Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoE/41/2015 z 29. 10. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. októbra 2015, sp. zn. 6CoE/41/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4114233305.1 Krajský súd Nitra | 6CoE/41/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4114233305.1 | 2015-10-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 41 ods. 1 EP, § 44 ods. 2 EP, § 243d EP, ZRK, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e691834-2b17-4934-a363-37ef55565098 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4114233305.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoE/41/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114233305
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4114233305.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Advocate s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141,
v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát JUDr. Martin Máčaj, proti povinnému: F. R.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, o vymoženie 588,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra z 10. decembra 2014 č. k. 14Er/761/2014-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom, zamietol súd prvého stupňa žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave,
Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v konaní
bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 07937/13 zo dňa 14. 01. 2014, vydaný
na základe porušenia Zmluvy o úvere č. 401000289 zo dňa 14. 09. 2011. Vzťah medzi oprávnenou a
povinným posúdil ako spotrebiteľský. Po preštudovaní Zmluvy o úvere č. 401000289 zo dňa 14. 09. 2011,
Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 14. 09. 2011, Všeobecných odchodných podmienok (VOP) a exekučného
titulu konštatoval, že účastníci konania sa v Rozhodcovskej zmluve zo dňa 14. 09. 2011 v Čl. II, dohodli,
že: 1. všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 401000289 uzatvorenej dňa 14. 09. 2011, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek
zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov
Rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Podľa odseku 2. zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne
z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo
zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Zo
Zmluvy, ako aj z Rozhodcovskej zmluvy mal za preukázané, že tieto zmluvy boli vopred pripravené
dodávateľkou - veriteľkou pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov, a preto povinný ani nemohol ovplyvniť
ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53, odsek 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka). Skutočnosť, že oprávnená
pripravila rozhodcovskú doložku na samostatnom liste papiera žiadnym spôsobom nespochybnila,
že uzatvoreniu Zmluvy s povinným bezprostredne predchádzalo uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy,
nakoľko vzhľadom na formu oboch zmlúv a dátum ich uzavretia bola zrejmá ich vzájomná súvislosť
a podmienenosť. Z tohto dôvodu sa na uvedený právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 až 54



Občianskeho zákonníka. Na tvrdenie oprávnenej, že povinnému poskytla úver na účel zamestnania, aj
keď to zo Zmluvy vyplýva, neprihliadol, nakoľko oprávnená žiadnym spôsobom nepreukázala, že úver
bol povinnému poskytnutý skutočne na výkon zamestnania. Takto formulovanú zmluvu nepovažoval za
individuálne dojednanú, samotná rozhodcovská zmluva síce umožňuje dlžníkovi obrátiť sa v spore s
veriteľkou na všeobecný súd, avšak toto právo považoval za formálne, pretože je obmedzené iba do
doby, kým nepodá veriteľka návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú zmluvu
uzavretú medzi dodávateľkou a spotrebiteľom, ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu
medzi účastníkmi zmluvy, považoval za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu
za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľke neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi
spočívajúcu v tom, že môže vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor
so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Vzhľadom na uvedené
mal súd prvého stupňa za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 písm.
c/, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uviedla, že právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný
skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval
alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Poukázala na to, že ust. § 45 ods. 1, 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie
v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, avšak v
štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzuje exekučný
titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na
dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako vyžaduje ust. § 34 Zákona o
rozhodcovskom konaní, pričom preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Podľa
názoru oprávnenej v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k
výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také
dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, t.j. nemôže sa jednať
o dôvody právneho posúdenia veci. Svoj záver oprela aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. 5/2000.
Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza podľa
oprávnenej k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným
konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázala na
ustanovenie § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 ZoRK a uviedla, že súd na správne zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne právny predpis. Uviedla, že formálne preskúmavanie exekučného
titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu, preskúmavaním
materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu.
Zdôraznila, že oprávnená uzatvorila s povinným rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. ZoRK
formou samostatného právneho úkonu a na samostatnej listine. Poukázala na rozväzovaciu podmienku
zakotvenú v rozhodcovskej zmluve, v zmysle ktorej bola povinnému ponechaná možnosť obrátiť sa na
všeobecný súd.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávnenej písomne nevyjadrili.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, pretože odvolaniu
nemienila v zmysle § 374 ods. 4 OSP vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods.1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods.1 OSP), a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl.
OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávnenej nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v



odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu.
Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa
správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať
štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Odvolací súd v zmysle § 212 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je
možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená svojím návrhom spísaným vo forme zápisnice dňa 20. 10.
2014 požiadala súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v
Bratislave, Záhradnícka 60, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 588,21 eura
s príslušenstvom. Za exekučný titul označila Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 07937/13 zo dňa 14. 01. 2014,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 02. 2014 a vykonateľnosť dňa 06. 02. 2014. Dňa 20. 11. 2014
doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku
ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie, Rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, Zmluvu
o úvere, Zmenku a Rozhodcovskú zmluvu. Následne súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 2 zák. č. 335/20014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead/, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa
použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.



Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z účinného do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Vychádzajúc z Exekučného poriadku pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší postup, musia byť splnené
zákonom stanovené podmienky, a to jednak procesného charakteru, ako i hmotnoprávne. Procesnými
podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a
listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu
a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia
exekúcie uvedené v ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Možno preto vyvodiť, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom
vykonania exekúcie. Keďže z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd povinnosť
pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, s ohľadom na
vyššie uvedené je preto povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, uvedené v § 45 ZRK. V prípade že ich zistí, musí žiadosť
na udelenie poverenia zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom
na neúčasť povinného v tejto etape konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie,
na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 ZRK). Takýto postup je aj
v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania a logikou veci. Preto námietky oprávneného,
že aplikácia ust. § 45 ZRK sa má zisťovať až po vydaní poverenia a následnom zastavení exekučného
konania, je s touto požiadavkou v priamom rozpore.

Podľa 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5 Obč. zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľmi a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa, ktorý správne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú a správne postupoval, keď
preskúmal v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
rozhodcovskú zmluvu. V zmysle § 53 ods. 1 OZ, neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zásadnou
právnou otázkou v predmetnej veci je otázka, či Rozhodcovská zmluva k úveru č. 401000289 zo dňa
14. 09. 2011, ktorá je vyššie uvedená a na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je podmienkou
individuálne dojednanou a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Podľa dojednanej Rozhodcovskej zmluvy, spory
môžu byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na
žalobcovi. Odvolací súd konštatuje, že o Rozhodcovskú zmluvu, ktorá vyžaduje, že spory môžu byť
síce riešené aj v súdnom konaní, ide aj vtedy, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva
na žalobcovi, že síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by podľa tejto Rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je
totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná
zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve



proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus
spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.

Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ je svojim obsahom najbližšie problémovej Rozhodcovskej zmluve. Uvedené
ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Ak
by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva
daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odsunul. Spotrebiteľ môže svoje
práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj v
občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle citovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť
voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú
veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy.
Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný
štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne
individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by
jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by napadla myšlienka
namietať neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie rozhodcovskej zmluvy
a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná
rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale
rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky, a poskytnúť náležitú ochranu pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na individuálne dojednanie je potrebné rešpektovať a zachovať
proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie Rozhodcovských zmlúv
spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť
tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom
na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma a odsudzuje ho ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a jeho vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú zmluvu.

Evidentne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľkou naformulované zmluvné klauzuly vrátane
rozhodcovským zmlúv a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulárovú zmluvu meniť. Taktiež
je nutné konštatovať, že bez podpísania rozhodcovskej zmluvy by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o
úvere. Na strane oprávnenej je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - povinný si individuálne
vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy,
podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Nie povinný - spotrebiteľ má
dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale oprávnenú - dodávateľku zaťažuje dôkazné
bremeno túto situáciu preukázať. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom
by muselo platiť, že si individuálne vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver
nie je možné prijať. Dôvodne je možné konštatovať, že oprávnená si dôkazné bremeno o individuálnom
vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnila. Ak spotrebiteľ mal vyjednať na základe rozhodcovskej
zmluvy súkromný proces, mala by nepochybne tieto pravidlá poznať. V spise však nie sú o tom žiadne
dôkazy. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi konania
individuálne dojednaná. Oprávnená s odbornou starostlivosťou musela vedieť, že nemá používať
neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, nakoľko správne zistil skutkový stav a správne
vec posúdil po právnej stránke. K dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP odvolací súd
v závere uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský,
a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok
nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa sa
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa
tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou



spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa
a tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý oprávnenou túto charakteristiku
spĺňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo
výroku vecne správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, a preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.