Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3CoE/272/2013 z 28. 4. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. apríla 2014, sp. zn. 3CoE/272/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2608204300.1
Krajský súd Trnava | 3CoE/272/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2608204300.1 | 2014-04-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 zákona č. 223/1995 Z. z., § 58 ods. 1 zákona č. 223/1995 Z. z., § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 53 ods. 1 OZ, § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dde7fb7f-cd06-4163-bd4b-662cff0a47a0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2608204300.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/272/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608204300
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Šramelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2608204300.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., sídlo: Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: M. K., nar. XX.XX.XXXX, t.č.
bytom: W. XXX, M., exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so
sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, o vymoženie 260,90,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 26.10.2012 pod č. k. 5Er/282/2008-34, EX 952/08u, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

Povinnému  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu  zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.1 , § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinného do 31.12.2007, ako aj smernicou Rady  93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a citovaných rozsudkov Súdneho dvora (ES). Vecne dôvodil svoje
rozhodnutie  tým, že súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poveril vykonaním exekúcie  na základe
exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. v Košiciach pod sp. zn. TP 3400/07 zo
dňa 29.02.2008,  následne preskúmal  zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX, ktorá bola uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 05.11.2004, ako aj všeobecné obchodné
podmienky a zistil, že  v bode VIII. písm. p) Všeobecných obchodných podmienok je obsiahnutá
rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, a teda dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení účinnom
do 31.12.2007), pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže
založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je
nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle vyššie
citovaných ustanovení exekučné konanie zastavil.



O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 200 ods.2 Exekučného poriadku tak, že
súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania nepriznal, nakoľko si tento žiadne neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.

V podrobných dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec preskúmavacej
činnosti, ktorý mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), keď dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Z ustanovení § 35 zák. č.
244/2002 o rozhodcovskom konaní         (ďalej len „ZRK“) a § 159 O.s.p. tiež vyplýva, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, a teda
je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Takýto rozsudok je rovnako právne záväzný a po uplynutí
lehoty na plnenie aj vykonateľný, a teda je sám spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej
uviedol, že ustanovenie § 45 ods.1,2 ZRK exekučnému súdu neumožňuje skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu
potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ak by exekučný súd meritórne skúmal, či
plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný
súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže  ako súd
tretej inštancie. Rovnako predmetné ustanovenie neumožňuje exekučnému súdu skúmať zákonnosť
procesného postupu rozhodcovského súdu. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno
vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Taktiež namietal, že v
období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a
na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, zmluva o úvere bola upravená
len v Obchodnom zákonníku (ďalej len „ObZ“) a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z.z. (ďalej len „ ZoSÚ“). V dôsledku toho sa podľa názoru odvolateľa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.3 OZ, pričom právne vzťahy
zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods.1 písm. b) ObZ teda  spravujú
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Záverom uviedol, že namietaným postupom
a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na
súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne
uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného
exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §  219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu
skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu
potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné:



Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu povereniu, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v  §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z   18. januára 2012, sp. zn.
6 Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v
rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý na to mal právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho
exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

V prípade ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť
preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Oprávnený však v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je
spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008), a to
z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré  bolo účinné
do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy).

V predmetnej veci bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným  uzatvorená zmluva o
pôžičke dňa 05.11.2004.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a



účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 ( teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy) zakotvilo tzv.
typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods.
2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä  1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007
Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo
účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2008.

Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako
aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno
dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa
má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený
a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto
úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že aj zmluva o úvere uzatvorená pred
31.12.2007 medzi dodávateľom (podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti) a
spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54
OZ. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Primárne
sa použije predpis špeciálny - zákon o spotrebiteľských úveroch, a ak tento určitú otázku neupravuje,



resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na
jej základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie
noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde
nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu). Vzhľadom
na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský, exekučný
súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie,
ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu
ochrany spotrebiteľa v OZ.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle  § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je
zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. VIII. písm. p)
Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou. Ak nedôjde
k dohode, budú spory riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom
konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so
Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská
doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, pretože právo
voľby je na veriteľovi. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť
pre dodávateľa, pretože právo výberu rozhodcu dodávateľom bolo obsahom Všeobecných podmienok
tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal
možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo
odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
4 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom predmetnej zmluvy a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok, preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní
úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.