{"guid": "4021965c-8cfb-4384-8a0b-0cf04f2e87bc:6d35e70e-e6bf-4e92-820f-fa775cdbfe51", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1", "spisova_znacka": "1SZa/12/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/12/2016 z 31. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2016, sp. zn. 1SZa/12/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1", "identifikacne_cislo": "1016200723", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2016-05-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d35e70e-e6bf-4e92-820f-fa775cdbfe51", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/12/2016\n1016200723\n31. 05. 2016\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2016:1016200723.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: R. C., nar. X.X.XXXX, štátny príslušník\nNepálu, bez cestovného dokladu t. č. v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti\nodporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, o opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu odporcu o predĺžení zaistenia, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/11/2016-29 z 03.05.2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/11/2016-29 z\n03.05.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA8-26-002/2016-AV\nzo 07.04.2016, ktorým tento podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia o\ndva mesiace dňom 09.04.2016 do 09.06.2016. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia bola skutočnosť, že\nnavrhovateľ dostatočne nespolupracuje s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej\nlen „ÚPZC Medveďov“) a že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad počas pôvodnej\ndoby zaistenia, t. j. do 09.04.2016.\nZ napadnutého rozhodnutia vyplýva, že, navrhovateľovi bolo Oddelením cudzineckej polície Policajného\nzboru Dunajská Streda vydané rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-BA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015 o\nadministratívnom vyhostení v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a bol mu uložený\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na jeden rok. Na základe vyššie uvedených skutočností\nbol dňa 09.10.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený na základe\nrozhodnutia odporcu pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-30-009/2015-AV z dôvodu výkonu jeho administratívneho\nvyhostenia z územia Slovenskej republiky a bol umiestnený v ÚPZC Medveďov.\nDňa 06.04.2016 bola odporcovi doručená žiadosť ÚPZC Medveďov o stanovisko k predĺženiu\nlehoty zaistenia navrhovateľa pod č. p.: PPZ-HCP-ME-012-006/2016-U. Z tejto bolo zrejmé, že s\nnavrhovateľom bol vykonaný osobný pohovor, ktorý spoluprácu odmietol, uviedol, že dotazník nevyplní,\nnakoľko chce ostať na území Slovenskej republiky. Ďalej navrhovateľ odmieta vyplniť dotazník k žiadosti\no vystavenie náhradného cestovného dokladu.\nKu dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia odporca nedisponoval informáciami a neevidoval žiadnu\nodpoveď zo strany Veľvyslanectva Nepálskej federatívnej demokratickej republiky a ani nebol pre\nnavrhovateľa vystavený náhradný cestovný doklad.\n\nNavrhovateľ do zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 07.04.2016 pod č. p.: PPZ-HCPBA8-26-001/2016-AV uviedol, že na územie Slovenskej republiky sa dostal nelegálne v máji roku 2004\na požiadal o azyl päťkrát. Jeho posledná žiadosť bola rozhodnutím Migračného úradu zastavená a\nnadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2015. Dňa 09.10.2015 bol umiestnený do priestorov pobytového\ntábora Medveďov. Nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu. V konaní o zaistení, predĺžení lehoty\nzaistenia nemá právneho zástupcu, ale žiada o to Ligu za ľudské práva. Po návrate do domovskej krajiny\nby musel zaplatiť výkupné skupine MOIST. Obavy z návratu do domovskej krajiny má totožné, s tými\nktoré uviedol na Migračnom úrade. Všetky listinné dôkazy boli odovzdané na Migračný úrad ako aj na\nsúd v Bratislave. Rodinných príslušníkov na území Slovenskej republiky nemá. Odmietnutie spolupráce\na nevyplnenie dotazníkov, ktoré mu boli predložené pracovníkmi ÚPZC Medveďov zdôvodnil tým, že to\nnemá význam. Avšak od uvedenej doby už bude s príslušníkmi útvaru spolupracovať. Počas pobytu v\ntábore nič neurobil aby sa mu vybavil náhradný cestovný doklad. Nikoho neoslovil. Uviedol, že trvá na\nsvojom vyhlásení, že je štátnym príslušníkom Nepálu, avšak žiadnym hodnoverným spôsobom to nevie\npreukázať. Ubytovanie, ani finančné prostriedky si nevie zabezpečiť a z toho dôvodu alternatíva hlásenia\npobytu, ako i zloženie peňažnej záruky nepripadá do úvahy. Taktiež uviedol, že predĺženie zaistenia sa\nnedotkne jeho súkromného a rodinného života a na území Slovenskej republiky sa nedopustil žiadneho\npriestupku ani trestného činu.\nOdporca po preštudovaní žiadosti ÚPZC Medveďov prehodnotil celý spisový materiál a na základe\nzistených skutočností skonštatoval, že navrhovateľ po celú dobu jeho zaistenia nespolupracoval,\nodmietol vyplniť osobný dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a i napriek\nopakovanej žiadosti o poskytnutie informácie o stave vystavenia náhradného cestovného dokladu\nprostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí nie je\nevidovaná odpoveď zo strany Veľvyslanectva Nepálskej federatívnej demokratickej republiky.\nOdporca skúmal účel zaistenia a konštatoval, že tento doposiaľ nezanikol, navrhovateľ nespĺňa\npodmienky prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p.: PPZHCP-BA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015. V prípade navrhovateľa alternatívne riešenia zaistenia\nneprichádzajú do úvahy, keďže sám uviedol, že nemá finančnú hotovosť, nevie si zabezpečiť ubytovanie\na taktiež je riziko, že bude mariť výkon rozhodnutia, nakoľko počas azylového konania v dvoch prípadoch\nopustil územie Slovenskej republiky, jeden krát bol vrátený na základe Dublinského dohovoru z Nemecka\na jeden krát bol vrátený z Českej republiky. Je neprípustné umožniť navrhovateľovi v pokračovaní\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky.\nOdporca sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa podľa článku\n8 ods. l Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv základných slobôd a po zvážení všetkých\nskutočností počas konania neboli zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené a zdokladované žiadne\nzávažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu a to aj s prihliadnutím na\njeho súkromný a rodinný život.\nNa základe šetrení ako aj z listinných dôkazov odporca dospel k záveru, že zaistením nie sú\nporušené práva navrhovateľa s ohľadom na platnú legislatívu a prepustenie by znamenalo ohrozenie\nnerešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa navrhovateľ nachádza a pokračovanie\nv páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného mal odporca za to, že\nuprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv navrhovateľa.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej\nčasti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“),\nv ktorom uviedol, že s uvedeným rozhodnutím nesúhlasí a zastáva názor, že by malo byť napadnuté\nrozhodnutie o predĺžení zaistenia zrušené podľa § 250 j ods. 2 písm. d/ O.s.p., nakoľko rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. t.\nj. preto, že zistenie je nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa názoru navrhovateľa odporca dostatočne\nnezistil skutkový stav veci ktorý je potrebný pre riadne a zákonné rozhodnutie ako aj svoj záver o\nnemožnosti uloženia alternatívy k zaisteniu nedostatočným spôsobom odôvodnil odporca má povinnosť\nnáležite odôvodniť na základe čoho sa rozhodol neaplikovať miernejšie donucovacie opatrenie, z čoho\npramení jeho obava, že by navrhovateľ utiekol alebo sa skrýval. Odporca si protirečí, raz poukazuje\n\nna opustenie územia, raz na neumožnenie neoprávneného pobytu navrhovateľa na území SR čo je\ndôkazom zmätočnosti a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.\nKrajský súd v prvostupňovom súdnom konaní dospel k záveru, že odporca sústavne vychádzal z jemu\ndostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z hľadiska dôveryhodnosti osoby navrhovateľa\na posudzoval aj relevantnosť na strane navrhovateľa v súvislosti s predĺžením zaistenia. Vzhľadom\nna vyššie uvedené skutočnosti krajský súd skonštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ak\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj so\nsprávnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav v súlade s ust. § 32 ods.\n1 správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostačujúce, dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce\nvšetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 47 správneho poriadku ako je uvedenie skutočností ktoré\nboli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndokladov ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a\npreto krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa\nNavrhovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolanie z dôvodu jeho\nnepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie a z dôvodov podľa ust. § 205\nods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t. j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia.\nV súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozsudku krajského súdu namietal, že tento nespĺňa náležitosti v\nzmysle § 157 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., je nepresvedčivý z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti,\na to práve s ohľadom na jeho odôvodnenie, ktorého rozsah - vlastný text súdu obsahuje len dvanásť\nriadkov v rámci jedného odseku.\nCitoval z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je\npotrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať\na uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých\nje založené.\nOdkázal aj na rozhodnutie R 37/1985, v ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a\nspravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým\ndoložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní\nrozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť\nodôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie\nobsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd\noprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré\nmal za preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“\nRozhodnutiu súdu prvého stupňa vytýkal, že vlastný text rozhodnutia krajského súdu neobsahuje žiadnu\nnadväznosť na konkrétne aspekty prípadu navrhovateľa a predstavuje iba všeobecné tvrdenia súdu\n(ktoré by mohli byť súčasťou ktoréhokoľvek iného súdneho rozhodnutia v podobnej veci s podobným\nvýsledkom) opierajúce sa o zákonný text a to bez zohľadnenia a vyzdvihnutia osobitných okolností\nprípadu navrhovateľa a rozhodnutia odporcu.\nV rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal námietkami navrhovateľa vznesenými v opravnom\nprostriedku poukazujúcimi na nezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu pokiaľ ide o deň zaistenia na\nzáklade rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; absenciu odôvodnenia účelu ďalšieho obmedzenia\nosobnej slobody; skutočnosť, že v ÚPZC s navrhovateľom 13.10.2015 nikto nekomunikoval, teda\ntvrdenia o nespolupráci nie sú pravdivé; aplikáciu menej prísnych donucovacích opatrení, a iné.\nNepreskúmateľnosť záverov odôvodnenia rozsudku krajského súdu spočíva v tom, že krajský súd vo\nsvojom rozsudku vôbec nereagoval ani na jednu námietku.\n\nVo vzťahu k námietke, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávnych skutkových zistení stavu\nveci a z nesprávneho právneho posúdenia poukázal na to, že v súvislosti s konštatovaním súdu o\nnespolupráci navrhovateľa s príslušníkom ÚPZC opakovane zdôraznil, že s ním nikto nekomunikoval,\nnemal žiadnu vedomosť o vykonávaných úkonoch smerujúcich k vystaveniu cestovného alebo\nnáhradného cestovného dokladu, ani za ním nikto od odporcu či z ÚPZC od 13.10.2015 neprišiel s\npožiadavkou na vyplnenie dotazníka či iných dokumentov.\nNavrhovateľ poukázal na to, že krajský súd pri popisovaní skutkového a právneho stavu zisteného\nz obsahu spisového materiálu nepostupoval objektívne; selektoval informácie v navrhovateľov\nneprospech a zdôraznil \"problém jeho nespolupráce\", avšak už nepopísal nekonanie odporcu a ÚPZC\nvo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení počas doby zaistenia.\n\nNavrhovateľ poukázal na znenie čl. 15 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 200S/11S/ES\n\"Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo\niných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun.\"\nFaktická nemožnosť vyhostenia nastáva najčastejšie v prípade, ak cudzinec nedisponuje platným\ncestovným dokladom. Túto situáciu riešil ESĽP v prípade Mikolenko vs. Estónsko, kde súd dospel k\nzáveru, že \"vyhostenie sťažovateľa sa stalo fakticky nemožné, lebo si vyžadovalo jeho spoluprácu, ktorú\nale on odmietal poskytnúť\". Prakticky rovnaký názor vyslovil ESĽP v rozsudku Louled Massoud vs. Malta.\nPodľa tvrdení navrhovateľa platí, že hodnotenie, či predpoklad vyhostenia je v danom prípade reálny,\nnie je hodnotením založeným na istote, ale na pravdepodobnosti. To znamená, že zaistenie cudzinca je\ns čl. 5 ods. 1 nezlučiteľné nielen vtedy, keď je možnosť jeho vyhostenia úplne vylúčená, ale zakaždým,\nak existuje v danom prípade \"pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie\".\nSamotná teoretická možnosť, že sa cudzinca snáď niekedy v budúcnosti podarí vyhostiť, z hľadiska čl.\n5 ods. 1 písm. f) nestačí (Mikolenko vs. Estónsko). Z uvedeného vyplýva, že aj keby boli tvrdenia o\nnavrhovateľovej nespolupráci pravdivé, nebolo by možné rozhodnúť, že predĺženie lehoty zaistenia je\nzákonné preto, lebo doposiaľ sa pre nespoluprácu nepodarilo vyhostenie zrealizovať, pretože neexistuje\nreálny predpoklad jeho vyhostenia.\nV súvislosti s námietkou týkajúcou sa aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení, navrhovateľ\nzdôraznil, že neoprávnený pobyt nie je sám o sebe dôvodom na zaistenie cudzinca, a to ani podľa\nustanovení zákona o pobyte cudzincov, ani podľa článku 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. V zákone o pobyte cudzincov sú dôvody na zaistenie jasne uvedené v §\n88 ods. 1 (v konaní o administratívnom vyhostení; na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo\nvýkonu trestu vyhostenia; na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Dublinského\nnariadenia; na účel vrátenia podľa readmisnej zmluvy).\nTaktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide aplikáciu alternatív k zaisteniu. Odporca\nsa musí riadiť zákonnými ustanoveniami a nemôže uviesť, že aj keby navrhovateľ disponoval finančnými\nprostriedkami v dostatočnom množstve a vedel preukázať zabezpečenie hradenia si svojho pobytu, že aj\ntak by nebolo možné aplikovať menej prísne donucovacie opatrenia z dôvodu, že nedisponuje dokladmi\npotrebnými k prekročeniu schengenskej hranice a k pobytu na území SR.\nZ príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov ustanovení je zrejmé, že hlásenie pobytu alebo\nzloženie finančnej záruky, ako dve alternatívy k zaisteniu, ktoré pozná zákon o pobyte cudzincov,\nje možné aplikovať vždy, keď sa koná vo veci administratívneho vyhostenia, okrem prípadov, kedy\nštátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok,\nalebo ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, pričom navrhovateľ takúto\nhrozbu nepredstavuje. Zákon nepozná ako dôvod neuloženia alternatívy k zaisteniu absenciu dokladov\npotrebných k prekročeniu schengenskej hranice, resp. k udeleniu pobytu na území SR.\nVo vzťahu k riziku úteku navrhovateľ poukázal na námietku uvedenú v opravnom prostriedku proti\nrozhodnutiu odporcu. Namietal, že ani v tomto prípade odporca nemohol dospieť k záveru, že\nexistuje riziko úteku. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná\n\nospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej\nslobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na\nto, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja, mala by byť zaistená možnosť\ndomáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.\nZároveň poukázal na existenciu tolerovaného pobytu, ktorý možno podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona o\npobyte cudzincov udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho\nzaistenie nie je účelné. K žiadosti o tolerovaný pobyt nie je potrebné predložiť cestovný doklad ani osobné\ndoklady, stačí priložiť doklady, ktorými potvrdí skutočnosti odôvodňujúce udelenie tolerovaného pobytu\n(§ 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Navyše, udelenie pobytu a uloženie alternatívy k zaisteniu\nsú dva úplne odlišné inštitúty zákona o pobyte cudzincov a odporca ani krajský súd by si ich nemali\nzamieňať. Alternatíva k zaisteniu sa posudzuje a udeľuje práve vtedy, keď cudzinec nemá pobyt a koná\nsa vo veci jeho administratívneho vyhostenia.\nNavrhovateľ uviedol, že menej prísne donucovacie opatrenia sa majú aplikovať vždy, keď je to možné,\na zaistenie je krajným opatrením. Odporcov záver o nemožnosti aplikácie miernejšieho donucovacieho\nopatrenia ako zaistenia je absolútne nesprávny a vnútorne si protirečí.\nV súvislosti s námietkou účelu predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľ poukázal na to, že krajský\nsúd sa nevyjadril ani k námietke vznesenej v opravnom prostriedku pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia odporcu z dôvodu, že sa nezaoberal otázkou, či predĺženie lehoty zaistenia naplní zákonný\núčel. Odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia zaistenia.\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu teda spočíva v tom, že sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal\notázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia a vyhostiteľnosťou navrhovateľa.\nS odkazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/14/2016 zo dňa 22.02.2016 a\nsp. zn.: 4Sp/l/2016 zo dňa 15. januára 2016 zdôraznil povinnosť odporcu v rozhodnutí o predĺžení\nlehoty zaistenia uviesť aj úkony, ktoré je ďalej potrebné vykonať za účelom výkonu rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení.\nV súvislosti s otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľ poukázal na relevantnú českú a slovenskú judikatúru;\ncitoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.4.2011, podľa ktorého\n\"vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené\npodmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom\nvyhostení.“ a tiež z nálezu ústavného súdu II. ÚS 264/09-81 z 19. októbra 2010, podľa ktorého\n„limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom\nkonanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Ak nemožno realizovať rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení, nemožno zaistenie považovať za účelné. Logickým predpokladom zaistenia\nje teda to, že jeho účel bude môcť byť naplnený.“\nVzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského\nsúdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, pričom zároveň\nnariadi bezodkladné prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Medveďov, alternatívne aby napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nIII.\nStanovisko odporcu k odvolacím námietkam\nOdporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení k\nopravnému prostriedku a doplnil, že v prípade účastníka konania takéto alternatívne riešenia zaistenia\nneprichádzajú do úvahy, keďže sám účastník konania uviedol, že nemá finančnú hotovosť, nemá žiadne\nfinancie, nevie si zabezpečiť ubytovanie a taktiež je riziko, že účastník konania bude mariť výkon\n\nrozhodnutia, nakoľko účastník konania počas azylového konania v dvoch prípadoch opustil územie\nSlovenskej republiky, jedenkrát bol vrátený na základe Dublinského dohovoru z Nemecka a jedenkrát bol\nvrátený z Českej republiky. Je pre správny orgán neprípustné umožniť účastníkovi konania v pokračovaní\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky.\nZdôraznil, že potreba zaistiť účastníka konania a obmedziť ho na osobnej slobode je nevyhnutná\nz dôvodu existencie vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCPBA8-30-006/2015-AV zo dňa 09.10.2015 vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru\nDunajská Streda a to z dôvodu, že účastník konania sa ako vízový cudzinec na území Slovenskej\nrepubliky zdržiava neoprávnene bez platného cestovného dokladu, bez víza a bez povolenia príslušných\norgánov Slovenskej republiky.\nDňa 25.05.2016 im bola zaslaná a zaevidovaná pod č. p.: PPZ-HCP-BA8-26-012/2016-AV informácia\nz Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorá vo svojej písomnosti informovala, že\npo umiestnení cudzinca do priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov policajti\nOddelenia cudzineckej polície dňa 13.10.2015 vykonali osobný pohovor s cudzincom, ktorý spoluprácu\nodmietol, uviedol, že dotazník vypĺňať nebude, nakoľko chce ostať na území SR.\nPo už vyššie uvedených vykonaných úkonoch ohľadne navrhovateľa bola dňa 07.04.2;016 zaslaná\nžiadosť o vystavenie NCD priamo na Veľvyslanectvo Nepálu v Berlíne.\nNásledne dňa 06.05.2016 bola odovzdaná na KO MZV a EZ žiadosť o poskytnutie informácií o stave\nvystavenia NCD pre cudzinca, odkiaľ dňa 18.05.2016 bola obdržaná odpoveď, že aj napriek urgencii\no vydanie NCD, tento nebol doposiaľ zo strany Veľvyslanectva Nepálu zaslaný. Na záver odpovede\nbolo uvedené, že predmetná žiadosť o vydanie NCD bola zo strany UPZC Medveďov doplnená dňa\n12.04.2016 o formulár, ktorý je potrebný na vystavenie dokladu bol zaslaný na Veľvyslanectvo Nepálu\nv Berlíne a vec bude ďalej urgovaná.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č.\n757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť.\nV predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené\nrozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,\npreskúmal rozsudok krajského súdu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal najmä, či sa krajský\nsúd zaoberal námietkami navrhovateľa, pretože navrhovateľ v odvolaní namietal, že rozsudok krajského\nsúdu je nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. „v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.“\nPodľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).\n\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na\nčas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že\nštátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad\nnevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to\naj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie\npresiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú\nosobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.“\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že rozsudok krajského súdu je\nnepreskúmateľný a zmätočný.\nUvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú. Z opravného prostriedku vyplýva, že\nnavrhovateľ jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o predĺžení\nlehoty zaistenia. Namietal, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre\nnedostatok dôvodov a aby ho nebolo možné považovať za arbitrárne, musí obsahovať zákonom\nstanovený dôvod na zaistenie, preukázanie aplikácie zaistenia ako poslednej možnosti za predpokladu,\nže iné menej závažné donucujúce prostriedky nie je možné použiť, dĺžka zaistenia musí byť čo najkratšia,\nmusí spĺňať podmienku individuálneho posúdenia prípadu a riadneho odôvodnenia rozhodnutia o\nzaistení.\nNavrhovateľ ďalej vytýkal, že odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného\npredĺženia zaistenia a zdôraznil, že správny orgán sa aj v odôvodnení rozhodnutia o zaistení musí\nzaoberať otázkou „vyhostiteľnosti“ cudzinca a to v súvislosti s konkrétnou krajinou, do ktorej má byť\ncudzinec vyhostený.\nOdporca podľa navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho\nmožného úteku a nezistil skutočný stav spôsobom dostatočným na posúdenie veci a náležitým\nspôsobom nepreskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k domovskej krajine.\nKrajský súd sa žiadnou z uvedených námietok navrhovateľa nezaoberal.\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom.\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho\nprocesu. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29).\nÚstavný súd Slovenskej republiky sa už viackrát vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje\nrozhodnutie (napr. Nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\n\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03),\ndôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nOdvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd\nokrem všeobecného konštatovania súladu napadnutého rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov a\nsprávnym poriadkom neuviedol žiadne podrobnejšie dôvody, pre ktoré rozhodnutie správneho orgánu o\npredĺžení lehoty zaistenia potvrdil. Jeho rozhodnutie tak trpí vadou brániacou odvolaciemu súdu zaujať\nstanovisko k zákonnosti rozhodnutia odporcu, pre zjavnú absenciu úvah, na základe ktorých dospel k\ntakému záveru a aplikácii zákonných ustanovení z ktorých vychádzal (ktoré v rozhodnutí ani nezmienil).\nPodľa názoru odvolacieho súdu rozsudok krajského súdu nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď\nna otázky a argumenty vznesené navrhovateľom v konaní, resp. z odôvodnenia rozhodnutia nie je\nzrejmé, či sa nimi súd vôbec zaoberal. Za daných okolností napadnuté rozhodnutie prvostupňového\nsúdu nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúcim z ust. § 157 ods.\n2 O.s.p.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\na ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“\nTýmito vlastnosťami odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nedisponuje, preto je možné\nkonštatovať, že je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný, čo následne odôvodňuje záver, že\nuvedeným postupom súd prvého stupňa navrhovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Pod odňatím\nmožnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi\nznemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho\npráv a právom chránených záujmov.\nSúčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na riadne\nodôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré poskytuje záruku, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.\nÚčastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva jasne a\nzrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ide o predpoklad\núčinného uplatňovania práva na opravné prostriedky stranami v konaní. Navyše, odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.\nPretože napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom,\npričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto\npostupom súdu by sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred príslušným súdom, dospel\nodvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 246c ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu postupovať tak ako to načrtol odvolací súd\nv tomto rozhodnutí, prejedná vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiada so\n\nvšetkými námietkami navrhovateľa, znovu vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s\npožiadavkami podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p..\nV novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}