{"guid": "3cac8c1f-a87d-4f67-bfc3-4248fa29a18c:765b080b-5ae1-4f7e-9199-a3008804d4a3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1", "spisova_znacka": "4Co/121/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/121/2017 z 11. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. apríla 2018, sp. zn. 4Co/121/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1", "identifikacne_cislo": "3115206208", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Klaudia Šišková", "sudca_id": 325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-klaudia-siskova-325", "datum_vydania": "2018-04-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/765b080b-5ae1-4f7e-9199-a3008804d4a3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/121/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115206208
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115206208.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
I., K. I. č. XXX proti žalovanému N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, zastúpenému JUDr. Milošom
Mojtom, advokátom, so sídlom Nemšová, Odbojárov 223/12, o zaplatenie 14.000,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. novembra 2016 č. k.
20C/130/2015-80, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa  n e m á  proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 14.000,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. priznal žalobkyni
právo na plnú náhradu trov konania. Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení každého dôkazu
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti súd uzavrel, že žalobkyňa preukázala, že boli splnené podmienky
zodpovednosti žalovaného za škodu (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný porušil povinnosť
vyplývajúcu mu z právneho predpisu, porušil ustanovenia § 124, § 126 Občianskeho zákonníka, pretože
odcudzil žalobkyni bez jej vedomia a súhlasu finančnú hotovosť v sume 14.000,- eur a neoprávnene
zasiahol do jej vlastníckeho práva k týmto peňažným prostriedkom. Žalobkyňa preukázala, že takouto
finančnou hotovosťou disponovala ku dňu 17.02.2015, resp. 18.02.2015, kedy došlo k odcudzeniu
peňazí, pretože vybrala predtým v januári 2015 (09.01.2015, 14.01.2015, 20.01.2015) z jej bežného
účtu celkovú sumu 23.800,- eur, čo bolo preukázané z výpisu z bežného účtu žalobkyne. Uvedené sumy
vyplatila predtým žalobkyni na jej bežný účet Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe zmlúv o splátkových
úveroch zo dňa 09.01.2015, 14.01.2015, 19.01.2015, ktoré uzavrela žalobkyňa s menovanou bankou.
Z výsluchu žalobkyne, výsluchu svedka T. H., ako aj z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne
ČVS: ORP-258/IL-TN-2015 zo dňa 10.03.2015, v ktorom je zachytený obsah výsluchu žalovaného, bolo
preukázané, že úvery si žalobkyňa z banky vzala za tým účelom, aby si spolu so žalovaným zariadili
bývanie u rodičov žalovaného. K tomuto protiprávnemu konaniu sa žalovaný priznal pred orgánom
činným v trestnom konaní, ako nepochybne vyplýva z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne.
Vyšetrovanie trestného činu krádeže bolo napokon zastavené z dôvodu, že žalobkyňa nedala súhlas na
trestné stíhanie žalovaného, keď toto trestné stíhanie bolo podmienené jej súhlasom ako poškodenej.
Za skutočnú škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka  treba považovať ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. V danom
prípade bolo preukázané, že žalobkyni vznikla skutočná škoda vo výške 14.000,- eur, predstavujúcu
finančnú hotovosť, ktorú vybrala žalobkyňa z jej bežného účtu, odložila si ju pod posteľ v izbe, v ktorej



bývala spolu so žalovaným, no v dôsledku jej odcudzenia žalovaným sa majetok žalobkyne zmenšil o
14.000,- eur. Škoda v sume 14.000,- eur je celkom zjavne dôsledkom protiprávneho konania žalovaného,
ktorý bez súhlasu a vedomia vzal žalobkyni uvedenú finančnú hotovosť a minul ju pre svoje potreby,
na alkohol a hracie automaty, ako to potvrdil pred orgánom činným v trestnom konaní. Je teda daná
vecná príčinná súvislosť. Vo veci je splnený aj posledný predpoklad a to zavinenie žalovaného ako
vnútorný psychický vzťah ku svojmu konania a jeho následkom. Žalovaný pri odcudzení finančnej
hotovosti žalobkyni vedel o tom, že mu tieto peniaze nepatria, čo potvrdil pri výsluchu pred orgánom
činným v trestnom konaní a  bol uzrozumený s tým, že spôsobí škodu na majetku žalobkyne, z čoho
plynie úmyselné zavinenie žalovaného. Žalovaný nijako nepreukázal svoje tvrdenie v odpore, že keď
ho vypočúvali policajti v trestnej veci, bol pod vplyvom alkoholu a neuvedomoval si, čo hovorí a že o
tom mali policajti vedieť. Na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol žalovaný vykonať žiadne dôkazy.
V civilnom sporovom konaní platí prejednacia zásada, súd po dôkazoch na preukázanie tvrdení strán
nepátra. Dôkazy musia navrhovať strany a neunesenie dôkazného bremena na tvrdenie strany sa prejaví
v neúspechu strany v spore. Obranu žalovaného súd potom vyhodnotil ako účelovú a nepreukázanú.
Z uvedených dôvodov súd uzavrel, že žaloba je dôvodná a výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni uplatnený peňažný nárok v sume 14.000,- eur v zákonom stanovenej lehote na plnenie.
Vzhľadom k tomu, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalobkyňa dosiahla v konaní plný úspech.
Preto súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP výrokom II. vyslovil, že žalobkyňa má proti žalovanému
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania prvostupňový súd rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovodil, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že súd prvej inštancie napriek k tomu, že jeho právny
zástupca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu neodkladného, avšak neplánovaného stretnutia
s ministrom obrany SR, ktoré sa posunulo z pôvodne plánovaného stretnutia o 10.00 hod. na 12.00 hod.,
nemohol v dostatočnom časovom predstihu požiadať o ospravedlnenie svojej neúčasti a o odročenie na
iný termín. Napriek tomu telefonicky vysvetlil súdnej úradníčke príčiny svojej neúčasti a požiadal takouto
formou o odročenie pojednávania, pričom zdôraznil svoj záujem pokúsiť sa uzavrieť so žalobkyňou
mimosúdnu dohodu. Argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku, podľa ktorého mimosúdne vyriešenie
sporu neobstoja pre jeho nemajetnosť, nie sú na mieste, nakoľko práve jeho nemajetnosť, ako aj
zdravotný stav vylučujú, aby došlo k úhrade súdom priznanej sumy 14.000,- eur a to či už dobrovoľne,
alebo v procese exekúcie. Práve toto je dôvod, pre ktorý má záujem o mimosúdnu dohodu, ktorá by však
nepredstavovala záväzok úhradu žalovanej sumy v celom rozsahu, pretože skutočne úhrada celej sumy
nie je možná. Ďalej uviedol, že súd si osvojil záver, že odcudzil žalobkyni majetok vo výške 14.000,- eur a
to na základe výpovede svedka, ktorý sa vyjadroval ku skutočnostiam, pri ktorých svedok nebol prítomný
a o ktorých sa dozvedel len z počutia od iných osôb. Rovnako nie je možné konštatovať, že došlo
ku krádeži sumy 14.000,- eur, keď krádež nebola riadnym spôsobom preukázaná a potvrdená súdom.
Žalobkyňa nepreukázala, že mala finančné prostriedky vo výške 14.000,- eur uschované u jeho rodičov,
čo spochybnil aj v podanom odpore a preto je táto skutočnosť sporná. Poukázal na to, že jeho výpoveď
na polícií nemožno považovať za hodnovernú, nakoľko trpí vážnymi psychickými problémami, ktoré mu
aj v čase výpovede na polícií znemožnili vypovedať riadnym spôsobom. Ak by sa v trestnom konaní
pokračovalo, musel by byť súčasťou vyšetrovacieho spisu aj posudok ošetrujúceho lekára, prípadne
znalca, ktorý by sa musel s ohľadom na jeho chorobu vyjadriť k dôveryhodnosti výpovede, čo sa však
pre zastavenie konania nestalo. Samotná žalobkyňa potvrdila, že mala vedomosť o jeho problémoch s
alkoholom a teda si musela byť vedomá toho, že jeho výpoveď na polícií bola neobjektívna a zrejme aj
z tohto dôvodu nesúhlasila s trestným stíhaním jeho osoby.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP (nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.



5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobkyňa preukázala, že
boli splnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu
mu z právneho predpisu, porušil ustanovenia § 124, § 126 Občianskeho zákonníka, pretože odcudzil
žalobkyni bez jej vedomia a súhlasu finančnú hotovosť v sume 14.000,- eur a neoprávnene zasiahol
do jej vlastníckeho práva k týmto peňažným prostriedkom. Žalobkyňa preukázala, že takouto finančnou
hotovosťou disponovala ku dňu 17.02.2015, pretože vybrala predtým z jej bežného účtu celkovú sumu
23.800,- eur. K tomuto protiprávnemu konaniu sa žalovaný priznal pred orgánom činným v trestnom
konaní, avšak vyšetrovanie trestného činu krádeže bolo napokon zastavené z dôvodu, že žalobkyňa
nedala súhlas na trestné stíhanie žalovaného, keď toto trestné stíhanie bolo podmienené jej súhlasom
ako poškodenej. Žalovaný nijako nepreukázal svoje tvrdenie uvedené v odpore, že keď ho vypočúvali
policajti v trestnej veci, bol pod vplyvom alkoholu a neuvedomoval si čo hovorí a že o tom policajti
mali vedieť. Na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol žalovaný vykonať žiadne dôkazy. V civilnom
sporovom konaní platí prejednacia zásada, súd po dôkazoch na preukázanie tvrdení strán nepátra.
Obranu žalovaného súd potom vyhodnotil ako účelovú a nepreukázanú a preto žalobe žalobkyne v
celom rozsahu vyhovel.
6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na  zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

7. K odvolacej námietke žalovaného uvedenej v podanom odvolaní, že postupom prvoinštančného súdu,
ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti na pojednávaní dňa 30.11.2016,
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, odvolací súd konštatuje, že táto námietka
neobstojí.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie nariadené súdom prvej inštancie na deň
30.11.2016 o 13.30 hod. bolo doručené žalovanému dňa 24.10.2016 a jeho právnemu zástupcovi dňa
25.10.2016, teda v dostatočnom časovom predstihu (viac ako 1 mesiac pred termínom pojednávania).
Z úradného záznamu na č. l. 77 vyplýva, že dňa 30.11.2016 o 13.15 hod. telefonicky oznámil právny
zástupca žalovaného asistentke senátu, že sa momentálne nachádza pracovne v Bratislave a nemôže
sa zúčastniť pojednávania. Zároveň požiadal o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody.
Súd jeho žiadosti nevyhovel, vec prejednal a rozhodol dňa 30.11.2016 v neprítomnosti žalovaného a
jeho právneho zástupcu.

9. Argumenty, ktoré žalovaný použil na odôvodnenie prípustnosti odvolania nie sú náležité, lebo
kolízia pojednávania a pracovnej cesty zástupcu účastníka v tom istom termíne, nie je bez ďalšieho
akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného
pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho
žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 183 ods. 1 CSP)
v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Ak súd skúma, či strana
sporu (jeho právny zástupca) žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, môže vychádzať
len zo skutočnosti, ktoré sú mu známe v čase jeho rozhodovania o tejto žiadosti. Žiadosť o odročenie
pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca sporu tvrdí také skutočnosti,
ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. Ak
je takouto prekážkou účasť zástupcu strany sporu na pracovnej ceste (ako uvádzal bez ďalšieho
právny zástupca žalovaného telefonicky asistentke senátu), nestačí na splnenie podmienky „dôležitého
dôvodu“, že právny zástupca žalovaného takúto skutočnosť súdu iba oznámi; je naopak primerané
žiadať, aby oznámil ďalšie údaje o tom, prečo sa nemôže zúčastniť pojednávania (napr. preukázaním, že
pracovná cesta nezniesla odklad, za akým účelom je pracovná cesta podniknutá, či mohol termín cesty
ovplyvniť a pod.), kedy sa o termíne cesty dozvedel (že o ňom bol uzrozumený skôr ako o pojednávaní,
kde sa ospravedlňuje, resp. že kolidujúci úkon je inak naliehavejší), a že časovú kolíziu viacerých konaní
nebolo možné vyriešiť inak. Iba na základe konkrétnych okolností môže súd ustáliť, či žiada o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu v zmysle § 183 ods.  1 CSP. Súdu prvej inštancie boli známe len tie
skutočnosti, ktoré oznámil právny zástupca žalovaného telefonicky 15 minút pred začatím pojednávania,
t.j. že v uvedený deň sa nachádza pracovne v Bratislave a nemôže sa zúčastniť pojednávania. Iba z
týchto skutočností nemohol súd posúdiť dôležitosť dôvodu na odročenie pojednávania. Pokiaľ právny
zástupca žalovaného ďalej argumentoval, že požiadal zároveň o odročenie pojednávania za účelom



mimosúdnej dohody, v tomto smere sa súd prvej inštancie taktiež nedopustil procesného pochybenia,
keď nepovažoval dôvody uvedené právnym zástupcom žalovaného za dôležité dôvody na odročenie
pojednávania. V danej veci žaloba žalobkyne bola doručená žalovanému už dňa 22.04.2015 a žalovaný
mal teda dostatok času pokúsiť sa o uzavretie mimosúdnej dohody so žalobkyňou. Žalobkyňa naviac
poprela, že by ju za týmto účelom kontaktoval žalovaný, resp. jeho právny zástupca. Vzhľadom na
uvedené dospel odvolací súd k záveru, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu ust. §
183 CSP a ani k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

10. Za rovnako nedôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej
inštancie v danom spore vychádzal zo správneho skutkového záveru, že žalobkyňa preukázala, že
disponovala finančnou hotovosťou v sume 14.000,- eur ku dňu 17.02.2015, resp. 18.02.2015, kedy došlo
k odcudzeniu peňazí. Uvedené sumy vyplatila pred krádežou žalobkyni na jej bežný účet Slovenská
sporiteľňa a.s. na základe zmlúv o splátkových úveroch. Z výsluchu žalobkyne, výsluchu svedka T. H.,
ako aj z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne ČVS:ORP-258/IL-TN-2015 zo dňa 10.03.2015
bolo preukázané, že úvery si žalobkyňa zobrala z banky za tým účelom, aby si spolu so žalovaným
zariadili bývanie u rodičov žalovaného. Z citovaného uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne
vyplýva, že žalovaný sa k protiprávnemu konaniu priznal pred orgánom činným v trestnom konaní,
keď uviedol, že po hádke so žalobkyňou jej bez jej vedomia a súhlasu odcudzil peniaze, ktoré mu
nepatrili v sume 14.000,- eur a celú hotovosť minul za dva dni na požívanie alkoholu a hranie na
hracích automatoch. Z citovaného uznesenia tiež vyplýva, že vykonaným skráteným vyšetrovaním
bolo jednoznačne bez pochýb zistené a potvrdené, že žalovaný svojim konaním naplnil vo všetkých
znakoch skutkovú podstatu prečinu „krádež“ podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona,
nakoľko si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak väčšiu škodu, no v danom prípade
bolo trestné stíhanie neprípustné a odložené, nakoľko žalobkyňa ako poškodená nedala súhlas na
trestné stíhanie žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa preukázala, že boli splnené
podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď
žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu z právneho predpisu (ust. § 123, § 126 Občianskeho
zákonníka), pretože odcudzil žalobkyni finančnú hotovosť v sume 14.000,- eur a neoprávnene zasiahol
do jej vlastníckeho práva k týmto peňažným prostriedkom. K odvolacím námietkam žalovaného, že
jeho výpoveď na polícií nebola hodnoverná, nakoľko trpí vážnymi psychickými problémami, je potrebné
uviesť, že tieto námietky uvádzal žalovaný tiež v podanom odpore, avšak na preukázanie tohto
tvrdenia nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil obranu žalovaného
ako účelovú a nepreukázanú. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd vychádzal pri
rozhodovaní z výpovede svedka, ktorý sa vyjadroval ku skutočnostiam, pri ktorých nebol prítomný, k
tomu je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zodpovednosti žalovaného
za spôsobenú škodu žalobkyni na tvrdeniach žalobkyne a predloženom listinnom dôkaze - uznesenie
Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, z ktorého vyplýva, že žalovaný sa k protiprávnemu konaniu pred
orgánom činným v trestnom konaní priznal. Za tohto stavu bolo odvolanie žalovaného neopodstatnené.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak,
že úspešnej žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu spisu
vyplýva, že žalobkyni preukázateľné žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/130/2015", "guid": "77fabc21-a918-48ed-9cb3-58bd84e84aa8:ab5bf4bb-2905-403d-a057-b5bafc03c353", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}