{"guid": "3d2b0188-82ca-4336-b7d2-16530747646f:8301a46d-95ab-44a6-8e7a-3f7fd714842f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1", "spisova_znacka": "5Co/297/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/297/2017 z 12. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 12. februára 2018, sp. zn. 5Co/297/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1", "identifikacne_cislo": "7516203374", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Eva Čipková", "sudca_id": 1297, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-cipkova-1297", "datum_vydania": "2018-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8301a46d-95ab-44a6-8e7a-3f7fd714842f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/297/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516203374
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7516203374.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s.,
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej E. U., E. F. T., J. XXX/X, o zaplatenie 1 893,23 € s
prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 16C/195/2016-56 z 3.4.2017 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

M e n í  rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úroky vo výške 19,90 %
ročne z istiny 1 893,23 € od 8.2.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni  p r i s u d z u j e  náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni
1 893,23 €, úrok 120,46 €, úroky z omeškania 2,11 €, úrok z omeškania  8 % ročne z nezaplatenej
istiny 1 893,23 €  a nezaplatených úrokov 120,46 € od 8.2.2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobkyňa má proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čo žalobkyňa žalobou z 25.2.2016, doručenou mu 29.2.2016
žiadala, z akého titulu, čím svoju žalobu odôvodnila, že žalobkyňa písomným podaním, doručeným
mu 20.5.2016 špecifikoval istinu, úroky a úroky z omeškania, že podľa prehľadu splácania doloženého
žalobkyňou, žalovaná uhradila do zosplatnenia na istinu celkovo 106,77 €, že po „zosplatnený“
nevykonala žiadne úhrady, že na pojednávaní po zákonnom poučení uviedla, že je pravdou, že so
žalobkyňou uzavrela zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 2 000 €, že bola riadne
oboznámená so zmluvou aj so všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len VOP), že poskytnutý
úver splácala, kým žila so svojim priateľom, pretože úver brali spoločne, že so splácaním prestala,
pretože sa ocitla vo finančných ťažkostiach, že v súčasnosti je na rodičovskej dovolenke a poberá len
rodičovský príspevok a z toho nie je schopná uhrádzať žiadnu sumu a, že vykonaným dokazovaním
bol zistený tento skutkový stav: Žalobkyňa so žalovanou uzavrela 4.7.2012 úverovú zmluvu č.360,
na základe ktorej poskytla jej peňažné prostriedky 2 000 € na žalovanou určený účet. Poskytnutý
úver a úroky sa zaviazala splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver mala
zaplatiť do 15.6.2022. Po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila svoje zmluvné povinnosti, a preto bola
15.1.2014 písomne vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru do 6.2.2014. Napriek tomu
nebola pohľadávka žalobkyne voči žalovanej do podania žaloby uhradená. Pohľadávka žalobkyne voči
žalovanej ku dňu predčasného zosplatnenia (t.j. 7.2.2014) predstavovala 2 105,80 €, ktorá pozostáva
z istiny 1 893,23 €, úrokov 120,46 €, úrokov z omeškania 2,11 €, poplatkov 90 €, ktoré si v konaní
neuplatňuje, a poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver 0 €. Z úverovej zmluvy vyplýva, že
žalobkyňa poskytla žalovanej úver 2 000 € pri úrokovej sadzbe fixnej do splatnosti 19,9 % ročne,
poplatok za poskytnutie úveru 40 €, výška anuitnej splátky 38,52 €, termín splatnosti prvej splátky



16.7.2012, počet splátok 120, splatnosť úveru 15.6.2022, výška RPMN 26,64 %, priemerná RPMN ku
dňu podpísania zmluvy 19,59 % a celková suma, ktorú musí klient zaplatiť 5 141,20 €. Citujúc znenie
§ 3 ods.3 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, „účinnom“ v čase uzavretia zmluvy,§ 1 ods.2 prvá
veta,§ 2 písm. a),b) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. o spotrebiteľských  úveroch;
poznámka súdu),§ 52,§ 53 ods.1,ods.4 písm. a),ods.5,ods.9,§ 54 ods.1,2,§ 879r,§ 517 ods.2 O. z. a čl.3
ods.1,ods.2 prvá veta,ods.3, čl.5,čl. 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 a §  3  nar.vl.č.87/95 Z.
z.,  ktorým  sa  vykonávajú   niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, „platnom“ do 1.2.2013, uviedol
ďalej: Je nesporné, že strany uzavreli 4.7.2012 Úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru žalovanej 2 000 €, a keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto je nutné túto posudzovať v súlade
s § 52 a n. O. z. s tým, že spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ust., ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa Smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 sa za nekalú považuje zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom podmienka sa nepovažuje za
individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Na základe uvedeného,
zaviazal žalovanú na zaplatenie 1 893,23 €, úroku 120,46 € a úroku z omeškania 2,11 €. Žalobkyňa
žiadala pôvodne priznať úrok z úveru 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 8.2.2014 do zaplatenia.
Podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR Obo143/98, Ústavného súdu SR IV.ÚS476/2012-14)
vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu
(jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je
logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a
to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaná ako dlžník bola povinná na základe uzavretej zmluvy platiť z
poskytnutých prostriedkov úroky 19,90 % ročne, tieto úroky boli splatné mesačne. Úroky sú peňažným
plnením a dôsledkom omeškania s ich plnením je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Je to
zákonný dôsledok vyplávajúci z § 369 ods.1 Obch. zák. bez toho, že by to museli účastníci právneho
vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria po celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v
omeškaní. Platí to však len pre omeškanie „splatením“ úrokov poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch
z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s
ich plnením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru)
patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania. Z dôvodovej správy k novele O. z., vykonanej zák.č.106/14 Z. z., vyplýva, že v súvislosti
s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 O. z. Vzhľadom na
nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že
tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové
zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods.9 O. z. Z uvedeného
plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala
úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto
prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa
bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové
zosplatnenie úveru. Na základe uvedeného má za to, že keďže žalobkyňa zosplatnila úver 7.2.2014
patria jej len úroky z omeškania. Žalobu žalobkyne v  časti úroku 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny
1 893,23 € od 8.2.2014 považuje na základe cit. ust. za nedôvodný a preto ho zamietol. Na základe
uvedeného tak zaviazal žalovanú na úhradu úroku z omeškania. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP (ich znenie citoval)  a to tak, že žalobkyni priznal nárok
na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
3. II. Proti zamietavej časti predmetného rozsudku, v ktorej súd nepriznal jej nárok na úrok 19,53
% ročne zo sumy 4 576,86 € od 29.6.2012 do zaplatenia a proti nepriznaniu náhrady trov konania
podala žalobkyňa v zákonnej lehote toto o d v o l a n i e: S uvedenými argumentmi súdu [V zmysle
ustálenej súdnej praxe [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) Obol43/98,
Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012-14) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok)] sa nestotožňuje a považuje rozhodnutie za
nesprávne a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho



posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) C. s. p.)]. K názoru súdu, že nemá nárok na úrok 19,90 %
ročne zo sumy 1 993,23 € od 8.2.2114 do zaplatenia, uvádza: Cituje znenie § 497,§ 502 ods.1,§
503 ods.3 a § 505 Obch. zák. a z komentára IURA EDITION  k § 502 Obch. zák. Z § 503 ods.3
Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných
peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ZSÚ; poznámka žalobkyne), podľa ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo
čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za
časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté
peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obch. zák. priznáva veriteľovi právo na
dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto
nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa
na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do
vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Tvrdenie, že úroky a úroky z
omeškania sa vzájomne vylučujú, nemá oporu v právnych predpisoch. Cituje znenie § 121 ods.3 O.
z. Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak
by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani
nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom,
požičané prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú
hodnotu veci. Toto oprávnenie má 2 stránky. Jednak je to užívanie, t.j. prisvojovanie si podstaty a
úžitkových vlastností veci, a jednak prisvojovanie si úžitkov a plodov veci. Prvý aspekt v sebe zahŕňa
aj možnosť podľa povahy veci túto aj spotrebovať a p. Druhý aspekt sa týka len plodonosných vecí,
či už ide o ich prirodzené plody alebo tzv. plody civilné. V prípade peňazí sú týmito plodmi úroky. V
uvedenom odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu (ďalej
len KS) v Žiline 11Co/12/2017-90 z 31.1.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde (ďalej len
OS) Ružomberok pod čk. 5C/26/2016. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva neobsahuje dohodu o
úroku odlišnú od zák., platí § 497 Obch. zák. (cituje jeho znenie). Vychádzajúc z tohto ust., obsahom
záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať
s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu
úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho
vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie
dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný
vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obch. zák. (jeho znenie
cituje), toto ust. upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré
môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než 2 splátok alebo jednej splátky po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva
priamo z dikcie ust., naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť
odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím
sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy,
situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva
je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ust. na ochranu
veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obch. zák.
zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka,
vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z
omeškania. Z opatrnosti uvádza aj ďalšie argumenty v prospech uvedeného právneho názoru, a to k
súdnemu rozhodnutiu, ktoré býva používané prvostupňovými súdmi v prípade zamietania zmluvných
úrokov po predčasnom zosplatnení úveru s príslušnou protiargumentáciou. K rozhodnutiu KS v Prešove
6Co/190/2014: V zmysle odôvodnenia rozsudku KS, veriteľ nemá nárok na dohodnutý obchodný úrok po
zosplatnení úveru z nasledovných dôvodov: 1.) Obchodný úrok popri úrokoch z omeškania neúmerne
navyšuje dlh spotrebiteľa. Preto má veriteľ nárok na dohodnutý úrok len do splatnosti úveru a po
splatnosti úveru len na úrok z omeškania. Ak by mal veriteľ súbežne nárok na dohodnutý úrok aj na
úrok z omeškania, uvedené by bolo v rozpore aj s nar.vl.č.87/95 Z. z. 2.) Veriteľovi by patril nárok na
obchodné úroky v prípade, že by záväzok trval za stavu, že spotrebiteľ aj veriteľ by plnili za podmienok
dohodnutých v zmluve. Jednostranným právnym úkonom zo strany veriteľa došlo k zmene obsahu
záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania. 3.) Predčasné
zosplatnenie úveru KS  Prešov považuje za sankčný právny inštitút, nakoľko po zosplatnení dlžník
stráca výhodu splátok a na strane veriteľa odpadá obmedzenie jeho práva nakladať s istinou, resp. s



požičanými peniazmi obchodovať (dohodnutý úrok je cenou dočasne obetovanej príležitosti). Predčasné
zosplatnenie umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. 4.) Spotrebiteľa dlžníka je potrebné chrániť tým skôr, že v jeho živote môžu nastať ťaživé
situácie alebo z dôvodu, že veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa. S argumentmi KS Prešov uvádzanými
v odôvodnení rozsudku sa nestotožňuje z nasledovných dôvodov: Ad 1.) Znenie právnych predpisov z
ktorých vyplýva, že uvedené tvrdenie je nesprávne bolo uvedené. KS Prešov v odôvodnení odkazuje na §
3a Nar.vl.č.87/95 Z. z. (ďalej len nariadenie; poznámka žalobkyne), ktoré stanovuje administratívny strop
pre sankcie v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, pričom uvádza,
že dohodnutý úrok prevyšuje výšku najvyššieho prípustného úroku z omeškania. Cituje znenie § 1
ods.1 a § 3a ods.2 nariadenia. Nariadenie rozlišuje medzi najvyššou prípustnou výškou odplaty za
poskytnutie peňažných prostriedkov a najvyššou prípustnou výškou sankcie za omeškanie. Jedná sa o 2
rozdielne inštitúty, tvorené rozdielnymi zložkami. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov
je odplatou za ich poskytnutie, nie sankciou preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť § 3a
nariadenia. Z nariadenia taktiež nevyplýva, že by sa pri posudzovaní najvyššej prípustnej výšky sankcie
za omeškanie mala zohľadňovať aj výška dohodnutého úroku. Napokon, aj samotný súd v odôvodnení
rozsudku uvádza, že cena úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením
dlhu. Ad 2.) KS Prešov odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia NS ČR 33Odo 657/2005, v zmysle ktorého
úroky predstavujú odmenu za užívanie istiny a úroky z omeškania sankciu. V ďalšom texte však KS
Prešov vyslovuje nesúhlas s ďalšou časťou odôvodnenia NS ČR, podľa ktorého je cena za užívanie
istiny neuzavretá, kým sa celý úver nesplatí a popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Svoj
právny názor KS Prešov opiera o ust. ZSÚ, resp. o ust. neplatného zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. KS Prešov má za to, že keďže jednými z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sú. Napr. aj konečná splatnosť alebo výška splátok, resp. že pri výpočte RPMN sa má vychádzať
z predpokladu, že zmluva zostane platná dohodnutý čas a zmluvné strany budú plniť svoje povinnosti
za podmienok a v lehotách dohodnutých v zmluve, nie je možné pripustiť, že dohodnutá cena za úver
sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, pričom podstatné
náležitosti zmluvy predstavujú podmienky, za ktorých spotrebiteľ vstupuje do úverového vzťahu a tieto
by sa za trvania zákonnej domnienky nemali počas trvania tohto vzťahu meniť. Čo sa týka podstatných
náležitostí zmluvy, ich zmysel chápe rovnako ako KS Prešov. Zároveň však má za to, že v prípade,
ak zmluva nebude trvať dohodnutý čas z dôvodu, že spotrebiteľ splatil svoj záväzok pred dohodnutým
termínom konečnej splatnosti (na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka), táto skutočnosť
neovplyvní dohodnutú výšku odplaty za užívanie peňažných prostriedkov (t.j. dohodnutú výšku úrokov)
za obdobie, počas ktorého mal dlžník požičané peňažné prostriedky k dispozícii. Zároveň, za splnenia
zákonných predpokladov, má veriteľ právo požadovať aj úhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti
so splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti. V prípade, že veriteľ vyhlási predčasnú
splatnosť úveru, je dlžník povinný uhradiť úrok za čas, počas ktorého má požičané peňažné prostriedky
k dispozícii a úrok z omeškania až do zaplatenia. Vplyv na podstatné náležitosti zmluvy však bude
rovnaký bez ohľadu na to, či nastane predčasná splatnosť na základe úkonu dlžníka (splatením úveru
pred lehotou splatnosti) alebo na základe vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa. Z právneho
názoru KS možno vyvodiť záver, že ak by veriteľ nevyužil svoje právo požadovať zaplatenie celej
pohľadávky v prípade omeškania spotrebiteľa, stále by mal nárok jednak na dohodnutý úrok, a tiež
na úroky z omeškania z omeškaných splátok. Keďže v zmysle dohody zmluvných strán mesačná
splátka pozostáva z časti plnenia pripadajúceho na istinu a z časti plnenia úrokov, úroky z omeškania
z každej omeškanej splátky tvoria aj úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, uplatní sa rovnaký
princíp. Okresný súd pritom návrhu žalobcu z časti vyhovel a za čas do zosplatnenia úveru žalobcovi
priznal jednak istinu spolu s dohodnutým úrokom a jednak aj úroky z omeškania z tejto sumy. Ak by
názor vyslovený KS rozvinula ad absurdum, znamenalo by to, že omeškanie so splácaním by vlastne
zvýhodňovalo dlžníka, ak by počas omeškania mal veriteľ nárok iba na úrok z omeškania a nemal
by nárok na zmluvný úrok za požičanie peňažných prostriedkov, ktorý je zvyčajne vyšší než sankčný
úrok z omeškania. Úroky z omeškania však treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého
nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane
ak neplní riadne a včas. Cituje znenie § 503 ods.2 Obch. zák. Uvedené znamená, že v deň splatnosti
každej splátky má dlžník uhradiť jednak splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník
uhradil iba splátku a neuhradil by úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou
za omeškanie s ich plnením by potom logicky boli úroky z omeškania. Ako bolo uvedené, splácanie
úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie
príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto prípade
je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí



splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti, ocitá sa v omeškaní, pričom omeškanie
je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od momentu
omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne
dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Ad 3.) Samotné zosplatnenie úveru ešte
neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený
uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver
nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii
dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. Toto oprávnenie má 2 stránky.
Jednak je to užívanie, t.j. prisvojovanie si podstaty a úžitkových vlastností veci, a jednak prisvojovanie
si úžitkov a plodov veci. Prvý aspekt v sebe zahŕňa aj možnosť podľa povahy veci túto aj spotrebovať a
p. Druhý aspekt sa týka len plodonosných veci, či už ide o ich prirodzené plody alebo tzv. plody civilné.
V prípade peňazí sú týmito plodmi úroky. Tiež uvádza, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok
spolu s úrokmi z omeškania, vznikol by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky. Pričom
veriteľ môže zostať nečinný a nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku. K tomuto argumentu súdu tiež
ostáva iba podotknúť, že v prípade, že dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť o
pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník, ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani úroky
z nej. Teda rovnako, ako si veriteľ musí uplatniť svoj nárok na súde v časti istiny, musí si tento nárok
uplatniť aj v časti úrokov. Na nečinnosť veriteľa teda určite nie je dôvod, pretože počas omeškania
dlžníka s riadnym plnením, nemá veriteľ k dispozícii svoje peňažné prostriedky. Ad 4.) Uvedený argument
je účelový a zámerne vykresľuje spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý porušuje svoje zmluvné povinnosti
následkom nepriaznivého dopadu životných okolností. Ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka
však nemôže znamenať, že prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť.
Tvrdenie, že spôsobilosť mať povinnosti zaniká zhoršením sociálnej situácie fyzickej osoby je v rozpore s
§ 7 O. z., v zmysle ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká
smrťou. S nepriaznivým dopadom životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút
tzv. osobného bankrotu. Zák. o konkurze a reštrukturalizácii stanovuje podmienky, za ktorých prichádza
do úvahy malý konkurz na majetok dlžníka a následné oddlženie. V prípade, že nie sú dané dôvody
na uplatnenie spomínaného postupu podľa zák. o konkurze a reštrukturalizácii, nie je daný dôvod na
akékoľvek odpúšťanie dlhov zo strany veriteľa nad rámec právnych predpisov. Rovnako neodôvodnený
je aj argument súdu, že pokiaľ dlžník nie je schopný plniť svoje záväzky, k takejto situácii dochádza z viny
veriteľa, ktorý podcenil posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Pokiaľ by veriteľ nesplnil svoju
povinnosť zodpovedne posúdiť schopnosť veriteľa splácať úver, jednalo by sa o porušenie nasledovných
ust. ZSÚ: § 7 ods.1,ods.15,ods.16,ods. 17 a § 11 ods.2 (ich znenie cituje). Z uvedeného vyplýva,
že neexistenciu nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru považuje ZSÚ za sankciu za hrubé
porušenie povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu
teda nemožno spájať s čírou domnienkou, že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo
k zanedbaniu odbornej starostlivosti, resp. uvedené zanedbanie automaticky predpokladať bez toho,
aby takéto tvrdenie bolo podložené dôkazmi. Na záver poznamenáva, že rozsudok KS je rozhodnutím
súdu v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov, a to ani na
účely zjednocovania judikatúry, nakoľko nebol publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR. Podľa teórie práva, aby bolo možné súdne rozhodnutie považovať za judikát, musí byť publikované,
teda všeobecne dostupné a poznateľné, a to buď vo forme elektronickej, alebo tlačenej. V právnej
argumentácii totiž nie je možné použiť ani citovať judikatúru, ktorá nebola nikde publikovaná. (Bobek,
M. - Kűhn, Z. - Polčák, R.: Judikatura a právni argumentace, teoretické aspekty práce s judikaturou,
Praha: Auditórium, 2006, s.42.) III. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že jej odvolanie je
dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhuje v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu v napadnutom
rozsahu zmeniť a vyhovieť jej žalobe v plnom rozsahu a zaviazať žalovanú uhradiť dlžnú sumu, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň jej priznať náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
6. Rozsudok, okrem výroku II. a III., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1
a § 379 CSP), preto nebol vo výroku I. v odvolacom preskúmavaný.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje



dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa
týka výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, neboli splnené podmienky na potvrdenie
rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni úroky vo výške 19,90 % ročne z istiny 1 893,23 € od 8.2.2014 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h)
CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú
aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo
aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.
9. Súd prvej inštancie, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo
skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené.
10. Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania) súdna prax zatiaľ nie je zjednotená,
resp. ustálená (žalobkyňa označila v odvolaní rozhodnutie, v ktorom súd zaujal odlišný právny názor,
než je uvedený v napadnutom rozsudku a odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že na NS SR
bol podaný podnet na zaujatie zjednocovacieho stanoviska, či v prípade neplatenia úveru dlžníkom a
následného odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
má dlžník zaplatiť aj úroky ako cenu služby alebo iba úroky z omeškania.
11. Uznesenie 4Obo 143/98 z 1.7.2000 NS SR [uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2000, pod
poradovým (publikačným) č.43/2000] nepotvrdzuje právny názor súdu, lebo jeho právna veta (Dôsledok
omeškania s platením úrokov) znie tak, že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky a úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zo zák. vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom v poznámke
k tomuto uzneseniu sa uvádza, že osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a
n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky, že výška úrokovej sadzby je
spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods.1 Obch. zák. (vo výške
obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) a,
že úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného
záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej
splatnej sumy úroky z omeškania.
12. Rovnako tak ani z uznesenia IV.ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvne úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), lebo
ÚS iba skúmal, či existujú skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie KS
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu, resp. či postup a rozhodnutie KS, vychádzajú z aplikácie konkrétnej
zákonnej procesnoprávnej úpravy, a či ich možno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd,
ale sa výslovne nevyjadril k správnosti alebo nesprávnosti právneho názoru, zaujatého súdmi pri výklade
noriem hmotného práva, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali.
13. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
14. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



18. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/195/2016", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "951f98d4-6fc6-4b5e-9d22-ab2864119f53:b5bd7f90-3040-4f6d-9270-9a5718f07f3c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8115225810.1", "spisova_znacka": "11Co/12/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/12/2017 z 13. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8115225810.1"}, {"guid": "76365864-0586-4c49-a4d9-7fff1f357be4:cc3df7de-e248-4ba9-a75f-a4bfa63e2a82", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8113231577.1", "spisova_znacka": "6Co/190/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/190/2014 z 29. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8113231577.1"}], "citovane_v": []}