{"guid": "3c6a237b-81f2-4cf9-af0a-8745b93516ff:e4e32bd7-1693-4baf-a9e7-7b024a057e9e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1", "spisova_znacka": "12Co/9/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/9/2017 z 24. 4. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. apríla 2019, sp. zn. 12Co/9/2017, ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1", "identifikacne_cislo": "8514201865", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Soga", "sudca_id": 207, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-soga-207", "datum_vydania": "2019-04-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e4e32bd7-1693-4baf-a9e7-7b024a057e9e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/9/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514201865
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8514201865.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcov: Xa/ C. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX,
D. W. XX, Xb/ I.Á. K., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, Š. XXX/X, G. G. D., Xc/ Q. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX,
D. W. XX, Xd/ V.. N. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, D. W. XX, Xe/ N. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, D.
W. XX, Xf/ I. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, W. XXX, Xg/ W. S., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, I. XX, G. G.
D., Xh/ W. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, R. XXX, Xi/ I.Á. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, D. W. XX, včetci
žalobcovia v 1a až 1i rade ako právni nástupcovia žalobkyne v 1. rade Q. Č.Č., M.. S., T..: XX.XX.XXXX,
F. S. XX.XX.XXXX, T. H. D.Y. W. XX, právnych nástupcov žalobkyne v 3 rade T.. I. G.M. a to : Xa/ N.
G., T.. X.XX.XXXX, U. H. Y. W.V. XXX/X, XXX XX Y. W., Xb/ Z. C., M.. G., T.. XX.X.XXXX, U. H. U.
XXXX/X, XXX XX C., Č., Xc/ Q. G.M. T.. X.X.XXXX, U. H. S. XXXX/XX, XXX XX C., Xd/ D. C., M.. G.,
T.. XX.X.XXXX, U. H. N. XXXX/XX, XXX XX C., žalobcovia v 3a/, 3b/ a 3d/ rade zastúpení žalobcom v
3c/ rade Q. G.M., T.. X.X.XXXX, U. H. S. XXXX/XX, XXX XX C., všetci žalobcovia sú súčasne právnymi
nástupcami žalobcu v 2/ rade T.. N. S., proti žalovaným: X/ M. V.. C. C., T.. XX.X.XXXX, U. H. F.I. X/XXX,
XXX XX G. Ľ., X/ M. Z. T., T.. X.XX.XXXX, U. H. D. W. XX, obaja zastúpení JUDr. Jurajom Ferenčíkom,
advokátom, so sídlom Krivá 23, 040 01 Košice, IČO: 35 557 320, v konaní o určenie, že nehnuteľností
patria do dedičstva, o odvolaní oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
2C/85/2014-1021 zo dňa 29.12.2016, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“), žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 31.3.2014  a
spresnenou podaním doručeným súdu dňa 1.7.2014  sa pôvodný žalobcovia v 1/ rade   Q. Č.,  v 2/
rade  N. S. a v 3/ rade  I. G.   domáhali aby súd určil, že nehnuteľností špecifikované v žalobnom
návrhu ( kastrálne územie D. W., listy vlastníctva č. XXXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXXX, XXXX, XXX, XXX, XXXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX,XXX, XXX, XXX Z. XXX)  patria do dedičstva po nebohých N. S., T.. X.X.XXXX, F. XX.XX.XXXX
a I. S., M.. S., T.. XX.XX.XXXX, F. S.  XX.X.XXXX.  Podaním doručeným súdu dňa 17.12.2014 (čl. 83a
spisu)  žalobcovia opravili dátum narodenia I. S.  na XX.X.XXXX a I. S., M..  Č., T.. XX.X.XXXX.

3. V priebehu konania žalobkyňa v 3. rade I. G. S. X.X.XXXX F., uznesením č.k. XC/XX/XXXX-XXX zo
dňa 10.5.2016  súd pripustil do konania jej právnych  nástupcov a to:  N. G.,  T.. X.XX.XXXX,  U. H. Y. W.
XXX/X, XXX XX Y. W., ktorý bude vystupovať ako žalobca v 3a/ rade,  Z. C., M.. G., T.. XX.X.XXXX, U.
H. U. XXXX/X, XXX XX C., Č.,  ktorá bude vystupovať ako žalobkyňa v 3b/ rade,  Q.  G.Í.,  T.. X.X.XXXX,



U.  H. S. XXXX/XX, XXX XX C.,  ktorý bude vystupovať  ako žalobca v  3c/ rade  a   D. C., M.. G., T..
XX.X.XXXX, U. H. N. XXXX/XX, XXX XX C., ktorý bude vystupovať ako žalobkyňa v 3d/ rade,   uznesenie
nadobudlo právoplatnosť  dňa 27.7.2016.

4. Listom  doručeným súdu dňa 3.6.2016  splnomocnení zástupcovia žalobcov oznámili, že dňa
19.5.2016 zomrel žalobca v 2/ rade, pričom jeho právnymi nástupcami  sú  osoby, ktoré sú  už stranami
sporu,  t.j. jeho sestra Q. Č., M.. S. - žalobkyňa v 1. rade  a deti po pôvodnej žalobkyni v 3/ rade  už
žalobcovia v 3a/ rade  N. G.,  v 3b/rade Z. C., v 3c/ rade Q. G. a v 3d/ rade D. C..   Tento okruh dedičov
mal súd preukázaný  z vyjadrenia  notára N.. N. W. (čl. 867 spisu).   Vzhľadom na skutočnosť, že právní
nástupcovia po zomrelom žalobcovi v 2. rade  už boli stranou sporu,  súd   opätovne nerozhodoval o
ich pribratí  do konania.

5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 137 písm. c), § 215 ods. 1, § 216 ods. 1, 2 CSP uzavrel, že
predmetom konania je určenie, že nehnuteľností špecifikované v žalobnom návrhu patria do dedičstva
po rodičoch pôvodných žalobcov (Q. Č., N. S. Z. I. S.), a to podiely vedené na mená: S. I. O. - strýko
žalobcov,  S. Z. - T. G. Ž.,  S. N. pôvodný žalobca v 2. rade,  G. I., M.. S. pôvodná žalobkyňa v 3. rade,
Č.Č. Q., M..  S. - žalobkyňa v 1.rade,   I.  S., M.. S.  - mama žalobcov,  S. N. - otec žalobcov,  S. I. -
starý otec žalobcov   a S. I., M.. Č.  - stará mama žalobcov.

6. Žalobcovia  žalobou žiadali aby súd prvej inštancie určil,  že podiely konkrétnych osôb, ktoré  na
aktuálnych  listoch vlastníctva   nie sú evidované ako podieloví spoluvlastníci patria do dedičstva po
ich právnych predchodcoch konkrétne po rodičoch žalobkyne v 1. rade. Žalobcovia v žalobe tvrdia, že
má ísť o podiely  samotných žalobcov  žalovanej v 1. rade a v tom čase žijúcich žalobcov v 2. a 3.
rade.  Žalobcovia, ktorí už v minulosti (ako v žalobe nepriamo uvádzajú pred osvedčením o vyhlásení
vydržania vlastníckeho práva)  boli evidovaní ako podieloví spoluvlastníci jednotlivých nehnuteľností,
nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení, že  spoluvlastnícky podiel, ktorého boli spoluvlastníkmi
patrí do dedičstva po ich rodičoch. Pokiaľ by súd takémuto návrhu vyhovel  postavenie žalobcov by sa
nezlepšilo, práve naopak,  muselo by prebehnúť ďalšie konanie - dedičské po rodičoch, v ktorom by sa
opätovne  prejednávali  spoluvlastnícke podiely, ktoré  už v podielovom spoluvlastníctve žalobcov (resp.
pôvodných žalobcov) boli.

7. Žalobkyňa  v 1, rade sa svojho spoluvlastníckeho práva môže podľa súdu prvej inštancie domáhať
priamo žalobu o určenie že je podielovou spoluvlastníčkou   konkrétnych  spoluvlastníckych podielov
jednotlivých nehnuteľností.

8. Právni  nástupcovia po  žalobcoch v 2. a 3. rade, (ktorí v priebehu súdneho konania zomreli)  sa podľa
súdu prvej inštancie môžu domáhať, že spoluvlastnícke podiely ich právnych predchodcov - pôvodných
žalobcov  v 2. a 3. rade -   patria do  ich dedičstva.

9. Rovnako  žalobcovia nemôžu podľa súdu prvej inštancie mať naliehavý právny záujem na určení,
že do dedičstva po rodičoch žalobkyne v 1. rade  patria podiely S. I. G. S.  O. strýko žalobcov
(pravdepodobne súrodenec niektorého z rodičov žalobkyne v 1. rade)  a   S. Z. - nebohá sestra žalobcov
(ktorá po smrti rodičov bola evidovaná ako podielová spoluvlastníčka)   aj v prípade týchto podielov sa
môžu žalobcovia domáhať svojho práva podaním priamo žaloby, že podiely ktorých boli  tieto osoby
spoluvlastníkmi patria do ich dedičstva, nie do dedičstva rodičov žalobkyne v 1. rade.

10. To isté sa vzťahuje  na podiely po starých rodičoch   S. I., s dodatkom starý otec žalobcov  a S. I.,
M.. Č.,  s dodatkom stará matka,  aj tu sa  všetci právní  nástupcovia,  týchto osôb môžu  domáhať, že
podiely  patria do dedičstva priamo po týchto osobách a nie po  rodičoch žalobkyne v 1. rade.

11. Pokiaľ ide o podiely po rodičoch žalobkyne v 1. rade podľa žalobného návrhu (petitu) žalobcovia
žiadajú podiely po matke  S., M.. S. I.  na LV č. XXX pod H. XX Z. H. XX, na LV č.  XXX pod H. XX, H.
XX Z. H. XX, na LV č. XXX pod H. XX, H. XX Z. H. XX a na LV č. XXX  pod  H. XXX  po otcovi  S. N.
podiel  na LV č. XXX pod H. XXX.  Žalobcovia  v žalobe, ale ani splnomocnení zástupcovia a žalobca v
3c/ rade pred súdom, žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo sa dožadujú  uvedených podielov, ktoré
na aktuálnych listoch vlastníctva nie sú evidované  v prospech týchto osôb /v prospech I. S. Z. N. S./,
od žalovaných v 1/ a 2/ rade.  Na aktuálnych  LV č. XXX pod H. XX Z. XX nie sú evidovaní podieloví
spoluvlastníci /I. S., M.. S./, rovnako nie sú evidovaní podieloví spoluvlastníci na LV č.  XXX pod H. XX,



XX Z. XX, na LV č. XXX pod H. XX, XX Z. XX  a na LV č. XXX pod H. XXX Z. XXX /.N. S./. Súčasne
listy vlastníctva (ktoré boli totožné  s obsahom LV v čase podania žaloby), nezodpovedajú opravenému
žalobnému návrhu žalobcov (po oprave na výzvu súdu), pokiaľ by súd prvej inštancie takémuto návrhu
vyhovel jeho rozhodnutie by bolo  nevykonateľné - nezapísateľné  v katastri nehnuteľností. Predmetné
konanie je konaním sporovým v ktorom je súd viazaný  žalobným  návrhom, teda návrhom ako žiada
žalobca aby súd rozhodol (petitom) obsah ktorého súd prvej inštancie nemôže zmeniť ani prekročiť,
predmetné konanie nie je konaním v ktorom určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sporu
vyplýva z osobitného predpisu. Keďže žalobcovia žiadali aj po výzve súdu na opravu žaloby, určiť, že
konkrétne  spoluvlastnícke podiely evidované na konkrétne mená  patria do dedičstva, žiadali aby  súd
vydal nevykonateľné rozhodnutie,  preto okresný súd  žalobu aj v tejto časti zamietol.

12. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol aplikujúc ust. § 257, keď podľa okresného súdu,
účelom je tu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Zákon
ustanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže  dôjsť k inému záveru, než by plynul z dispozície
právnej normy. Podľa ustálenej súdnej praxe nemožno nepriznať náhradu trov podľa hore uvedeného
výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o
určitom druhu nárokov. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiach konkrétneho prípadu a
musí mať výnimočný charakter. Vo všeobecnosti možno vymedziť tri možné okruhy prípadov, v ktorých
môže dôjsť k uplatneniu zmierňovacieho práva súdu.

13. Druhá oblasť sa týka sociálnych aspektov, dochádza k nej vtedy, ak v priebehu konania výrazne
vystupuje do popredia, že povinná strana sporu  môže uhradiť náhradu trov z dôvodov, ktoré sama
nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Treba však zvýrazniť, že pri posudzovaní
okolnosti hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery  všetkých strán sporu, teda nielen tej, ktorá  by podľa všeobecných ustanovení postihovala
povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj  tej, ktorej  majetková sféra by bola použitím výnimočného
ustanovenia dotknutá.

14. Súd prvej inštancie má za to, že v danom prípade existujú okolnosti  významné pre rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania spočívajúce v okolnostiach
daného prípadu.

15. Z obsahu predložených  listov vlastníctva vyplýva, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia,
pred nadobudnutím podielového spoluvlastníctva žalovanými (najprv  žalovaným v 2/ rade a následne
žalovaným v 1/ rade)  boli evidovaní ako podieloví spoluvlastníci  prevažnej časti podielov, ktorých
určenia sa  dožadovali, že patria do dedičstva po ich rodičoch, rovnako ako podieloví spoluvlastníci
boli evidovaní  S. I. G. S.  O.,   S. Z.,   S., M.. S. I.,   S. N., S.  I. a  S. I., M.. Č.,  ktorí sú  podľa
tvrdenia žalobcov ich príbuzných.  Uvedená okolnosť, keďže boli ako tvrdia žalobcovia,  bez ich súhlasu
a vedomia zbavení spoluvlastníckeho práva, mohla u žalobcov vyvolať  presvedčenie, že sa správou
žalobou dožadujú ochrany svojich práv aj keď samotný výsledok  súdneho konania je opačný.

16. Vzhľadom na uvedenú okolnosť  prípadu,  okresný súd je presvedčený, že nie je potrebné tento
spor riešiť v časti trov konania podľa § 255 ods. 1  C.s.p.  podľa pomeru úspechu , ale skôr zohľadniť
osobitnosť prípadu, pre ktorú došlo k podaniu žaloby. Je vhodné použiť v tomto prípade ustanovenia §
257 ods. 1 O.s.p., kde žiadnemu z účastníkov nie je priznaná náhrada trov konania.

17. Proti tomuto rozsudku v zastúpení právnym zástupcom podali, a to proti jeho výroku o náhrade trov
konania, obaja žalovaní včas odvolanie.

18. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že súd v rozsudku uznal ich námietky spočívajúce v absencii
naliehavého právneho záujmu, ako aj nedôvodnosti tejto žaloby, nakoľko táto žaloba vôbec tento
spor nemohla vyriešiť, keď žalobcovia ignorovali návrh žalovaných na vyhľadanie právnej pomoci pre
urýchlenie a minimalizáciu nákladov prebiehajúceho konania. Žalobcovia nevyužili svoje ústavné právo
na právnu pomoc advokáta pred súdom čo podľa odvolateľov viedlo k zbytočnému zaťažovaniu súdu
i navyšovanie trov súdneho konania, pričom takéto konanie poškodilo žalovanú stranu, ktorá využila
svoje právo na zastúpenie advokátom.



19. V ďalšom odvolatelia poukázali na to, že žalobcovia maximálne pasívne pristupovali k preukazovaniu
svojich nárokov, pričom s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP mal súd žalovaným priznať trovy konania
vo výške 100 % z predmetu konania. Žalovaní  nevideli dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP, keď nimi
vyčíslené trovy právneho zastúpenia nepovažovali za také vysoké, že by bolo potrebné zohľadňovať
sociálny aspekt, nakoľko majetková sféra žalobcov tu nie je nijako ohrozená, keď sa trovy medzi nich
pomerne rozdelia, čím im podľa žalovaných nevznikol enormný zásah do majetkovej sféry.

20. Odôvodnenie súdu prvej inštancie považovali žalovaní za špekulatívne v tom, že právni žalobcovia
boli uvedení na listoch vlastníctva, pričom takéto odôvodnenie rozsudku považovali za nezákonné,
keď predmetom sporu bola určovacia žaloba, ktorá bola podľa žalovaných nesprávne napísaná, zle
interpretovaná, neopravená aj napriek upozorneniam zo strany tak súdu, ako aj zo strany žalovaných.
Špekulácie súdu o tom, že žalobcovia boli bez súhlasu a vedomia zbavení spoluvlastníckeho práva,
považovali žalovaní za neprípustné a v príkrom rozpore so zásadami civilného procesu. Presvedčenia
žalobcov, na ktoré sa súd odvoláva v ods. 58 odôvodnenia svojho rozhodnutia  boli podľa žalovaných
predmetom konania pred súdom  zamietnuté ako právne irelevantné.

21. Žalovaným vznikli trovy právneho zastúpenia už aj v súvislosti s dvoma cestami ich právneho
zástupcu na pojednávanie, pričom aj ďalšie úkony vykonané právnym zástupcom považovali žalovaní
za účelné.

22. V ďalšom žalovaní poukázali na ust. §  257 ods. 1 CSP s tým, že musí ísť o výnimočný prípad,
a ako uvádza medzi iným aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, 6MCdo/5/2011, zo dňa 18.1.2012,
uznesenie o nepriznaní trov neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale
k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bráni svoje porušené alebo ohrozené
práva, alebo právom chránené záujmy získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil.
Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel znášal svoje náklady, sa preto bude
javiť spravodlivo, predovšetkým na existenciu okolnosti súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so
správaním sa účastníkov v priebehu sporu a okolnosťami uplatneného nároku a pod.

23. Súd v tomto konaní však podľa odvolateľov takéto odôvodnenie svojho rozhodnutia neuviedol,
neskúma ani majetkové pomery, nebral do úvahy ani počet žalobcov, ani skutočne vzniknuté náklady na
cestu advokáta na pojednávanie, obmedzil sa len na špekulácie o tom, že u žalobcov mohlo byť vyvolané
akési presvedčenie o správnosti ich konania. Žalovaní vynaložili zo svojich prostriedkov náklady, ktoré
zmenšil ich majetok, zasiahli priamo do ich života, a aj keď v spore boli úspešní tieto náklady im podľa
súdu prvého stupňa nepatria. Je preto podľa odvolateľov nespravodlivé a v rozpore s vyššie uvedeným
princípom ak žalovaným, ktorí úspešne bránia svoje práva pred nezmyselnou žalobou vznikli náklady
a trovy, ktoré im súd nepriznal ani len pomerne.

24. Na základe vyššie uvedeného mali preto odvolatelia za to, že podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď podľa
ich názoru súd prvej inštancie dospel tiež na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (nie je to daný prípad hodný osobitného zreteľa), a preto v rámci odvolacieho návrhu žiadali,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne,
aby ho zmenil tak, že žalovaným prizná 100 % náhradu trov konania.

25. Žalobcovia vo svojom spoločnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že v predmetnom bode
50 len súd prvej inštancie konštatuje, že z predložených listov vlastníctva vyplýva, že žalobcovia,
resp. ich právni predchodcovia pred nadobudnutím podielového spoluvlastníctva žalovanými boli
evidovaní ako podieloví spoluvlastníci prevažnej časti podielov. Citovaná skutočnosť, doloženie výpisov
z príslušných dedičských konaní o nadobudnutí majetkových podielových práv ako aj viac než 70-ročné
obhospodarovanie týchto nehnuteľností, svedčí o snahe žalobcov iba obhájiť svoje práva. Podobne
aj spôsob akým si žalovaní zabezpečili nadobudnutie vlastníctva žalobcami dedených nehnuteľností
a dedičských práv nebol v súlade s právnym a čestným konaním. Bez vedomia žalovaných si
formou osvedčenia vyhlásenia o vydržaní za priamej účasti starostky obce a predsedov urbárskeho
spoločenstva R., ktorí nemali žiadne právo manipulovať s vlastníctvom žalobcov, došlo k nesprávnemu
prevodu. Pri šetrení žalobcov, ako mohlo k tomuto prevodu vlastníctva dôjsť, starostka obce a obaja
predstavitelia spoločnosti tvrdili, že boli oklamaní a podvedení zo strany žiadateľa o vydržanie -
žalovaného. Tieto skutočnosti viedli žalobcov k presvedčeniu, že ich žaloba je oprávnená, a to aj napriek



tomu, že súd rozhodol, že ju zamieta. Teda v tomto prípade nemôže a nejde zo strany súdu o špekuláciu,
ale o správne vyhodnotenie, ktoré sa opiera o reálne skutočnosti, keď žalobcovia vyslovili presvedčenie,
že ústava  SR čl. 20 ods. 1 a 4 sú platné pre každého občana SR. V ďalšom poukázali na skutočnosť,
že počas konania pred prvým pojednávaním zomrela navrhovateľka v 3. rade I. G.Á., M.. S. a následne
aj navrhovateľ v 2. rade N. S.. K dôvodom hodných osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým
okolnostiam, alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo
charakterom procesnej situácie.

26. Na základe uvedeného je podľa žalobcov zrejmé, že rozsudok provinštančného súdu, ktorý sa týka
náhrady trov konania je správny, a preto navrhli, aby odvolanie bolo v plnom rozsahu zamietnuté.

27. Žalobkyňa v 1. rade Q. Č., M.. S. T..: XX.XX.XXXX počas odvolacieho konania dňa XX.XX.XXXX
F., teda v čase keď rozsudok vo veci samej, nadobudol z dôvodu, že proti nemu nebol podaný riadny
opravný prostriedok, právoplatnosť, a to dňa 18.01.2017, avšak skôr ako sa konanie pokiaľ sa týka
náhrady trov konania právoplatne skončilo, nakoľko voči výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
rozhodol o náhrade trov konania, podali žalovaní včas odvolanie, preto odvolací súd v súlade s § 63 ods.
1, 2 CSP pokračoval s dedičmi strany sporu - žalobkyne v 1. rade, a to C. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX,
D. W. XX, I. K., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, Š. XXX/X, G. G. D., Q. Č., M.. Č.Y., T..: XX.XX.XXXX, D. W.
XX, V.. N. Č.Á., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, D. W. XX, N. Č., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, D. W. XX, I. Č.,
M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, W. XXX, W. S., M.. Č., T..: XX.XX.XXXX, I. XX, G. G. D., W. Č., M.. Č., T..:
XX.XX.XXXX, R. XXX  Z. I. Č., M.. Č., T.Z..: XX.XX.XXXX, D. W. XX.

28.  Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa § 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)
oprávneným osobou (§ 359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
t.j. vo výroku o trovách konania ako aj konania mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaných nie je dôvodné.

29. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil aj relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).

30. Žalovaní v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil to, že žalobcovia nevyužili
svoje ústavné právo na právnu pomoc advokáta pred súdom, preto bola ich žaloba zle napísaná, zle
interpretovaná, neupravená, a to aj napriek upozorneniam zo strany súdu ako aj zo strany samotných
žalovaných.

31. K predmetnej odvolacej námietke, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o
trovách konania nespočíva len na vyhodnotení skutočností, ktoré viedli žalobcov k podaniu žaloby a
správania  žalovaného, ale aj na aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP.

32. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

33. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu
náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť  v reálnom
uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu.

34. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
strane, alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania
sa vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok. Táto zásada sa neuplatní vtedy ak sú splnené
podmienky pre postup podľa § 257 CSP.



35. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania.  Použitie tohto ustanovenia
preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto
dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody
hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú
(viď rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo/17/2009, 5 Cdo/67/2010, či 3 M Cdo46/2012), podľa
ktorej nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie v zmysle
svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná
kedykoľvek a bez zreteľa na všetky zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným
osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo určitej procesnej situácii, kde
sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania, alebo charakterom procesnej
situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej
normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III.ÚS 292/07, či I.ÚS 303/2012), ale ide o
prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 727/2000).
Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi
stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt,
že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je
lepšia, ako u protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami
na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

36. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplynuli žiadne zistenia, ktoré by
nasvedčovali nepriaznivej majetkovej či sociálnej situácii žalovaných, dokonca ani v odvolaní žalovaní
takéto skutočnosti netvrdili. Súd prvej inštancie správne zohľadnil dôvody významné pre posúdenie
nároku na náhradu trov konania, a to najmä okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, keď žalobcovia
sa mohli z dôvodu, že ich právni predchodcovia boli v minulosti vedení ako spoluvlastníci sporných
nehnuteľností dôvodne domnievať, že žalobcom, resp. ich právnym predchodcom svedčí vlastnícke
právo, s tým, že práve v prejednávanej veci sa jedná o taký druh konania, keď nemožno hovoriť o
šikanóznej žalobe, resp. žalobe postrádajúcej akýkoľvek reálny základ s tým, že dôvod, pre ktorý sa
žalobcovia nedomohli svojich vlastníckych práv nespočíval v meritórnom posúdení nároku žalobcov, t.j.
či ich právni predchodcovia boli alebo neboli spoluvlastníci sporných nehnuteľností, ale v tom, že súd
prvej inštancie v rámci riešenia prejudiciálnej otázky má za to, že tu nie je daný naliehavý právny záujem
na takejto určovacej žalobe, resp. táto žaloba je zle formulovaná. Naviac možno mať za splnené aj druhé
kritérium pre uplatnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa, a to procesnú situáciu, keď počas konania
pred súdom prvej inštancie z pôvodných troch žalobcov zomreli žalobcovia v 2. a 3. rade a v rámci
odvolacieho konania zomrela žalobkyňa v 1. rade, kde súd pokračoval so všetkými terajšími žalobcami
ako právnymi nástupcami pôvodných žalobcov s tým, že žiaden z terajších žalobcov vo vlastnom mene
žalobu nepodal, ale je len právnym nástupcom po pôvodných žalobcoch. Ak by aj títo právny nástupcovia
po pôvodných žalobcoch, a to sa týka právnych nástupcov po pôvodných žalobcoch v 2. a 3. rade ešte v
konaní pred súdom prvej inštancie zobrali návrh späť, museli by v zmysle odvolacích tvrdení žalovaných
v zmysle zásade procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania rovnako znášať náhradu
trov tohto konania.

37. V ust. § 257 CSP je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam kde zákon nemôže byť natoľko
kauzaistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon
stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru než vyplynul
z dispozitívnej právnej normy. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pre potreby rozhodovania
o náhrade trov konania pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa správne prihliadol na
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, a to že právni predchodcovia pôvodných žalobcov
pred nadobudnutím podielového spoluvlastníctva žalovanými boli tak ako to vyplýva z predložených
listov vlastníctva evidovaní ako podieloví spoluvlastníci časti podielov, ktorých určenia sa právni



predchodcovia žalobcov dožadovali, že patria do dedičstva po ich rodičoch, resp. do dedičstva ich
príbuzných. Rovnako je tiež potrebné zohľadniť postoj strán v tomto konaní, keď pôvodná žalobkyňa v 1.
rade ako aj právni nástupcovia žalobcov v 2. a 3. rade z dôvodu nedostatku svojho naliehavého právneho
záujmu, tak ako to vyjadril súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, resp. vád návrhu k
týmto prihliadli a nepodali odvolanie, čím nedošlo k ďalšiemu navýšeniu trov odvolacieho konania, a
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP. Uvedené skutočnosti zohľadnil odvolací súd aj pri rozhodovaní o
trovách odvolacieho konania a rovnako postupom podľa § 257 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP
náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešov v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2C/85/2014", "guid": "cf96e519-3272-4177-b01c-614cee04be78:384e68e0-a67a-48f4-a106-da768e12080a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2051550c-57f3-4f26-a4d4-26746bb446ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/2012 z 20. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2051550c-57f3-4f26-a4d4-26746bb446ea"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "9f4ef852-cd32-4c75-98a6-b663fc0b26d2:8a930602-3187-4463-8f42-b62345b5e99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "6MCdo/5/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2011 z 17. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9f4ef852-cd32-4c75-98a6-b663fc0b26d2:8a930602-3187-4463-8f42-b62345b5e99a"}], "citovane_v": []}