Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/67/2013 z 8. 4. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 8. apríla 2013, sp. zn. 19Co/67/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8498899860.1 Krajský súd Prešov | 19Co/67/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8498899860.1 | 2013-04-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60f32d50-42b1-4007-a670-50c9ae50250e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8498899860.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/67/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8498899860
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8498899860.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci navrhovateľky: JUDr. T. A., rod. P., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom: C. č. XXXX/XX, B., občan SR proti odporkyni: L. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
F. č. XX/XXX, XXX XX A., občan SR, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Sidorom, so sídlom:
Zdravotnícka č. 6, 058 01 Poprad, o ochranu vlastníckeho práva a odstránenie neoprávnenej stavby, o
odvolaniach navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. konania 2C/998/1998 - 217 zo
dňa 14. 03. 2011, proti uzneseniu Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998 - 228 zo dňa
10. 05. 2011 a proti uzneseniu Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998 - 237 zo dňa 02.
06. 2011, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998 - 228 zo dňa 10. 05. 2011
a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998 - 237 zo dňa 02. 06. 2011.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením.

Rozhodol tak na návrh navrhovateľky, ktorým sa po úpravách domáhala uložiť odporkyni povinnosť na
vlastné náklady odstrániť hospodársku budovu nachádzajúcu sa na parcele č. 10 kat. úz. A. zapísanej
na LV č. XXXX a túto parcelou vypratať. Parcelu č. 10 kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXXX mala
nadobudnúť od svojich právnych predchodcov. Po zomrelom otcovi nadobudla vlastníctvo k parcele na
základe právoplatného osvedčenia o dedičstve D/214/98, Dnot91/98 zo dňa 06. 07. 1998. Na uvedenej
parcele si odporkyňa postavila drevenú hospodársku budovu, a to bez akéhokoľvek povolenia.

Odporkyňa žiadala žalobu zamietnuť, namietala aktívnu legitimáciu navrhovateľky na podanie takejto
žaloby. Právna predchodkyňa navrhovateľky I. P. nadobudla vlastníctvo k predmetnej parcele
osvedčením o vydržaní, na čo neboli splnené podmienky.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, oboznámením listín
a po tom, čo predchádzajúce rozsudky súdu prvého stupňa boli odvolacím súdom zrušené, citujúc



ustanovenie § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 135c) Občianskeho
zákonníka ako aj § 63 Zákona č. 323/992 Zb. skonštatoval, že na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne
územie A. je ako vlastníčka pozemku parcely č. 10 vo výmere 43 m2 zapísaná navrhovateľka. Titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie D/214/98.

Bolo zistené, že notárska zápisnica nespĺňa náležitosti verejnej listiny a náležitosti zápisnice o vydržaní.
Vyjadrenie do nej neurobil oprávnený držiteľ a nemá náležitosti v zmysle § 63 Zákona č. 323/992 Zb. Nie
je z nich možné zistiť, kedy právni predchodcovia mali vstúpiť do oprávnenej držby, na akom základe by
malo ísť o oprávneného držiteľa a kedy malo dôjsť k vydržaniu predmetných parciel.

Vyhodnotil tiež, že odporkyňa predmetný pozemok a ani stavbu na ňom nekúpila, nakoľko tieto neboli
uvedené ako predmet kúpy. Odporkyňa v októbri 1997 požiadala Obecný úrad Ľubica o odpredaj
predmetného pozemku. Tento pozemok mal v nájme predchádzajúci vlastník priľahlého domu pán T. na
účely záhrady, a to vo výmere len 30 m2.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd prvého stupňa nemohol návrhu vyhovieť pre pochybnosti o
vlastníctve navrhovateľky, ktorá nemohla vydržať nehnuteľnosť, lebo neboli na to splnené podmienky.
Rovnako nemohla predmetnú nehnuteľnosť vydržať ani odporkyňa. Keďže predmetná nehnuteľnosť
neprešla relevantným spôsobom do vlastníctva navrhovateľky je teda spochybnená jej aktívna
legitimácia na podanie takéhoto návrhu. Keďže išlo o nehnuteľnosť vo vlastníctve štátu, v roku 1973
neprichádzalo do úvahy vydržanie voči štátu.

Keďže navrhovateľka nepreukázala, žeby bola vlastníčkou predmetnej parcely, nie je možné ju
považovať za oprávnenú osobu na podanie návrhu. Návrh by mohol podať štát, resp. obec alebo
Slovenský pozemkový fond ako pôvodní vlastníci, ktorým by svedčilo vlastníctvo.

Navrhovateľka, ako vlastníčka susednej nehnuteľnosti, by bola oprávnená sa domáhať svojich práv v
zmysle § 127 Občianskeho zákonníka, nepreukázala však zvýšený počet hlodavcov. Nepreukázala nič,
čo by nasvedčovalo, že je hlodavcami obťažovaná. V tejto súvislosti s poukazom na ustanovenie §120
O. s. p., nepredložila žiaden dôkaz o tomto tvrdení.

Súd prvého stupňa preto návrh zamietol.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že Okresný
súd rozhodol posudkami zo dňa 30. 05. 2001, 13. 11. 2007 a zaviazal odporkyňu odstrániť predmetnú
neoprávnenosť stavu a vypratať parcelu č. 10, na ktorej je stavba postavená. Uvedené rozsudky boli
rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napadnutým
rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplne
zistil materiálny stav veci. Nebral do úvahy výmer o vlastníctve pôdy č. 9710/49 zo dňa 13. 09. 1949 a
výmer č. 5414/49 zo dňa 07. 04. 1949, nevzal do úvahy tiež sobášny list jej rodičov a splnomocnenie na
majetkové vysporiadanie zo dňa 04. 07. 1995, podpísaný rodičmi navrhovateľky.

Namietala tiež, že tvrdenia odporkyne boli zavadzajúce a nezakladali sa na materiálnej pravde.
Obhliadkou sa zistilo, že hospodárska budova je spojená zo zemou murovanou časťou a bola postavená
neoprávnene. Ani stavba ani parcela neboli predmetom kúpnej zmluvy. Ako dôkaz bolo predložené
rozhodnutie MNV v Ľubici zo dňa 07. 10. 1970 o bezplatnom nájme parcely pri dome č. XXX o výmere
30 m2, v ktorom nie je špecifikovaná daná parcela a nesúhlasí výmera. Ide o kvetinovú záhradu pred
rodinným domom odporkyne. Pritom MNV v Ľubici mohlo disponovať iba vlastnými pozemkami, nie
pozemkami vo vlastníctve niekoho iného. Odporkyni nemohlo vzniknúť ani vecné bremeno na základe
držby, lebo táto nemohla byť dobromyseľná, lebo bola rušená. Odporkyňa má pre výkon svojej hosp.
činnosti k dispozícii parcelu č. 1424 o výmere 709 m2 v katastrálnom území A., zapísanú na LV č. XXXX,



kde žije zo svojou dcérou a jej rodinou. Ona počas trvania súdneho sporu si usporiadala svoje vlastnícke
vzťahy tak, že vo vlastníctve má iba parcelu č. 10 o výmere 43 m2, ktorá je predmetom tohto konania.

Odvolateľka uviedla, že nehnuteľnosti pojaté do osvedčenia o vydržaní užívala matka navrhovateľky od
04. 09. 1949, a to na základe prídelovej listiny, pričom podiel 1/8-iny zapísanej na matku A. R., ktorý
zomrel XX. XX. XXXX, I. R., získala do vlastníctva spolu s nebohým T. P. (otcom navrhovateľky) titulom
vydržania vlastníckeho práva a to priamo zo zákona. Túto nehnuteľnosť užívali dobrovoľne po dobu
dlhšiu ako 39 rokov a to v podiele 1/8-iny, zároveň vlastnili podiel 7/8-ín uvedených nehnuteľností na
základe prídelu. Podiel 1/8-iny nadobudli aj formou spracovania veci, lebo upravili rodinný dom, ktorý
bol v dezolátnom stave.

Namietala, že neprichádza do úvahy, aby súd skúmal osvedčenie notára vydané podľa 323/992 Zb.

Navrhla, aby súd vyžiadal od Obce Ľubica predloženie listu vlastníctva k parcele č. XX, no žiaden
list vlastníctva nebol predložený, ktorý by vylučoval jej vlastníctvo. V tejto súvislosti poukázala na §
70 Zákona č. 162/995 Zb., podľa ktorého sú údaje katastra o vlastníkoch nehnuteľnosti hodnoverné a
záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Uviedla, že výpovede svedkov, ktoré tvrdili, že hospodársku budovu na predmetnej parcele postavil pán
T. považuje za nedôveryhodné a zavádzajúce.

Má za to, že je aktívne legitimovaná na podanie návrhu v predmetnom konaní. Odporkyňa zavádzajúcimi
tvrdeniami spôsobovala prieťahy v konaní s cieľom zabrániť jej užívať predmetnú nehnuteľnosť, ktorá
je jej vlastníctvom.

Súd prvého stupňa uznesením č. konania 2C/998/1998 - 228 zo dňa 10. 05. 2011 rozhodol tak, že
navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 1.510, 71 Eur, a to do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia.

Uvedené uznesenie odôvodnil tým, že vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 14. 03. 2011 s
tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Súd prvého stupňa, preto rozhodol
o trovách konania. Toto uznesenie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a § 149 ods. 1 O. s.
p. s tým, že odporkyňa bola v spore úspešná a je zastúpená advokátom, preto jej boli priznané trovy
právneho zastúpenia za 6 úkonov. Navrhovateľke bolo uložené zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške
1.510, 71 Eur a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998
- 228 zo dňa 10. 05. 2011, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania. Odvolanie odôvodnila
tým, že vzhľadom na podané odvolanie proti rozsudku súdu vo veci samej stráca rozhodnutie o trovách
konania svoj podklad. Uvedené odvolanie odôvodnila tým, že námietky odporkyne a jej tvrdenia boli
účelové v priebehu konania, zavádzajúce a nezakladajúce sa na materiálnej pravde. Parcela č. 10 o
výmere 43 m2 je jedinou jej nehnuteľnosťou, ktorú potrebuje využívať so svojou rodinou. Poukázala na
prieťahy v predmetnom konaní a zavádzajúce tvrdenia zo strany odporkyne, preto nemôže súhlasiť s
náhradou trov konania vo výške 1510, 71 Eur. Poukázala na ustanovenie § 150 O. s. p., podľa ktorého
ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Navrhla toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súd prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniam navrhovateľky tak proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj proti uzneseniu zo dňa 10.
05. 2011 sa písomne vyjadrila odporkyňa tak, že navrhla tak napadnutý rozsudok, ako aj uznesenie o
náhrade trov konania, ako vecne správne potvrdiť. Žiadala priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
Aj keď navrhovateľka predložila výmer o vlastníctve pôdy č. 9710/49 a 5414/49, tiež sobášny list I. P.
a A. R. ako aj splnomocnenia na majetkové vysporiadanie zo dňa 04. 07. 1995, nevyvodzuje z toho



žiaden skutkový záver, ktorý by bol v rozpore zo skutkovými zisteniami súdu vo vzťahu k vlastníctvu
pozemku parcelné č. 10 kat. úz. A.. Tieto dôkazy vyvracajú tvrdenie navrhovateľky, že je vlastníčkou
predmetného pozemku.

Poukázala tiež na to, že parcela č. 10 je takmer úplne zastavaná hospodárskou budovou, ktorú po celý
čas užíva odporkyňa, preto je jednoznačné, že rodičia navrhovateľky nemohli predmetný pozemok držať
a užívať, teda ho nemohli ani vydržať. Podľa výmeru o vlastníctve zo dňa 13. 09. 1949 vlastníkom bol A.
R. st. Keďže podľa dobového zápisu na liste vlastníctva vlastníkom parcely č. 10 kat. úz. A. bol Česko
- slovenský štát a preto ním MNV Ľubica ako správca mohol aj disponovať. Hospodársku budovu na
parcele č. 10 postavili manželia T. a to so súhlasom vtedy v evidencii zapísaného vlastníka pozemku
(Česko - slovenský štát, zastúpený MNV v Ľubici). Následne predmetnú hosp. budovu kúpila odporkyňa
spolu s nebohým manželom a s domom, ktorý užíva dodnes. Nejde teda o stavbu neoprávnenú, lebo
táto stavba bola zriadená so súhlasom MNV Ľubica, ktorý tento pozemok za štát v tom čase spravoval.

K odvolaniu navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu o trovách konania sa odporkyňa vyjadrila
tak, že aj toto považuje za správne a navrhla ho potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
Poprela, aby vypovedala vo veci účelovo a nepravdivo. Tvrdenia navrhovateľky dokumentujú len jej
vzťah k odporkyni, ktorý sa vyhrotil pri susedskom spore v roku 1997. K tvrdeniu navrhovateľky na
použitie ustanovenia § 150 O. s. p. uviedla, že navrhovateľka je nesporne ekonomicky silnejšou stranou,
je v produktívnom veku, zamestnaná, pritom odporkyňa je starobnou dôchodkyňou. Pri podaní návrhu
musela vedieť, že vzniknú trovy konania a v prípade neúspechu je potrebné ich zaplatiť. Odporkyňa
navyše ponúkla alternatívne mimosúdne riešenie sporu, ktorý ona nezačala.

Súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom č. konania 2C/998/998-292 zo dňa 25. apríla 2012 po tom,
čo vec bola vrátená krajským súdom bez rozhodnutia o odvolaní na rozhodnutie o celom predmete
konania, t.j. o vzájomnom návrhu odporkyne postupom podľa § 166 ods. 1, ods. 2 O. s. p. rozhodol tak,
že konanie o vzájomnom návrhu pre späťvzatie zastavil.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 Zákona č. 99/963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s.
p.), vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
napadnuté uznesenie a konanie, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia §
212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, ods. 2 O. s. p. zistil,
že odvolanie navrhovateľky proti rozsudku nie je dôvodné, dôvodné boli odvolania proti uzneseniam.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä
sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má
aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba (§ 126 Zákona č. 42/964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
zmien a doplnkov, ďalej len OZ.).

Uvedené ustanovenie upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu. Východiskom pre súdnu ochranu je
ustanovenie § 4 OZ, ktoré uvádza, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať
ochrany orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.
Vlastník má právo podať návrh na súd v prípade potreby ochrany obsahu vlastníckeho práva, ktorým
je právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s vecou.
Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na ochranu vlastníckeho práva je jej vlastník.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že úspešným v konaní na ochranu vlastníckeho práva môže
byť iba vlastník veci, ktorému ochrana má byť poskytnutá. V prejednávanej veci však navrhovateľka
nepreukázala, aby bola vlastníčkou nehnuteľnosti parcely č. 10 kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXXX.
Aj keď navrhovateľka je evidovaná ako vlastníčka uvedenej nehnuteľnosti, ktorú mala nadobudnúť v
dedičskom konaní po svojom otcovi nebohom T. P., vedenom pod č. D/214/98, a ktorú mali nadobudnúť
právni predchodcovia navrhovateľky na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní podľa zákona č.



323/92 Zb. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní, na základe
ktorého sa mali rodičia navrhovateľky stať vlastníkmi parcely č. 10 kat. úz. A., nebolo vydané v súlade
zo zákonom a preto nemohlo mať následky, ktoré zákon s osvedčením o vydržaní nehnuteľností spája.
Správne preto súd prvého stupňa po zistení, že neboli splnené podmienky na vydanie osvedčenia
o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním k parcele č. 10 kat. úz. A. právnymi predchodcami
navrhovateľky, kedy navrhovateľka nemohla sa stať vlastníčkou tejto nehnuteľnosti, preto že nemohla
nadobudnúť viac práv než mali jej právni predchodcovia, nemohol ju súd považovať za vlastníčku parcely
a tým pádom za aktívne legitimovanú na podanie návrhu na ochranu vlastníckeho práva vo vzťahu k
parcele č. 10 kat. úz. A..

Odvolací súd k odvolacím námietkam navrhovateľky ešte dodáva, že podstatným pre rozhodnutie v
predmetnej právnej veci bolo zistiť, či navrhovateľka je alebo nie je vlastníčkou parcely č. 10 kat.
úz. A., ktorej ochranu vlastníckeho práva sa domáhala. Keďže bolo jednoznačne preukázané, že
navrhovateľka nie je vlastníčkou tejto nehnuteľnosti, nemohlo byť návrhu vyhovené ani v prípade či
by hospodárska budova postavená na tejto parcele bola oprávnenou alebo neoprávnenou stavbou.
Ochrany vlastníckeho práva sa totiž môže domáhať iba vlastník. V predmetnom konaní však nebolo
preukázané, aby navrhovateľka takou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti bola.

Na veci nemôže zmeniť nič ani tvrdenie navrhovateľky, že svoje vlastnícke vzťahy k inému majetku
vysporiadala tak, že potrebuje predmetnú parcelu na užívanie, lebo iné nehnuteľnosti už nemá.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O. s. p., keďže tento vo výroku bol vecne správny.

Navrhovateľka podala odvolanie aj proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. konania 2C/998/1998
- 228 zo dňa 10. 05. 2011, ktorým ju súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť odporkyni trovy konania vo
výške 1510, 71 Eur.

Súd prvého stupňa uvedeným uznesením priznal plnú náhradu trov konania odporkyni a to vo výške
trov právneho zastúpenia za právne úkony, ktoré špecifikoval v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v odvolaní proti uvedenému uzneseniu namietala trovy aj z dôvodu
zbytočného predlžovania a prieťahov v súdnom konaní zavádzajúcimi tvrdeniami zo strany odporkyne
bolo namieste, aby súd prvého stupňa opätovne vyhodnotil úkony, ktoré boli účtované právnym
zástupcom odporkyne a priznal iba tie, ktoré boli účelné vo vzťahu ku konaniu.

Keďže odvolateľka proti uvedenému uzneseniu poukázala aj na ustanovenie § 150 O. s. p., podľa
ktorého, ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom
alebo sčasti priznať, čím súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezaoberal.

Odvolací súd preto uznesenie Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/1998 - 228 zo dňa 10.
05. 2011 postupom podľa § 221 písmena h/ O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátil
súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania medzi účastníkmi konania s
tým, že vyhodnotí aj možnosť aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p. Ak zistí, že v konaní neboli preukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa na použitie ustanovenia § 150 O. s. p., rozhodne o trovách konania
podľa § 142 ods. 1 O. s. p., § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. Svoje nové rozhodnutie náležite
odôvodní tak, aby z neho bolo zrejmé, ktoré úkony právnej pomoci súd prvého stupňa považoval za
účelné a v prípade potreby ktoré nie. Uvedené uznesenie musí obsahovať náležité odôvodnenie v
zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a § 167 ods. 2 O. s. p.



Uznesením č. konania 2C/998/1998 - 237 zo dňa 02. 06. 2011 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke
zaplatiť v lehote 3 dní súdny poplatok za odvolanie vo výške 99, 50 Eur.

Keďže uznesením Okresného súdu v Kežmarku č. konania 2C/998/998-252 zo dňa 17. 06. 2011 bolo
navrhovateľke priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku vo výške 99, 50 Eur, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 15. 07. 2011, a vzhľadom na odvolanie proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku
podané navrhovateľkou, bolo toto uznesenie odvolacím súdom postupom podľa § 221 písmená i/ O.
s. p. zrušené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.