Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 15CoE/14/2013 z 8. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 8. mája 2013, sp. zn. 15CoE/14/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7812212851.1 Krajský súd Košice | 15CoE/14/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7812212851.1 | 2013-05-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, ZRK, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/293d0350-b27d-4cac-b856-c8be0ba24c7f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7812212851.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/14/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812212851
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7812212851.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom
Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom
Karadžičova 8, Bratislava proti povinnému: Š. Š., G.. XX.X.XXXX, bytom P. K. XX, o vymoženie 258,07
Eur s prísl., v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.
8Er/1248/2012-11 zo dňa 9.11.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 15.10.2012 navrhol vykonať exekúciu voči
povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie č. k. II/2009-2598 zo dňa 10.3.2011. Dňa
8.11.2012 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1 a 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa
ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v zmysle citovaných ustanovení preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, zmluvu o poskytnutí
flexipôžičky, Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým
osobám - občanom, ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom dospel k záveru, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Konštatoval, že jediným exekučným titulom, pri
ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Z ust. § 45 ZRK vyplýva súdu možnosť a povinnosť
preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zastaviť exekučné konanie, ak tento
vykazuje vady, t. j. zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené,
alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené súd prvého stupňa posudzoval ako predbežnú otázku.

Zistil, že medzi účastníkmi konania (právnym predchodcom oprávneného a povinným) bola dňa
29.6.2004 uzatvorená Zmluva o poskytnutí flexipôžičky, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý
úver, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Oprávnený sa následne
žalobou, doručenou rozhodcovskému súdu dňa 17.9.2009, domáhal zaplatenia sumy 258,07 Eur s



príslušenstvom a trovami konania. V konaní pred rozhodcovským súdom bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý je exekučným titulom.

Dospel pritom k záveru, že vyššie uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Právny
predchodca oprávneného má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda pri poskytovaní
úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako
fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Zo zmluvy je ďalej evidentné, že je uzatvorená na predtlačenom tlačive, do ktorého sú vpísané
údaje o povinnom a výške úveru. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah všeobecných podmienok
poskytovania úverov oprávneným, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.
Povinný mal teda možnosť len akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu o úvere ako celok

V odôvodnení exekučného titulu je uvedené, že podľa článku II. bodu 5 úverovej zmluvy sa Všeobecná
úverová banka a žalovaný dohodli, že akékoľvek prípadné spory v právnych vzťahov vyplývajúcich z
úverovej zmluvy budú predložené na rozhodnutie rozhodcovskému súdu zriadenému podľa zákona č.
510/2002 Z. z. Týmto je daná právomoc Rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci samej. K návrhu na
vykonanie exekúcie však oprávnený predložil zmluvu a VOP, ktorých článok II. má iba 4 body. Právomoc
rozhodcovského súdu je v týchto VOP určená v čl. VIII, v bode 3.

Súd prvého stupňa preskúmal vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku a zistil, že nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, pričom neumožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom v majetkových sporoch z úverovej zmluvy a v súvislosti s
ňou. Povinný mal možnosť len zmluvu o úvere odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým obchodným
podmienkam určeným oprávneným. Súd prvého stupňa mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka
núti spotrebiteľa brániť svoje práva výhradne pred rozhodcovským súdom v nej uvedenej, a tým
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ, a preto je v súlade s § 53 ods.
4 OZ absolútne neplatná. Preto exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je
materiálne nevykonateľný.

Keďže právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie na rozhodnutie v
predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní
exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2
EP návrh na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie oprávnený z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak,
že súdnemu exekútorovi udelí poverenie na vykonanie exekúcie vo veci.

V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a následne tak
rozhodol v rozpore s platným právom, čím došlo k zásahu do ústavného práva účastníkov právoplatne
ukončeného konania na súdnu ochranu zaručeného Ústavou SR. Vytýkal súdu prvého stupňa, že
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti podľa Exekučného poriadku. Predmetom skúmania môže
byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku, nie však okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu
tohto exekučného titulu. Záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 29.6.2004 má
podľa názoru oprávneného charakter absolútneho obchodu, t. z. že vždy podlieha režimu Obchodného
zákonníka, ktorý sa vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch
osobitne neupravuje. Zmluva o poskytnutí flexipôžičky nebola ako zmluvný typ - úverová zmluva resp.
spotrebiteľský úver spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 v tom čase platného a účinného
Občianskeho zákonníka, pretože výpočet spotrebiteľských zmlúv v ust. § 52 ods. 1 v znení účinnom do
31.12.2007 má taxatívny charakter. Zdôraznil, že kompetencia exekučného súdu preskúmavať validitu
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu kladie zvýšený dôraz pre kvalitu riadneho odôvodnenia
rozhodnutia, ktorým exekučný súd nevyhovel žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.



Exekučný súd dospel k nesprávnemu záveru, keď dotknutú zmluvu označil za spotrebiteľskú, avšak svoj
záver nijako neodôvodnil.

Ďalšieho pochybenia sa exekučný súd dopustil tým, že dojednanú rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Z odôvodnenia
predmetného uznesenia vôbec nie je zrejmé, v čom by malo byť dojednanie rozhodcovskej doložky so
spotrebiteľom neprijateľné, v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa a v čom je teda neplatnosť
celej rozhodcovskej doložky. Poukázal aj na nesprávny výklad ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka v znení od 1.1.2008, v dôsledku ktorého exekučný súd rozhodol nesprávne. Z ustanovenia
písm. q) Prílohy 1 smernice Rady č. 93/13/EHS je zrejmé, že jej cieľom nie je zakázať rozhodcovské
doložky uzavreté so spotrebiteľom, za neprípustné totiž považuje iba tie ustanovenia, ktoré nútia
spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov výlučne v rozhodcovskom konaní neupravenom právnymi
predpismi. Dojednaná doložka v žiadnom prípade nenúti povinného na uplatňovanie práv výlučne v
rozhodcovskom konaní, ktoré je navyše riadne upravené zákonom č. 244/2002 Z. z. a Rokovacím
poriadkom príslušného rozhodcovského súdu. Čiže dotknutá rozhodcovská doložka bola uzatvorená v
súlade s vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami a normami európskeho práva, a teda bola platným
podkladom pre rozhodovanie sporu v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal aj na Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/87/2012.

Ďalej mal za to, že exekučný súd sa nijako nevysporiadal s ust. § 93b. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o flexipôžičke, z ktorého vyplývala bankám zákonom uložená
povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Povinný pritom nebol povinný prijať rozhodcovskú doložku,
ale mal možnosť sa rozhodnúť, či ju prijme alebo nie. Oprávnený je preto presvedčený, že konaním v
zmysle zákona nemohlo dôjsť k dojednaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nevyhovel, a preto
predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len
"O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom Rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2009-2598 zo dňa
10.3.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, rozhodcom Mgr.
Romanom Hrabušom. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný rozsudok
zakladala rozhodcovská doložka uvedená v čl. II. v bode 5 úverovej zmluvy.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,



exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z
nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie
umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,
ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený
a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc
do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd
nárok oprávneného posudzoval.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 26.4.2004, uzatvorenej medzi právnym
predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová Banka, a.s.) a povinným, je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom Európska únia venuje
problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť.

Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť
súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej
strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v Rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ustanovenia § 44
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd



predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho
dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za postup, ktorý je v súlade so zákonom.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, spotrebiteľským
úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

V posudzovanom prípade oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, že súd prvého stupňa
vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s. za
rozpornú s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí
úverovej zmluvy.

Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník síce až od 1.1.2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za
neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom
na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda
charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy
nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu
bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.



Posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve má
teda za následok, že táto podmienka je od počiatku absolútne neplatnou, a preto platí, že strany sa na
riešení svojich sporov pred rozhodcovským súdom nedohodli. Absolútna neplatnosť totiž znamená, že
na právny úkon sa hľadí, ako keby urobený nebol a tento právny úkon ani nevyvoláva právne následky.
Nemožno preto pripustiť výklad obsiahnutý v dôvodovej správe k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého dôsledkom vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky by ostala zachovaná
možnosť prejednať spor pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Pre takýto záver je
nevyhnutná existencia platne uzavretej rozhodcovskej doložky (v zmysle ust. § 3 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní).

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana
si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite
naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady
93/13/EHS sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú
procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13
EHS z 5.4.1993 a v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské
konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že z dôvodu neplatného uzavretia rozhodcovskej doložky rozhodcovský
súd nebol oprávnený vo veci konať a vydať predmetný rozhodcovský rozsudok, a teda exekučný titul
nebol vydaný orgánom na to oprávneným. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného
titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe. V tomto smere nebola odvolacia námietka
oprávneného opodstatnená. Súd prvého stupňa preto správne konštatoval neprijateľnosť, a tým
aj neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobovala značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.

Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o bankách") a s poukazom na povinnosť
predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto
odvolacia námietka neobstojí, a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu. Novelizáciou
zákona zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť
klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, a aby klient mal možnosť voľby.
Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním
pred všeobecným súdom. Povinný mal len možnosť buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Za takýchto okolnosti nešlo o návrh pre povinného tak, ako predpokladal
zákon. Návrh na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie ust. § 93b ods.
1 zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.

Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť,
že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený
musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na
základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie
(ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).



Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul. Dôvodne preto zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený
nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným
účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.