Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/47/2015 z 27. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. februára 2018, sp. zn. 2Co/47/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1213213125.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/47/2015 | ECLI:SK:KSBA:2018:1213213125.1 | 2018-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov Citované ustanovenia: CSP, § 378 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 385 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aca0e727-bc19-4378-a864-262cbe419891 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1213213125.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/47/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213213125
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213213125.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: N. F. , narodený dňa
XX.XX.XXXX, trvale bytom C., E. č. XX, zastúpený JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom v Bratislave,
Klincova č. 35, proti žalovanému: Zväz slovenských vedeckotechnických spoločností, Bratislava,
Koceľova č. 15, IČO: 00 419 109, zastúpený JUDr. Jankou Hazlingerovou, advokátkou v Bratislave,
Nobelova č. 9, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 14. novembra 2014, č.k. 16 C 90/2013-92, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 14. novembra 2014, č.k. 16
C 90/2013-92, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 14.11.2014, č.k. 16 C 90/2013-92, Okresný súd Bratislava II. žalobu zamietol
a súčasne žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 300,35 €
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti výpovede
nájomnej zmluvy zo dňa 1.7.1992 v zmysle listu zo dňa 20.2.2013, č. j. 24/2013, určenia, že trvá
nájomný vzťah medzi ním a žalovaným k 2- izbovému bytu vo výmere 65,84 m2
nachádzajúceho sa v administratívnej budove na ulici E. XX, XXX XX C., súpisné č. XXX, vedenej v LV
č. XXX pre katastrálne územie H., založený nájomnou zmluvou zo dňa 1.7.1992; žiadal tiež náhradu
trov konania. Obýva predmetný byt na základe nájomnej zmluve uzavretej dňa 1.7.1992 medzi ním
ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom. V roku 2009 došlo ku skončeniu pracovného pomeru
medzi ním ako zamestnancom a žalovaným. Žalovaný dôvod výpovede nájmu bytu videl v tom, že bez
súhlasu žalovaného ako prenajímateľa prenechal 2-izbový byt inej osobe, ktorá by mala tento byt užívať
protiprávne. Výpoveď nájmu bytu považuje za vadnú, neplatnú, ide o simulovaný právny úkon, ktorým
sa žalovaný snaží zbaviť svojej povinnosti zabezpečiť mu náhradný byt. Dôvody výpovede odmieta
ako nepodložené a účelové, byt užíva spolu so svojou rodinou spôsobom určeným v nájomnej zmluve.
Žalovaný ďalšie užívanie bytu podmieňuje zvýšením nájomného, resp. uzatvorením novej nájomnej
zmluvy.
1.2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Dôvodil, že žalobca predmetný byt neužíva od roku 2012 a
tento prenechal bez jeho súhlasu inej, tretej, osobe, konkrétne priateľke svojho syna, ktorá však s ním (s
prenajímateľom) nemala uzavretú nájomnú zmluvu a žalobcovi nedal súhlas k uzatvoreniu podnájomnej
zmluvy a ani k prenechaniu tohto bytu do užívania inej, tretej, osobe. Skutočnosť, že predmetný
byt neobýva ani žalobca a ani jeho manželka, zistil z elektronických záznamov, ktoré sa vyhotovujú
každodenne, keďže vstup do budovy je zaznamenávaný elektronicky. Každý, kto vstúpi do budovy, musí
použiť elektronickú čipovú kartu, prostredníctvom ktorej je vstup do budovy vždy presne zaznamenaný.



Rodine žalobcu na požiadanie žalobcu vydal štyri čipové karty; dve karty boli vydané na meno žalobcu,
pričom ani jedna z týchto kariet nebola v roku 2012 a ani do dňa vypovedania nájomnej zmluvy žalobcom
použitá. Do bytu nie je iný prístup ako cez hlavný vchod, ktorý je monitorovaný kamerovým systémom.
Tretia karta bola vydaná na meno syna žalobcu a štvrtá na meno manželky žalobcu, ktorá však túto kartu
nikdy nepoužila. Túto kartu za účelom vstupu do budovy používala priateľka syna žalobcu a od mesiaca
jún 2013 sa táto karta nepoužíva vôbec. Až od júna 2013 žalobca začal sporadicky do bytu chodiť.
Podmienky pre vypovedanie nájomnej zmluvy podľa § 711 ods.1 písm. d/ Občianskeho zákonníka splnil,
výpoveď nájmu bytu nie je simulovaný právny úkon.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný
skutkový stav veci. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených v LV č. XXX pre okres C.
II., Obec C.-m.č. Q., katastrálne územie H., o.i. ako parcely registra „C“ č. XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/
XX, stavba č. XXX-administratívna budova postavená na parcele č. XXXXX/X, nachádzajúce sa na E.
ulici č. XX v C.. Dňa 1.7.1992 bola medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom
uzavretá nájomná zmluva o prenechaní služobného bytu nachádzajúceho sa v administratívnej bude
na dobu neurčitú. V čl. IX účastníci zmluvy dohodli, že nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi
prenajímateľom a nájomcom, alebo písomnou výpoveďou, že pre zánik nájmu bytu výpoveďou a bytové
náhrady platia ustanovenia § 711, § 712, § 713 Občianskeho zákonníka. Z evidenčného listu pre výpočet
úhrady za užívanie bytu zo dňa 29.2.1988 vyplýva, že okrem nájomcu spolu s ním bývali v byte aj jeho
manželka a syn. Dňa 28.9.2009 bola žalobcovi daná žalovaným výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že bola zrušená pracovná funkcia, ktorú žalobca u
žalovaného vykonával, a preto sa stal nadbytočným. Dňa 20.2.2013 dal žalovaný žalobcovi výpoveď
nájomnej zmluvy zo dňa 1.7.1992 z dôvodov uvedených v ustanovení § 711 ods.1 písm. d/ Občianskeho
zákonníka, že žalobca od roku 2012 predmetný byt neobýva a ten prenechal bez súhlasu vlastníka inej,
tretej, osobe, ktorá nemá s vlastníkom uzavretú nájomnú zmluvu, pričom žalobcovi nebol udelený súhlas
k uzatvoreniu zmluvy o podnájme. Žalobca trval na tom, že v predmetnom byte stále býva, má tam
všetky svoje osobné veci a iné miesto svojho bydliska nemá. K tvrdeniu žalovaného, že v predmetnom
byte je ho vidieť zriedkavo, uviedol, že pracuje, a teda sa zdržiava mimo bytu a manželka má ťažko
chorých rodičov, o ktorých sa stará. Zo strany žalovaného boli dva krát vyzvaní, aby
sa z bytu vysťahovali a boli upozornení, že v opačnom prípade budú vysťahovaní na
vlastné náklady. Výpoveď z pracovného pomeru mu bola doručená dňa 29.9.2009, avšak
nájomný vzťah sa neukončil a nebola mu doručená výpoveď nájmu bytu z dôvodu, ktorý vymedzuje § 711
ods.1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Trvá na tom, že žalovaný má povinnosť zabezpečiť mu bytovú
náhradu. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 11 C 149/2010 sa žalovaný
proti nemu domáhal určenia výšky nájomného; konanie bolo zastavené. Výpoveď nájmu bytu zo dňa
20.2.2013 považuje za neplatnú, pretože neexistuje výpovedný dôvod vyžadovaný ustanovením § 711
ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy voči
žalovanému plnil riadne a včas, bývanie členov domácnosti nie je podnájmom, ale vzťahom vyplývajúcim
z ustanovenia § 115 Občianskeho zákonníka. Žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu o tom, že sa neustále
snažil zneistiť právne postavenie žalobcu ako nájomcu. Od ukončenia pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného sa neustále snažil vyriešiť otázku nájmu bytu dohodou. Tieto rokovania neviedli k tomu,
aby nemusel žalobcovi ponúknuť náhradný byt, avšak žalobca nebol ochotný prijať byt do nájmu. Svoju
bytovú otázku chcel žalobca riešiť spôsobom, že mu zabezpečí byt do vlastníctva, prípadne mu poskytne
finančné prostriedky, z ktorých by si mohol kúpiť byt; taktiež mu neumožnil vykonať opravy v byte. Trval
na tom, že žalobca, jeho manželka, predmetný byt od roku 2012 neužívajú, tento užíva ich plnoletý syn,
ktorý už nie je v postavení člena spoločnej domácnosti. Od januára 2012 až do júna 2013
užívala spolu so synom žalobcu predmetný byt aj jeho priateľka, pričom v súčasnej dobe ho užíva už iba
syn žalobcu. Tieto skutočnosti žalovaný preukazuje výstupmi z digitálneho zariadenia, ktoré nepretržite
monitoruje osoby, ich vstup do a výstup z budovy. Z týchto výstupov je zrejmé, že žalobca, ako aj jeho
manželka, predmetný byt neužívajú od roku 2012 a od januára 2012 do mája 2013 užívala predmetný byt
priateľka syna žalobcu. Jednoznačne odmieta tvrdenia žalobcu o tom, že výpoveďou nájmu bytu podľa
§ 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka simuloval právny úkon, resp. svoju povinnosť poskytnúť
žalobcovi náhradný byt. Svedkyňa T. S., zamestnankyňa žalovaného, dôvodila, že syn žalobcu začal
bývať so svojou priateľkou v byte zhruba pred piatimi rokmi. V čase, keď v byte býval aj žalobca, sa
často stretávala aj s jeho manželkou, neskôr ho prestala stretávať a stretávala iba jeho syna s
priateľkou. Každý nájomník dostal magnetický čip, ktorý je evidovaný v počítači; čip eviduje vstupy do a
výstupy osôb z budovy a túto evidenciu momentálne vedie svedkyňa. Budova je taktiež monitorovaná
kamerovým systémom, pričom v budove sa nachádza hlavný vchod, zadný vchod a bočný vchod. Do



budovy je možné vojsť hlavným vchodom a zadným vchodom je možné vojsť do budovy a dostať sa
na parkovisko. Žalobca a osoby s ním žujúce v spoločnej domácnosti však mohli použiť iba hlavný
vchod. Svedok P.. A. E., zamestnanec žalovaného, u ktorého pracuje viac ako 15 rokov, dôvodil, že z
osôb, ktoré by mali v byte bývať, vída iba syna žalobcu, ktorý tam má aj garáž a stretáva ho na dvore.
Žalobcu stretáva sporadicky a manželku žalobcu nevidel dva roky. Svedok E. F., syn žalobcu, dôvodil,
že v predmetnom byte stále býva spolu so svojimi rodičmi (asi 31 rokov). Okrem neho a jeho rodičov
v byte nebýva nikto iný, ani tam nikdy iná osoba nebývala. Je pravdou, že jeho bývalá priateľka u nich
občas prespala, najmä vtedy, keď rodičia odišli na chatu, ale určite nešlo o trvalé bývanie.

3.1. Právne súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 711 ods. 1 písm.
b/, d/, § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutkovo dôvodil tým, že zostalo preukázané, že medzi
žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom bola dňa 1.7.1992 uzavretá nájomná zmluva
o prenechaní služobného 2-izbového bytu do nájmu na dobu neurčitú podľa § 685 Občianskeho
zákonníka, nachádzajúci sa na prízemí v dome na E. ulici č.XX zapísaný v LV č. XXX, vo vlastníctve
žalovaného. Užívateľom bytu bol žalobca a spolu s ním jeho manželka a maloletý syn. Nebola sporná
skutočnosť, že žalobcovi bola zo strany žalovaného daná dňa 28.9.2009 výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, po skončení pracovného pomeru žalobca predmetný byt
aj naďalej užíval, nakoľko žalovaný nedal žalobcovi výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka. Dňa 20.2.2013 bola žalobcovi daná výpoveď nájmu bytu č.
XX/XXXX podľa § 711 ods. l písm. d/ Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalobca ako nájomca bez
súhlasu žalovaného ako prenajímateľa prenechal byt inej osobe, ktorá predmetný byt užívala aj v čase,
kedy bola daná výpoveď. Zo svedeckých výpovedí T. S., P.. A. E., E. F., jednoznačne vyplynulo, že
priateľka žalobcovho syna či už súčasná alebo bývalá v rozhodnom období predmetný byt navštevovala
a aj sa v ňom zdržiavala. Podľa tvrdení svedka E. F. sa v byte zdržiavala iba občas najmä v čase, keď
rodičia neboli doma. Svedkyňa T. S. syna žalobcu vídavala pravidelne s jeho priateľkou, svedok P.. A.
E. žalobcu a aj jeho manželku už dlhšiu dobu nestretával a stretával iba ich syna E.. V konaní nebola
sporná ani skutočnosť, že žalovaný vydal žalobcovi a členom jeho rodiny spolu štyri čipové karty, ktoré
im umožňovali vstup do budovy. Z elektronických záznamov zachytávajúcich pohyb osôb vstupujúcich
alebo vychádzajúcich z predmetnej budovy v období január 2012 až december 2012 vyplýva, že čip
vydaný na osobu žalobcu nebol použitý ani raz. Naopak denne bol využívaný čip vydaný na meno
manželky žalobcu A. F. a čip vydaný na meno ich syna E. F.. Svedkyňa T. S. v budove prestala stretávať
žalobcu a jeho manželku a pravidelne stretávala ich syna E. a jeho priateľku F. O.. F. O. napokon
ako svedkyňu súd nevypočul, keď syn žalobcu sa s ňou asi pred rokom rozišiel. V
konaní medzi stranami sporu nebola sporná taktiež skutočnosť, že do budovy je možný vstup iba cez
hlavný vchod a len s použitím čipových kariet, ktoré zabezpečujú objekt proti vstupu nepovolaných
osôb. Žalobca nepreukázal, že sa v predmetnom byte v rozhodnom období pravidelne zdržiaval a byt
riadne užíval, ako aj to, že ho spolu so synom E. neužívala tretia osoba. Skutočnosť, že žalobca začal
v roku 2013 sporadicky navštevovať predmetný byt, nie je právne významná pre posúdenie dôvodnosti
výpovede nájmu bytu podľa § 711 ods.1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Zo záznamov elektronického
zabezpečovacieho systému je jednoznačné, že žalobca v období od januára 2012 do decembra 2012
čipovú kartu nepoužil ani raz. Žalobca listom zo dňa 2.4.2013 vyzval žalovaného, aby výpoveď zo
dňa 20.2.2013 zobral späť. Žalovaný mal záujem situáciu riešiť uzavretím novej nájomnej zmluvy, v
ktorej budú jasne špecifikované podmienky zmluvy, jej predmet, cena nájmu, ako aj práva a povinnosti
zmluvných strán z hľadiska podmienok užívania predmetu nájmu, k čomu nedošlo z dôvodov
na strane žalobcu. Pri posudzovaní dôvodnosti výpovede nájmu bytu súd vychádzal najmä zo záznamov
elektronického systému, z ktorých je zrejmé, že čipové karty vydané na meno žalobcu neboli použité v
období od januára 2012 do decembra 2012 ani raz. Žalobca v konaní súdu prvej inštancie nepredložil
žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval svoje tvrdenia, že byt užíval výlučne on a členovia jeho rodiny,
resp. ktorými by vyvrátil tvrdenia uvádzané žalovaným. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil žalovaným
danú výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka ako dôvodnú a následne
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3.2. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. l, § 151
ods. l O.s.p. a spôsob výpočtu, dôvodnosť, súčasne odôvodnil. Nepriznal 20 % DPH uplatňovanú na
trovách právneho zastúpenia, keďže právna zástupkyňa žalovaného nepreukázala, že je platiteľkou
DPH. Ďalej právna zástupkyňa žalovaného si neuplatnila režijný paušál, uplatnila si len náhradu trov
právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby spolu v sume 300,35 € (5 x 60,07 €), a tak žalovanému
priznal len náhradu trov konania v zmysle vyčíslenia.



4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k právnemu záveru o tom, že výpoveď nájmu
bytu podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka je dôvodná, keďže ani jedna
z podmienok vyplývajúcich ex lege nebola v konaní nielenže preukázaná, ale ani neexistovala (teda
preukázanie neexistujúcej podmienky je nemožné a ide len o fikciu). Žaloba vychádzala zo stavu, keď
v minulosti došlo medzi stranami sporu k vzniku nájomného vzťahu na základe zmluvy o nájme bytu
zo dňa 1.7.1992 uzatvorenej medzi žalovaným ako prenajímateľom a ním ako nájomcom. Na základe
výpovede z pracovného pomeru zo dňa 28.9.2009 došlo k skončeniu pracovnoprávneho vzťahu medzi
nimi. Napriek tomu ale žalovaný nájomný vzťah neukončil a ani v minulosti mu nebola doručená výpoveď
nájmu bytu z dôvodu vymedzeného ustanovením § 711 písm. b/ Občianskeho zákonníka.
Byt užíval bežným spôsobom spolu s členmi svojej domácnosti, v predmetnom byte mal osobné veci a
povinnosti nájomcu vo vzťahu k žalovanému ako prenajímateľovi si plnil riadne a včas. Vo veci samej
žalovaný realizoval úkon a listom zo dňa 20.2.2013, č. j.: 24/2013, označený ako „Výpoveď nájomnej
zmluvy zo dňa 1.7.1992" sa snaží vybudovať dojem o zániku nájomného vzťahu z dôvodu, že ako
nájomca bez súhlasu žalovaného ako prenajímateľa prenechal predmetný byt do podnájmu inej osobe,
ktorá by tento byt mala užívať protiprávne. Žalovaným uvádzané skutočnosti sú nepodložené a zjavne
účelové; skutkový stav veci je iný, a preto výpoveď nájmu považuje za vadnú a neplatnú, neexistuje
výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Žalovaný skĺzol v
konaní pred súdom prvej inštancie do preukazovania množiny skutočností, ktoré s prejednávanou vecou
zrejme nemali akýkoľvek súvis, boli právne irelevantné a ich zrejmým účelom bolo zahmliť reálny stav
veci. Súd prvej inštancie prehliadol existujúcu právnu úpravu, zvýšenú ochranu práva
bývania, ako aj skutkový stav a tvrdenia žalovaného prevzal. Nesprávne vychádzal najmä zo záznamov
elektronického systému, z ktorých by malo byť zrejmé, že čipová karta vydaná na jeho meno (žalobcu)
nemala byť použitá v období roka 2012, že nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že predmetný
byt užíval sám, resp. spolu s členmi rodiny, prípadne ktorým by tvrdenia žalovaného vyvrátil, ktoré
skutočnosti napĺňajú výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka.
Evidentne ale prehliadol rozhodujúce skutočnosti. Predmetom konania bolo posúdenie otázky či dal/
nedal užívaný byt do podnájmu inej osobe, ktorá následne mala byt užívať protiprávne, a teda mal
vzniknúť výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Ide o
rozhodujúcu skutočnosť, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal ani náznakom, ale zaoberal len a
výlučne elektronickým záznamom použitia čipovej karty. Elektronický záznam použitia čipovej karty ale
nemá akúkoľvek výpovednú hodnotu, nakoľko samotnú čipovú kartu nie je možné jednoznačne stotožniť
s osobou, ktorá ju reálne používala. Záznam výpisu použitia čipových kariet je preto len elektronickou
evidenciou o tom, ktorá čipová karta mala byť použitá na umožnenie vstupu. V žiadnom prípade ju však
nie je možné stotožňovať s osobou, ktorá ju reálne používala. S prihliadnutím na uvedené sa preto dôkaz
opaku javí ako nemožný, a to pre obojstrannú nemožnosť preukázania. Odhliadnuc od uvedeného je
potrebné poukazovať na skutočnosť, že výpovedný dôvod mal byť daný podľa § 711 ods. 1 písm. d/
Občianskeho zákonníka, teda že bez súhlasu žalovaného prenechal predmetný byt do podnájmu inej
osobe. Ide „o blud“. Žalovaný pre rozpor s realitou a neexistenciu uvádzaného stavu nikdy nepreukázal
(ani nemohol), že dal predmetný byt do podnájmu tretej osobe, žiadny podnájom nebol nikdy založený.
Ide o dôkazné bremeno, ktoré žalovaný neuniesol, nepreukázal uzavretie zmluvy o podnájme s treťou
osobou a bez súhlasu nájomcu. Aby bola výpoveď platná, bol žalovaný povinný preukázať existenciu
podnájmu, nemožnosť preukázania existencie podnájmu (keďže nikdy nebol založený), má za následok
neunesenie dôkazného bremena na strane žalovaného. Nie je zrejmé, aký má vzťah elektronický
záznam k otázke preukázania údajnej existencie jeho právneho vzťahu k tretím osobám z titulu údajného
podnájmu. Čipová karta bola navyše používaná za účelom vstupu do objektu (budovy), v
ktorom sa predmet nájmu (byt) nachádza. Nie sú teda ani len záznamom o vstupe do bytu. Na základe
takéhoto záznamu preto nie je možné ani len spojiť záznam o vstupe do budovy so vstupom do bytu,
ktorý je predmetom nájmu a ani s osobou, ktorá použila čipovú kartu, ktorej výsledkom bolo vytvorenie
elektronickej stopy. V zmysle ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prenajímateľ
môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu
najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako
tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu
prenajímateľa. Tento výpovedný dôvod nikdy neexistoval a v konaní nebol preukázaný. Byt užíva s
členmi svojej rodiny spôsobom určeným v nájomnej zmluve a voči žalovanému ako prenajímateľovi si
plní všetky povinnosti nájomcu. Bývanie členov domácnosti nie je podnájmom, ale vzťahom vyplývajúcim
z ustanovenia § 115 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by vo veci bolo pripustené akékoľvek sledovanie



pohybu osoby, vytváranie záznamov o tom, kedy chodí do bytu, kedy odchádza, kedy sa v byte nachádza
a s akými osobami, zrejme by išlo o taký zásah do súkromia, ktorý by porušoval nedotknuteľnosť osoby
a jej súkromia garantovanú čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života garantovanú čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe garantovanú čl. 19 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené je preto neakceptovateľné, nakoľko odôvodňovanie uvedeného
postupu údajnou potrebou ochrany objektu žalovaného nie je verejným záujmom, ale len súkromným
záujmom žalovaného, ktorý však nie je nadradený označeným ústavou garantovaným právam žalobcu.
Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp.
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej na nové prejednanie a rozhodnutie. Pre prípad, že odvolací súd
rozsudok Okresného súdu Bratislava II. potvrdí, navrhol pripustiť dovolanie pre výskyt otázky po právnej
stránke zásadného významu; túto ale v odvolaní presne nešpecifikoval. Hoci odvolanie žalobcu smeruje
proti rozsudku súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, vôbec nenamietal vecnú a
právnu správnosť rozsudku v uvedenom rozsahu.

5. Žalovaný odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu namietal, že žalobca mal na základe
nájomnej zmluvy zo dňa 1.7.1992 právo užívať 2-izbový byt o celkovej výmere podlahovej plochy 65,84
m2, ktorý sa nachádza v administratívnej budove súpisné č. XXX na E. č. XX, nachádzajúcej
sa na parcele č. XXXXX/X, nehnuteľnosti vedené v LV č. XXX pre katastrálne územie H. v C., ktoré je
v jeho (žalovaného) výlučnom vlastníctve. Predmetný byt však žalobca v roku 2012 neužíval a tento
byt prenechal do užívania bez vedomia a súhlasu prenajímateľa inej, tretej, osobe, konkrétne priateľke
svojho syna, ktorá však nemala s prenajímateľom uzatvorenú nájomnú zmluvu a žalobcovi nebol udelený
súhlas k uzatvoreniu zmluvy o podnájme a ani k prenechaniu tohto bytu do užívania inej tretej osobe.
Táto tretia osoba s vedomím a súhlasom žalobcu predmetný byt užívala v roku 2012
do júna 2013 protiprávne, a tento stav zavinil žalobca. Predložil v konaní písomné dôkazy o tom, že
žalobca a ani jeho manželka prenajatý byt v roku 2012 vôbec neužívali. Dôkazy vychádzajú zo záznamov
elektronického zabezpečovacieho systému, ktorý je nainštalovaný v budove, za účelom zabezpečenia
objektu proti vstupu nepovolaných osôb. Nájomcovia, ktorí majú prenajaté priestory v objekte, medzi
ktorými sú exekútorský úrad a niekoľko advokátskych kancelárií, si takéto zabezpečovacie
zariadenie vyžadujú. Vstup do budovy a aj odchod z budovy je umožnený len osobám, ktorým bol ním
(vlastníkom budovy) vydaný čip, ktorým možno odomknúť elektronický zámok na vchode do budovy pri
vstupe alebo pri odchode z budovy. Čipy sú vydávané na meno, sú neprenosné a ich použitie pri vstupe
a odchode z budovy je nepretržite monitorované a zaznamenávané. Z tohto dôvodu bol monitorovaný aj
každý výstup z alebo vstup do budovy žalobcom, ale aj osôb, ktorým žalobca čip poskytol, pretože bez
jeho použitia by sa do budovy, a tým ani do bytu, a ani z budovy a z bytu nedostali. Žalobcovi,
jeho manželke A., synovi E., boli vydané spolu tri čipy, ktoré im umožňovali voľný pohyb cez elektronický
zámok. Neskôr bol vydaný na meno (a na základe žiadosti žalobcu) štvrtý čip z dôvodu údajnej straty
predtým vydaného čipu na jeho meno. Záznamami z elektronického systému v spore preukázal, že
v období január 2012 až december 2012 nebol ani raz použitý ani jeden z čipov vydaných na meno
N. F.. V tomto období bol takmer denne využívaný jednak čip vydaný na meno E. F. (syn žalobcu), a
jednak čip vydaný na meno A. F., avšak tento čip používala nepretržite priateľka syna E., F. O., čo bolo
preukázané výpoveďami svedkov. Priateľku syna žalobcu, F. O., videli svedkovia pravidelne opúšťať
budovu v ranných hodinách, alebo kedykoľvek v priebehu dňa, keď išla napr. na prechádzku so psom,
atď. Svedkyňa T. S. potvrdila tú skutočnosť, že na základe monitorovania vstupu do budovy a odchodu z
budovy prostredníctvom čipov je možné zistiť pohyb osôb v budove, to znamená aj to, či žalobca mohol
užívať byt bez toho, aby vstúpil do budovy, pričom vstup do budovy je iba cez hlavný vchod, a tento
musel byť automaticky zaznamenaný. Ak žalobca čipy ani raz v období roka 2012 nepoužil, nemohol
sa zdržiavať v budove a ani byt nachádzajúci sa v budove používať. Je teda nesporné, že žalobca
na pojednávaní dňa 24.9.2014 nehovoril pravdu, keď uvádzal, že do budovy chodil sporadicky z toho
dôvodu, že bol zamestnaný. Zdôraznil, že žalobca do budovy v roku 2012 vôbec nechodil, do budovy
nechodila ani jeho manželka, pretože čip vydaný na jej meno požívala každodenne F. O., ktorá aj byt
v roku 2012 nepretržite užívala s vedomím a súhlasom žalobcu. Žalovaný mal za to, že predložené
záznamy elektronického systému jednoznačne dokazujú, že v období január 2012 až december 2012
žalobca a jeho manželka do budovy nevstupovali, a teda nemohli užívať predmetný byt. Pre úplnosť
žalovaný uviedol, že neskoršie záznamy potvrdzujú, že stav, keď predmetný byt nevyužíval žalobca ani
jeho manželka, trvá naďalej. Žalobca začal sporadicky navštevovať budovu až od marca 2013 zrejme
po tom, čo si uvedomil, že záznamy o vstupoch svedčia v jeho neprospech. Tieto návštevy sú však len
sporadické a krátke a jasne svedčia o tom, že v byte sa zdržiava krátko a nikdy nie cez noc.



Pokiaľ ide o manželku žalobcu od júna 2013 počet použití čipu na jej meno náhle klesol skoro na nulu
za každý mesiac, čo súvisí s rozchodom syna E. s priateľkou F., ktorá požívala tento
čip a musela ho vrátiť manželke žalobcu A.. Počet návštev manželky žalobcu v budove sa v súčasnosti
pohybuje okolo 5 za mesiac. Jej zriedkavé návštevy budovy potvrdil aj svedok P.. A. E.. Predložené
záznamy dokazujú, že byt v súčasnosti využíva len syn žalobcu, E. F., pričom žalobca a jeho
manželka žijú v chate s. č. XXX v katastrálnom území T. C., vedenej v LV č. XXXX. Syn žalobcu E. F.
nie je nájomcom bytu na základe nájomnej zmluvy zo dňa 1.7.1992, a ani na základe prechodu práva
nájmu bytu a ani z iného právneho dôvodu. Žalobca predmetný byt nepotrebuje, tento dobrovoľne opustil
a následne prenechal do užívania svojmu synovi a jeho priateľke bez súhlasu prenajímateľa. Sú teda
dané dôvody výpovede nájmu bytu podľa ustanovenia § 711 ods. l písm. d/ Občianskeho zákonníka,
výpoveď je riadne odôvodnená, nie je simulovaným právnym úkonom, je platným právnym úkonom,
pretože v čase vypovedania nájomnej zmluvy zo dňa 1.7.1992 bol daný a existoval, tento výpovedný
dôvod preukázal. Výpovedi predchádzali neúspešné pokusy z jeho strany dohodnúť sa so žalobcom
na zmene nájomnej zmluvy, ktorá by odstránila protiprávny stav, k čomu nedošlo z dôvodov na strane
žalobcu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. februára 2018; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1,
§ 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom
rozsahu, a keďže sa pridržiava dôvodov tam uvedených, správnych, odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie vecnej a právnej
správnosti napadnutého rozsudku považuje ale za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli
najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od
1.7.2016; C.s.p.], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
(predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l
O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne
existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383
C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Osobitne odvolací súd nepreskúmaval vecnú a
právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, keďže odvolateľ
nesprávnosť rozsudku v uvedenom rozsahu vôbec nenamietal a žalovaný odvolanie nepodal. Na tomto
mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd
je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120
ods. 1 O.s.p. účinný do 30.6.2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V konaní pred súdom prvej
inštancie neboli zistené také vady, také ani odvolateľ netvrdil, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

9. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie domáhal určenia neplatnosti výpovede nájomnej
zmluvy zo dňa 1.7.1992 danej listom zo dňa 20.2.2013 a určenia, že nájomný vzťah medzi žalobcom
ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom trvá.

10.1. Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu,
ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil



nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým,
že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.
10.2. Podľa § 719 ods. 1 Občianskeho zákonníka prenajatý byt alebo jeho časť možno inému prenechať
do podnájmu na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia len s písomným
súhlasom prenajímateľa. Zmluva o podnájme upravuje podmienky skončenia podnájmu, najmä možnosť
dať výpoveď zo strany prenajímateľa, ak sa nedohodlo inak, platí, že podnájom možno vypovedať bez
uvedenia dôvodov v lehote podľa § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
10.3. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (platný a účinný v čase rozhodovania) súd
prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré
z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

11. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa neunesenia dôkazného bremena odvolací súd uvádza
nasledovné. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za
to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca ako dôvod neplatnosti výpovede nájmu bytu tvrdil, že nájomnú
zmluvu neporušil a byt aj s manželkou doteraz obývajú, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu
relevantné dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu o to viac v
situácii, keď tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalovaného, že žalobca nájomnú zmluvu porušil a
dal predmetný byt do podnájmu tretej osobe bez vedomia a súhlasu prenajímateľa. Žalobca však v celom
konaní vystupoval pasívne, okrem výpovede svedkov (jeho manželky, syna a seba), ktorí majú evidentný
záujem na výsledku konania, nenavrhol žiadne iné relevantné dôkazy ako napr. výpovede susedov, ktoré
by preukazovali, že skutočne v predmetnom byte býva so svojou manželkou. Pokiaľ žalobca vo svojom
odvolaní namietal, že elektronickú čipovú kartu nemožno stotožniť s konkrétnou osobou, odvolací súd
poukazuje na to, že ani v tejto súvislosti žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by vysvetľovali, prečo
túto kartu po takú dlhú dobu vôbec nevyužíval. Nemožno rozumne predpokladať, že žalobca nikdy
neprichádzal domov sám, ani tak neodchádzal. Rovnako nevyšla v konaní najavo iná strata karty, než
ktorú tvrdil pri žiadosti o vydanie novej. Žalobca nepoukázal ani na iný prijateľný dôvod, pre ktorý by
sa mal deliť o kartu svojej manželky. Na druhej strane, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
má za to, že žalovaný na svoju obranu predložil relevantné argumenty hodnoverne preukazujúce
existenciu podnájomnej zmluvy, ktorá v zmysle ustanovenia § 719 Občianskeho zákonníka môže mať
aj ústnu formu. Odvolateľ nespochybnil skutočnosti zachytené kamerovým systémom, čipovou kartou,
na preukázanie svojho tvrdenia, že v rozhodnom čase byt spolu so svojou rodinou v zmysle nájomnej
zmluvy užíval, neoznačil žiadne dôkazy. V závere odvolací súd uvádza, že samotné odvolacie námietky
žalobcu v podstate kopírujú jeho procesnú obranu, použitú v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie, ktorý ju vo svojom rozsudku vecne správne vyhodnotil, poukázal na rozhodujúce skutočnosti,
ktoré argumentáciu žalobcu vyvracajú a urobil adekvátne skutkové závery. Pokiaľ žalobca namieta,
že preukázal skutočnosť, že nedal predmetný byt do podnájmu, odvolací súd konštatuje, že všetky
relevantné dôkazy preukazujú opak, pričom žalobca svoje tvrdenie nepreukázal, a to ani na úrovni
rozumne prijateľnej pochybnosti. Nájomná zmluva bola uzavretá medzi žalobcom ako nájomcom a
žalovaným ako prenajímateľom, preto ak byt opustil, prestal užívať, nesvedčí ďalej právo byt užívať
nielen jemu ako nájomcovi, ale ani členom jeho domácnosti.

12. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal porušenie práva na súkromie garantované Ústavou
Slovenskej republiky treba uviesť, že žalobca so žalovaným mali medzi sebou súkromnoprávny vzťah
a pokiaľ sa žalobca dobrovoľne podroboval bezpečnostnému režimu prevádzky domu, o ktorom mal
nepochybne vedomosť už len prevzatím čipových kariet, akékoľvek dôkazy získané zo zabezpečovacích
mechanizmov sú zákonné a procesne použiteľné.

13. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) sa vytváralo (podľa procesného
právneho predpisu účinného v čase konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom)
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti



tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotil
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nebol a nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým
dospel súd, sa uskutočňovala najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v §
157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z
odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. O návrhu odvolateľa na pripustenie dovolania v prípade, žeby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil, odvolací súd nerozhodoval, pretože Civilný sporový poriadok takúto možnosť
súdu neumožňuje.

15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal aj v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).



Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje
podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).