých trestných činov spáchaných v jednočinnom súbehu.
Konanie je podstatou skutku preto, že trestným činom je konanie a len také udalosti, ktoré sú konaním sú
posudzované z hľadiska trestného práva, pričom následok je podstatou skutku preto, pretože umožňuje
prejavy vôle človeka deliť na rôzne skutky.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovanému požičal poškodený sumy uvádzané v obžalobe
stým, že obžalovaný ich do dnešného dňa poškodenému nevrátil. Z oboznámených listinných dôkazov
vyplýva skutočnosť, že obžalovaný v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke nemal žiadny legálny príjem,
nevlastnil žiadny majetok, nepodnikal, nepracoval, avšak na jeho meno boli vedené viaceré exekúcie,
z ktorých nebolo uhradené takmer celkom nič. Vzhľadom na pomery obžalovaného je preukázané, že
tento nikdy nemal úmysel požičané peniaze vrátiť. Aj z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní
jednoznačne vyplynulo, že tento nemá ani v súčasnosti záujem vrátiť poškodenému požičané peňažné
prostriedky, keď pri svojom vypočutí vyhlásil, že raz už v konkurze bol a že nemá problém sa do konkurzu
„hodiť“ znova.
Odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok tunajšieho súdu poškodený považuje za zákonný a
správny, vydaný na základe dôkladne zisteného a preukázaného skutkového stavu.
Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, tieto sú vyslovene nekonštruktívne, v podstate sú len vyjadrením
jeho subjektívneho názoru na celé trestné konanie, logicky motivované snahou „vyviniť“ sa, a
to spôsobom, ktorý nemôže obstáť a objektívne nemôže spochybniť správnosť výrokov rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín 2T/44/2016 zo dňa 23.03.2017 čo do výroku o vine a o treste.
Odvolanie obžalovaného preto poškodený navrhuje ako nedôvodné zamietnuť a rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín 2T/44/2016 zo dňa 23.03.2017 ako vecne správny potvrdiť“.

Z hľadiska procesného odvolací súd postupoval podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože
napadnutý rozsudok trpí vadami, ktoré nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Krajský súd ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 319 Tr. por., odvolanie
obžalovaného je odvolaním podaným oprávnenou osobou v zmysle § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por. a
obsah odvolania obžalovaného spĺňa náležitosti stanovené § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por.

Krajský súd zároveň zistil, že nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 ods. 1 Tr. por.

Krajský súd po preskúmaní výroku rozsudku napadnutého odvolaním, jeho odôvodnenia a konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného Mgr. P. X. je dôvodné, i keď v
zásade z iných dôvodov ako boli uvádzané v odôvodnení odvolania.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Trestný poriadok teda ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu
veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým



je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého
procesu.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Orgány činné v trestnom konaní a súd teda hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na
logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných
zákonným spôsobom.

Hodnotenie dôkazov súdom sa musí premietnuť aj do odôvodnenia rozsudku, pričom podľa § 168 ods.
1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd
vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahrňuje tiež právo strán konania na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Je korelátom práva strán konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na ne
dostali primeranú odpoveď. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná rovnako vo verejnom záujme,
pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, ale že rozhodovanie
súdu je kontrolovateľné verejnosťou. Je rovnako predpokladom toho, aby strany konania mohli účinne
uplatňovať opravné prostriedky, ktoré majú k dispozícii.

Týmito zásadami sa súd prvého stupňa dôsledne neriadil, jeho rozhodnutie je prinajmenšom predčasné,
hodnotenie dôkazov jednostranné, pričom absentuje posúdenie všetkých relevantných hľadísk, na
podklade ktorých je možné ustáliť trestnoprávnu zodpovednosť konania obvinenej osoby pri skutku,
ktorý je právne kvalifikovaný z hľadiska hmotného práva ako prečin, pretože z písomného odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je nezistiteľné akým spôsobom sa súd prvého
stupňa vysporiadal s existenciou, resp. neexistenciou materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods.
2 Tr. zák.

Súd prvého stupňa nekriticky prevzal do výrokovej časti rozsudku skutkovú vetu obžaloby, napriek tomu,
že z vyšetrovacieho spisu nevyplýva spáchanie skutku tak, ako je uvedené v skutkovej vete obžaloby
a výsledky dokazovania procesne relevantného, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní rovnako
nepotvrdzujú, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa.

Z rozsudku súdu prvého stupňa nie je zistiteľný spôsob ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s čl. 1
Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nikoho nemožno
pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Z rozsudku súdu prvého stupňa je takisto nezistiteľné, z akého dôvodu boli použité v predmetnej trestnej
veci prostriedky trestného práva ako ultima ratio pri riešení určitého konania, ktoré má súkromno právny
základ.

1. Svedok F. X. vo svojich výpovediach z 11.1.2016 (č.l. 105-106 spisu) a 23.3.2016 (č.l. 102-104 spisu)
zhodne uviedol, že sumu 1.200,- Eur požičal obžalovanému Mgr. P. X. na jeho žiadosť za účelom kúpy
bytu v J. na I. C. pričom tento byt mal obžalovaný kupovať na meno svojej dcéry Z. P., rod. X. (na
č.l. 105 je uvedené nesprávne meno Z. P., rod X. - poznámka krajského súdu). Na č.l. 32-33 spisu
sa nachádza návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti vkladom podľa § 28 a 30
zákona č. 162/1995 Z.z., pričom navrhovateľmi sú K. X. a Z. P., rod. X.. Návrh bol podpísaný 2.6.2011.
Na č.l. 34-38 sa nachádza kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcim K. X. a kupujúcim Z. P., rod X.,
pričom predmetom tejto kúpnej zmluvy je byt č. 8 nachádzajúci sa v obytnom dome č. sup. XXXX v J. a
bola dohodnutá kúpna cena 28.000,- Eur. Rovnaká kúpna zmluva uzavretá 2.6.2011 sa nachádza aj na



č.l. 135-138 spisu. Na č.l. 133-134 spisu sa nachádza rozhodnutie Správy katastra Ružomberok, ktorý
orgán pod č. vkladu: V 1046/11 z 1.7.2011 povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti k
nehnuteľnosti v katastrálnom území J., a to byt č. X v prospech Z. P., rodné priezvisko X. na základe
kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi K. X. ako predávajúci a Z. P., rodné priezvisko X. ako kupujúci.
Vklad bol povolený 1.7.2011 a týmto dňom nadobúda rozhodnutie právoplatnosť. Právne účinky vkladu
nastávajú dňa 1.7.2011.

Z rozsudku súdu prvého stupňa a ani z obžaloby nie je zistiteľné, na podklade akých dôkazov sa ustálil
skutkový stav, podľa ktorého obžalovaný Mgr. P. X. si požičal a prevzal od F. X. finančnú čiastku vo
výške 1.200,- Eur pod konkludentnou zámienkou finančnej investície na kúpu bytu, keď samotný svedok
F. X. tvrdí, že požičal obžalovanému 1.200,- Eur na kúpu bytu, ktorý bol zakúpený na meno dcéry
obžalovaného Z. P., rod. X. a v spise založené listinné dôkazy bez najmenších pochybností preukazujú
existenciu predaja a kúpy bytu tak, ako ho popísal samotný svedok F. X..

Obžalovaný Mgr. P. X. vo svojej výpovedi zo 14.3.2016 (č.l. 54 spisu) síce tvrdí, že suma 1.200,- Eur,
ktorú prevzal od svedka F. X., bola pôžičkou bez určenia účelu a jeho dcéra si byt kúpila z vlastných
zdrojov, ale toto tvrdenie nemôže byť podkladom pre takú skutkovú vetu, ktorá je uvedená v prvej
časti skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa a v samotnej obžalobe. V konečnom dôsledku treba
poukázať na to, že dcéra obžalovaného Z. P., rod. X. v predmetnej veci vôbec nebola vypočutá, a preto
nie je potvrdené ani vyvrátené, či obžalovaný Mgr. P. X. platil časť kúpnej ceny za byt, ktorý zakúpila
jeho dcéra alebo nie.

V každom prípade z výpovede svedka F. X. je nesporne preukázané, že suma 1.200,- Eur
nebola obžalovanému požičaná „pod konkludentnou zámienkou finančnej investície na kúpu bytu“.
Samotné slovné spojenie „konkludentná zámienka finančnej investície“ nie je v odôvodnení písomného
vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa žiadnym spôsobom vysvetlená, a preto je v tejto časti
rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné.

Nezodpovedá výpovediam svedka F. X. ani druhá časť skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa,
podľa ktorej mal obžalovaný pod rôznymi zámienkami finančných investícii, najmä za účelom budúcej
kúpy motorového vozidla, si požičať v rôznych časoch a v rôznych čiastkach ďalšie finančné prostriedky
od F. X.. Z výpovedí svedka F. X. naopak jednoznačne vyplýva, že obžalovanému Mgr.
P. X. poskytoval ďalšie peniaze, o ktoré ho požiadal, ako pôžičky na splácanie leasingových splátok
na motorové vozidlo zn. Mercedes GLK, keď F. F. údajne meškal s leasingovými splátkami. Sumy
od 700 do 800,- Eur vkladal na účet manželky obžalovaného F. X., jednu splátku uhradil priamo
leasingovej spoločnosti na jej účet a ostatné asi dve splátky odovzdal obžalovanému osobne do rúk.
Teda zo samotnej výpovede svedka F. X. vyplýva, že obžalovaný mu neuvádzal žiadne rôzne zámienky
finančných investícií, ale požičiaval si od neho peniaze na leasingové splátky. Existenciu leasingu,
ktorého predmetom je automobil Mercedes GLK, ŠPZ: RK 874BC potvrdzuje svedkyňa F. I. vo svojej
výpovedí na č.l. 81-82, 94-95 spisu a listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú na č.l. 83-93, 97-101 spisu.

Z rozsudku súdu prvého stupňa nie je možné zistiť, akým spôsobom sa vysporiadal s obranou
obžalovaného Mgr. P. X., v rámci ktorej popieral svoju insolventnosť, keď tvrdil, že v rozhodnom čase
bol vlastníkom pohľadávok voči U. U. vo výške 15.000,- Eur a Ing. F. P. vo výške 27.000,- Eur. Táto
obhajoba obžalovaného vyplýva z jeho výpovede, ktorá je uvedená v zápisnici o výsluchu obvineného zo
14.3.2016 na č.l. 53-55 spisu. Na č.l. 61-69 sa potom nachádzajú ako listinné dôkazy notárska zápisnica
zo 6.5.2013, z ktorej vyplýva, že U. U. ako povinná osoba vyhlásila, že oprávnená osoba - veriteľ Mgr.
P. X. jej poskytol peňažnú pôžičku vo výške 15.000,- Eur dňa 30.11.2011. Túto skutočnosť potvrdzuje
zmluva o pôžičke, kópia ktorej je založená za notárskou zápisnicou a z ďalšieho listinného dôkazu
vyplýva, že dňa 5.1.2012 obžalovaný poskytol bezúročne peňažné prostriedky vo výške 27.000,- Eur
Ing. F. P..

Svedkyňa U. U. vo svojej výpovedi z 24.6.2016 (č.l. 318-319 spisu) síce tvrdí, že si požičala od
obžalovaného len sumu 2.500,- Eur, ale zároveň nespochybňuje, že podpísala zmluvu s obžalovaným
ako i notársku zápisnicu, v ktorej potvrdila pôžičku vo výške 15.000,- Eur. Rovnako svedkyňa Ing. F.
P. vo svojej výpovedi z 24.6.2016 (č.l. 320-321 spisu) poprela existenciu svojho záväzku
vo výške 27.000,- Eur v prospech obžalovaného, ale nepoprela existenciu písomnej zmluvy o pôžičke



uzatvorenej medzi ňou a obžalovaným Mgr. P. X. dňa 5.1.2012. Označené dôkazy súd
prvého stupňa v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku žiadnym spôsobom nehodnotil.

Krajský súd poznamenáva, že už v prípravnom konaní absentuje preverenie obhajoby obžalovaného
a pravdivosti výpovede svedkyne M. P. zabezpečením spisu Okresného súdu Ružomberok, ktorý riešil
civilný spor medzi obžalovaným a M. P. podľa tvrdenia obžalovaného v jeho výpovedi zo dňa
14.3.2016, pričom aj označil spisovú značku rozsudku Krajského súdu v Žiline (5Co/327/2013).

K skutkovým okolnostiam veci krajský súd uzatvára, že v súčasnom štádiu konania neexistuje
dostatočná masa procesne relevantných dôkazov, na podklade ktorej by bolo možné spraviť záver,
že skutková veta rozsudku súdu prvého stupňa napadnutého odvolaním, ale i obžaloby, je skutkovým
stavom, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.

2. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie
nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák.
To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností, za ktorých bol čin
spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).

Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., je záverom právnym.

Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach
súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych a subjektívnych
znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu
musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného
činu.

Pri zisťovaní okolnosti, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred
prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo
všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov.

Z odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa sa existenciou materiálneho
korektívu vôbec nezaoberal a aj z tohto dôvodu je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný.

Podľa názoru krajského súdu okolnosti prípadu tak, ako vyplývajú z vyšetrovacieho spisu (nie zo
skutkovej vety obžaloby a rozsudku, ktoré skutkové vety nemajú oporu v dôkazoch, ktoré obsahuje
vyšetrovací spis) je existencia materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. sporná, ak sa vôbec
stal skutok, ktorý vykazuje formálne znaky skutkovej podstaty pokračovacieho prečinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

3. Čl. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné prepojiť
s princípom trestného práva ako prostriedku ultima ratio. Podstatou rozhodnutia odvolacieho súdu je
fakt, že sa nestotožnil so správnosťou aplikácie „jednoduchého“ práva súdom prvého stupňa. Právny
poriadok, hoci vnútorne diferencovaný, tvorí jednotu a ako s takým je treba s ním i zaobchádzať pri
aplikácii jednotlivých ustanovení a inštitútov; pokiaľ ide o naplnenie objektívnych znakov trestného
činu, nemôže byť ignorovaná iná, než trestnoprávna stránka veci. Tento názor má význam hlavne v
súvislosti s povahou trestného práva, ako práva ultima ratio, ktorého prostriedky majú a musia byť
využívané vtedy a len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy
alebo ich použitie je zjavne neúčelné. Je úplne neprípustná prax, kedy sa štandardné civilné vzťahy,
na úkor jedného z ich účastníkov, riešia prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom totiž potom
dochádza k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k
rovnosti občanov. Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého konania, ktoré má súkromnoprávny
základ, ako trestného činu, je treba považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok,
ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských
hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov
jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite
jednotlivca, aby strávil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu (vigilantibus iura). Je
však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne prebrali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je
ochrana prevažne celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca,



ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Trestné stíhanie nie je namieste, ak sa
konanie obvineného pohybuje výhradne v rovine vzťahov občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych.
V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych
práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej
zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady úplne nespochybniteľne zistené. V takýchto prípadoch
princíp ultima ratio si vyžaduje podrobiť trestné konanie testu proporcionality, teda skúmať spôsobilosť,
nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany. Žiadny súd nemôže
prehliadať zjavnú skutočnosť, že nástroje, pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana,
obmedzujú základné práva či slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že
takéto obmedzenia bude možno ešte považovať za proporcionálne, s účelom sledovaným trestným
konaním.

Súd prvého stupňa sa v okolnostiach prípadu vôbec nezaoberal dôvodnosťou použitia trestnoprávneho
prostriedku ochrany poškodeného, keď samotný poškodený časť svojej pohľadávky proti obžalovanému
riadne uplatnil v civilnom konaní. Je namieste otázka, aký význam má potom prebiehajúce trestné
konanie v poskytnutí ochrany poškodenému prostriedkami trestného práva s využitím práv moci orgánov
štátu (polícia, prokuratúra) s očakávaním rozhodnutia nestranným súdom. Konanie dvoch fyzických
osôb, ktoré spočíva v súkromnoprávnej sfére sa po šiestich rokoch rieši prostriedkami trestného práva
napriek tomu, že prevažujúca časť tohto konania súkromnoprávnej povahy je vyriešená právoplatným
rozhodnutím nestranného súdu v civilnom konaní.

Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním obžalovaného
z hľadiska ustálenia skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti trpí vadami, ktoré
zákonodarca predpokladal v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por., a preto krajskému
súdu neostalo nič iné, len rozsudok na podklade odvolania obžalovaného zrušiť a vrátiť mu vec na nové
prejednanie a rozhodnutie postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por., § 322 ods. 1 Tr. por.

Úlohou súdu prvého stupňa bude ustáliť skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, pretože
len takto ustálený skutkový stav môže byť podkladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu. Pri
ustaľovaní skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, bude súd prvého stupňa povinne
rešpektovať princíp nestrannosti súdu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v rámci nového prejednania veci a rozhodnutia zaoberať sa aj
existenciou materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., ako i s poukazom na okolnosti veci
zaoberať sa otázkou princípu ultima riatio. Ďalšie rozhodnutie odôvodní súd prvého stupňa tak, aby jeho
dôvody boli konzistentné s výrokom a teda, aby neboli arbitrárne, ale preskúmateľné.

Podľa § 327 ods. 1 Tr. por. súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný
právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a
dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Právnym názorom treba rozumieť názor odvolacieho súdu vyslovený v otázke procesného aj hmotného
práva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.