Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/62/2013 z 27. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. júna 2013, sp. zn. 13CoE/62/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6709200167.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13CoE/62/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6709200167.1 | 2013-06-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb1e4237-de6c-498d-93f1-62db421fa9bf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6709200167.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/62/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709200167 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6709200167.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: 1/ advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Advokátska kancelária so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 31 815 138, 2/ spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, za ktorú koná ako advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej Q. W., nar. XX. XX. XXXX bytom C. S. XX, XXX XX S., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod spisovou značkou EX 12239/08, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 891,59 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 22Er/22/2009-21 zo dňa 29. 06. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Návrh na prerušenie konania zamieta. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie súd právne zdôvodnil s poukazom na ust. § 251 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 203 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „EP“), § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a § 14 ods. 1 a 2 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s, sp. zn. SR 08213/08 zo dňa 02. 09. 2008. Preskúmaním exekučného titulu podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd zistil, že v predmetnej veci súd dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie a jej následné zastavenie bez návrhu. Exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 891,59 eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 569,61 eur od 19. 05. 2008 do zaplatenia a zaplatil trovy konania vo výške 226,42 eur. Z odôvodnenia exekučného titulu ďalej vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 29. 10. 2007, ktorú povinný riadne a včas neplnil. Okresný súd tak konštatoval, že rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinnú na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne z dlžnej sumy. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie na nesplnenie zmluvných povinností, preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti. Exekučný súd preto zastavil exekúciu v plnom rozsahu najmä z dôvodu, že rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzovalo povinnú na úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, je rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK konanie aj bez návrhu zastavil. Preskúmaním trov exekúcie, ktoré súdny exekútor vyčíslil vo výške 40 eur zistil, že trovy exekúcie si súdny exekútor uplatnil v správnej výške, preto mu priznal ich náhradu v zmysle podaného vyúčtovania. Keďže k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý predložil súdu exekučný titul, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi, zaviazal ho súd na náhradu trov exekúcie nevyhnutne vzniknutých súdnemu exekútorovi. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol podľa oprávneného povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému v rozhodcovskom konaní nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Oprávnený v odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, v zmysle ktorého mal okresný súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tvrdil, že postupom exekučného súdu, ako aj odvolaním napadnutým uznesením exekučného súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, pričom sa nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, by uviedol aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Oprávnený v odvolaní ďalej poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený v odvolaní uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dňa 10. 08. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného označené, ako ,,Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, kde oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Uznesenie okresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 OSP s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd vyhodnotil ako opodstatnený a súladný so zákonom. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka alebo aj bez návrhu), dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, v zmysle ktorej podľa oprávneného exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie nemá charakter súdneho rozhodnutia (rozhodnutia vo veci samej), ale je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Oprávnený v podanom odvolaní tvrdil, že takýmto postupom exekučného súdu dochádza v istom zmysle k nahrádzaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ZoRK). Uvedený názor odvolateľa však neobstojí. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku v prípadoch uvedených v § 40 ods. 1 písm. a/ až j/ ZoRK. Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2 ZoRK). Súdu však vyplýva oprávnenie a aj povinnosť v exekučnom konaní skúmať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní a to na základe ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK, v zmysle ktorého súd na návrh účastníka konania exekučné konanie zastaví, okrem iného aj preto, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK); pre uvedené nedostatky súd exekučné konanie zastaví aj bez návrhu (§ 45 ods. 2 ZoRK). Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Oprávnený v podanom odvolaní tvrdil aj to, že exekučný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal náležité dokazovanie. Rovnako túto námietku oprávneného považoval odvolací súd za nedôvodnú, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Exekučný súd dospel k záveru o plnení v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, vymáhanom na podklade rozhodcovského rozsudku, na základe listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Všetky skutočnosti potrebné na posúdenie neakceptovateľnosti vymáhaného plnenia z hľadiska dobrých mravov sú zrejmé z obsahu predloženého rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného ako účastníka konania. Oprávnený v podanom odvolaní nesúhlasil ani s právnym posúdením úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 29. 10. 2007 ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zároveň tvrdiac, že povinnej bol poskytnutý úver podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. K uvedeným tvrdeniam odvolací súd uvádza, že exekučný súd na úverovú zmluvu, ktorá tvorila právny rámec pre vydanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, neaplikoval zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na spotrebiteľské úvery a na danú právnu vec neaplikoval ani ustanovenia smernice Rady 93/13/ EHS ako tvrdil oprávnený. Hoci okresný súd predmetný zmluvný vzťah podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (neskôr zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z.) neposudzoval a ani nekonštatoval existenciu „spotrebiteľského úveru“ možno dodať, že právny vzťah účastníkov zmluvy o úvere zo dňa 29. 10. 2007 spadá pod ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, s prihliadnutím na povahu účastníkov a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pri uzatváraní zmluvy. Hoci zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01. 01. 2008 a v zmysle ust. § 261 ods. 1 písm. d/ Obchodného zákonníka sa považuje za absolútny obchod, táto skutočnosť nie je v žiadnom prípade prekážkou na aplikáciu ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. To, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy, sa posudzuje podľa iných kritérií, než podľa akých Obchodný zákonník rozlišuje záväzkové vzťahy na absolútny obchod, relatívny obchod resp. fakultatívny obchod. Spotrebiteľská zmluva ako taká nie je samostatným zmluvným typom, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť obsiahnuté (tzv. neprijateľné zmluvné podmienky). Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka potom aplikácia ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka na zmluvy o úvere ako zmluvný typ - absolútny obchod, nie je vylúčená. Exekučný súd správne vyhodnotil, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal oprávnenému istinu s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, tj. 91,25 % ročne z dlžnej sumy, ide o rozhodnutie, ktoré zaväzuje povinnú na plnenie zákonom nedovolané a odporujúce dobrým mravom. Takéto zmluvné dojednanie ohľadom úroku z omeškania pre prípad nesplnenia záväzku povinnej (spotrebiteľa) treba považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zastáva názor, že aj keď v ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý len demonštratívny, neúplný a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, znamenajúci, že možno prihliadať aj na iné neprijateľné podmienky ako tam uvedené, vyššie uvedená zmluvná podmienka ohľadom úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) je bezpochyby zmluvná podmienka, ktorá umožňuje oprávnenému zaťažiť povinnú neprimerane vysokou sankciou spojenou s nesplnením záväzku povinnej povinnou ako spotrebiteľom čo znamená, že je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Z uvedeného teda možno jednoznačne vyvodiť, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie, právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, z ktorého dôvodu rozhodol exekučný súd tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Ako neprijateľnú a neplatnú podmienku zmluvy z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky treba hodnotiť aj rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovská doložka koncipovaná v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že v danom prípade táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodovať. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd dáva do pozornosti že, vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, preto je námietka oprávneného, že exekučný súd prekročil rozsah svojej preskúmavacej právomoci neopodstatnená. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vo výroku vecne správne v celom rozsahu potvrdil. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolací súd uvádza: Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom osobitného právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol. Naviac považuje za potrebné dodať, že okresný súd v napadnutom uznesení ani nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, nakoľko sa rozhodcovskou doložkou ani nezaoberal. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu potvrdzuje, že exekučný súd skúmal iné zmluvné podmienky (sankcie za neplnenie zmluvy). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.