{"guid": "3dd6029d-0182-4578-b673-7c752ca493c3:e01d2e8c-4702-4b30-9c95-08697f1373f6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1", "spisova_znacka": "11Co/319/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/319/2014 z 13. 1. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 13. januára 2015, sp. zn. 11Co/319/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1", "identifikacne_cislo": "2113203793", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Podbehlá", "sudca_id": 656, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-podbehla-656", "datum_vydania": "2015-01-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e01d2e8c-4702-4b30-9c95-08697f1373f6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/319/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203793
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203793.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., so
sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich
Paľko s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni: SR, konajúcej
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 26. marca 2014, č. k. 19C/103/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým odolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporkyni nepriznal náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne  odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17
ods. 1, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 41 ods. 2 písm. c) a d) zák. č. 233/1995
Z.z. Exekučného poriadku, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v  zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná
dôvodne. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či
je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný
titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od
01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo
z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č.
144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44
Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z
rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. V čase podania návrhov na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu



neexistovala. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu
z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase, keďže
na vydanie rozhodnutia (zamietnutie poverenia) zákonom stanovená lehota neexistovala.  Nárok na
náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa  sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný
súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné
ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia
tohto konania. Navrhovateľ sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne
preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy,
pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v
prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd,
teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov
v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola
splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné  nedodržanie zákonnej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či nie je v rozpore so zákonom.
V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, či priebeh rozhodcovského konania (uznesenie
Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.
zn. 3Cdo/146/2011,  uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010,  uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010). Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Navrhovateľ
však mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania,
resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú namieta.
Navrhovateľ tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 122 dní. Súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 75 dňoch od doručenia návrhu. V predmetnej
veci rozhodol súd v zákonom stanovenej lehote, rozhodol bez prieťahu. Čo sa týka materiálnej škody
žalobca vyčíslil túto škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť viac
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Navrhovateľ by však musel preukázať v prvom rade,
že by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich
požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávka
je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného
postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Nároky, ktoré
si žalobca uplatňuje, je možné preto považovať za hypotetické.  Určenie výšky škody v návrhu nie je
dôkaz o vzniknutej škode. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo
ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si
pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou
škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu. Vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom
žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a
taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské  postupy žalobcu.
Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená
nijakými reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Na námietku premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi



mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
bola súdu doručená 3.2.2011, pričom dňa 17.2.2011 navrhovateľovi začala plynúť 3 ročná lehota
na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa 1.10.2012  pred uplynutím zákonnej lehoty a
teda nárok nie je premlčaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila
a nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ
a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,  na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok  súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C/103/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške  1592,96 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 318,59 eur.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.
Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.



Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu náhrady škody v celkovej výške 1592,96 eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 318,59 eur eur, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 258,16 eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom
55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu teda 660,- eur za rok. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ tvrdil, že mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup
exekučného súdu.
Z obsahu spisu bolo zistené, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Senica dňa 03.02.2011 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn.
EX499/2011 a na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5Er/80/2011. Súd uznesením č. k. 5Er/80/2011-9
zo dňa 18.04.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
z dôvodu, že exekučný titul bol v rozpore so zákonom. V dôsledku odvolania oprávneného proti
citovanému ustanoveniu Krajský súd v Trnave uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a to uznesením
č. k. 9CoE/334/2011-28 zo dňa 27.09.2012. Okresný súd Senica dňa 15.03.2013 vydal poverenie  č.
5205071117.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri



rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný
titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.
Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu
exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej
veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Rovnako
zo zákonných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica zákonná
lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia
rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou
lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v predmetnej
veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil
žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti
v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale  zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.
Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak



by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.
Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú
výšku tejto škody. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod
pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného,
prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a
príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného
podloženia a preukázania.
Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.
K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).
Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil  ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.
Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/103/2013", "guid": "dedf21ef-143c-4be4-82f9-a376a46fd483:a953a9e1-6d08-4d0a-8815-5a8b6ad3ee3e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2011 z 3. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-03", "citacie_n": 3793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a"}, {"guid": "78c06bc2-7214-4d20-a6f4-3d982278a457:074e49bb-82f5-42ce-b66e-36b2c5f17b8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/80/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/80/2011 z 16. 8. 2013", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2013-08-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/78c06bc2-7214-4d20-a6f4-3d982278a457:074e49bb-82f5-42ce-b66e-36b2c5f17b8a"}], "citovane_v": []}