Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoE/11/2013 z 26. 2. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 26. februára 2013, sp. zn. 7CoE/11/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5607206683.1 Krajský súd Žilina | 7CoE/11/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5607206683.1 | 2013-02-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/54491bec-601c-4a91-9942-d00add4bf2c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5607206683.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoE/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206683
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607206683.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25,Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so
sídlom Y. č. XX, P. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti povinnému: L. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R.L. XXX, L., pre vymoženie pohľadávky
250,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 7Er/689/2007-17 zo dňa 10. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 31.08.2012 zamieta.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi a oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na neplatnú rozhodcovskú doložku obsiahnutú v
zmluve o úvere zo dňa 04.10.2006, ktorá mala charakter spotrebiteľskej zmluvy. Praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred ním vybraného rozhodcovského
súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v
neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými
atribútmi orgánu verejnej moci. Okresný súd vychádzal zo znenia rozhodcovskej doložky, z ktorej
obsahu je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov
na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práva spotrebiteľa. Pokiaľ nebola
rozhodcovská doložka uzavretá platne, nemohol byť na jej základe vydaný rozsudok spôsobilým
exekučným titulom. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol aj skutočnosť, že rozhodcovská
doložka musí byť uzavretá písomne. Písomná forma rozhodcovskej doložky nebola v danom prípade
splnená. Dlžníkovo vyhlásenie obsiahnuté v zmluve o úvere, že súhlasí so všeobecnými podmienkami
pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať nie je dodržaním písomnej formy tak, ako ho
predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka nie
je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka aj veriteľa), ale
len všeobecných podmienkach. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že
rozhodcovský súd vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu
nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.



Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal predmetné
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal a/ že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, b/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c/ súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d/ nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, e/ rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (písm. a/) uviedol, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a
nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"),
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom,
ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípu právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis
dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej
uviedol, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením
mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj
protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú
súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. VS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu,
a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako
ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä
časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej
povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu
takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený
poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak
prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými



predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd,
nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je
možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní
pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že
exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak
by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať (písm. b/), odvolateľ
uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o
rozhodcovskom konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade
rozhodcovského rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, oprávnený poukázal
na fakt, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Porušil
princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz
diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie
s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného
došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na základe
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.

K dôvodu odvolania, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci uviedol, že exekučný súd si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej
doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským
súdom prejednávaná. Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá
založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi že jej výkon je
konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o



rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v
súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací
súd napriek tejto argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, táto je platná. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ
a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom.
Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim
orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny
ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú.
Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V
predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany
POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba; zmluvy o úvere
zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru
alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru
alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25% denne mal sankčný charakter a účtoval
sa len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je neprimeraná, najmä z
dôvodu neexistencie iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného rizika oprávneného.
Z judikatúry Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky úrokovej sadzby
v obchodných záväzkových vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499 Obchodného
zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať
odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho názoru, že v
zmysle uvedeného ustanovenia si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-iny
dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda
zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému
titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Postup exekučného súdu, ktorý zastavil exekúciu bez návrhu
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného konania, bol nesprávny. V ďalšej časti odvolania sa oprávnený
podrobne zaoberal dôvodmi, pre ktoré by mala byť vec predložená Európskemu súdnemu dvoru za
účelom rozhodnutia prejudiciálnych otázok, ktoré boli odvolateľom presne formulované.

Účastníci sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p..
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).



Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne
prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný
súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku
totiž nevyplýva možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex
offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

Okresný súd následne potom, čo správne vyhodnotil spornú zmluvu ako spotrebiteľskú, správne použil
ustanovenia Občianskeho zákonníka vyhodnotil, že rozhodcovská doložkanebola uzavretá vo forme
vyžadovanej zákonoma vykazuje aj znaky neprijateľnosti. Logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody
neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkazuje. Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým
exekučným titulom. Odvolateľ navyše neprezentoval konkrétne výhrady k úsudku prvostupňového súdu,
že rozhodcovská doložka formulovaná len vo všeobecných obchodných podmienkach nespĺňa zákonné
kritéria, a teda je neplatná. Aj napriek rozsiahlosti podaného odvolania, námietky v ňom uvedené mali
všeobecný charakter a odvolací súd nemal dôvod ich akceptovať. Neplatnosť dojednanej rozhodcovskej
doložky predstavuje tak závažný nedostatok, ktorý musel nevyhnutne viesť k zastaveniu exekúcie.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal
podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 prvá a druhá veta Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový
súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou.
Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie
nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a
zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom
konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

Pokiaľ ide o návrh odvolateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., tento
nepovažoval krajský súd za dôvodný.



Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke
týkajúcej sa výkladu úniového práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým
skutočnosť, či otázka práva EÚ týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie
daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Je zjavné, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o vnútroštátnu úpravu, pričom s jeho závermi sa
odvolací súd stotožnil spôsobom formulovaným vyššie. Kolíziu s normami práva Európskej únie krajský
súd nezistil. Z tohto dôvodu mal za to, že predpoklady pre položenie otázky Súdnemu dvoru EÚ splnené
neboli, a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom
konaní nebol odvolateľ úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania. Ostatným účastníkom v
súvislosti s aktuálnym odvolacím konaním žiadne relevantné trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd
tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.