Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/402/2012 z 30. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. augusta 2012, sp. zn. 2CoE/402/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6808899496.1 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/402/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6808899496.1 | 2012-08-30 | Uznesenie Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef629c45-84ff-440f-86e0-e52c744b8077 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6808899496.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/402/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808899496
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6808899496.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom
v Bratislave, a.s., pobočka Rimavská Sobota, Francisciho 11, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 35 937 874
proti povinnej: C. A., nar. XX.XX.XXXX, W. XX, XXX XX P. W., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 97,98 Eur, vedenej pod sp. zn. EX 1075/99/Go súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom,
Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Miksatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o odvolaní súdneho
exekútora proti výroku III. uznesenia Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/945/2008-15 zo dňa 16. apríla
2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 6Er/945/2008-15 zo dňa 16.
apríla 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vo výroku III. nepriznal súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak po tom, ako zistil, že povinná dňa 07.09.2010 zomrela. Okresný
súd Revúca vo veci prejednania dedičstva po povinnej konanie pre nemajetnosť povinnej zastavil
uznesením č.k. 4D 409/2010 zo dňa 11. októbra 2010.Exekučný súd ďalej uviedol, že povinná zomrela
bez právneho nástupcu, preto nebolo možné v zmysle § 37 ods. 3,4 Exekučného poriadku preukázať
prechod vymáhanej povinnosti na inú osobu, a chýba teda základná podmienka konania, a to osoba,
voči ktorej by bolo možné v exekúcii pokračovať. Exekučný súd preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože povinná zomrela a niet osoby, proti
ktorej by sa mohla exekúcia vykonať. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol tak, že ich súdnemu
exekútorovi nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na zaviazanie oprávneného na náhradu trov
exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku platného a účinného do 01. februára 2002.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie exekútor. Ako dôvod
odvolania uviedol, že súd v rozhodovaní o trovách porušil niekoľko ustanovení zákona ako aj Ústavy SR
a v neposlednom rade aj Dodatkový protokol. Uviedol, že súd porušil ust. § 196 Exekučného poriadku,
ktorý vo svojom ustanovení rieši nárok súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Exekučný poriadok
a ani iný právny predpis nedáva právo súdu tento zákonný nárok zamietnuť. Podľa § 2 a § 3 vykonávacej
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri výkone exekúcie. Podľa názoru súdneho exekútora súd
nebral do úvahy, že súdny exekútor nie je podnikateľ a nemá právo rozhodovať o tom, či danú exekúciu
prijme alebo neprijme, z dôvodu, že ju nemôže úspešne ukončiť a tak dosiahnuť odmenu za vykonávanie
exekúcie. Oprávnený si vlastne objednal službu u súdneho exekútora, a to podaním návrhu na exekúciu,
kde exekútor je povinný zo zákona konať. Na výkon svojej činnosti musí vynaložiť určitú silu, obetovať
čas a samozrejme, sú s tým spojené aj náklady. Podľa Ústavy SR nemôže štát nariadiť občanovi, aby
zo svojho majetku použil prostriedky na to, čo mu štát nariadil. Jednalo by sa tu o skryté vyvlastnenie,
čo ústava nepripúšťa. Jednoznačne sa tu jedná o porušenie Ústavy SR. Súdny exekútor tiež poukázal
na Nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 31/04-30. Podľa súdneho exekútora je potrebné rešpektovať aj
skutočnosť, že každé nepriznanie nielen odmeny, ale aj ďalších zložiek trov exekúcie poškodzuje na



majetku nielen exekútora, ale zároveň poškodzuje aj príjmovú časť štátneho rozpočtu SR, tak u dane z
príjmov ako aj u dane z pridanej hodnoty. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M
Cdo 5/2011. Navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil, náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi
priznal v plnej miere a zároveň stanovil, že je ich povinný uhradiť oprávnený.

Oprávnený k podanému odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že súhlasí s vyjadrením súdu v
napadnutom uznesení, kde súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) sa na základe podaného odvolania v prvom
rade zaoberal otázkou, či je odvolanie prípustné a či je podané oprávnenou osobou. Odvolateľom je
súdny exekútor, ktorý sa v zmysle § 37 Exekučného poriadku, ktorý upravuje účastníkov konania, za
účastníka v tomto konaní nepovažuje. Exekučné konanie v tejto veci začalo, ako vyplýva z exekučného
spisu, doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 03. novembra 1999. Súdny
exekútor je účastníkom exekučného konania v prípade, keď súd rozhoduje o trovách exekúcie až v
konaniach začatých po 1. februári 2002, nakoľko až novelou Exekučného poriadku zákonom č. 32/2002
Z.z. bol § 37 ods. 1 doplnený na konci vetou „ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania
je aj poverený exekútor“. Avšak tento zákon v prechodných ustanoveniach doplnil § 235 o odstavec 2,
podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších
predpisov. Z uvedeného je nepochybné, že v tomto konaní súdny exekútor nemá postavenie účastníka
konania ani vtedy, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie. Odvolací súd poukazuje aj na súladné riešenie
predmetnej problematiky Najvyšším súdom SR (rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 14/2010 zo dňa 27. januára
2010), ktorý dospel k záveru že, odvolací súd, ktorý odmietol odvolanie exekútora po preskúmaní jeho
postavenia ako odvolateľa podľa § 37 Exekučného poriadku v znení vzťahujúcom sa na exekučné
konanie začaté do 1. februára 2002 svojím rozhodnutím neodňal možnosť súdnemu exekútorovi konať
pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol odvolanie, ktoré bolo
podané osobou, ktorá na podanie odvolania nie je oprávnená.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.