Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/2/2014 z 12. 2. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 12. februára 2014, sp. zn. 23To/2/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3610010141.4
Krajský súd Trenčín | 23To/2/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3610010141.4 | 2014-02-12 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Rodina a mládež
Citované ustanovenia: § 39 ods. 1 TZ, § 201 ods. 2 TZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c18e216-25bc-4172-8461-84e14bf4910e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3610010141.4

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/2/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3610010141
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3610010141.4

Uznesenie
Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. februára 2014
prejednal odvolanie obžalovaného

H. U.,

nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H., F. XXX/XX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na
výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Partizánske, sp.zn. 2T/48/2010 zo dňa 20. novembra 2013
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného  z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske, sp.zn. 2T/48/2010 zo dňa 16.11.2010 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 23To/3/2011 zo dňa 16.02.2011, v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Partizánske, sp.zn. 2T/48/2010 zo dňa 03.05.2011 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne, sp.zn. 23To/75/2011 zo dňa 26.06.2011 bol H. U. uznaný vinným z pokračovacieho zločinu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Tr.zák., pretože od 20.09.2009 od 20.09.2009, kedy
prevzal predvolanie na verejné zasadnutie v trestnej veci vednej na Okresnom súdu Partizánske pod
sp.zn. 1T/100/2009, v ktorej bol obvinený za pokračovaní zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201
ods. 1, ods. 2 písm. b/, v spojení s § 139 ods. 1 písm. c/, § 127 ods. 4 Tr.zákona č. 300/2005 Z.z. v znení
neskorších predpisov a iné, do 02.11.2009 sa v byte č. X na F. ulici č. XXX/XX v H. opakovane vyhrážal
svojej vtedajšej manželke E. U., že jej urobí „ruskú kravatu“ teda , že jej podreže celý krk a vytiahne jej
jazyk cez krk von a že jej podreže gágor, ak pôjde vypovedať ako svedkyňa na súd v uvedenej trestnej
veci alebo ak bude vypovedať v jeho neprospech a svojej maloletej dcére R. U., nar. XX.XX.XXXX sa
takisto opakovanie vyhrážal, že jej podreže gágor, ak pôjde vypovedať ako svedkyňa na súd v uvedenej
trestnej veci alebo ak bude vypovedať v jeho neprospech.

Bol za to odsúdený (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 23To/75/2011 zo dňa 26.09.2011) podľa
§ 201 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 41 ods. 2, 42 ods. 1, 37 písm. h/, m/, 39 ods. 1 Tr.zák. k súhrnnému
trestu odňatia slobody na 7 rokov, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr.zák. zaradený
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.



Podľa § 42 ods. 2 Tr.zák. súd zároveň zrušil výrok o treste uložený obžalovanému rozsudkom Okresného
súdu Partizánske zo dňa 02.12.2009, č.k. 1T/100/2009-179, právoplatný dňa 18.12.2009, ktorým bol
obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,  ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Právoplatným uznesením Okresného súdu Partizánske, sp.zn. 2Nt/17/2013 zo dňa 16.10.2013 súd
podľa § 400 ods. 1 Tr.por. povolil obnovu konania vo vyššie uvedenej trestnej veci a zároveň zrušil výrok
o uloženom treste odňatia slobody, ako aj výrok o zrušení výroku o treste v skoršom rozsudku Okresného
súdu Partizánske, sp.zn. 1T/100/2009 zo dňa 02.12.2009.

Následne rozsudkom súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté o treste tak, že sa obžalovaný H. U.
odsudzuje podľa § 201 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 41 ods. 2, 42 ods. 1, 38 ods. 4, 37 písm. h/, m/, 39
ods. 1 Tr.zák. k trestu odňatia slobody na 7 rokov, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 4 Tr.zák.
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr.zák. súd zároveň zrušil výrok o treste uložený obžalovanému rozsudkom Okresného
súdu Partizánske zo dňa 02.12.2009, sp.zn. 1T/100/2009, právoplatným dňa 18.12.2009, ktorým bol
obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré zahlásil do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný odvolanie podrobne písomne
zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Obhajca uviedol, že obnova konania bola povolená v
prospech obžalovaného, pričom v pôvodnom rozsudku ustanovenie § 38 ods. 4 Tr.zák. použité nebolo.
Obhajca namietal tiež použitie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr.zák., pretože v prípade
použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr.zák. o zvýšení trestnej sadzby sa vylučuje použitie priťažujúcej
okolnosti v podobe spáchania viac trestných činov. Taktiež obhajca nesúhlasil s použitím priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr.zák., pretože na predchádzajúce odsúdenia (konkrétne uvedené v
odvolaní) nemusel súd prihliadať, pričom poukázal aj na čl. II Amnestie prezidenta republiky z 02.01.2013
z toho pohľadu, či sa na tieto predchádzajúce odsúdenia amnestia nevzťahuje. Obhajca poukázal aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v tejto veci pod sp.zn. 2Tdo 60/2012 zo dňa 06.11.2012, ktorým
bolo odmietnuté dovolanie obvineného, kde Najvyšší súd SR v dôvodoch výslovne uviedol: „Krajský súd
teda v rozhodujúcej miere zohľadnil aj okolnosť, že predchádzajúci trest odňatia slobody, ku ktorému
bol ukladaný teraz súhrnný trest, bol uložený s použitím zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.zák.
na správnosť takto uloženého trestu preto nemá vplyv ani inak správne tvrdenie obvineného, že krajský
súd vo svojom výroku chybne uviedol, že pri uložení trestu vychádzal aj z § 37 písm. h/, m/ Tr.zák.,
ktoré inak pri ukladaní trestu za použitia asperačnej zásady neprichádzajú do úvahy.“ Napokon obhajca
namietal, že zatiaľ čo v pôvodnom konaní došlo podľa § 39 ods. 1 Tr.zák. k zníženiu dolnej (zvýšenej)
trestnej sadzby odňatia slobody o 4 roky a 6 mesiacov, v novom konaní tento rozdiel použitý nebol
Obhajca vyslovil názor, že aj pri aplikácii asperačnej zásady môže byť uložený trest odňatia slobody aj
pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Obžalovaný bol v doterajšom výkone trestu odňatia slobody už 5-krát
disciplinárne odmenený, pričom dosiahol aj preradenie do ústavu na výkon trestu s miernejším stupňom
stráženia. Obhajca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby krajský súd uložil obžalovanému
súhrnný trest odňatia slobody na 4 roky.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní navrhla prokurátorka krajskej prokuratúry odvolanie
obžalovaného podľa § 319 Tr.por. ako nedôvodné zamietnuť.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť o odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Pre potreby odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné nad rámec vyššie uvedených
rozhodnutí súdov uviesť, že súhrnný trest bol obžalovanému v tomto konaní ukladaný voči skoršiemu
právoplatnému rozsudku Okresného súdu Partizánke, sp.zn. 1T/100/2009 zo dňa 02.12.2009, ktorým
bol obžalovaný H. U. uznaný vinným: z pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201



ods. 1, 2 písm. b/ Tr.zák., z pokračovacieho prečinu sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm.
a/ Tr.zák. a pokračovacieho prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm.
a/ Tr.zák. Bol za to odsúdený podľa § 201 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 41 ods. 1, 39 ods. 1, 38 ods.
4, 37 písm. h/, m/ Tr.zák k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 4 rokov so zaradením podľa §
48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. (V dobe konania
verejného zasadnutia o odvolaní obžalovaného, tento vykonával vyššie uvedený trest odňatia slobody.)

Ako vyplýva z vyššie uvedených rozhodnutí obžalovanému bol rozsudkom, ktorý bol napadnutý
odvolaním obžalovaného, ukladaný trest pre trestný čin najprísnejší, ktorým je trestný čin podľa § 201
ods. 2 Tr.zák., so sadzbou odňatia slobody uvedenou v Osobitnej časti Trestného zákona od 7 rokov
až do 12 rokov. Je teda potrebné uviesť, že ako v pôvodnom konaní, tak aj v konaní po povolení
obnovy konania  bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby.
Obžalovanému bol pritom takto ukladaný súhrnný trest spolu za 4 trestné činy (dva zločiny a dva prečiny
spáchané dvomi skutkami). Už z týchto okolností by bolo možné uzavrieť, že uložený trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov nemôže byť považovaný za neprimerane prísny tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por.

Ďalej je potrebné uviesť, že konajúce súdy, ako pri skoršom rozsudku, sp.zn. 1T/100/2009, tak aj v
preskúmavanom rozsudku použili zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Tr.zák. o mimoriadnom znížení
trestu. Urobili tak z dôvodu, že zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti, či už z
dôvodu použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr.zák. v znení účinnom pred Nálezom Ústavného
súdu SR z 28. novembra 2012, sp.zn. Pl. ÚS 106/2011 vyhláseného v Zbierke zákonov SR pod číslom
428/2012 21. decembra 2012, tak aj v súčasnosti zvýšenie z dôvodu podľa § 38 ods. 4 Tr.zák. považovali
u obžalovaného za neprimerane prísne.

K tomu je naviac potrebné uviesť, že v tejto veci právoplatne povolená obnova konania v prospech
obžalovaného, týkajúca sa výroku o treste, z dôvodu len vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu
SR ani nemala byť povolená. Podľa Stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 26.
novembra 2013, č. Tpj 44/2013 - právna veta III., ak bolo použité ustanovenie § 39 ods. 1, 2 písm. a/
až c/ Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody  vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia
slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr.zák. v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b
ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v spojitosti s vyššie uvedeným Nálezom Ústavného súdu SR sa nepoužije.
Odvolací súd však musel v tomto prípade rešpektovať, že k obnove konania a k zrušeniu výroku o treste
v tejto veci právoplatne došlo.

Ďalej k jednotlivým vytýkaným chybám v odvolaní obžalovaného uvádza senát odvolacieho súdu
nasledovné. Je síce faktom, že v pôvodnom odsudzujúcom výroku o treste ustanovenie § 38 ods.
4 Tr.zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby použité nebolo (pozri rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne, sp.zn. 23To/75/2011 zo dňa 26.09.2011), avšak len z toho dôvodu, že dolná hranica trestnej
sadzby mala byť zvýšená podľa § 41 ods. 2 Tr.zák. (asperačná zásada v znení pred nálezom Ústavného
súdu SR). Tu vychádzal pôvodne konajúci súd z ustanovenia § 38 ods. 7 Tr.por. o možnosti nekumulovať
dve ustanovenia o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby. V teraz napadnutom rozsudku súdu prvého
stupňa však v napadnutom výroku o treste bolo použité ustanovenie § 41 ods. 2 Tr.zák. v znení po
Náleze Ústavného súdu SR,  v ktorom už zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby uvedené nie je. Bolo
preto povinnosťou súdu prvého stupňa, aby pri rozhodovaní o treste použil aj ustanovenie § 38 ods.
4 Tr.zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby v dôsledku prevahy pomeru priťažujúcich okolností.
Súčasne však súd prvého stupňa použil ustanovenie § 39 ods. 1 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu,
nedošlo teda v konečnom dôsledku k porušeniu ustanovenia § 405 písm. b/ Tr.por., podľa ktorého nesmie
byť novým rozsudkom uložený obžalovanému prísnejší trest, než akým mu bol uložený v pôvodnom
rozsudku, ak bola obnova konania povolená len v prospech obžalovaného.

Z už vyššie uvedeného taktiež vyplýva, že aj použitie ustanovenia o priťažujúcej okolnosti podľa § 37
písm. h/ Tr.zák. - spáchanie viac trestných činov, je zákonné. Obžalovanému bol ukladaný trest spolu za
4 trestné činy, pričom obhajcom uvádzaná námietka o dvojitom pričítaní tej istej okolnosti v neprospech
obžalovaného, by prichádzala do úvahy len v prípade, že by bol odsudzovaný len za dva trestné činy (z
toho jeden zločin), spáchané dvomi skutkami, čo by bolo pokryté už ustanovením § 41 ods. 2 Tr.zák.



Taktiež použitie ustanovenia o priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr.zák. - predchádzajúce
odsúdenie za trestný čin, je zákonné, pričom odvolací súd ani v rámci skúmania predbežnej otázky
nezistil, že by predchádzajúce odsúdenia obžalovaného uvedené v dôvodoch rozsudku súdu prvého
stupňa mali podliehať Amnestii prezidenta republiky z 02.01.2013. Podľa článku II. amnestie sa
toto ustanovenie vzťahovalo na nevykonané tresty odňatia slobody právoplatne uložené pred dňom
02.01.2013 len vtedy, ak bol odsúdený zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Topoľčany, sp.zn. 3T/37/07 zo dňa
05.06.2007 bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody síce na 8 mesiacov, avšak do prísnejšej
nápravno-výchovnej skupiny (bol použitý Trestný zákon č. 140/1961 Zb.).
Odvolací súd sa nestotožnil ani s vytýkanou chybou, pri ktorej sa obhajca odvolával na dôvody
konkrétneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tejto veci. Zo žiadneho ustanovenia Trestného zákona
nevyplýva, že by pri ukladaní trestu za použitia asperačnej zásady, hoci aj v znení platnom pred vyššie
uvedeným Nálezom Ústavného súdu SR, nemali byť zisťované a pri rozhodovaní aj použité priťažujúce
okolnosti s výnimkou, ak by išlo o dvojité pričítanie v neprospech obžalovaného, k čomu v danom prípade
nedošlo (pozri vyššie).  Podľa § 38 ods. 2 Tr.zák. súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí
prihliadnuť nielen na pomer, ale aj mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a to aj za
situácie, keď nepoužije ustanovenie § 38 ods. 4 Tr.zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby pri
prevahe pomeru priťažujúcich okolností. Pre úplnosť k tomu je potrebné uviesť, že z ustanovenia §
38 ods. 7 Tr.por. dokonca ani nevyplýva absolútny zákaz súčasného použitia ustanovení § 41 ods. 2
Tr.zák. a § 38 ods. 4 až 6 Tr.zák. o zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby. Správne zistenie a použitie
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je pritom nevyhnutým predpokladom pre správnu individualizáciu
trestu, ako základnej podmienky pre jeho spravodlivosť.

Napokon senát odvolacieho súdu uvádza, že nebolo povinnosťou súdu, aby pri ukladaní trestu pri použití
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.zák. o mimoriadnom znížení, znížil dolnú hranici zvýšenej trestnej sadby
podľa § 38 ods. 4 Tr.zák. v rovnakom rozsahu, ako to urobil súd pred povolením obnovy konania v
pôvodnom rozsudku. Pôvodným výrokom o treste bol aktuálne konajúci súd viazaný len do tej miery, aby
nebol obžalovanému uložený trest prísnejší. Obžalovanému pritom, vzhľadom na zaradenie do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, bol uložený trest odňatia slobody miernejší.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol, pretože nie je dôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.