{"guid": "3c35b93a-a18f-4c1f-8e79-ac98a1fc5769:89eba00d-5943-4c78-a25a-13d79e417494", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1", "spisova_znacka": "8Co/40/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/40/2017 z 29. 11. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 29. novembra 2017, sp. zn. 8Co/40/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1", "identifikacne_cislo": "7515222145", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Podhorová", "sudca_id": 37, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-podhorova-37", "datum_vydania": "2017-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/89eba00d-5943-4c78-a25a-13d79e417494", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/40/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515222145
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7515222145.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa Ing. Mgr. P.
G. nar. X.X.XXXX bývajúceho v O. na Q. X proti oprávnenej G. Ihnátovej nar. X.X.XXXX bývajúcej v C.
na O. XX/XX v konaní o zníženie výživného o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Košice - okolie z 10.11.2016 č.k. 14C 1267/2015-117 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 10.11.2016 č.k. 14C 1267/2015-117 zamietol návrh navrhovateľa
na zníženie výživného z 200 Eur na 90 Eur mesačne, ktoré bol zaviazaný prispievať na výživu plnoletej
dcéry G. G.. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na ich náhradu.

2. Rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľ stratil príjem, z ktorého vychádzalo predchádzajúce
súdne rozhodnutie o výživnom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, teda navrhovateľ vlastným
zavinením skončil pracovný pomer u zamestnávateľa Bytový podnik P. O., s.r.o. a pri rozhodovaní o
návrhu preto vychádzal z potencionality príjmu navrhovateľa podľa § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o
rodine, teda z príjmu, ktorý dosahoval u tohto zamestnávateľa. Porovnaním príjmu navrhovateľa 470
Eur, ako poslanca Mestskej časti O. - X. V. a ním prezentovaných výdavkov 800 Eur mesačne dospel
k záveru, že majetkové pomery navrhovateľa neodôvodňujú zníženie výživného. Zistený skutočný stav
posúdil a rozhodol podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine. O trovách
konania rozhodol podľa § 52 a § 57 CMP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že prvostupňový súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho posúdenia veci, prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil
skutkový stav. Konajúci súd svoje rozhodnutie rozporuplne a nedostatočne odôvodnil, keď sa vôbec
nezaoberal časťou výživného na tvorbu úspor vo výške 50 Eur mesačne na základe predchádzajúceho
rozhodnutia o výživnom, keďže výživné na tvorbu úspor je povinný platiť rodič len, ak to jeho majetkové
pomery dovoľujú. Má za to, že odporkyňa (oprávnená) je už plnoletá a ustanovenie Zákona o rodine
o tvorbe úspor preto stratilo opodstatnenosť a nemal by byť povinný ďalej uhrádzať jej 50 Eur na
tvorbu úspor. Súd len konštatuje (bod 12 a 13 rozsudku), že podľa tvrdenia odporkyne údajne má žiť
nadštandardným spôsobom života a upriamuje pozornosť na kúpu motorového vozidla, čo však nijako
nezdôvodňuje. Ako verejný činiteľ v roku 2015 (podotkol, že vozidlo zakúpil počas trvania pracovného
pomeru a v tom čase až do skončenia výplaty podpornej dávky v nezamestnanosti nežiadal žiadnu
úpravu výživného) bol nútený si zakúpiť funkčné motorové vozidlo, ktoré používa doposiaľ najmä



na výkon svojho mandátu poslanca, pričom vozidlo nie je žiadnej nadštandardnej kategórie, preto
argumentáciu v rozsudku považuje za nepochopiteľnú. Namietal najmä bod 22 rozsudku a stanovisko
v ňom uvedené a jeho zdôvodnenie prijíma s rozhorčením, a to najmä, že súd absolútne jednak
nepreskúmal jeho príjem v zamestnaní, v ktorom bol s ním v roku 2005 skončený pracovný pomer
výnimočným spôsobom a tento označil súd za „dobre platené miesto“. Položil otázku, že ak súd
netto príjem cca 540 Eur označuje za dobre platené miesto, potom ako vyhodnocuje napríklad príjem
sudcov, ktorý je cca 2.500 Eur mesačne. Uviedol, že sa domáha sa neplatnosti skončenia pracovného
pomeru žalobami na príslušnom súde voči jednostrannému úkonu zamestnávateľa. Poukázal aj na
to, že na poslednom pojednávaní v trvaní 6 hodín konané 19.11.2016 od 9:00 hod. do 15:00 hod.
(teda až po vynesenie rozsudku) sa bránil voči nespravodlivému „politickému“ rozhodnutiu bývalého
zamestnávateľa a v tomto spore ďalej pokračuje. Súd nemôže v konaní o zníženie výživného posúdiť
ešte pred vynesením spravodlivého rozhodnutia vo veci žalôb, ktorými sa domáha neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, či môže uplatniť ním citovaný § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého sa
zrejme možno domnievať z odôvodnenia súdu tak usudzujúc, že sa vlastne dobrovoľne vzdal svojej
práce. Tento záver ho uráža, pretože štyrmi žalobnými návrhmi sa účinne snaží domôcť spravodlivého
procesu na príslušnom súde. Toto odôvodnenie súdu by bolo prijateľné, ak by pracovný pomer
ukončil dohodou, alebo si neuplatnil svoje práva žiadnym spôsobom na súde. Konajúci súd svoje
rozhodnutie nedostatočne zdôvodňuje bez argumentácie a opretia o ustálenú judikatúru. Je pre neho
nepochopiteľné, ako súd ustanovenie § 75 Zákona o rodine vyložil v jeho situácii, ktorý nemohol nijakým
spôsobom jednostranné rozhodnutie zamestnávateľa ovplyvniť, pričom sa však jediným možným právne
dostupným prostriedkom účinne bráni. Snažil sa stať starostom mestskej časti, pričom pri takomto
príjme, ktorý by už aj súd mohol označiť ako „dobrý príjem“ bol aj pripravený sa s oprávnenou dohodnúť
na vyššom výživnom, ktoré by jej určite neupieral. Nemožno však od neho spravodlivo očakávať, aby
platil výživné v doposiaľ určenej výške, zdôrazňujúc neopodstatnenú zložku výživného (tvorba úspor),
aby platil súdom určené výživné. Namietal, že súd neprihliadol na príjem druhého povinného rodiča
a jeho možnosti, ako aj na opodstatnené výdaje a potreby oprávnenej a na jeho argumentáciu aj v
písomných podaniach a na pojednávaniach. Súd laxne, jednostranne, nedostatočne a zmätočne zhrnul
dokazovanie, rozsudok odôvodnil bez jasnej a vecnej argumentácie neopierajúcej sa o jeho relevantné
tvrdenia, preto navrhol, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec postúpil
prvostupňovému orgánu súdu na ďalšie konanie.

4. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa vyslovila názor, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam  a vychádzal zo správneho posúdenia veci,
s výrokom rozhodnutia súhlasí a nevidí dôvody k odvolaniu. Navrhovateľ naťahuje riešenie tejto
veci napriek tomu, že má dostatok finančných prostriedkov, žije nadštandardným spôsobom života,
nehľadá si zamestnanie a ďalej študuje na O. univerzite v F. - tretí stupeň práva. Súd dostatočne
zhrnul dokazovanie, jasne a vecne odôvodnil rozhodnutie na základe tvrdení tak navrhovateľa, ako
aj oprávnenej, preto nevidí dôvody na postúpenie veci na súd prvej inštancie, naopak, žiada o jeho
potvrdenie.

5. Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu oprávnenej konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
na jeho ťarchu, keďže je naďalej povinný súdom určené výživné platiť, najmä zložku, ktorá už dospelému
dieťaťu nepatrí, a to šetrenie na budúcnosť, s čím sa prvostupňový súd vôbec nevyporiadal. Oprávnená
nemôže pociťovať žiadnu ujmu, nakoľko si riadne plní svoju vyživovaciu povinnosť voči nej, aj keď
na úkor zadlžovania sa, pričom je na jeho ťarchu aj to, že spotrebované výživné sa nevracia, a teda
oprávnená nie je žiadnym spôsobom ukrátená na svojich právach. Je až trúfalé od oprávnenej, ktorá
doposiaľ nebola nútená si hľadať prácu, že on si prácu nehľadá, pretože je evidovaný ako uchádzač o
zamestnanie a musí preukazovať mesačne svoju snahu, že si prácu hľadá, čo aj činí. Nechápe, o čo
opiera oprávnená svoje tvrdenie o jeho údajnom nadštandardnom žití, keď toho času, aby dostatočne
plnil aj svoj mandát poslanca na prospech občanov, je nútený žiadať o dočasnú podporu svojich rodičov.
Oprávnenej zrejme nie je ešte známy vysokoškolský systém, čo je zjavne dané vplyvom jej matky a
otčima, ktorí vysokoškolské vzdelanie nemajú, keď uvádza, že študuje tretí stupeň práva. Toho času
je rigorozantom na O. univerzite, kde poplatky za prijatie 300 Eur hradila jeho priateľka (ako darček
k životnému jubileu 50 rokov) a ako je aj súdu známe, rigorózna forma pre rigorozanta znamená len
napísanie práce a jej obhajobu, teda sa nejedná o riadne štúdium. Podotkol, že oprávnená je študentkou
strednej školy a teda výživné, ktoré je jej toho času poukazované, najmä s ohľadom na jeho pomery
a odôvodnené potreby oprávnenej, je neprimerane vysoké, a to najmä s poukazom na to, že súd sa
nevyporiadal s položkou šetrenia pre budúcnosť. Na ďalších skutočnostiach uvedených v odvolaní, ako



aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a všetkých písomných podaiach v súdnom spise
zotrval.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd na základe včas podaného odvolania navrhovateľa preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 66 CMP (odvolací súd nie je odvolacími
dôvodmi viazaný) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods.
3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa
správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, keď návrh navrhovateľa na
zníženie výživného pre oprávnenú zamietol. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre
rozhodnutie, vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu
už v priebehu konania na súde prvej inštancie a navrhovateľ ani v priebehu odvolacieho konania
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o návrhu na zníženie
výživného.

8. Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd poukazuje na § 75 ods. 1 vety druhej
Zákona o rodine, nota bene súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď pri rozhodovaní o
návrhu vychádzal z princípu potencionality, ktorý má prednosť pred princípom fakticity v prípade, že
povinný (v tomto prípade navrhovateľ) berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú
aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť
poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na
celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam.
Žiadny účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp.
povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne
povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia,
podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, alebo na pozícii
adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo
len v minimálnej miere. Pri rozhodovaní o výživnom nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp.
podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potencionálny príjem
nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo objektívne je možné, aby zarobil s ohľadom na svoj
vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež
situáciu na trhu práce. Pre rozhodovanie o výživnom má výpovednú hodnotu zistenie potencionálnej
životnej úrovne povinného rodiča, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj finančnými nárokmi
povinného rodiča na zabezpečenie uspokojenia vlastných potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní
miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov
povinného rodiča. Častokrát totiž ochota rodiča plniť určitú výšku výživného pre svoje dieťa nezasahuje
ani jeho mesačné náklady na mobilný telefón. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 2 Zákona o
rodine, podľa ktorého potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu
povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom
rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na
uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že dôsledne vychádzajúc
z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné prihliadať na potencionálne možnosti,
schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča v prípade, ak mu v ich využití nebránia objektívne
okolnosti, za ktoré však nemožno bez ďalšieho považovať nezamestnanosť navrhovateľa od roku 2015
a ani pravidelné hlásenie sa na úrade práce nie je možné považovať za aktívny prístup vo vzťahu k
vyživovacej povinnosti, pretože rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť je povinný bez ohľadu na svoju
ekonomickú situáciu a životné náklady poskytnúť svojmu dieťaťu výživné.

9. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval skončenie pracovného pomeru navrhovateľa so
zamestnávateľom W., s.r.o. podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t.j. okamžité skončenie
pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, za stratu zamestnania, resp.



príjmu bez vážneho dôvodu, nota bene za stratu zamestnania vlastným zavinením navrhovateľa a
následne správne vychádzal pri rozhodovaní z jeho príjmu dosahovaného u tohto zamestnávateľa 540
Eur mesačne, teda z príjmu, ktorý minimálne mohol naďalej dosahovať, ktorý spolu s poslaneckou
odmenou možno hodnotiť ako príjem dostatočný pre plnenie vyživovacej povinnosti vo výške 200
Eur mesačne. K argumentácii otca o výživnom na tvorbu úspor odvolací súd poznamenáva, že
nadobudnutím plnoletosti oprávnenej sa výživné vyčlenené predchádzajúcim rozhodnutím súdu na
tvorbu úspor, stáva súčasťou bežného výživného s plnením k rukám plnoletej dcéry G.. K odvolacej
argumentácii navrhovateľa, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho žalobných návrhoch súvisiacich s
okamžitým zrušením pracovného pomeru, preto súd nemal podklad pre rozhodovanie o výživnom,
odvolací súd zdôrazňuje, že
1. ak rozhodnutím súdu bude vyslovená neplatnosť skončenia pracovného pomeru a vyplatená náhrada
mzdy, bude absentovať zmena pomerov odôvodňujúca zníženie výživného a
2. ak rozhodnutím súdu budú žaloby navrhovateľa o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zamietnuté, nebude možné stratu zamestnania, t.j. skončenie pracovného pomeru považovať inak, ako
za stratu zamestnania zavinenú navrhovateľom, nota bene obidve reálne možnosti prichádzajúce do
úvahy vo vzťahu k žalobám navrhovateľa o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru budú
irelevantné pre zníženie výživného. Odvolací súd vychádzajúc z tejto úvahy dospel k presvedčeniu,
že rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľa na zníženie výživného nemá za následok nesprávne
rozhodnutie, ako sa mylne domnieva navrhovateľ.

10. Argumentácia navrhovateľa rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a
právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči plnoletej dcére nevyvážene a dovoľuje skôr záver,
že pomery navrhovateľa sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie,
ako aj v priebehu odvolacieho konania a tento záver umocňuje aj fakt, že navrhovateľ si svoje životné
náklady zabezpečuje aj v súčasnosti, keď je evidovaný na úrade práce. V kontexte zisteného skutočného
stavu považoval odvolací súd námietky navrhovateľa za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP, s ktorým
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a dodáva, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok nezákonným
a nepreskúmateľným. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces
však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech,
resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutočný stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne
zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté ani v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej
inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným
a nepreskúmateľným.

12. Odvolací súd tiež konštatuje, že pri výživnom 200 Eur mesačne, ktoré predstavuje výživné 6,6 Eur na
jeden deň je nepochybné, že druhý rodič (matka) dopĺňa zdroj výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú
pre všestranný rozvoj oprávnenej (plnoletej dcéry) čo fakticky znamená, že podiel matky na výživnom
je porovnateľný s podielom navrhovateľa, preto sú bez právneho významu pomery matky, na ktoré sa
navrhovateľ odvoláva, ktorá dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči plnoletej dcére.



13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny a pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, obmedzil sa iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a len na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

14. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov  od  doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/1267/2015", "guid": "9effb6d7-3f8f-4b6b-8a85-ef44ad540732:966196af-7177-4edf-ad77-d2bbb09dda12", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}