Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/430/2015 z 23. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 23. júna 2015, sp. zn. 17Co/430/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204646.4 Krajský súd Trenčín | 17Co/430/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204646.4 | 2015-06-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b59ead21-2ed8-4b90-8ed8-d6264a271c14 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204646.4 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/430/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204646
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204646.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: A., s.r.o. so sídlom N., A. ul.
XX, IČO 35 807 598, zast. T. A., s.r.o., N., B. č. 4, N., IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. N. T., PhD.,
advokátom a konateľom, proti odporcovi: Z. F., za ktorú koná O. Z. Z. F., o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 15. decembra 2014, č.k. 6C/239/2012-159, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania. Zároveň zamietol
aj návrh na prerušenie konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že nepovažoval za
opodstatnený ako návrh na začatie konania vo veci samej, tak aj návrh na prerušenie konania.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu v exekučnej veci
sp.zn. 5Er/312/2009, kedy oprávnený, t.j. navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 24.09.2009. Súd výzvou z 21.01.2010 vyzval povereného súdneho exekútora na
predloženie úverovej zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok. Oprávnený na výzvu nereagoval,
a preto uznesením č.k. 5Er/312/2009-12 zo dňa 11.03.2010 žiadosť o udelenie poverenia zamietol
exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2010. V tejto veci vidí
navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v tom, že rozhodol o
žiadosti o návrhu oneskorene. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je
kompetentný preskúmať len Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu zložitosti
veci, správanie sa účastníka a postupu súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003, ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
malo by to za následok záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov
a uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré
môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa.
Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že



pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vyslovil názor, že aj keď súd v exekučnom konaní urobí
úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Napokon, aj keby takýto nesprávny úradný postup bol daný,
navrhovateľ nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym
úradným postupom, pričom v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj
správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval. Vychádzajúc z týchto
úkonov súdu v exekučnom konaní preto nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny
úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil
zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku. K posúdeniu zákonnosti exekučného
titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným, ako i pôvodným súdnym exekútorom.
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu,
a to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou vo veci
5Er/312/2009, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, výškou
uplatnenej škody sa potom súd nezaoberal. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou
príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď exekúcia bola
zastavená. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti v zákonnej lehote nemohlo preto
dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že mu vznikla majetková
škoda v sume 125 Eur a nemajetková ujma 684,67 Eur považoval za nepodložené aj s ohľadom
na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená v
dôsledku zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol vykonať exekúciu na základe nezákonného
exekučného titulu.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, ďalej písm. c/, d/, f/ O.s.p. Súdu prvého stupňa
tak vyčítal, že prejednal vec v neprítomnosti odporcu (zrejme mal na mysli navrhovateľa). Poukázal na to,
že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom stanovisku, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení,
v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na Ústavný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj
preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ sa
taktiež nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
ani k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Ďalej súdu vyčítal, že rozhodol bez toho, aby
umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam veci a nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k
týmto dôkazom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ďalej tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa
urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Pokiaľ ide o majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku.
Ďalej prejavil nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez



nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 12.06.2013, a to dňa 20
augusta. 2013, pričom predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 04.03.2013.

Navrhovateľ mailom zo dňa 7.06.2013,ktorý došiel okresnému súdu 10.06.2013,požiadal o „zrušenie“
pojednávania z dôvodu, že vo veci koná nezákonný sudca a zároveň požiadal o prerušenie konania.

Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté o námietke
zaujatosti sudcu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. F. Z. PhD., a to uznesením č.k.
4NcC/492/2012-16 zo dňa 19. októbra 2012. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch
rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr.
v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013
konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ
preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po
rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania vo veci.

Súd prvého stupňa rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že takýto návrh
uznesením zo dňa 19.08.2013 zamietol, keď predtým vyhovel návrhu navrhovateľa na odročenie
pojednávania.

Po rozhodnutí krajského súdu v Trenčíne o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu ,ktorým bol
zamietnutý návrh na prerušenie konania, súd prvého stupňa určil nový termín pojednávania na
15.12.2014, ktorý navrhovateľ opätovne žiadal zrušiť a podal ďalší návrh na prerušenie konania o ktorom
rozhodol okresný súd vo výroku rozsudku.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením



pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,
pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo súdu 22.10.2013. Neúčasťou na pojednávaní sa
navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem toho nariadením pojednávania s
riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť
právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja jeho námietky uvádzané v odvolaní
o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k dôkazom a sám navrhovať dôkazy.
Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil
bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia
o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné
iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu
znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené
procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p.

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,
najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým
odstupom od podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci
v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
(vec 5Er 312/2009) a zistil, že exekučné konanie bolo zastavené. v ktorom prípade Exekučný poriadok
nestanovuje lehotu na vydanie rozhodnutia.. Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého stupňa
podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu nemohol
posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného súdu, s čím sa aj odvolací súd
stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.



Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa
citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi ,pre ktoré okresný súd zamietol opakovaný návrh na prerušenie
konania a tieto v celom rozsahu považuje za správne.

Náhrada trov odvolacieho konania úspešnému navrhovateľovi nebola priznaná, pretože v súvislosti s
odvolacím konaním mu trovy nevznikli (§ 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .