Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/76/2014 z 29. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. októbra 2014, sp. zn. 4Co/76/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3512210436.3 Krajský súd Trenčín | 4Co/76/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3512210436.3 | 2014-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97831739-fdef-4baf-baf3-a6d01783808a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3512210436.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/76/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210436
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210436.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa X., zastúpeného T., proti odporcovi Q.,
o zaplatenie 125 Eur a iné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 22. októbra 2013, č.k. 10C/262/2012-71 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
383,55 Eur, z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnej veci. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1 §
6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore
so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Navrhovateľ tvrdil, že je nutné deklarovať porušenie práv navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ďalej deklarovať porušenie princípov právneho štátu, konkrétne
princípov legality a tak nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola
spôsobená v príčinnej súvislosti porušením práv. Ďalej navrhovateľ žiadal, aby súd medzitýmnym
rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že vydá nasledovné rozhodnutie: Odporca je zodpovedný za
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie
pohľadávky navrhovateľa, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX dlžníkovi (povinnej) P. K., nar. XX.XX.XXXX v zákonom stanovenej lehote. Súd prvého
stupňa oboznámením sa s podaniami účastníkov konania spolu s prílohami, spisovým materiálom súdu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 5Er/387/2010 zistil, že súdny exekútor P.. J. A. podal
dňa 23.04.2010 na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č.k. SR 20617/09 zo dňa 07.12.2009. Súd výzvou
zo dňa 13.05.2010 vyzval oprávneného na doplnenie žiadosti. Oprávnený na výzvu súdu nereagoval.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením zo dňa 28.07.2010, č.k. 5Er/387/2010-9 exekučné



konanie zastavil a náhradu trov exekučného konania súdnemu exekútorovi nepriznal. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2011 vo výroku o zastavení exekučného konania v spojení s
uznesením zo dňa 25.10.2010, č.k. 17CoE/353/2010-9. Na základe vykonaného dokazovania súd
prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoj nárok. V konaní neboli preukázané
základné predpoklady pre skúmanie úradného postupu súdu, resp. vydania nezákonného rozhodnutia
súdom v konaní vo veci udelenia poverenia pre vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku, ktorá bola vedená na súde pod sp. zn. 5Er/387/2010. Z priloženého spisu súd prvého stupňa
zistil, že neudelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané za tri mesiace po podaní žiadosti, čo
nemožno považovať za také prieťahy v konaní, ktoré by efektívne mohli spôsobiť nenapraviteľný škodový
následok pre navrhovateľa, keď vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nastala dňa 07.01.2010
a exekútor podal žiadosť na udelenie poverenia exekúcie až dňa 23.04.2010, teda tri mesiace od
právoplatnosti tohto rozsudku. Zákon neurčuje žiadnu lehotu na rozhodovanie o zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia, pričom tomuto kroku predchádzala súdna výzva, v ktorej bol
právny zástupca oprávneného riadne upovedomený, že súd bude skúmať splnenie podmienok podľa
ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, teda oprávnený mal dostatok času a právneho
povedomia, že nemusí dôjsť k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie a mohol preventívne podniknúť
všetky právne kroky na odvrátenie domnelej hroziacej škody. Okrem toho navrhovateľ do skončenia
dokazovania ani nepredložil žiaden relevantný doklad, že si svoj nárok riadne uplatnil u odporcu, hoci
ho súd na to v rámci predvolania na pojednávania riadne vyzýval, keď ho žiadal, aby predložil všetky
originály dokumentov súvisiacich s prejednávanou vecou. Prenášanie dôkazného bremena na odporcu,
aby jeho súd vyzval na predloženie predmetného spisu, nemá žiadnu oporu v zákone. Z týchto dôvodov
súd prvého stupňa sa podrobnejšie nezaoberal meritom veci, ale návrh v celom rozsahu zamietol pre
neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom. O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený
s písomným vyjadrením odporkyne k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo
veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na
kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie § 114 ods. 2 O.s.p., osobitne to platí za situácie, keď
súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením
kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred
vyhlásením rozsudku reagovať. Navrhovateľ nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa. Nebol teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôže vnútroštátny
súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Čo
sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej



situácie. Navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup bol v
konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí
rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti
na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého
stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva nasledovné:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný
každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd
zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka
konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o
odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého
stupňa, kedy na v poradí prvé pojednávanie svoju neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu kolízie s
inými pojednávaniami, pričom súd prvého stupňa jeho žiadosť akceptoval a pojednávanie nariadené na
03.09.2013 odročil za účelom opätovného predvolania účastníkov konania. Následne súd prvého stupňa
vytýčil nový termín pojednávania na 22.10.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa
20.09.2013, možnosť zúčastniť sa na pojednávaní bez ospravedlniteľného dôvodu nevyužil bez toho,
aby mal na to dôležité dôvody, preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods.
2 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného
odporcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd prvého stupňa pojednával vo veci
v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122
ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.



Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že
na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k
porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných
dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov
a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

V predmetnej veci bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok navrhovateľa
nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia, uvedené v návrhu, ako aj s poukazom na
neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v danej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil, pričom zároveň dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní dovoláva ústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a
preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é