Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/167/2017 z 27. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 27. novembra 2017, sp. zn. 6Co/167/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7113216262.1 Krajský súd Košice | 6Co/167/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7113216262.1 | 2017-11-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9530b459-1728-4be7-a760-f23162ad3ad6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7113216262.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/167/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113216262
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113216262.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu Slovenská pošta, a.s., so sídlom
v Banskej Bystrici, Partizánska 9, IČO: 36 631 124, proti žalovanej : H. Č., narodená XX.X.XXXX, bytom
Y. F., V. X, zastúpená JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, o
vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 37C
182/2013-134 zo dňa 9.2.2017

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok, okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania tak, že žalovaná je povinná
vypratať byt č. 108, nachádzajúci sa na 2. poschodí v prevádzkovej a bytovej budove pošty Košice 2,
na Thurzovej ulici č. 1 v Košiciach, súpisné č. 1521, stojacej na parcele č. 2633/84, zapísanej na LV
č. XXXXX, vedenom pre katastrálne územie R.É. H., S. F.-R. H., S. F. A., pozostávajúci z dvoch izieb,
kuchyne a príslušenstva a odovzdať ho žalobcovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Žalovanej uložil povinnosť vypratať služobný byt č.
108, nachádzajúci sa na 2. poschodí v prevádzkovej a bytovej budove pošty Košice 2, na Thurzovej ul.
č. 1 v Košiciach, súp. č. 1521, stojacej na parcele č. 2633/84, zapísanej na LV č. XXXXX, vedenom pre
k.ú. R. H., S. F.- R. H., S.: F. A., pozostávajúci z dvoch izieb, kuchyne a príslušenstva a odovzdať ho
žalobcovi do 30 dní odo dňa zabezpečenia primeraného náhradného bytu. Žalobcovi priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vypratania vyššie uvedeného služobného bytu z
dôvodu, že žalovaná tento užíva bez právneho dôvodu vzhľadom na uplynutie dojednanej doby nájmu
dňom 6.5.2013 v zmysle zmluvy o nájme služobného bytu zo dňa 6.8.2012.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že rozhodnutím o pridelení bytu zo dňa 17.12.1974
Riaditeľstvo pôšt a telekomunikácií Košice pridelilo svojmu zamestnancovi E. Č., narodenému X.X.XXXX
(manžel žalovanej - poznámka odvolacieho súdu) byt č. 4, nachádzajúci sa v Košiciach, v budove pošty
2, pozostávajúci z dvoch izieb. K ukončeniu pracovného pomeru E. Č. u žalobcu došlo v roku 2009 a po
smrti E. Č. v máji 2012 žalovaná listom zo dňa 21.5.2012 požiadala žalobcu o zmenu nájomcu v nájomnej
zmluve. Na základe tejto žiadosti bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o nájme služobného
bytu dňa 6.8.2012 a dodatok č. 1 k tejto zmluve dňa 22.11.2012, pričom nájom bol dohodnutý na
dobu určitú do 6.5.2013. Vykonaným dokazovaním vzal súd za preukázané, že žalovaná je podielovou



spoluvlastníčkou rodinného domu súpisné č. 410 na parcele č. 37/3, F.. Ú.. H. Y., S. G. J. P., zapísaného
na LV č. XXX, F.. Ú.. H. Y..

4. Právne súd posudzoval vec podľa ustanovení §§ 153 až 155 a § 182 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.1991, podľa § 7 vyhlášky 45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa §§ 25, 66 a 67 zákona 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi,
podľa § 1 zákona 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov, podľa § 685
ods. 3, § 871 ods. 4, § 703 ods. 1, § 706 ods. 1, § 709, § 713 ods. 1, § 126 a § 3 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 1.1.1992.

5. Návrh na prerušenie konania zamietol s poukazom na ust. § 164 CSP, keďže nezistil žiaden dôvod pre
prerušenie tohto konania a naviac konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 35C 115/2014
je právoplatne zastavené.

6. Pokiaľ ide o posúdenie charakteru predmetného bytu, dospel k záveru, že v zmysle § 67 ods. 1
zákona 41/1964 Zb. sa jednalo o služobný byt, keďže tento sa nachádzal v prevádzkovej budove
pošty a E. Č. vykonával prácu elektrikára-údržbára, ktorá mala priamu súvislosť s bývaním v byte a
jeho užívateľom sa stal titulom výkonu tejto práce pre zamestnávateľa. Charakter služobného bytu
predmetný byt spĺňal aj po účinnosti zákona 189/1992 Zb. (od 13.5.1992) v zmysle jeho ustanovení
§ 1 ods. 1 a ods. 2 písm. c/, keďže manžel žalovanej vykonával v tomto období naďalej prácu, na
ktorú je nájom predmetného bytu viazaný a predmetný byt bol (je) stavebne súvisiaci s nebytovými
priestormi, určenými na výkon obchodnej, inej podnikateľskej a prevádzkovej činnosti a trvale určený na
bývanie osoby, ktorá vykonáva v týchto nebytových priestoroch uvedenú prevádzkovú činnosť. Záver
súdu, že predmetný byt je stavebne súvisiaci s nebytovými priestormi, určenými na výkon obchodnej,
inej podnikateľskej a prevádzkovej činnosti, potvrdzuje aj výpis z listu vlastníctva č. XXXXX, F.. Ú.. R.
H., podľa ktorého nie je predmetný sporný byt zapísaný na LV osobitne, ale iba ako súčasť stavby -
prevádzkovej a bytovej budovy súpisné č. 1521. Posudzoval aj charakter predmetného bytu v čase
skončenia pracovného pomeru E. Č. u žalovanej v roku 2009 v nadväznosti na skutočnosť, že predmetný
služobný byt naďalej užíval. Konštatoval, že Občiansky zákonník neupravuje prípady, v ktorých by nájom
služobného bytu strácal pôvodný charakter a menil sa na nájom iného bytu. Výslovnú úpravu v tomto
smere obsahovalo ust. § 1 ods. 5 zákona 189/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2001, v zmysle
ktorého povahu služobného bytu stráca byt vtedy, keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať
prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom.
Vzhľadom na skutočnosť, že E. Č. ako nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu u žalobcu v
roku 2009, pričom predmetné ustanovenie bolo v tom čase už zrušené, nemohol ho na prejednávanú
vec aplikovať. Predmetný byt bol tak služobným bytom za účinnosti zákona 41/1964 Zb. a je služobným
bytom aj za účinnosti zákona 189/1992 Zb. (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.7.2009 sp.zn.
3 Cdo 59/2008 a z 24.5.2011 sp.zn. 2 Cdo 233/2009). V prípade služobného bytu je pritom vylúčený
vznik práva spoločného nájmu bytu manželmi aj po nadobudnutí účinnosti Občianskeho zákonníka
od 1.1.1992 s poukazom na ust. § 709 tohto Občianskeho zákonníka. E. Č. bol výlučným nájomcom
predmetného služobného bytu aj po skončení svojho pracovného pomeru v roku 2009 a žalovaná
v ňom mala iba odvodené právo bývania titulom ich vtedajšieho rodinnoprávneho vzťahu (odkaz na
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.7.2009 sp.zn. 3 Cdo 59/2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR z 20.11.2002 sp.zn. 26 Cdo 584/2001). Keďže E. Č. zomrel v máji 2012, súd na predmetný spor
aplikoval ust. § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého žalovanej právny dôvod užívania
bytu smrťou nájomcu zanikol a žalobca sa mohol úspešne domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods.
1 Občianskeho zákonníka (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 8.1.2001 sp.zn. 26 Cdo
839/2000 a stanovisko Najvyššieho súdu SSR zo dňa 15.6.1977 sp.zn. Cpj 11/1977).

7. Súd teda dospel k záveru, že okamihom smrti manžela žalovanej ako nájomcu predmetného
služobného bytu, žalovanej zaniklo odvodené právo bývania v tomto byte a od uvedeného okamihu
žalovaná užíva byt bez právneho dôvodu, z ktorého dôvodu žalobe o vypratanie bytu vyhovel.

8. Pri posudzovaní nároku žalovanej na bytovú náhradu súd postupoval v zmysle ust. § 713 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že osoby uvedené v ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nie sú podľa ust. § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinné sa z bytu vysťahovať, dokiaľ im nie
je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak nestačí podľa osobitného zákona poskytnutie náhradného
ubytovania.



9. Žalovanej teda vždy prináležalo k predmetnému bytu právo bývania, ktoré sa nemohlo
pretransformovať na právo nájmu. Takýmto osobám však zákon poskytuje ochranu vo forme práva
bývania a pokiaľ majú predmetný byt na návrh prenajímateľa, prípadne vlastníka podľa § 126
Občianskeho zákonníka vypratať, je dôvodné zisťovať ich bytové pomery v čase tohto rozhodnutia.
Keďže žalovanej nevzniklo právo nájmu, ale v predmetnom byte bývala od roku 1974 nepretržite
doposiaľ i so svojou rodinou, členmi svojej domácnosti a iné bývanie nikdy nemala ani v súčasnosti
nemá, dospel súd k záveru, že žalovanej patrí bytová náhrada vo forme náhradného primeraného bytu
prihliadnuc na počet členov jej domácnosti. Žalovaná podľa názoru súdu aj vzhľadom na vyššie uvedené
nemá vyriešenú otázku bývania, keďže dom v Družstevnej pri Hornáde nie je obývateľný. To bol dôvod,
prečo súd uložil žalobcovi zabezpečiť žalovanej bytovú náhradu vo forme primeraného náhradného bytu.

10. Konštatoval ďalej, že zmluva o nájme služobného bytu, uzavretá medzi stranami sporu, je v rozpore
so zákonom, a preto neplatným právnym úkonom, keďže účastníkom zmluvy bola žalovaná, ktorá v čase
jej uzavretia dňa 6.8.2012 bola starobnou dôchodkyňou a pre žalobcu ako prenajímateľa nevykonávala
prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Táto zmluva je teda neplatná pre rozpor so zákonom
189/1992 Zb., a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Konštatoval však, že uvedené nič nemení na
právnom postavení žalovanej vo vzťahu k predmetnému služobnému bytu, resp. ku skutočnosti, že táto
užíva predmetný byt bez právneho dôvodu.

11. K obrane žalovanej, že uloženie povinnosti vypratať byt by bolo priznaním ochrany výkonu práv
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, súd uviedol, že žalobca nevykonáva svoje právo v rozpore s
dobrými mravmi, keďže žalovaná užíva byt v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu, pričom súd jej
priznal nárok na bytovú náhradu, čím jej zabezpečil náhradné bývanie. Žalovaná je zároveň vlastníčkou
rodinného domu v Družstevnej pri Hornáde, ktorý si pre prípad bývania môže zrekonštruovať.

12. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP. Uzavrel, že podľa
výsledku konania vzniklo žalobcovi právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom na charakter sporu,
týkajúci sa bývania žalovanej a nemožnosť žalovanej inak chrániť svoje práva, ako aj vzhľadom na jej
osobné, majetkové a zárobkové pomery, keďže je starobnou dôchodkyňou, stranám sporu nepriznal
náhradu trov konania.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobca i žalovaná.

14. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zabezpečiť primeraný
náhradný byt. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a podľa obsahu aj h/
CSP. Stotožnil sa s právnym posúdením charakteru predmetného bytu ako služobného, nesúhlasil však
s právnym posúdením súdu, pokiaľ ide o otázku bytovej náhrady pre žalovanú. Argumentoval tým, že
bytová otázka žalovanej bola vyriešená už v čase podania žaloby na vypratanie bytu v roku 2013, čo
následne žalobca tvrdil aj na pojednávaniach v tejto prejednávanej veci. Žalovaná ešte listom zo dňa
26.7.2012, ktorý zrejme konajúci súd nezobral do úvahy, deklarovala svoj záujem presťahovať sa v
priebehu roka do domu v Družstevnej pri Hornáde, v ktorom podľa jej vlastných slov bolo potrebné
vykonať už len dokončovacie práce. V čase doručenia tohto listu bola bezpodielovou spoluvlastníčkou
predmetného domu so svojím manželom a ohľadom zamýšľaných už len dokončovacích prác možno
vyvodiť záver, že predmetný byt bol obývateľný už v roku 2013. Zástupkyňa žalovanej uviedla, že
neobývateľnosť domu je možné zistiť aj samotným ohliadnutím domu, avšak tento návrh zostal
konajúcim súdom nepovšimnutý. Pripojil fotodokumentáciu stavu domu ku dňu 19.2.2017, na základe
ktorej dom rozhodne nepôsobí ako neobývateľný a je na kvalitatívne podstatne vyššej úrovni ako byt,
ktorého vypratania sa žalobca domáha a ktorý žalovaná do dnešného dňa užíva. V čase rozhodovania
súdu žalovaná už bola podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu v podiele 3/4 spolu so svojou
dcérou, ktorej spoluvlastnícky podiel predstavuje 1/4. Zároveň žalovaná svoju bytovú otázku mohla riešiť
minimálne odo dňa podania žaloby na vypratanie bytu až do skončenia tohto konania, napr. aj predajom
tohto domu a kúpou menšieho bytu v blízkosti bytu, ktorý užíva. Vzhľadom na uvedené žalobca považuje
povinnosť zabezpečiť žalovanej primeraný náhradný byt za povinnosť uloženú v rozpore s dobrými
mravmi, keď žalovaná vôbec nie je odkázaná na doterajšie bývanie v nehnuteľnosti žalobcu, pričom má
svoju bytovú otázku vyriešenú spoluvlastníctvom rodinného domu na podstatne komfortnejšej úrovni
ako byt, ktorého vypratania sa domáha a ktorý žalobca potrebuje pre svojich zamestnancov. Bytovú
otázku má pritom vyriešenú aj dcéra žalovanej, ktorá okrem toho, že je spoluvlastníčkou spomínaného



domu, je aj výlučnou vlastníčkou samostatného bytu v podiele 1/1, zapísaného na LV XXXXX F.. Ú.. R..
Uviedol ďalej, že vyprataním a odovzdaním predmetného bytu by sa súčasne zlepšila finančná situácia
žalovanej, ktorá by tak nemusela súčasne financovať bývanie v predmetnom byte a náklady spojené
s udržiavaním domu v Družstevnej pri Hornáde. S ohľadom na vlastníctvo rodinného domu žalovanej
nesúhlasil ani s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
spočívajúcich v osobných a majetkových pomeroch žalovanej, keď súd prihliadol iba na tú skutočnosť,
že je starobnou dôchodkyňou. Z týchto dôvodov navrhol zmeniť výrok o povinnosti žalovanej vypratať
predmetný byt tak, že súd uloží jej túto povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal
priznať aj náhradu trov celého konania.

15. Žalovaná podala odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f/, h/ a g/ CSP a z dôvodu, že žaloba bola podaná predčasne, ju mal súd zamietnuť. Poukázala
na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že v čase pridelenia bytu aj ona bola
zamestnancom žalobcu. Spolu s manželom boli ubezpečení v čase pridelenia bytu, že tento budú môcť
užívať aj po odchode do dôchodku a budú môcť v ňom obaja dožiť. Pokiaľ by uvedený byt bol pridelený
žalovanej, táto by ho užívala titulom nájmu aj v súčasnej dobe. Zákon síce vylúčil vznik spoločného
nájmu manželmi u služobného bytu, avšak neriešil stav, kedy objektívne obaja manželia mali nárok na
uzavretie zmluvy o nájme služobného bytu a kedy uzatvorenie zmluvy s jedným z nich je príliš rigidným
výkladom práva vo vzťahu k druhému z manželov. Naviac, žalovaná bola uvedená do omylu v súvislosti
s uzavretím zmluvy o nájme bytu, keď žalobca ju dostal do nevýhodnej pozície. Ak žalovaná mala vôbec
byť vyzvaná na vypratanie bytu, čo však žalovaná popiera, tak k tomu mohlo dôjsť až potom, čo žalobca
jej zabezpečil a ponúkol primeraný náhradný byt, čo sa nestalo. Nebola tak splnená podmienka pre
úspešné podanie žaloby.

16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvala na dôvodoch svojho odvolania. Trvala na svojom
stanovisku, že právo bývania a užívania bytu jej zostalo zachované aj po smrti jej manžela a nikdy
nezaniklo. Nepoprela, že jej dcéra vlastní byt na E. X Y. F., ale poukázala na to, že na tento byt je zriadené
záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne, keďže si jej dcéra zadovážila hypotéku a v súčasnosti
ako osamelá matka je odkázaná na pomoc žalovanej. Jediným dôvodom obstarania bytu bola pritom
neobývateľnosť domu v Družstevnej pri Hornáde. Hlavným dôvodom neobývateľnosti rodinného domu
je, že v dome nie je žiadne kúrenie, takže nie je tam možné zdržiavať sa v zimnom období a dokončenie
je závislé od dostatočnosti finančných prostriedkov, avšak žalovaná je poberateľkou len starobného
dôchodku. Žalovaná je spoluvlastníčkou rodinného domu v 3/4 k celku a jej dcéra v 1/4 k celku, pričom
predaj rodinného domu by nič neriešil, pretože stav, v ktorom dom je, nemá dostačujúcu hodnotu ani na
kúpu jednoizbového bytu v oblasti terajšieho bytu. Poukázala tiež na to, že postup žalobcu je v rozpore
s dobrými mravmi aj vzhľadom na situáciu, kedy susedia žalovanej E. M. aj s manželkou, obaja na
starobnom dôchodku, mali a majú právo bývať v služobnom byte a nie sú voči ním vyvodzované žiadne
konzekvencie. Preukazovanie otázky akéhokoľvek iného bývania žalovanej je otázkou až druhoradou,
keďže prvotné právo svedčí žalovanej.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s tvrdením v odvolaní, že žaloba bola podaná
neoprávnene a predčasne. Poukázal na to, že žalovaná neuviedla žiadne nové skutočnosti, ani žiadne
nové dôkazy s poukazom na uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g/. Naopak
na svoju obranu uviedla hypotetický predpoklad pridelenia služobného bytu jej. Nestotožnil sa ani s jej
tvrdením, že bola uvedená do omylu. K uzavretiu zmluvy so žalovanou došlo na jej žiadosť po smrti
manžela a keďže išlo o služobný byt, takto označil aj samotnú zmluvu. Znovu zdôraznil, že žalovaná je
spoluvlastníčkou rodinného domu v podiele 3/4 so svojou dcérou, ktorá je aj výlučnou vlastníčkou bytu,
a preto neobstojí jej tvrdenie, že vyprataním bytu by vznikla neprimeraná tvrdosť voči jej osobe.

18. Žalovaná v replike uviedla, že sa dostatočne vyjadrila k majetkovým pomerom, aj k neobývateľnosti
rodinného domu a v celom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní.

19. Žalobca v replike zotrval na svojom názore, že žaloba nebola podaná dôvodne a že v uzavretí zmluvy
o nájme bytu so žalovanou nemožno vidieť podvodné konanie. K argumentom žalovanej o tom, že dcéra
má zriadené záložné právo na byt vo svojom vlastníctve a že jediným dôvodom obstarania tohto bytu
bola neobývateľnosť domu v Družstevnej pri Hornáde žalobca uviedol, že nie je jasné, prečo prostriedky
získané úverom boli použité na kúpu bytu a neboli použité na investíciu do nehnuteľnosti, v ktorej
plánovala bývať žalovaná a ktorej dcéra žalovanej je aj podielovou spoluvlastníčkou. Zotrval na tvrdení,



že bytová otázka žalovanej bola vyriešená už v čase podania žaloby na vypratanie bytu, o čom svedčí
list žalovanej zo dňa 26.7.2012. S ohľadom už len na zamýšľané dokončovacie práce možno vyvodiť
záver, že predmetný dom bol obývateľný už v samotnom roku 2013. Zdôraznil, že od podania žaloby
prešli 4 roky a za túto dobu žalovaná neprejavila ochotu riešiť svoju bytovú otázku inak ako zotrvaním
v služobnom byte na úkor toho, že žalobca potrebuje byt pre iných zamestnancov, ktorí sa nachádzajú
v podstatne v zložitejšej situácii ako samotná žalovaná. Žalobca teda žiadal, aby súd zobral do úvahy,
že žalovaná napriek svojim tvrdeniam bytovú otázku vyriešenú má a nie je ochotná ju riešiť kvôli polohe
služobného bytu, nachádzajúceho v širšom centre mesta, pričom je v jej možnostiach financovať tak
služobný byt, ako aj vlastnú nehnuteľnosť a za týchto okolností je nespravodlivé a nelogické v tejto
situácii zaväzovať žalobcu ešte aj na zabezpečenie náhradného bytu pre žalovanú.

20. Žalovaná v duplike uviedla, že je už vo vyššom veku a potrebuje súkromie a pokoj. Dom, na ktorý
poukazuje žalobca, bol a stále je neobývateľný. Neobývateľnosť domu je spôsobená tým, že v dome
nie je kúrenie, v dôsledku čoho je vylúčené, aby bol obývaný v zimnom období. V zmysle dedičského
konania žalovaná je vlastníčkou predmetného domu v 3/4 a jej dcéra spoluvlastníckeho podielu o veľkosti
1/4, pričom syn žalovanej je oprávnený sa dožadovať svojho podielu, v dôsledku čoho je postavenie
spoluvlastníkov neisté. Nič to však nemení na skutočnosti, že dom je neobývateľný.

21. Žalobca v duplike uviedol, že žalovaná neuvádza žiadne relevantné tvrdenia k predmetnej veci.
Opäť uvádza iba argument o neobývateľnosti jej domu, pričom mala dostatok času na to, aby
vlastnú nehnuteľnosť mohla zodpovedajúcim spôsobom zveľadiť a následne aj užívať. Žalobca nemôže
predsa za nečinnosť žalovaného v tejto veci byť ešte zaťažený aj povinnosťou zabezpečiť žalovanej
náhradný byt len preto, že žalovaná ako spoluvlastníčka vlastnej nehnuteľnosti nie je ochotná do
vlastnej nehnuteľnosti investovať a presťahovať sa. Zároveň priložil žiadosti zamestnancov o pridelenie
služobného bytu, pričom ide o zamestnancov, ktorí sa nachádzajú v zložitej životnej situácii.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu i žalovanej
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e/,f/,g/,h/) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

23. Výrok rozsudku, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol, nebol predmetom
odvolacieho prieskumu, pretože proti tomuto výroku rozsudku žalovaná ako oprávnená osoba nepodala
odvolanie.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok rozsudku, ktorým žalovanej bola uložená
povinnosť vypratať byt do 30 dní od zabezpečenia primeraného náhradného bytu a súvisiaci výrok o
náhrade trov konania (výroky II. a III. napadnutého rozsudku).

25. V napadnutom vyhovujúcom výroku neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku ani na
jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok zmenil v zmysle ust. § 388 CSP tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia, t.j. uložil žalovanej vypratať služobný byt do 60 dní od právoplatnosti rozsudku
bez práva na bytovú náhradu.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. novembra o 14.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 21. novembra 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. §
219 ods. 1,3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

27. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP a žalovaná podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ ,g/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g)
alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).



28. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

30. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

31. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

33. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom namietaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP, v súvislosti s rozhodovaním súdu o bytovej náhrade, je naplnený.

34. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru o povinnosti žalobcu
zabezpečiť žalovanej primeraný náhradný byt, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v tejto časti vecne
nesprávne.

35. Ako vyplýva z rozsudku súdu prvej inštancie, súd síce správne vec posudzoval podľa ust. § 3 ods.
1 Obč. zák., v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi, avšak toto ustanovenie nesprávne vyložil v prejednávanej veci, keď nezohľadnil
tú skutočnosť, že žalovaná má vyriešenú svoju bytovú otázku možnosťou bývania v rodinnom dome,
ktorého je podielovom spoluvlastníčkou v rozsahu 3/4 a ktorý predstavuje bytovú náhradu so známkami
trvalosti, úplnosti a nerušenosti v zmysle ustálenej súdnej praxe súdov.



36. Na existenciu tejto bytovej náhrady neprihliadol iba na základe (nepreukázaného) tvrdenia žalovanej,
že ide o neobývateľný dom, bez bližšej špecifikácie, v čom táto neobývateľnosť spočíva a bez označenia,
či predloženia dôkazov na preukázanie tejto skutočnosti s argumentáciou, že žalobca toto tvrdenie
nepoprel.

37. Takýto postup súdu je v rozpore s ust. § 470 ods. 2 druhej vety CSP, v zmysle ktorého, ak sa tento
zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

38. Z vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu záveru, že predmetný byt, špecifikovaný vo
výroku rozsudku, ktorého vypratania sa žalobca domáha v tomto spore, je služobným bytom z dôvodov,
ako ich veľmi podrobne a správne uviedol súd prvej inštancie a tento záver súdu nebol spochybňovaný
v odvolaní ani jednou zo sporových strán.

39. Podľa ust. § 713 ods. 1 Obč. zák., ak služobný byt po smrti nájomcu alebo po rozvode jeho
manželstva užívajú ďalej manžel, prípadne osoby uvedené v § 706 ods. 1, nie sú povinné sa z bytu
vysťahovať, dokiaľ im nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak nestačí podľa osobitného zákona
poskytnutie náhradného ubytovania. To platí aj v prípade, ak nájomca služobného bytu opustí trvale
spoločnú domácnosť.

40. Podľa ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje.

41. Podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

42. V prejednávanom spore súd správne uzavrel, že podľa ust. § 713 ods. 1 Obč. zák. žalovanej zaniklo
smrťou jej manžela ako nájomcu služobného bytu odvodené právo bývania, a preto je povinná byt
vypratať z dôvodu, že ho užíva bez právneho dôvodu.

43. Nedôvodná je v tomto smere argumentácia žalovanej, že žaloba je podaná predčasne, keďže ešte
jej nebol zabezpečený primeraný náhradný byt.

44. Súdna prax ust. § 713 ods. 1 Obč. zák. takýmto spôsobom neaplikuje.

45. Vlastník bytu sa v zmysle ust. § 126 obč. zák. môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva od
momentu jeho porušenia a pokiaľ je poskytnutie ochrany, v danom prípade vypratanie bytu, viazané na
splnenie ďalších zákonných podmienok, napr. na zabezpečenie náhradného bytu, súd tieto vzájomné
povinnosti vyjadrí vo výroku rozsudku.

46. V prejednávanom spore však vzhľadom na zistený skutkový stav žalobcovi nevznikla povinnosť
zabezpečiť bytovú náhradu, a teda aj z tohto dôvodu nejde o predčasne podanú žalobu.

47. Ako vyplýva z ust. § 713 ods. 1 Obč. zák., žalovaná ako manželka nájomcu služobného bytu po jeho
smrti v zásade má právo užívať byt až do času, kým jej nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak
podľa osobitného zákona nepostačuje poskytnutie náhradného ubytovania.

48. Aj výkon tohto práva však nesmie byť v rozpore s citovaným ustanovením § 3 ods. 1 Obč. zák., čo
v praxi znamená, že povinnosť vypratať byt nie je možné viazať na uloženie povinnosti vlastníkovi bytu
zabezpečiť primeraný náhradný byt v prípade, že vypratávaná osoba má vyriešenú svoju bytovú otázku
iným spôsobom so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti.

49. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a nakoniec táto skutočnosť v konaní ani nebola spornou, že
žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v katastrálnom území Malá Vieska v podiele



3/4, čo vyplýva aj z aktuálneho listu vlastníctva č. XXX, F. Ú. H. Y., verejne prístupnom na katastrálnom
portáli.

50. Ako vyplýva z listu vlastníctva č. XXX na č.l. 73 spisu, nadobúdacím titulom rodinného domu
žalovanej a jej nebohého manžela bolo rozhodnutie o určení súpisného čísla zo dňa 30.12.2009, pričom
zápis do katastra nehnuteľností bol uskutočnený 15.10.2012. Rodinný dom už s konkrétnym súpisným
číslom bol zapísaný ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovanej a jej manžela E. Č..

51. Po smrti manžela žalovanej E. Č. sa vlastníčkami rodinného domu stali žalovaná v podiele 3/4 a
dcéra F. Č. v podiele 1/4 na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 25D/255/2012, pričom k zápisu
došlo 8.2.2016, čo takisto vyplýva z vyššie uvedeného LV XXX, F. Ú. H. Y..

52. Nesporným bolo v konaní aj to, že dcéra žalovanej uvedený rodinný dom z titulu svojho podielového
spoluvlastníctva neužíva a ani žiadnym spôsobom nebráni žalovanej v jeho užívaní.

53. Uvedené nepochybne preukazuje, že žalovaná môže svoju bytovú otázku trvale a nerušene riešiť
bývaním v predmetnom rodinnom dome, o ktorom žiadnymi dôkazmi nepreukázala, že je neobývateľný
a nie je odkázaná na zabezpečenie primeraného náhradného bytu.

54. Za tejto situácie by uloženie povinnosti žalobcovi zabezpečiť jej primeraný náhradný byt bolo v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zák..

55. Tvrdenie žalovanej až v odvolaní, že dom je neobývateľný z dôvodu, že v ňom nie je kúrenie, je
bez právneho významu.

56. Je vecou vlastníka nehnuteľnosti zabezpečiť jej užívaniaschopnosť na účel, ktorému má slúžiť a
pokiaľ tak neurobí, nemôže táto skutočnosť svedčiť v jeho prospech.

57. Objektívna neobývateľnosť domu ani preukázaná nebola a ani významné subjektívne dôvody na
strane žalovanej, ktoré by bolo možné zohľadniť.

58. Spôsoby, akými si vlastník môže zabezpečiť vykurovanie nehnuteľnosti, sú rozmanité, a to aj z
hľadiska finančných možností vlastníka.

59. Spor v danej veci je vedený od roku 2013 doposiaľ, teda viac ako 4 roky, počas ktorého obdobia
žalovaná mala možnosť si vyriešiť aj otázku vykurovania nehnuteľnosti a pokiaľ zostala pasívna,
nemožno toto jej konanie hodnotiť inak ako účelové vzhľadom na prebiehajúci súdny spor.

60. Podstatným však je, že záver o neobývateľnosti rodinného domu z vykonaného dokazovania
nevyplynul, v konaní bol iba vo všeobecnosti tvrdený, bez označenia alebo predloženia dôkazov na
preukázanie tejto obrany a pokiaľ súd tento záver založil iba na skutočnosti, že tvrdenie žalovanej
žalobca nenamietal, postupoval v rozpore s ust. § 470 ods. 2 CSP, ako už bolo uvedené vyššie, pretože
ustanovenia o popretí skutkových tvrdení protistrany nemožno v tejto prejednávanej veci použiť.

61. Okrem toho žalobca v záverečnej reči na pojednávaní dňa 13.1.2017 (č.l. 131 spisu) trval na tom,
že žalovaná má vyriešenú bytovú otázku tým, že je spoluvlastníčkou rodinného domu, čím nepochybne
poprel tvrdenia žalovanej, že bývaním v tomto rodinnom dome nemá vyriešenú bytovú otázku.

62. Za situácie, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie vlastníctva, resp.
spoluvlastníctva rodinného domu žalovanej, ktorý môže slúžiť na uspokojovanie jej bytovej potreby,
a teda uniesol svoje dôkazné bremeno na vylúčenie svojej povinnosti zabezpečiť žalobkyni bytovú
náhradu a žalovaná svoje tvrdenie o neobývateľnosti rodinného domu nepreukázala, ani nenavrhla
žiadne dôkazy na preukázanie, pričom bola zastúpená právnou zástupkyňou a súd ju teda nemusel
osobitne poučovať o jej povinnosti predkladať dôkazy do vyhlásenia dokazovania za skončené (§ 160
ods. 3 písm. b/ CSP v spojení s ust. § 154 CSP), vecne nesprávne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ
vypratanie bytu podmienil zabezpečením primeraného náhradného bytu.



63. Aj keď žalovaná v zásade má právo na primeraný byt v zmysle ust. § 713 ods. 1 Obč. zák., prichádza
do úvahy odopretie tohto práva s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. vtedy, ak bytové potreby
žalovanej sú uspokojené bývaním v inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti, za ktorý
nepochybne je možné považovať rodinný dom v jej vlastníctve, resp. spoluvlastníctve, z ktorého titulu
jej prináleží právo uvedený rodinný dom užívať.

64. Aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že za situácie, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou
rodinného domu v rozsahu 3/4 a bola bezpodielovou spoluvlastníčkou tohto domu aj v čase zániku jej
práva užívať byt (v čase smrti svojho manžela ako nájomcu tohto služobného bytu), by bolo uloženie
povinnosti žalobcovi zabezpečiť jej náhradný byt neprimeraným zvýhodnením žalovanej na úkor žalobcu
ako vlastníka uvedenej nehnuteľnosti.

65. Je treba v tomto smere dať za pravdu žalobcovi, že nečinnosť a pasívne správanie žalovanej počas
tohto súdneho sporu (trvajúceho viac ako 4 roky) nemôže viesť k záveru, že žalovaná nemá vyriešenú
z tohto dôvodu svoju bytovú otázku napriek vlastníctvu inej nehnuteľnosti, slúžiacej výlučne na účely
bývania.

66. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaná je povinná
vypratať byt do 60 dní od právoplatnosti rozsudku bez bytovej náhrady.

67. Určená lehota 60 dní je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočnou na presťahovanie vecí
žalobkyne z tohto bytu a splnenie všetkých povinností s tým súvisiacich, pričom odvolací súd zohľadnil
aj dĺžku tohto trvajúceho konania, t.j. viac ako 4 roky, kedy už nie je možné spravodlivo požadovať
od žalobcu, aby strpel ešte ďalšie užívanie tohto bytu aj vzhľadom na preukázané žiadosti ďalších
zamestnancov o pridelenie služobného bytu.

68. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP.

69. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov celého konania (prvoinštančného i odvolacieho konania) proti neúspešnej žalovanej.

100. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle
ust. § 262 ods. 2 CSP zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

101. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).