Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoE/71/2012 z 29. 4. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. apríla 2012, sp. zn. 6CoE/71/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:4606207889.1 Krajský súd Trenčín | 6CoE/71/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:4606207889.1 | 2012-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f35aedba-699b-4e25-b922-d1530bed8d4d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:4606207889.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/71/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606207889
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4606207889.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25 proti povinnej: J. X., bytom R., Y. XXX/XX, t.č. bytom D., Y. č. XX, o vymoženie 605,46 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 20.
septembra 2011, č.k. 4Er/725/2008 - 42, jednohlasne v senáte, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. V odôvodnení uviedol, že návrhom zo dňa 08.08.2006 sa oprávnený domáha vykonania
exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 605,46 Eur s príslušenstvom, a to na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 0761/06 zo dňa 20.03.2006. Dôvodil, že exekučný súd
využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci
preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho
názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010, podľa
ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako
aj bez návrhu. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorá
má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa
nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský
súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je
inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju
akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného
dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve
bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť
sa na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie
arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských
úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade,
ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy
alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu
v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle
veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu
veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je



zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnej ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami,
ktorá jej ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola
dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd prvého stupňa považoval za
neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z
dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný
rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný
výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho
zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho
stupňa, súd prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods.
1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so
zákonom. Záverom uviedol, že o trovách zastavenej exekúcie súd rozhodne po ich vyčíslení súdnym
exekútorom v samostatnom uznesení.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že zmluvu o úvere nebolo
možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku,
nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinnou bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné
podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len
nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ
ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v
tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR
ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí
na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Ďalej uviedol,
že je nepochybné, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to,
že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa
nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju
podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinná kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na
ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale
iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice
č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne
predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho
podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona
o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že obe sporové strany mali rovnaký priestor na vyjadrenia sa v
konaní pred rozhodcovským súdom. Poukázal na skutočnosť, že povinná bola počas rozhodcovského
konania nečinná a hoci rozhodcovský súd jej zaslal výzvu na žalobnú odpoveď (možnosť vyjadriť sa k
podanému návrhu oprávneného), povinná žalobnú odpoveď nezaslala.

Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa
stotožňuje.



Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval
príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/,
b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia §
45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom
zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa
výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého
stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného
zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi,
sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi zo dňa 18.10.2005 bola
zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že
predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne
vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych
vzťahoch. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné
zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z., správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej
bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie
zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo
sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj
príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.



Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo
strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď
súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom
k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z
porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď
žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu,
resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo
svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v
náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08 C-168/05).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .