Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoP/19/2014 z 21. 10. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. októbra 2014, sp. zn. 10CoP/19/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2713206180.1
Krajský súd Trnava | 10CoP/19/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2713206180.1 | 2014-10-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo, Rodinné právo – Ostatné, Ostatné
Citované ustanovenia: § 63 ods. 1 ZoR, § 75 ods. 1 ZoR, § 77 ods. 1 ZoR, § 78 ods. 1 ZoR, § 146 ods. 1 písm. a) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/58c35202-08cf-4301-8c87-624a7ee634ba
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2713206180.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713206180
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2713206180.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala vo veci starostlivosti o maloletého: W. M., nar. XX. D. XXXX, bytom u matky a zast.
opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: L. M., nar. XX. M. XXXX, bytom
N., X. O. XXX, zast. advokátkou: JUDr. Ľubica Sopková, Malacky, Pribinova 3 a otca: A. M., nar. XX.
M. XXXX, bytom R., A. XXX, o zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu
Skalica z 23. apríla 2014 č. k. 6P/171/2013 - 179 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa bežného výživného
m e n í   tak, že výživné otca na maloletého zvyšuje od 28. augusta 2013 naďalej zo sumy 92,94 eur
mesačne na sumu 195 eur mesačne a tým mení rozsudok Okresného súdu Skalica z 20. novembra
2008 č. k. 1P/145/2008-40 v časti výšky výživného.

Vo veci samej, týkajúcej sa zročného výživného, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa     m e n
í   tak, že zročné výživné za obdobie od 28. augusta 2013 do 31. októbra 2014 v sume 1.627,89 eur
povoľuje otcovi zaplatiť v splátkach po 135 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zvýšil výživné otca na maloletého (inak s nadbytočným
uvedením v tomto i vo všetkých ďalších čiastkových výrokoch s výnimkou toho o trovách konania
aj krstného mena maloletého, hoci týmto aj ním zmeňovaným rozsudkom sa rozhodovalo výlučne
o výživnom na toto jedno dieťa - pozn. odvolacieho súdu) zo sumy 92,94 eur (i tu s nadbytočným
údajom o ekvivalente v niekdajšej slovenskej mene v podobe „2.800 Sk“ - opäť pozn. odvolacieho
súdu) na sumu 180 eur mesačne s účinnosťou od 28. augusta 2013, „ktoré výživné je otec povinný
platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky“ (pričom v tomto prípade šlo
taktiež o nadbytočnosť, nakoľko platobné podmienky na výživné boli už súčasťou pôvodného rozsudku,
upravujúceho vyživovaciu povinnosť a znovu ich uvádzať by malo zmysel len vtedy, ak by aj u nich
malo dôjsť k zmene, tu to tak ale nebolo - do tretice poznámka odvolacieho súdu); II. nedoplatok na
výživnom za čas od 28. augusta 2013 do 30. apríla 2014 v sume 711,65 eur otcovi uložil zaplatiť k
rukám matky do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku; III. vyslovil, že týmto (aj rozhodnutím o
zročnom výživnom ? - otázka odvolacieho súdu) mení svoj rozsudok (Okresného súdu Skalica) č. k.
1P/145/2008-40 z 20. novembra 2008 v časti výšky výživného „otca na mal. W.“ a napokon IV. vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Takéto rozhodnutie odôvodnil vo veci
samej, týkajúcej sa bežného výživného právne ust. § 62, § 63 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77



ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení)
a § 163 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., i tohto v znení neskorších zmien a
doplnení), vecne potom záverom o len čiastočnej dôvodnosti návrhu matky (ktorým táto požadovala
zvýšenie výživného na 500 eur mesačne), majúc za to, že tu došlo k zmene pomerov (oproti času
predošlého rozhodovania) na strane všetkých pre tieto účely posudzovaných osôb. Tú predstavovali u
maloletého časový odstup od predchádzajúceho rozhodovania o výživnom (viac než 5 rokov), postup
dieťaťa z 3. do 8. ročníka základnej školy (prechod z I. na II. stupeň školského systému) a s tým spojený
nepochybný vzrast nákladov na výživu; u otca pretrvávajúci status živnostníka, vykazujúceho daňovú
stratu i znaky neochoty objasniť pomery (svoje i obchodných spoločností, ktorých je spoločníkom), resp.
tiež transakcie spôsobujúce zbavenie sa ním časti majetku a sprístupniť zákonom predpokladané údaje
i v spojení so zmenou počtu vyživovacích povinností (pri zániku jednej a pribudnutí dvoch ďalších na
celkových päť) a u matky taktiež pribudnutie jej ďalšej (jednej) vyživovacej povinnosti a pokles príjmu
(spôsobený prechodom od príjmu zo zamestnania na rodičovský príspevok doplnený ďalším príjmom,
ktoré ale v súhrne činia len cca 2/3 príjmu pôvodného). U otca vychádzal z hypotetického príjmu vo výške
dvadsaťnásobku životného minima (3.961,80 eur), zo záverov súdnej praxe, umožňujúcich z takejto
sumy na výživné použiť 20 - 30% a z potreby rozdelenia výslednej sumy medzi 5 výživou oprávnených a
na otca odkázaných osôb. Ak takto deliť sa mala suma cca 980 eur (25% z 3.961,80 eur), vysokoškolské
štúdium dvoch najstarších detí (I. a F.) odôvodňovalo pripadnutie im vyšších súm (než W.) a obdobne
to bolo u oboch najmladších detí (u ktorých za dôvod praktického vyrovnania výživného s výživným na
najstaršie deti, resp. jeho zvýšenia i nad výživné majúce sa platiť bolo treba považovať najmä nepriaznivý
zdravotný stav maloletého M.). Pri vyjdení z úvahy o výživnom na prvé, druhé, štvrté i piate dieťa
z tých, o ktorých tu je reč (W. je v rámci takéhoto výpočtu tým tretím) sumou 200 eur na každé (v
prípade M. a O. i reálne platené súhrnnou sumou 400 eur mesačne) tak na W. zvýšilo 180 eur, čo súd
prvého stupňa považoval za primerané (opätovne zdôrazňujúc najmä počet vyživovacích povinností
otca a nutnosť podieľania sa i matky na zvýšených potrebách maloletého W.). Požiadavka na zvýšenie
výživného už od 1. augusta 2012 (podľa časti odôvodnenia zjavne nesprávne „2013“) podľa neho naopak
nebola dôvodnou, keďže tu matka nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, brániace jej
v skoršom podaní návrhu. Rozhodnutie o zročnom výživnom bolo potom odôvodnené (napriek určeniu
dlhšej než zákonom predpokladanej lehoty na splnenie povinnosti) len vecne a to výpočtom dlhu a
napokon „rozhodnutie“ o trovách konania právne len odkazom na ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a
vecne povahou konania (zahájiteľného aj bez návrhu).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len matka s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) úplným
vyhovením jej návrhu, teda zvýšením výživného na 500 eur mesačne už od 1. augusta 2012.
Namietala predovšetkým tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí pre existenciu skutočností
(resp. dôkazov), neuplatnených v prvostupňovom konaní bez jej viny (§ 205 ods. 2 písm. e/ a § 205a
ods. 1 písm. d/ O. s. p.). Jedným z takpovediac kľúčových dôvodov pre rozhodnutie sa (súdu prvého
stupňa) pre konkrétnu výšku výživného bol počet vyživovacích povinností otca, v tomto prípade sa však
v čase rozhodovania v prvom stupni vychádzalo i z rozsudku Okresného súdu Malacky v konaní ním
vedenom pod sp. zn. 8P/78/2008, zvyšujúceho výživné na každé z troch najstarších detí otca (I., A.
aj F.) na sumu 200 eur mesačne a od 1. júla 2012 rušiaceho povinnosť na výživné v prípade A., po
vynesení takéhoto rozsudku ale navrhovatelia zvýšenia výživného (i tu rozumej najstaršie deti otca)
vzali svoje návrhy späť a konanie bolo následne zastavené. Za takejto situácie je podľa odvolateľky
namieste uvažovanie už len s vyživovacími povinnosťami otca k najmladším deťom (k W., M. a O.) alebo
nanajvýš s úvahou o výživnom na I. a F. sumami 116,18 eur a 99,58 eur (niekdajších 3.500 a 3.000
Sk) a preto zvýšenie výživného na maloletého v prejednávanej veci nemožno považovať za dostatočné,
argumentovala napokon matka (k otázke dôvodov pre zvýšenie výživného aj za čas pred podaním
návrhu sa však nevyjadrujúca).

Otec i opatrovník navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Otec takýto odvolací návrh
odôvodnil predovšetkým tým, že už nie je spoločníkom obchodných spoločností uvádzaných súdom
prvého stupňa, nemá v nich ani žiadnu účasť a naopak má zvýšené výdavky v súvislosti s vyživovacou
povinnosťou na telesne postihnutého syna M.; opatrovník tak potom urobil prakticky len pre stotožnenie
sa s argumentáciou súdu prvého stupňa.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. celú vec, pretože vo výslovne
napadnutej časti šlo o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa (ktoré sa mohlo začať i bez
návrhu a v ktorom tak odvolací súd nie je viazaný návrhmi vrátane tých odvolacích) a „rozhodnutie“



o trovách konania (dôvod zámerného uvedenia slova „rozhodnutie“ v úvodzovkách bude vysvetlený
neskôr) malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej. Urobil tak podľa § 214 ods. 1 O.
s. p. na pojednávaní, nakoľko považoval za potrebné čiastočne doplniť dokazovanie (či toto čiastočne aj
zopakovať) a dokazovanie takto tiež doplnil (resp. zopakoval) a to výsluchom oboch rodičov maloletého
a oboznámením sa s podstatnou časťou pripojeného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 8P/78/2008,
doplňujúcou správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica zo 6. októbra 2014, mzdovým listom
spoločnosti P. G. Z., s.r.o., N., T. X z 9. októbra 2014 a potvrdením spoločnosti W. I. (Z.) s.r.o., N.. U.
M. R. S. z 21. októbra 2014 (o dávkach a príjmoch zo zamestnania poberaných matkou), potvrdeniami
R. S., N., B. X a T. Z., oboma taktiež z 21. októbra 2014 (o návšteve školy a tréningov thajského boxu
maloletým) a tiež potvrdením o daňovom priznaní otca za rok 2013 s prílohami. Na takomto skutkovom
základe potom dospel k záveru, že i keď s názorom súdu prvého stupňa o premrštenosti požiadaviek
matky (čo do výšky požadovaného výživného aj obdobia, v ktorom by k tomuto malo dôjsť) možno
súhlasiť, toto nemôže platiť celkom bez výhrad, nakoľko i so zreteľom k výsledku konania na súdoch
v Malackách a v Bratislave sa zvýšenie výživného v prejednávanej veci (na maloletého W.) predsa
len nejavilo celkom primeraným okolnostiam prípadu v tejto veci (rozumej dostatočným), tým (a tiež
časovým rozostupom medzi rozhodnutiami súdov oboch stupňov) bola spôsobená tiež nutnosť korekcie
rozhodnutia o už zročnom výživnom a popri tom tu boli aj niektoré nedostatky týkajúce sa najmä výroku
napadnutého rozsudku, vyžadujúce si jeho zmenu (pokiaľ šlo o vec samu) a čiastočne i zrušenie (v časti
trov konania).

Takto bolo treba na problém predostieraný i odvolaním nazerať najmä preto, že odvolací súd nemal
dôvod nesúhlasiť s argumentáciou súdu prvého stupňa založenou primárne na uplatnení úpravy z
ustanovení § 63 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 vety druhej a tretej a § 78 ods. 1 Zák. o rodine. Z tých prvé
zakotvuje tzv. edičnú (alebo tiež notifikačnú) povinnosť výživou povinného rodiča v postavení poberateľa
príjmov z inej než závislej činnosti, ktorou je povinnosť prakticky všetkých podnikajúcich rodičov
preukázať súdu svoje príjmy, predložiť mu (a to i bez výslovnej požiadavky súdu) podklady nevyhnutné
na zhodnotenie majetkových pomerov a umožniť tiež zistenie ďalších skutočností (významných pre
rozhodovanie o výživnom) sprístupnením aj inak chránených údajov, pričom dôsledkom nesplnenia
takejto povinnosti (ale aj urobenia tak len nedostatočne a to predovšetkým s privodením tým pochybností
o úprimnosti snahy rodiča, o ktorého sa tu jedná, vniesť do svojich majetkových pomerov dostatočné
jasno) je nástup zákonnej fikcie príjmu takéhoto rodiča vo výške dvadsaťnásobku sumy životného
minima (ktoré minimum už v čase začatia konania v prejednávanej veci i rozhodovania v prvom stupni
činilo sumu 198,09 eur a jej 20-násobok sumu nachádzajúcu sa aj v odôvodnení napadnutého rozsudku,
v tejto súv. por. i čl. I § 2 písm. a/ zákona č. 601/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
najmä v znení § 1 opatrenia č. 186/2013 Z. z., vydaného na základe splnomocnenia v ust. § 5 ods.
6 zákona). Podstatou úpravy z ustanovenia druhého je vymedzenie zákonných kritérií pre určovanie
výživného, ktorými sú odôvodnené potreby výživou oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové
pomery výživou povinného s tým, že u výživou povinného platí princíp tzv. potencionality (tu rozumej
prihliadanie na objektívne dosahovateľné schopnosti, možnosti a majetkové pomery bez ohľadu na
reálny stav, pokiaľ k tomuto došlo za cenu podstupovania výživou povinným rizík taktiež v zákone
vypočítaných). Ďalšie dve z vyššie spomínaných ustanovení vymedzujú pravidlo priznávania výživného
len od začatia konania a nutnosť existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa na použitie výnimky z
takéhoto pravidla (kde inak možno uviesť, že takáto úprava je nesporným odklonom dnes platného Zák.
o rodine od niekdajšej úpravy rodinného práva, ktoré naopak možnosť spätného priznania výživného na
maloleté deti za čas troch rokov pred začatím konania nepodmieňovalo prakticky ničím, v tejto súv. pre
prípad záujmu por. tiež § 98 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb.) a ani to ostatné nie je pre robenie zásahov
do skorších rozhodnutí o výživnom bez významu (ale práve naopak), keďže práve v ňom sa nachádza
tzv. klauzula „rebus sic stantibus“ (zmeny pomerov).

Zmena pomerov a ňou odôvodnená možnosť zmeny rozhodnutia o výživnom je pritom tým, medzi čím
je vzťah príčiny a následku, pričom jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry)
v príslušnej oblasti (výživného) je to, že dôvodom pre zmenu rozhodnutia o výživnom je vždy len taká
zmena pomerov, ktorá má charakter podstatnej zmeny okolností rozhodujúcich pre určenie výživného.
Pre záver o existencii takejto zmeny je tak nevyhnutné zistenie kritérií rozhodujúcich pre určenie
výživného ako v čase pôvodného rozhodovania (rozumej v čase rozhodovania rozsudkom majúcim
sa zmeniť), v čase rozhodovania o zmene a prípadne i v príslušnom časovom úseku medzi takto
vymedzenými hranicami a následné porovnanie takýchto kritérií, ich komplexné zhodnotenie a následné
ustálenie, či tieto v ich súhrne odôvodňujú záver o zmene pomerov naznačenej už vyššie a ak áno, v



akom smere (dôvod pre zvýšenie výživného, pre jeho zníženie, či dokonca pre zrušenie skôr uloženej
povinnosti platiť výživné), rozsahu (miera zvýšenia či zníženia výživného) a aj od ktorého času (hľadisko
nástupu zmeny pomerov v rámci obdobia sledovaného obvykle návrhom na začatie konania o úprave
rozsahu skôr určenej vyživovacej povinnosti). O rozhodujúcich kritériách už reč bola, prípadné zmeny
v nich však nemusia byť vždy jednosmernými (kedy ide o určitý ideál, pri ktorom viacero čiastkových
zmien v ich súhrne podporuje jednu a tú istú úpravu miery skôr určenej vyživovacej povinnosti), ale
môžu byť i takými, pri ktorých zmena na jednej strane vzťahu je vyvažovaná protichodnou zmenou na
strane druhej (napr. nárast potrieb výživou oprávneného dieťaťa je sprevádzaný stratou zamestnania
výživou povinného rodiča, alebo nástupom ďalšej vyživovacej povinnosti, ako aj v prejednávanej veci), či
dokonca tu môže byť aj podstatnejšia zmena len jedného z viacerých kritérií (bez zodpovedajúcej zmeny
na druhej strane tzv. vyživovacieho vzťahu), ktorá však sama osebe zakladá právom predpokladanú
zmenu pomerov.

V prejednávanej veci potom ani nebolo sporu o tom, že tu u maloletého i oboch jeho rodičov nastali
zmeny odôvodňujúce zmenu rozhodnutia o výživnom a to práve matkou požadovaným zvýšením
výživného, k zhode však nedošlo v otázke časového nástupu zvýšenia a jeho miery. V tejto veci pritom
nešlo o jednoduchý vyššie naznačený jednosmerný pohyb vo všetkých kritériách rozhodných pre určenie
výživného, keďže tu popri náraste potrieb maloletého a poklese príjmu jeho matky (ktorej pribudla i ďalšia
vyživovacia povinnosť k maloletej I., nar. XX. P. XXXX) došlo aj k zmene počtu vyživovacích povinností
otca (narodením sa i tomuto ďalších a to dokonca dvoch detí - najskôr M., nar. X. M. XXXX a neskôr
O., nar. XX. O. XXXX). Tomu však na druhej strane zodpovedala i potreba úvahy o zvýšení príjmu otca
(hoc aj len za použitia fikcie podľa § 63 ods. 1 Zák. o rodine) a možnosti na zvýšenie výživného tu
preto boli. Už tu sa ale žiada poznamenať, že so zreteľom k nutnosti usudzovania na plné vykrývanie
vyživovacej povinnosti matky oboch najmladších detí otca H. S. osobnou starostlivosťou o takéto deti (u
M. pre jeho zdravotný stav a u O. pre nepochybne ešte útly vek) bolo treba s poskytovaním výživného na
tieto deti v peňažnom vyjadrení uvažovať len u ich otca (totožného s otcom maloletého W., o ktorého ide
v prejednávanej veci) a nech aj podobná situácia (ako u matky najmladších detí otca) nastala i u matky
maloletého W. (ktorá je aj matkou maloletej I., narodenej len krátko po narodení otcovho syna M., ktorá
sa - rozumej matka - taktiež len krátko pred rozhodovaním odvolacieho súdu po skončení poberania
rodičovského príspevku vrátila do práce „zanechanej“ pred nástupom na materskú dovolenku), v jej
prípade miera uspokojovania ňou potrieb takéhoto dieťaťa nemala (na rozdiel od otca) pre rozhodnutie v
prejednávanej veci priamy význam. Muselo to tak byť preto, že vo vzťahu k skupine všetkých detí oboch
rodičov maloletého W. mal otec vyživovaciu povinnosť s potrebou jej vyjadrenia v peniazoch ku všetkým
s výnimkou A. M. (dielom preto, že nebol rodičom majúcim stále na výživu odkázané deti v osobnej
starostlivosti a dielom preto, že len na ňom bola úloha vykrývať potreby aj vyživovaciu povinnosť inak
pripadajúcu na matku osobne sa starajúcu o obe jeho najmladšie deti) a naopak matka mala takúto
povinnosť (a aj to len čiastočne) iba u W. (u ktorého s prihliadnutím na vek plné vykrývanie vyživovacej
povinnosti osobnou starostlivosťou už do úvahy nepripadalo a miera vykrývania potrieb maloletej I. zo
strany jej otca bola pre rozhodovanie v prejednávanej veci bez právneho významu, nakoľko otec I.
G. obdobne ako matka M. a O. M. do okruhu osôb spoločne posudzovaných pre účely výživného na
maloletého W. nespadali).

Ak odvolací súd nemal zásadné výhrady ani voči tomu, ako súd prvého stupňa ustálil časť príjmu otca
použiteľnú na výživné (keď medzi skutočnými 25% zo sumy 3.961,80 eur, teda sumou 990,45 eur a
okresným súdom uvažovanou sumou 980 eur nebol priepastný rozdiel), súhlasiť však bolo treba s
námietkou matky, podľa ktorej uvažovanie na dcéry otca I. a F. s výživným až 200 eur na každú nemalo
už po skončení konania o zvýšenie výživného na tieto deti bez vecného rozhodnutia opodstatnenie;
úlohou pre odvolací súd bolo len čo najspravodlivejšie rozdeliť podiely všetkých detí otca na vyššie
uvedenej sume.

Späťvzatie návrhov na zvýšenie výživného v konaní Okresného súdu Malacky sp. zn. 8P/78/2008
privodilo (pokiaľ šlo o čas rozhodný aj pre posúdenie nárokov maloletého W.) zrušenie rozsudku
zvyšujúceho výživné na I. i F. M. (rozsudku Okresného súdu Malacky zo 4. decembra 2013 č. k.
8P/78/2008-907) a zastavenie konania (k čomu došlo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 17.
júla 2014 č. k. 11CoP 146/2014-924). S tým bolo spojené i obnovenie stavu určenia výživného na tieto
deti otca v čase tomuto predchádzajúcom, u ktorých preto zo sumy 990,45 eur šlo odpočítať len sumy
priznané im ešte v konaní Okresného súdu Malacky sp. zn. 8P 49/1998 (rozsudkom z 26. augusta 2004,
z ktorého bol takto aj podľa § 135 ods. 2 O. s. p. povinný vychádzať i tunajší súd), teda sumy 116,18 eur



a 99,58 eur. Tie v súčte predstavujú 215,76 eur a pre nikým nepopieraný zánik vyživovacej povinnosti
otca k A. M. tak na W., M. a O. pripadalo spolu 774,69 eur (990,45 - 215,76).

Z takejto sumy bolo podľa odvolacieho súdu pre zdravotné postihnutie M. a opäť nikým
nespochybňované objektívne najvyššie výdavky spojené s potrebami takéhoto dieťaťa namieste
uvažovať s polovicou preň. Takáto polovica činila sumu cca 387 eur (774,69 : 2) a na obe ďalšie deti
použiteľným bol zvyšok. Ten navzdory vyššiemu veku maloletého W. bol dôvod rozdeliť na polovicu,
keď rozdiely medzi potrebami detí vyššieho a nižšieho veku nie sú tak zásadnými, matka nepreukázala
mimoriadne výdavky spojené s potrebami tohto dieťaťa (vyžadujúce si či už ňou požadované výživné
alebo vyšší podiel zo sumy pripadajúcej na základe vyššie podaných úvah naň a na maloletého O.) a
úlohu tu muselo zohrať i to, že v prípade O. suma majúca mu takto pripadnúť predstavuje výživné za
oboch jeho rodičov, kým u W. ide iba o diel pripadajúci na otca (so zvyškovou povinnosťou matky, ktorej
vyživovacia povinnosť už nie je krytá v celom rozsahu výkonom osobnej starostlivosti).

Pretože presná polovica z 387 eur je 193,50 eur, takúto sumu bol dôvod i pre účely prehľadnosti
zaokrúhliť na najbližšiu sumu deliteľnú piatimi (na 195 eur) a odvolací súd sa napokon v zhode
so súdom prvého stupňa nestotožnil s požiadavkou matky na zvýšenie výživného už od 1. augusta
2012 (kde dôvody majúce byť hodnými osobitného zreteľa a opísané až na pojednávaní odvolacieho
súdu ako psychické problémy maloletého a komplikovanosť situácie v rodine mali charakter príliš
všeobecnej a preto neakceptovateľnej argumentácie), muselo to viesť k zmene napadnutého rozsudku
vo veci samej, týkajúcej sa bežného výživného, podľa § 220 O. s. p. tak, ako to vyplýva z prvej vety
výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu (ktorej podstatou okrem zmeny sumy zvýšeného výživného
bolo 1. odstránenie nadbytočností reprezentovaných menom maloletého, sumy pôvodného výživného
v slovenských korunách a platobných podmienok na výživné a 2. naviazanie konštatovania zmeny
skoršieho rozhodnutia o výživnom len na tú časť nového rozhodnutia, ktorá takýto charakter skutočne
má - nakoľko rozhodnutie o zročnom výživnom je len sekundárnym produktom rozhodnutia o zvýšení
výživného a týmto rozhodnutím k žiadnej zmene skoršieho rozhodnutia o výživnom nedochádza).

Nielen pre práve opísanú zmenu napadnutého rozsudku v časti bežného výživného, ale aj pre odstup
času medzi rozhodnutím takýmto rozsudkom a vydaním zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu
potom nutnou bola i zmena rozhodnutia o výživnom už zročnom.

Za obdobie od 28. augusta 2013 do 31. októbra 2014 (odvolací súd rozhodoval až po 15. dni v mesiaci
október a takto za stavu zročnosti výživného už aj za takýto mesiac) mal otec pri bežnom výživnom
195 eur zaplatiť 2.755,16 eur (25,16 eur ako pomernú časť za 4 z 31 dní v auguste 2013 + 2.730 eur
ako 14-násobok výživného za ucelené mesiace september 2013 - október 2014 a pri platení ním len
pôvodného výživného a aj toho s výpadkom za 2 mesiace (máj a august 2014) zaplatil iba 1.127,27 eur
(11,99 eur pomernej časti za august 2013 + 12 x 92,94). Sumou majúcou sa zaplatiť na už zročnom
výživnom bol preto rozdiel oboch súm zhora 1.627,89 eur (2.755,16 - 1.127,27). Na ten podľa názoru
odvolacieho súdu nebol dôvod v súlade s ustanovením § 160 ods. 1 O. s. p. nepovoliť splátky, nakoľko
na schopnosť zaplatiť celú sumu naraz tu s prihliadnutím k všetkému uvedenému vyššie neboli podklady
(fiktívny príjem v tomto prípade rozhodujúcim nebol), rozhodnutie o splátkach znižuje riziko vystavenia
výživou povinného do stavu neschopnosti platiť bežné výživné a odvolací súd ani v tejto veci nevidí
dôvod ustupovať od toho zo svojich konštantne prezentovaných názorov, podľa ktorého maloletému
dieťaťu musí byť na prospech, pokiaľ sa mu bude dostávať na zročnom výživnom síce menších súm,
avšak po dlhší čas. Vedený týmito úvahami, berúc však do úvahy i doterajšiu platobnú disciplínu otca
(vyčkávajúceho s platením vyššieho výživného až na rozhodnutie odvolacieho súdu) potom odvolací
súd mal za to, že postačovať bude rozvrhnutie splátok na obdobie približne jedného roka, takto dospel
i k záveru o výške mesačnej splátky už zročného výživného 135 eur (1.627,89 : 12) a podľa § 220 O.
s. p. preto zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i v časti zročného výživného, tu spôsobom
podávajúcim sa z druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu (keď inak časťou odôvodnenia
prislúchajúcou k takejto časti rozhodnutia napravil i opomenutie súdu prvého stupňa argumentovať v
časti zročného výživného aj právne).

Napokon podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a i/ O. s. p. musel byť zrušený výrok napadnutého rozsudku
o trovách konania a odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol preto, že vo veciach
starostlivosti súdu o maloleté deti (o akú šlo aj v prejednávanej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať
aj bez návrhu a v tom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (práve podľa



okresným súdom spomenutého, avšak necitovaného a ani nevyloženého ustanovenia § 146 ods. 1 písm.
a/ O. s. p.). Ide tu na jednej strane o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia
vo veci samej má zásadne rozhodnúť aj o povinnosti na náhradu trov konania (tu por. ust. § 155 ods. 1
vety druhej O. s. p.), na strane druhej potom zároveň o bezvýnimočné pravidlo majúce sa uplatniť práve
v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu. V takýchto prípadoch odpadá sama podstata rozhodovania
(voľba súdu medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami) a jediná možnosť prevzatia do
výroku rozhodnutia len zákonnej úpravy (bez možnosti sa od nej akokoľvek odchýliť) spôsobuje, že tu
o rozhodnutie ani reálne nejde a práve to tu činí „rozhodnutie“ o trovách konania nadbytočným.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom (v spojení s
rozsudkami mu predchádzajúcimi) nebudú plnené dobrovoľne za určených podmienok, možno sa ich
splnenia domáhať exekučne.