Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/235/2014 z 24. 11. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 24. novembra 2014, sp. zn. 6Co/235/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3512210672.2 Krajský súd Trenčín | 6Co/235/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3512210672.2 | 2014-11-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cd105b30-cb81-4a0c-8954-ce6b831194a2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3512210672.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/235/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210672
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210672.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti
SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28.10.2013 č.k.
7C/362/2012-42 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Okresný súd
vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16
ods. 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení
navrhovateľa v jednotlivých konaniach tak ako súd uviedol vyššie a bližšie odôvodní v nasledujúcom
texte, s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v
spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval návrh navrhovateľ za dôvodné. V
tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol
NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého
pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov
ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti
štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z
uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je
oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať,
aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť
štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo
zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných
ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho
dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez



Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti
spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie
NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie:
"Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Prie riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie
je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na
ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný". V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu
exekučného súdu, ktorý "vstupuje" do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie
rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola
súdna prax v exekučných konaniach v tomto smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS
SR v citovanom rozhodnutí uvádza i záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
tým, kto na to nemal právomoc, išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky
paktu. Preto je podľa názoru súdu nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok
tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky
právoplatného a vykonateľného rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzc. ničotný akt /
paakt/ i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky
právneho aktu, môže však mať účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok
toho, kto ničotný akt vydal k náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho
orgánu. Na podporu toho záveru súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu
na prejednanie veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej
zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka
je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej
v prípade vydania rozhodcovskom rozsudku /v opačnom prípade by sa pripustil stav, že "hocikto", kto
nemal akékoľvek oprávnenie a rozhodol vec rozhodcovským rozsudkom, pričom na takýto rozsudok by
sa hľadelo ako právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, síce nepoužiteľné pre exekučné konania avšak
platne zaväzujúce k určitému plneniu, čo je neprípustné/. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010
z 29.3. 2011. V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe
súdu v uplatnenom nároku neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že
táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie vec prejednať a
rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Uvedené platí i pre
prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky,
na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ
predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to
nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných
podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže
sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom
v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo
nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému /navrhovateľovi/ zamietali žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj
v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať
a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné
tituly na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Pre úplnosť sa však súd
zaoberá v každom jednotlivom konaní tvrdeniami navrhovateľa o nečinnosti súdu. Navrhovateľ sa



podaným návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 3.924,81 Eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 784,96 Eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom
je navrhovateľ oprávneným proti povinnému Jarmila Oračková, EX/2660/2010 rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia až dňa 05.10.2010, pričom konanie začalo dňa 16.03.2010, teda omeškanie viac
ako 203 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa nie sú pravdivé. V prvom rade súd udáva, že dátum
začatia konania, t.j. podania návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia nie je relevantný. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, 11Er/328/2010,
EX/2660/2010 v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o Bratislava a povinného Jarmila Oračková,
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého bola doručená súdu dňa 23.04.2010. Podaním zo dňa 13.05.2010 vyzval tunajší súd právneho
zástupcu navrhovateľa na predloženie kópie zmenky. Výzva bola doručená právnemu zástupcovi
oprávneného dňa 27.05.2010. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23.07.010,
č.k. 11Er/328/2010-9 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.10.2010, č.k.
19CoE/359/2010-18 súd exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekučného konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.12.2010. Nie je teda
pravdou, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 90 dní
od doručenia tejto žiadosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie, súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade
keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na
potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej
doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje súd v trvaní 90 dní za primeranú
so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných
navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní
žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Exekučné konanie bolo
zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Majetková škoda vyčíslená
navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní
v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak ako vysvetlil vyššie v
súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku
rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Za nevymožiteľnosť pohľadávky
v danom exekučnom konaní si zodpovedá výlučne oprávnený, ktorý zavinil zastavenie exekučného
konania. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom
súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh navrhovateľa zamietol. O
náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu
väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvádzal odvolacie dôvody označené ako
dôvody ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie a súd doručil vyjadrenie odporcu.
Uviedol, že navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným
vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej.
Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny
súdny proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd
vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením
kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred
vyhlásením rozsudku reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku
oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len



listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu),
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu
je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných
veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu;- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď
konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup
bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci
súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V
napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,



podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné,
že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 23.04.2010 a exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V
nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyzval
navrhovateľa ako oprávneného na predloženie zmenky. Túto výzvu navrhovateľ neuposlúchol. Nakoľko
odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ v pozícii oprávneného podával návrhy na vykonanie
exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri podávaní návrhu vedel, že ohľadom na exekučný titul
bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej zmenky, čo sa podstatnou mierou podieľalo
na dĺžke konania, zvlášť keď navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval. Je preto namieste konštatovať, že
navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom exekučnom konaní práve svojim správaním výrazne ovplyvnil
vytýkanú dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote
do 3 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, nemožno identifikovať
prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené
v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02,
I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného
konania (za stavu, kedy právny predpis nezakotvoval žiadnu lehotu) vzhľadom na neuposlúchnutie výzvy
súdu navrhovateľom (teda v dôsledku konania resp. nekonania navrhovateľa) nebolo možné považovať
za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Napriek vyššieuvedenému odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.



Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná.. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na deň 28.10.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný dňa
01.10.2013. Z dátumov je zrejmé, že nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota
na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť
pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to
vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne
sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ
sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Ustanovenie § 114 ods. 2 O.s.p. upravuje postup súdu pri príprave pojednávania. Vyplýva z neho, že
v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému)
spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4
O.s.p.. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne doručí navrhovateľovi. Povinnosti súdu podľa citovaného
paragrafového ustanovenia určujú aj povinnosť doručiť vyjadrenie odporcu navrhovateľovi.

V prejednávanej veci určil okresný súd termín pojednávania na deň 28. októbra 2013, na ktorý sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia nedostavil a svoju neprítomnosť ospravedlnil odporca, preto súd
postupoval podľa § 101 ods. 1 O.s.p.. Odporca doručil na okresný súd vyjadrenie k návrhu 25. októbra
2013, ktorý doručil okresný súd navrhovateľovi až spolu s rozsudkom vo veci samej. Okresný súd sa vo
svojom rozsudku zaoberal aj touto okolnosťou, keď uviedol, že odporca zaslal svoje vyjadrenie tesne
pred pojednávaním, táto skutočnosť nemôže brániť súdu vo veci konať a rozhodovať, keď súdu je z
úradnej činnosti známe, že odporca podáva v podobných konaniach, ktoré prebiehajú na rôznych súdoch
na území Slovenskej republiky, zhodné vyjadrenia, v ktorom odporca zaujal spoločné stanovisko ku
všetkým otázkam a všetky skutočnosti sú navrhovateľovi dávno známe.

Navrhovateľ namieta, že práve nedoručením vyjadrenia odporcu k jeho návrhu došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom. Podľa jeho názoru, došlo tým k porušeniu zásady kontradiktórnosti ako základnej



súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť
daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho
rozhodnutie.

Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter, jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti
na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie,
ak je zrejmé, že neoboznámenie účastníka konania napr. so stanoviskami iných účastníkov, nemôže
mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci ide o takýto prípad, keďže písomné
stanovisko odporcu k návrhu bolo súdu doručené krátko pred určeným termínom pojednávania, preto
okresný súd v záujme procesnej ekonómie vo veci pojednával a rozhodol. Okresný súd tento svoj
procesný postup náležite odôvodnil. Jeho argumenty plne akceptuje aj odvolací súd. Súčasne pre
úplnosť dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným
chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p., ktorým
podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova
na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ak aj v mnohých
analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny
výkon, ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich
rozhodnutia vo veci samej.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/229/2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 3. septembra 2013 č.k. III. ÚS 415/2013-11). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní,
že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje
aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010;
6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že žiadal o zrušenie (odročenie) pojednávania, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a pod..

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p. s tým, že o trovách
odvolacieho konania rozhodne okresný súd, pretože rozsudkom okresného súdu nebolo rozhodnuté o
trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .