{"guid": "3d0961af-bbc6-4ce6-a3ea-dcb0eb0e48ed:6d5edd1d-2051-4cb7-a45d-a92d974a8c46", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1", "spisova_znacka": "16Co/266/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/266/2017 z 20. 9. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 20. septembra 2017, sp. zn. 16Co/266/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1", "identifikacne_cislo": "6415200180", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2017-09-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/431/#paragraf-43a", "nazov": "§ 43a zákona č. 431/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/431/#paragraf-43a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/431-2003/paragraf-43a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/431#paragraf-43a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d5edd1d-2051-4cb7-a45d-a92d974a8c46", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/266/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415200180
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6415200180.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne T. U., nar. XX. XX. XXXX,
bytom B. XX, XXX XX Z. B., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o. so
sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 322,-
EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
12C/7/2015-57 zo dňa 17. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa  m á  nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 322,- EUR
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 322,- EUR od 14. 01. 2015 až do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a to titulom vydania bezdôvodného
obohatenia.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá dňa 13. 01. 2014 medzi stranami sporu
má charakter zmluvy spotrebiteľskej, spadajúcej pod úpravu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) a pod úpravu zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej v texte ako
„zák. č. 129/2010 Z. z.“). Na základe predmetnej zmluvy bol žalobkyni ako spotrebiteľke poskytnutý
žalovaným bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti vo výške 350,- EUR, ktorý úver sa spotrebiteľka
zaviazala vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 322,- EUR, t.
j. zaplatiť celkovú čiastku 672,- EUR. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom
boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 137,03
EUR a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere
spojené so všetkou administratívou, s tým spojenou, vo výške 184,97 EUR. Žalobkyňa sa tak ako
spotrebiteľka zaviazala zaplatiť celkovú čiastku 672,- EUR do 19. 01. 2015 s tým, že doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti boli určené dňom 19. 01. 2015. V zmluve bola
uvedená ročná percentuálna miera nákladov vo výške 92 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej
miery nákladov vo výške 50,91 %. V čase poskytnutia úveru vystupovala žalobkyňa ako fyzická osoba -
nepodnikateľ a žalovaný ako dodávateľ poskytujúci úver v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Uzatvorená zmluva o úvere bola formulárovou, ktorá bola predtlačená a žalobkyňa nemohla ovplyvniť



jej obsah. V konaní podľa okresného súdu nebolo sporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľka zaplatila
žalovanému ako plnenie z uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 25. 03. 2014 sumu 672,-
EUR.

3. Okresný súd po preskúmaní predmetnej zmluvy dospel k záveru, že konaním žalovaného došlo k
porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa z dôvodu, že odplata za
poskytnutie úveru bola dohodnutá spôsobom a vo výške, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Porovnaním rovnakých typov úverov na finančnom trhu na verejne prístupnom portáli súd zistil, že
v danom období banky požadovali za poskytnutie obdobných spotrebiteľských úverov, poskytnutých
do 1 roka pre domácnosti priemerné úrokové miery 8,57 % ročne. Pokiaľ aj súd zobral do úvahy
tú skutočnosť, že poskytovanie úverov nebankovými spoločnosťami so sebou prináša väčšiu mieru
rizika, nakoľko poskytujú spotrebiteľom peňažné prostriedky bez bližšieho zisťovania ich osobných a
majetkových pomerov, odplata dojednaná so žalobkyňou v danom prípade vo výške 39,15 % ročne je
neporovnateľne vyššia, ako úrokové miery ostatných subjektov na finančnom trhu v rovnakom období.
Okresný súd dospel k právnemu záveru, že dohoda o výške úrokov je vzhľadom na vyššie uvedené
absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to pre rozpor s dobrými mravmi. Klamlivým
spôsobom žalovaný uviedol aj údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorá pri poskytnutí
úveru vo výške 350,- EUR a povinnosti vrátiť sumu 672,- EUR v splátkach v trvaní 1 roka predstavuje
236,97 %. Okresný súd sa tak stotožnil s argumentáciou žalobkyne, týkajúcej sa praktiky žalovaného
pri rozdelení odplaty za poskytnutý úver na úrok a poplatok a administratívne náklady, keď podľa názoru
súdu ide o zdanlivé zníženie výšky úroku požadovaného za poskytnutý úver. Celkové náklady v sume
322,- EUR, t. j. 92 % ročne predstavujú preukázateľne neprimerane vysokú odplatu, ktorá je dohodnutá
v rozpore s dobrými mravmi.

4. Aplikujúc ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka tak následne okresný súd dospel k záveru, že
pre neplatnosť dohody o výške úroku a poplatku za administratívne náklady ( dojednanej odplaty ) došlo
plnením žalobkyne na strane žalovaného k majetkovému prospechu, ktorý je povinný vydať. Keďže
žalovaný má nárok len na vrátenie poskytnutej sumy t.j. sumy 350,- EUR a žalobkyňa mu preukázateľne
zaplatila sumu 672,- EUR, došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu o sumu 322,- EUR, ktorú
sumu je povinný žalobkyni vrátiť. Keďže žalobkyňou bol žalovaný vyzvaný na vrátenie tejto sumy listom
zo dňa 09. 01. 2015 v lehote do 13. 01. 2015, od 14. 01. 2015 bol v omeškaní a žalobkyňa má nárok
aj na úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka, ktorých výšku súd priznal v súlade s
vykonávacím predpisom, a to nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z..

5. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal, že okresný
súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a zároveň
okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku
čoho jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. K zmluve o spotrebiteľskom úvere žalovaný v odvolaní poznamenal, že žalobkyňa bola pri podpise
zmluvy upovedomená o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN a zároveň jej bol jasne
vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží
splátku tak, ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Nemožno teda, podľa neho, hovoriť o absencii
výšky počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko v ten istý deň, ako bola uzavretá
zmluva o úvere, došlo medzi stranami sporu k uzavretiu dohody o plnení v splátkach. Postup, ktorý
teda zvolil, nebol nezákonný a v prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stal splatným v zmysle
zmluvy o úvere.

8. Pokiaľ bola v zmluve uvedená RPMN vo výške 92 %, bola uvedená správne a zákon v čase
uzatvorenia zmluvy nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Regulácia odplaty sa riadi
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pre zistenie obvyklého úroku pre
tento typ pôžičky je teda nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými
subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Ani poplatok za poskytnutie
úveru nie je podľa neho neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že je nebankovým subjektom,



ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú vyššie oproti bankám. Predmetný poplatok
za spracovanie zmluvy slovenské právo a slovenský zákonodarca nielenže pripúšťa, ale ho aj výslovne
uvádza. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka s tým, že dôkazné
bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobkyňou tvrdenú
neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zák. č. 129/2010 Z. z. a aj Obchodný
zákonník umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok úveru a úroku. Pri otázke neplatnosti zmluvy
ako celku žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu
ako takého, keďže podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť
právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Žalobkyňa teda nemôže dosiahnuť neplatnosť celej zmluvy
z dôvodu neprimeranej výšky odplaty, keďže neexistuje zákonné ustanovenie, na ktoré by sa mohla
odvolať. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v prípade poskytovania
informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dostala od žalovaného informáciu o RPMN
úveru splatného jednou splátkou. Uvedená RPMN je v prípade splatenia úveru jednou splátkou nižšia,
ako RPMN úveru splatného vo viacerých splátkach. Bezprostredne po uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere bola s ňou uzavretá dohoda o plnení v splátkach, ktorej dôsledkom bolo zdraženie úveru (zvýšenie
RPMN), pričom táto skutočnosť nebola náležite odôvodnená a vysvetlená. K uzavretiu dohody o plnení
v splátkach pristúpila, keďže sa domnievala, že sa nemení výhodnosť tohto úveru. V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 07. 06. 2016 pod č.
GUV-709/2016, podľa ktorej Banková rada NBS po zvážení praktík spoločnosti POHOTOVOSŤ pri
uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere s jednou splátkou a s ním prepojenom (súslednom) uzatváraní
novačných dohôd o zmene (novácii) splácania spotrebiteľského úveru z jednorazového splatenia na
splácanie vo viacerých splátkach dospela k záveru, že prvostupňový útvar dohľadu správne posúdil tieto
praktiky spoločnosti POHOTOVOSŤ ako nekalé obchodné praktiky.

10. K posúdeniu odplaty žalobkyňa uviedla, že výška dosahuje mieru vyše 92 %, čo je v absolútnom
rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Následne sa žalobkyňa vyjadrila i k poplatku za
poskytnutie úveru, keď žalovaný v konaní ani nijako nepreukázal, čo uvedený poplatok kryje. Žalovaný
len odkazoval na znenie zákona o možnosti nárokovať si určitý druh poplatku, avšak z dikcie žiadneho
zákonného ustanovenia nevyplýva, že poplatok môže byť vymyslený bez reálneho protiplnenia a stačí,
že je uvedený. V úverovej zmluve dojednanie poplatku v sume dokonca takmer dvakrát vyššej čiastke,
ako je samotný úrok bez bližšieho popisu funkcie a dôvodnosti tohto poplatku, musí byť právnym úkonom
neplatným z dôvodu rozpornosti s § 39 OZ, a to pre obchádzanie zákona. Aj z § 2 písm. g/ zák. č.
129/2010 Z. z. vyplýva, že musí ísť o poplatky presné, konkrétne a skutočne reálne vynaložené, a nie
poplatky všeobecné, neurčité a nevynaložené.

11. Ak žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015, okrem iného práve
v odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že je v záujme boja proti nespravodlivým úverovým
podmienkam to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej
zmluvy. Článok 4 uvedenej smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti,
ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve
o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, uvedená v článku 10 ods. 2 písm.
g/ Smernice 2008/48, počet a frekvencia splátok podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ tejto smernice, ako aj
prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie, ako to upravuje
článok 10 ods. 2 písm. n/ a o/ uvedenej smernice. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
ako vecne správny.

12. Dňom 01. 07. nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
„CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §-u 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (konanie začalo dňa 12. 01. 2015).

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanovením



§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi.

15. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu
práva žalovaného konať pred súdom, ak tento namietal, že je rozhodnutie okresného súdu nedostatočne
odôvodnené najmä tým, že sa okresný súd nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal
argumentáciu žalobcu. Uvedená námietka žalovaného však neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia pod bodmi 8. - 11. zaoberal meritom veci a z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty,
ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a
jasne objasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodný.

16. Nemožno preto konštatovať, že by rozhodnutie okresného súdu bolo nepreskúmateľné, ak v
hodnotení skutkových zistení okresným súdom neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 36/2010).

17. Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu žalobkyne a ňou uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého je dojednanie o zmluvnej
odplate v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je v tomto
rozsahu dojednanie o odplate neplatné.

18. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej
praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle
§ 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v
náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995),
ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s
ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky
(§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to, že možno dohodnúť
úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch ( odplate ) musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil,
či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne
aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

19. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou
vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako
aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.

20. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej \"úžery\". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.



21. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať
zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná
o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z  ust. § 53 ods.
6 OZ,  ako na to správne poukázal sám žalovaný, v zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch, prípadne z vykonávacích predpisov, teda nariadení vlády. Existencia citovaného ustanovenia
však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú
pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy
pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov.
Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a
všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou)
dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných
prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného
ustanovenia § 53 ods. 6 OZ,  ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z
úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je
občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane
vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

22. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s
úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. V tejto súvislosti možno
za dôvodnú uznať námietku žalovaného, že pokiaľ chcel okresný súd skúmať primeranosť odplaty
za poskytnutie úveru nebankovou spoločnosťou,  nemal obmedziť svoje skúmanie primeranosti tejto
odplaty len s odkazom na výšku odplaty v bankovom sektore, ale bolo potrebné porovnať ročnú
percentuálnu mieru nákladov  účastníkmi dojednanej Zmluvy o úvere s poukazom na RPMN všetkých
finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenú Ministerstvom financií SR. Napriek vyššie vytýkaným
nedostatkom, však možno uviesť, že záver okresného súdu o rozpore dojednanej odplaty zo Zmluvy
o úvere s dobrými mravmi je, aj pri porovnaní dojednanej výšky RPMN s hodnotou RPMN všetkých
finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR, ktorá v rozhodnom období
-  kalendárny 4. štvrťrok 2014  pre nezabezpečené úvery do 1.500 € so zmluvnou splatnosťou  12
mesiacov predstavovala 21,35 % a pre kalendárny 1. štvrťrok 2015 predstavovala 25,08 %  ( údaje o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi č.r. 6 ), záverom správnym. Dojednaná RPMN v
predmetnej zmluve o úvere vo výške 92 %, podstatným neprimeraným spôsobom prekračuje hodnotu
RPMN úverov poskytovaných finančnými inštitúciami, teda aj nebankovými subjektmi v Slovenskej
republike, preto akékoľvek spochybňovanie jej neprimeranosti či už vo vzťahu k § 53 ods. 6 OZ, alebo
jej rozporu s dobrými mravmi, nemôže obstáť.

23. K námietke odvolateľa, že okresný súd mal vysloviť za neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi
len tú čas dojednania o výške úrokov, ktorú vzhľadom na výšku dohodnutých úrokov považoval za
neprimeranú, a teda nie celú dohodu o výške zmluvných úrokov, odvolací súd uvádza, že ak sa podľa
§ 41 Občianskeho zákonníka dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len
táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu
došlo, nevyplýva, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti
vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný
v celom rozsahu. Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska
povahy a obsahu celého právneho úkonu, a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o
jej zákonnom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok. V danom prípade preto bolo
možné oddeliť časť zmluvy o úvere, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov, od samotnej
zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujedaniu o dohodnutej výške úrokov. Túto
dohodu považoval dôvodne okresný súd za neplatnú z vyššie uvedených dôvodov, a podľa obsahu ju
nebolo možné deliť v zmysle námietky odvolateľa (k uvedenému pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011).

24. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých



dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť
práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto
faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,
musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idei
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
t. j. spravodlivosti, ekvity či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany,
ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne (napríklad vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom),
sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda
akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej
úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej
strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej strane (dodávateľovi) je uložených
viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým,
že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi
stranami panujú. Inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východiskových
pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno
navyše od dodávateľa (ako profesionála na príslušnom trhu tovarov a služieb) vyžadovať, aby sa vo
vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa, a takémuto
nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 ObZ, § 3 OZ alebo §
4 ods. 8  zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

25. Záväzkovo právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol za splnenia všetkých zákonom
vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak
a) získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (ak žalobkyňa zaplatila viac, z dôvodu
absolútne neplatnej dohody o odplate ),
b) protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak k uzavretiu dohody o odplate došlo
v rozpore s dobrými mravmi,
c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym získaním tohto plnenia žalovaným
a majetkovou ujmou na strane žalobkyne ako spotrebiteľa.

26. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o posúdenie zmluvy o úvere, ale aj právny záver,
že nárok žalobkyne na vydanie finančných prostriedkov titulom vydania bezdôvodného obohatenia je
dôvodný, je vecne správny, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie  potvrdil v celom rozsahu.

27. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého priznal  strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej okresný súd dôvodne priznal
proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedenú skutočnosť odvolací súd
konštatuje i napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním
napadnutým, avšak ide v zmysle § 357 ods. 2, 3 CSP o výrok závislý.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešný, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorých rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je



a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/7/2015", "guid": "e2c94f6c-b3d0-4486-bf46-f781d25ca507:b45eeb80-a812-4634-87c5-f585a7de78f6", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:59f680b3-6032-4f6a-b4cf-c2dc0868af51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.10.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/95 z 28. 2. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-02-28", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.10.1995.1"}], "citovane_v": []}