{"guid": "3c007382-2b06-430f-b35f-8aee1426d4bf:8b6349da-6943-40b9-8331-e96a78df987d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1", "spisova_znacka": "14Cob/195/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/195/2015 z 28. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. júna 2016, sp. zn. 14Cob/195/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1", "identifikacne_cislo": "5113217509", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Badíková", "sudca_id": 348, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jarmila-badikova-348", "datum_vydania": "2016-06-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-3", "nazov": "§ 151 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-4", "nazov": "§ 224 ods. 4 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-151", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-212", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b6349da-6943-40b9-8331-e96a78df987d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/195/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217509
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113217509.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu:
ATO, s.r.o., so sídlom Štrková 1001/42, 010 01 Žilina, IČO: 36 661 996, právne zastúpeného +ULTRA
Legal s.r.o., advokátní kancelář, so sídlom Sokolovská 270/201, Vysočany, 190 00 Praha 9, Česká
republika, IČ: 02 894 742, organizačná zložka pre Slovenskú republiku +ULTRA Legal s.r.o., advokátní
kancelář, organizačná zložka, so sídlom Zelená 2, 811 01 Bratislava, IČO: 47 255 480, proti žalovanému:
Ján Gancár, ml.-AUTOPREPRAVCA, s miestom podnikania Škultétyho 1, 010 01 Žilina, IČO: 34 710 965,
právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 167/13, 010
01 Žilina, IČO: 47 232 072, v konaní o zaplatenie 4.796,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 170/2013-122 zo dňa 16.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 170/2013-122 zo dňa 16.10.2015 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.796,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne počítané zo sumy 4.796,23 Eur od 27.02.2013 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku,    p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.796,23 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítané zo sumy 4.796,23 Eur od 27.02.2013 do
zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania
účastníkov súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 536 ods. 1, 2 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ,          § 369 ods. 1 a 2 OBZ, §
1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka,
§ 369c ods. 1 OBZ,  § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, § 43 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), okresný
súd žalobe vyhovel. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich
záväzkov, okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodnoprávny. Primárne okresný súd
posudzoval otázku, či medzi účastníkmi konania bol založený záväzkovo-právny vzťah z titulu zmluvy
o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka alebo uplatnenie nároku z titulu vadného plnenia
podľa       § 564 OBZ, s použitím § 436 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka, t.j. uplatnenie vady
opravou veci. Zmluva zásadne vzniká na základe návrhu na uzavretie zmluvy a prijatím návrhu, a to



za predpokladu, že návrh na uzavretie zmluvy a jeho prijatie zodpovedá náležitostiam vyžadovaným
zákonom a skutočnej vôli konajúcich osôb. Právotvorným účinkom je zmluvný konsenzus, od ktorého
sa odvíjajú ďalšie práva a povinnosti účastníkov zmluvy. Obsah zmluvy potom určujú práva a povinnosti
jej účastníkov, a preto o tom, aký bude obsah konkrétnej zmluvy, rozhoduje vôľa účastníkov zmluvy.
Zákonná úprava pripúšťa, aby účastníci menili obsah zmluvy, pričom súd je oprávnený obsah zmluvy
len vyložiť, pokiaľ je obsah zmluvy medzi účastníkmi sporný. Z § 43 Občianskeho zákonníka vyplýva
účastníkom zmluvného vzťahu povinnosť formulovať zmluvy jasným a zrozumiteľným spôsobom, aby sa
tak predišlo možným sporom. Pri zisťovaní výkladu obsahu zmluvy okresný súd posudzoval správanie
sa účastníkov zmluvy pred jej uzavretím a počas negociačného procesu, pričom okresný súd predmetom
dokazovania učinil posúdenie úmyslu konajúcich osôb, prejav vôle účastníkov a následné správanie
sa strán postupom podľa § 266 OBZ, a to najmä z pohľadu posúdenia obsahu právneho úkonu a jeho
podradenia pod príslušnú právnu normu.

Z vykonaných dôkazov (výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka P. F.) okresný súd zistil,
že žalobca v súvislosti so zistenou poruchou na motorovom vozidle prejavujúcou sa klepaním motora
objednal si u žalobcu diagnostiku predmetnej poruchy a jej opravu. V čase, keď návrh zmluvy (ofertu)
adresoval žalobcovi, žalovaný nemal a nemohol mať vedomosť o príčinách prejavujúcej sa vady a
okolnostiach, ktoré poruchu spôsobili. V uvedenom štádiu kontraktačného procesu nemožno postup
žalovaného objektívne posúdiť ako uplatnenie nárokov z titulu vadného plnenia, ak príčina prejavujúcej
sa poruchy na vozidle žalovanému nebola známa. Žalobca akceptoval objednávku žalovaného, pristúpil
k vykonaniu opravy, a to v dvoch fázach, v prvej fáze pozostávajúcej z diagnostikovania prejavujúcej
sa vady a následne vykonanej opravy vozidla. Zákonná úprava obsiahnutá v OBZ pre zmluvu o dielo
podľa § 536 a nasl. OBZ nevyžaduje pre uzavretie zmluvy písomnú formu, pričom ako podstatné časti
zmluvy zákon vymedzuje dohodu o predmete plnenia a dohodu o cene. Už zo samotnej povahy diela
bolo zrejmé, že potrebný rozsah vykonávanej opravy bol určovaný priebežne počas trvania záväzkovo-
právneho vzťahu v súvislosti s diagnostikou poruchy motorového vozidla a v súlade s požiadavkami
žalovaného na rozsah vykonávanej opravy. Pojem dielo zákonná úprava vymedzuje v  § 536 ods. 2
OBZ, medzi ktoré zahŕňa údržbu určitej veci a vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci.
Zo žiadneho z vykonaných dôkazov však nevyplynulo, že by žalovaný v súvislosti s požiadavkou na
vykonanie opravy vozidla požadoval opravu ako zodpovednostný nárok z titulu vadného plnenia, pričom
tento záver okresného súdu korešpondoval s tvrdením žalovaného, ktorý v rámci záverečného prednesu
uviedol, že mu bola zrejmá odplatnosť zmluvy, avšak predpokladal, že žalobca zohľadní pri vyúčtovaní
ceny diela svoju zodpovednosť za vzniknutú škodu. Napriek tomu, že opravou veci sa spravidla rozumie
činnosť, ktorou sa odstraňujú vady veci, následky jej poškodenia alebo účinky jej opotrebenia, v kontexte
vyššie uvedených skutočností okresný súd posúdil obsah záväzkovo-právneho vzťahu ako práva a
povinnosti účastníkov zo zmluvy o dielo, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného v súlade
s objednávkou žalovaného vykonať opravu motorového vozidla v žalovaným požadovanom rozsahu.
Ďalšou podstatnou náležitosťou zmluvy je dohoda o cene diela, pričom táto zákonná požiadavka v
zmysle § 536 ods. 3 OBZ je splnená aj vtedy, ak zmluvné strany prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez
dohody o cene. Napriek tomu, že žalovaný poprel, že by medzi účastníkmi bola riešená otázka ceny
vykonávanej opravy, súčasne potvrdil, že vychádzal z odplatnosti dohodnutého diela, pričom právny
zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 07.02.2014 výslovne potvrdil, že výšku fakturácie žalovaný
nespochybňuje, avšak túto považuje za škodu na vozidle, ktorá bola spôsobená žalobcom. Okresný súd
posúdil, že medzi účastníkmi došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o dielo
podľa § 536 a nasl. OBZ s jeho podstatnými náležitosťami vymedzenými zákonom.

Okresný súd ďalej uviedol, že napriek tomu, že žalovaný sa v konaní voči žalovanej pohľadávke bránil
započítaním svojej pohľadávky z titulu náhrady škody voči pohľadávke žalobcu a súčasne dôvodnosť
žalovanej pohľadávky namietal z iných dôvodov, v procesnej rovine posúdil takto formulovanú námietku
žalovaného ako obranu voči žalovanej pohľadávke, nakoľko jej nezohľadnenie by vyvolalo len ďalší
súdny spor účastníkov o náhradu škody.

Z vykonaných dôkazov mal okresný súd preukázané, že žalovaný objednal vykonanie opravy dňa
25.01.2013, pričom k vykonaniu opravy a odovzdaniu vozidla podľa obsahu faktúry č. 201300111
došlo dňa 12.02.2013. Faktúra obsahuje špecifikáciu predmetu plnenia, súpis prác a dodávok podľa
druhu, množstva, jednotkovej ceny a celkovej fakturovanej sumy 4.796,23 Eur s uvedeným dátumom
splatnosti 08.02.2013. Žalobcom vystavenú faktúru žalovaný opatril poznámkou, že prevzal faktúru a
s touto nesúhlasí (č.l. 14-15 spisu). Pri ustálení okamihu splatnosti ceny vykonávanej opravy okresný



súd vychádzal z tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 25.09.2015, ktorý k splatnosti vykonanej opravy
uviedol, že pri uvedení dátumu splatnosti na faktúre 201300111 došlo k zrejmej nesprávnosti, keď
uvedený dátum nezohľadňuje obchodnú zvyklosť, podľa ktorej sa termín splatnosti viaže na lehotu 14
dní od vystavenia faktúry. S ohľadom na dátum dodania služby dňa 12.02.2013 mal byť podľa tvrdenia
žalovaného správne uvedený termín splatnosti dňa 26.02.2013. „S prihliadnutím na výpoveď odporcu
ako účastníka konania súd ustálil, že k omeškaniu odporcu mohlo dôjsť až dňa 27.02.2013, t.j. dňom
nasledujúcim po dni lehoty splatnosti žalovanej faktúry a vo väzbe na uvedenú splatnosť aj k vzniku
nároku na úroky z omeškania pre nezaplatenie ceny diela. Ťažisko obrany odporcu voči žalovanej
pohľadávke teda spočívalo v tvrdení, že vadným vykonaním opravy motorového vozidla v septembri
2012 vznikla odporcovi škoda na motorovom vozidle vo výške zodpovedajúcej nákladom odporcu
potrebným na odstránenie následkov poškodenia motorového vozidla. Súd preto podrobil dokazovaniu
skutočnosti rozhodné pre posúdenie vzniku nároku odporcu na náhradu škody, a to porušenie právnej
povinnosti na strane navrhovateľa vykonať opravu vozidla riadne, príčinnú súvislosť medzi porušením
povinnosti a vzniknutou škodou a samotnú škodu.“ Žalobca od začiatku konania uvádzal, že rozsah
opravy a prehliadky motorového vozidla v septembri roku 2012 bol určený objednávkou žalovaného,
„ktorá nezahŕňala kontrolu ventilov, čo vyplývalo aj z predmetu fakturácie, ktorá je obsahom listinného
dôkazu na č.l. 53 - faktúra č. 201200688. Podľa tvrdení navrhovateľa boli jednotlivé položky fakturácie
s odporcom prekonzultované a odporcom fakturovaná cena diela zaplatená“.

Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že v rámci opravy vozidla dňa 25.09.2012 s poukazom na
rozsah nabehnutých kilometrov a plán servisnej údržby motorového vozidla, žalovaný požadoval od
žalobcu vykonanie servisnej kontroly v rozsahu označenom M4 podľa plánu údržby, ktorý je obsahom
listinného dôkazu na č.l. 65-66 spisu. Žalobca tvrdenia žalovaného k rozsahu požadovanej opravy v
septembri 2012 poprel. „Poukázal na obsah faktúry, v ktorej boli jednotlivé položky fakturované v súlade
s objednávkou odporcu. Uviedol, že v danom prípade išlo o bežnú kontrolu vozidla, ktorá spočívala
predovšetkým vo vizuálnej kontrole podvozku vozidla a kontrole ďalších bežných častí. Uviedol, že
odporca zo servisnej knižky, ktorú má k vozidlu k dispozícii, mal možnosť skontrolovať jednotlivé úkony,
ktoré boli navrhovateľom na vozidle vykonané a následne fakturované, avšak žiadne námietky k rozsahu
vykonávanej opravy vozidla navrhovateľovi neadresoval. Výpoveď odporcu potvrdil svedok P. W. - vodič
odporcu, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že za účelom vykonania servisnej prehliadky
M4 prišiel v objednaný deň spolu s odporcom do servisu navrhovateľa, kde odporca v prítomnosti
svedka prijímaciemu technikovi oznámil požiadavku na prehliadku M4. Meno prijímacieho technika
svedok nevedel bližšie označiť. Po skončení opravy vodič vozidlo prevzal a na vozidle odišiel. K otázke
vystavenia zákazkového listu sa svedok nevedel vyjadriť.“

Vzhľadom na kumulatívne stanovené podmienky vzniku nároku na náhradu škody sa okresný súd
súčasne zaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou
(tzv. kauzálny nexus). V priebehu súdneho konania žalobca predložil do obsahu spisového materiálu
znalecký posudok č. 6/2014 vypracovaný znalcom Ing. Jánom Závodným, PhD. zo dňa 03.04.2014, ktorú
listinu okresný súd v procese dokazovania hodnotil ako listinný dôkaz vzhľadom na jeho predloženie
stranou sporu. Úlohou znalca bolo zistenie príčiny poškodenia motora, posúdenie otázky, či príčinou
poruchy bola zle vykonaná oprava alebo zanedbaná údržba a či je technicky možné zistiť takúto poruchu
pri technickej prehliadke pri nastavovaní ventilových vôlí. Zo záverov vypracovaného znaleckého
posudku vyplývalo, že príčinou poškodenia motora bolo prasknutie ventilovej pružiny v dôsledku
únavového lomu, ktoré malo za následok uvoľnenie poistky na drieku ventila a následné uvoľnenie
ventila. Po strete „piesta s ventilom došlo k ohnutiu ventila a neskôr k úplnému jeho odlomeniu, ktorý
následným pohybom v spaľovacom priestore a v dôsledku nárazov na čelo piestu a hlavu valcov
tieto deformoval, pričom celý proces bol sprevádzaný klepotavým zvukom motora. Znalec vylúčil ako
príčinu poruchy zle vykonanú opravu alebo zanedbanú údržbu. Uviedol, že za predpokladu, že by bolo
odmontované ventilové veko, boli by vidieť ventilové pružiny s vahadlami a zdvíhacími tyčkami. Takúto
operáciu je potrebné vykonať pri nastavovaní ventilových vôlí. Z technického hľadiska je nemožné
predpokladať únavový lom vinutej ventilovej pružiny a vizuálne zistenie tejto vady. Z uvedeného vyvodil
záver, že bez ohľadu na nastavenie ventilovej vôle, táto okolnosť nemá príčinnú súvislosť so vznikom
poruchy zlomením vinutej ventilovej pružiny. Zásadne vylúčil, že by bolo technicky možné zistiť takúto
poruchu pri vizuálnej technickej prehliadke a pri nastavovaní ventilových vôlí“.

Žalovaný namietol závery žalobcom predloženého znaleckého posudku, nakoľko nebolo jednoznačne
preukázané, že diely motora, ktoré znalec posudzoval, pochádzali z predmetného motorového



vozidla žalovaného. Žalovaný namietol objektivitu znaleckého posudku s poukazom na skutočnosť,
že znalec vychádzal zo skutkových tvrdení účastníkov na súdnom pojednávaní dňa 07.02.2014, s
predpokladaným prihliadnutím na záujem žalobcu v súdnom konaní, čomu prispôsobil aj výsledok
znaleckého dokazovania. Žalovaný teda „namietol správnosť a opodstatnenosť záverov znalca v
znaleckom posudku a opakovane zdôraznil, že príčinu poškodenia motora odporca zistil až z obsahu
predloženého znaleckého posudku. Do okamihu jeho vypracovania táto príčina odporcovi oznámená
nebola. Odporca naďalej zotrvával na svojom tvrdení, že príčinou poškodenia bola zanedbaná oprava
vozidla dňa 25.09.2012. Z informácií, ktoré odporca získal v spoločnosti IVECO, zistil, že k prasknutiu
ventilovej pružiny spravidla nedochádza, pričom tieto pružiny sú dimenzované na používanie vo väčšom
rozsahu. Svoje pochybnosti o objektívnosti záverov znaleckého posudku oprel odporca  aj o skutočnosť,
že k vypracovaniu znaleckého posudku došlo v lehote 3 dní od jeho zadania. Odporca navrhoval v
konaní nariadiť znalecké dokazovanie súdom za účelom preukázania rozhodných skutočností. Súčasne
však uviedol pochybnosť o možnosti identifikovať náhradné diely, ktoré mali byť znalcom posudzované
ako náhradné diely z motora vozidla aj s prihliadnutím na dobu, po ktorú mali byť tieto náhradné diely
v dispozícii navrhovateľa.“

Pokiaľ išlo o medzi účastníkmi sporné tvrdenie o existencii záruky za vykonávanú opravu a jej rozsah,
tak okresný súd poukázal na § 429 a nasl. OBZ, podľa ktorého OBZ vymedzuje pojem záruka ako
záväzok predávajúceho, že dodaný tovar (poskytnuté plnenie) bude po určitú dobu spôsobilý na použitie
na dohodnutý, inak obvyklý účel, alebo že si zachová dohodnuté, inak obvyklé vlastnosti. Na platnosť
záručného záväzku sa však vyžaduje písomná forma a určenie záručnej lehoty, ktorá v posudzovanom
prípade nebola v konaní preukázaná. Napriek rozdielnym vyhláseniam účastníkov konania nie je možné
v danom prípade posudzovať objektívnu zodpovednosť zo záruky, ktorá medzi účastníkmi nebola platne
dojednaná. „Na otázku, či náhradné diely, ktoré boli predmetom znaleckého posúdenia, pochádzali z
poškodeného motorového vozidla odporcu, súd vypočul navrhovateľom označeného svedka C. U., ktorý
vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil okolnosť, že náhradné diely motorového vozidla odporcu boli
uskladnené u navrhovateľa od okamihu vykonania opravy až po vypracovanie znaleckého posudku s
tým, že na základe požiadavky navrhovateľa miesto ich uloženia svedok navrhovateľovi označil.“

Výpoveďou svedka P. F. okresný súd zistil, že svedok v postavení podnikateľa vykonával na základe
požiadavky žalobcu opravu motora v rozsahu vyplývajúcom zo zákazkového listu č. 43/2013 s termínom
dokončenia prác dňa 07.02.2013, pričom cenu vykonanej opravy žalobca zaplatil v celkovej sume
640,83 Eur na základe pokladničného dokladu zo dňa 07.02.2013 (č.l. 98 spisu). „Svedok vo svojej
svedeckej výpovedi označil ako príčinu poruchy motorového vozidla prasknutú pružinu ventila a súčasne
jednoznačne potvrdil, že nastavenie ventilov nemá vplyv na prasknutie pružín, ktoré je ovplyvnené
kvalitou použitého materiálu. Uviedol, že k prasknutiu pružín dochádza v častých prípadoch, v dôsledku
čoho následne vzniká porucha na motore. Svedok vylúčil, že by bolo možné identifikovať totožnosť
pružiny z fotodokumentácie vo vzťahu k opravovanému motorovému vozidlu a vo všeobecnosti
identifikovať demontované (sporné) časti motorového vozidla vo väzbe na konkrétne motorové vozidlo.“
Svedok C. U. popísal okolnosti vykonávanej opravy motorového vozidla vo februári 2013. Uviedol,
že rozsah opravy vozidla prejednával žalovaný v  kancelárii  žalobcu  v neprítomnosti svedka a
ako automechanik, ktorému bola oprava poškodeného vozidla pridelená, svedok konzultoval rozsah
vykonávanej opravy priamo so žalovaným a navrhoval spôsob vykonania opravy, ktorý bol žalovaným
akceptovaný. Vymenené súčiastky na poškodenom motorovom vozidle po vybratí nových súčiastok z
ich obalov vložil do týchto obalov a žalovanému umožnil vymenené náhradné diely si u žalobcu prevziať.
S vymenenými súčiastkami, ktoré ostali u žalobcu, sa ďalej nenakladalo až do okamihu vzniku sporu. Pri
ohliadke vecí znalcom svedok nebol prítomný a na požiadavku konateľa žalobcu tomuto uviedol miesto,
kde sa predmetné veci nachádzajú. Svedok potvrdil, že v čase, kedy sa otvárali ventily, bol žalovaný
prítomný pri vykonávaní opravy. Otvorenie ventilov sa pri bežných servisných prehliadkach nevykonáva,
nakoľko ide o úkon technicky a finančne zložitý. Hlava motora sa spravidla otvára vtedy, pokiaľ motor
signalizuje určitú poruchu. K okolnostiam vykonávanej servisnej kontroly motorového vozidla v mesiaci
september 2012 si vzhľadom na odstup času svedok nepamätal.

Okresný súd dospel k záveru o dôvodnosti žalobou uplatnenej pohľadávky z titulu zaplatenia ceny diela.
Žalovaný v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok predpokladu zodpovednosti žalobcu
za žalovaným vzniknutú škodu na motorovom vozidle žalovaného, a to kauzálny nexus, t.j. vzťah
príčiny následku medzi porušením právnej povinnosti na strane žalobcu vykonať servisnú kontrolu
vozidla v rozsahu M4 a vzniknutou škodou ako jednej z kumulatívne stanovených podmienok pre vznik



zodpovednosti za škodu. Žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu diela uplatnenú
žalobcom vystavenou faktúrou v lehote splatnosti ceny diela, ktorú okresný súd ustálil vzhľadom na
zaužívanú obchodnú prax účastníkov a „nesporné tvrdenie odporcu v lehote 14 dní od vykonania opravy
motorového vozidla, t. j. dňom 26.02.2013. Pokiaľ odporca v lehote splatnosti cenu diela nezaplatil,
dostal sa dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty splatnosti, t. j. od 27.02.2013 do omeškania s plnením
peňažného dlhu, ktoré omeškanie naďalej trvá. Pokiaľ odporca v rámci záverečného prednesu k veci
žiadal zohľadniť skutočnosť, že v čase vzniku sporu navrhovateľ nevedel presne identifikovať príčinu
prejavujúcej sa poruchy na motorovom vozidle, pričom medzi účastníkmi bola riešená otázka, či ide
o vadu vyplývajúcu zo záruky z opravy veci, odporca mal právne možnosti, ako vylúčiť vznik svojho
omeškania v prípade, ak mal za spornú existenciu svojho peňažného záväzku voči navrhovateľovi.
Odporca má za to, že vznik sporu zavinil navrhovateľ, nakoľko tento nepreukázal právne relevantným
spôsobom príčinu poškodenia motorového vozidla, ktorú uviedol až znalec v znaleckom posudku v
priebehu súdneho konania. Pokiaľ by navrhovateľ riadne preukázal, že príčina poruchy nespočíva
v nedostatočnej servisnej prehliadke vozidla, nedošlo by k vzniku sporu alebo vec by bola riešená
mimosúdnym spôsobom. Namietané okolnosti odporca žiadal zohľadniť pri rozhodovaní o úrokoch z
omeškania a náhrade trov konania.“ Námietky žalovaného okresný súd hodnotil v širších súvislostiach,
s ohľadom na zvolený postup žalovaného pri uplatnení si zodpovednostných nárokov a náhrady škody.
Napriek tomu, že žalovaný podľa okresného súdu mylne vychádzal z predpokladu existujúcej záruky
na vykonanú opravu motorového vozidla uskutočnenú v mesiaci september roku 2012 a jej rozsahu,
vo väzbe na predloženú faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému cenu servisného úkonu a ktorá
obsahuje špecifikáciu poskytnutého plnenia a jeho cenu, žalovaný rozsah vykonanej opravy nenamietol
a nároky z titulu vadného plnenia si voči žalobcovi neuplatnil. Po diagnostikovaní prejavujúcej sa
vady na motorovom vozidle žalovaný preukázateľne žalobcovi adresoval požiadavku na vykonanie
opravy vozidla s vedomím odplatnosti tohto úkonu, a to bez toho, že by preukázateľne uplatnil voči
žalobcovi akékoľvek zodpovednostné nároky, a že by žiadal presné určenie ceny alebo spôsobu učenia
ceny vykonávanej opravy. Až následne po vykonaní opravy a prevzatí motorového vozidla namietol
fakturovanú cenu diela, a to opätovne bez toho, že by učinil akékoľvek opatrenia pre objektivizáciu
svojich domnelých nárokov z titulu náhrady škody, t.j. na preukázanie porušenia právnej povinnosti
žalobcu, príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a samotnou
škodou. Okresný súd dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k porušeniu povinnosti zaplatiť
žalobcovi riadne a včas cenu poskytnutého plnenia z titulu zmluvy o dielo vyúčtovanej faktúrou č.
201300111 zo dňa 12.2.2013, čím vzniklo omeškanie žalovaného s úhradou peňažného záväzku
a v nadväznosti na vznik omeškania ku vzniku nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania
ako objektívnej zodpovednosti za porušenie povinnosti splniť peňažný záväzok bez ohľadu na to,
čo spôsobilo omeškanie na strane dlžníka. Okrem úrokov z omeškania žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 OBZ.
Okresný „súd priznal navrhovateľovi z titulu zaplatenia ceny diela žalovanú istinu 4.796,23 eur spolu s
úrokom z omeškania určeným podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s použitím § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., t. j. vo výške 8,75% ročne počítané zo sumy 4.796,23 eur od 27.02.2013
do zaplatenia a v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 09.02.2013 do 26.02.2013
súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Súčasne súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur podľa § 369c ods.
1 Obchodného zákonníka s použitím § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávanú
ustanovenia Obchodného zákonníka tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.“ O náhrade trov
konania si okresný súd vyhradil právo rozhodnúť samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti
rozsudku podľa § 151 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa  nestotožnil s  právnym
posúdením veci prvostupňovým súdom. Uviedol, že dňa 21.5.2013 svoje motorové vozidlo IVECO EVČ :
ZA 542 DS pristavil do servisu žalobcu v dôsledku poruchy spočívajúcej v klepaní motora počas jazdy
vozidla, príčina tejto poruchy mu v tom čase nebola známa. Žalobca po diagnostikovaní vady uviedol,
že príčinou poruchy bol spadnutý ventil, čo malo za následok poškodenie motora. Predchádzajúca
„servisná prehliadka tohto vozidla bola vykonaná u navrhovateľa 25.9.2012, ktorá mala byť podľa plánu
údržby M4 predpísaného pre vozidlo IVECO, v rámci ktorej je predpísaná aj kontrola ventilov a prípadné
zaradenie vôle zdvihátok ventilov.“ Po doručení informácie o príčine poruchy - konkrétne u p. W., ktorý
vozidlo prijímal, reklamoval žalovaný vadu opravy vozidla vykonanej 25.9.2012, kedy nebola vykonaná
kontrola ventilov, k čomu mu bolo uvedené, že pravdepodobne sa na túto kontrolu zabudlo. Vychádzajúc
z tohto stanoviska žalobcu, keďže záručná doba tejto opravy bola dohodnutá v lehote 6 mesiacov,



žalobca pri objednávaní opravy poruchy zo dňa 21.5.2013 urobil kalkuláciu ceny opravy s tým, že ide
o opravu v záruke. Pri prevzatí vozidla z opravy dňa 12.2.2013 bola žalobcovi predložená faktúra č.
201300111 na sumu 4.796,23 Eur, v ktorej bol uvedený dátum jej splatnosti dňa 8.2.2013. Vzhľadom
k tomu, že na opravu motora vozidla sa vzťahovala záručná lehota, s takouto faktúrou nesúhlasil,
svoj nesúhlas vyjadril aj poznámkou na faktúre. Listom zo dňa 18.2.2013 písomne oznámil žalobcovi,
že faktúru neuznáva, rovnako tak urobil listom zo dňa 20.5.2013, nakoľko k poruche vozidla došlo
zavinením žalobcu pri predchádzajúcej oprave. Žalobca námietky žalovaného neakceptoval a žalobou,
doručenou okresnému súdu dňa 30.5.2013 sa domáhal zaplatenia sumy 4.796,13 Eur s príslušenstvom.
Ako žalobca v žalobe uvádzal v čl. II., že vada vozidla spočívala v zistení, že šlo o spadnutý ventil,
ktorý mal za následok poškodenie motora s tým, že túto vadu žalovaný pri predchádzajúcej oprave
vykonanej dňa 25.9.2012 nereklamoval a na tomto tvrdení žalobca zotrval aj v začiatkoch súdneho
konania. V ďalšom priebehu súdneho konania, vzhľadom na pochybnosti ohľadne uvádzanej vady si dal
žalobca vypracovať znalecký posudok, znalcom Ing. Jánom Závodným č. 6/2014 zo dňa 3.4.2014. Ako
vyplývalo zo záveru znalca, príčinou poruchy motora vozidla bolo zlomenie vinutej ventilovej pružiny s
tým, že takúto poruchu nie je možné zistiť pri technickej prehliadke a pri nastavovaní vôle ventilov a tento
že nejde zo strany žalobcu o zle vykonanú opravu alebo údržbu vozidla pri predchádzajúcej servisnej
oprave. Tento znalecký posudok bol rozhodujúcim listinným dôkazom, o ktorý okresný súd oprel svoj
rozsudok. Žalovaný v priebehu konania namietal v súvislosti s takýmto znaleckým posudkom, že ide o
listinný dôkaz vypracovaný na požiadanie žalobcom, „pričom znalecký posudok bol vypracovaný bez
akejkoľvek súčinnosti s odporcom, pričom znalec vychádzal len zo skutkových tvrdení účastníkov na
pojednávaní dňa 7.2.2014 odporca preverením v spoločnosti IVECO ako predajcu vozidiel IVECO zistil,
že ventilové pružiny sú stabilným výrobkom a je vylúčené jej zlomenie pri ubehnutí 295.800 km aké malo
vozidlo v čase poruchy Odporca spochybnil a považoval za nepreukázané, že náhradné diely, ktoré boli
predmetom znaleckého dokazovania pochádzali z poškodeného vozidla IVECO EVČ : ZA 542 DS za
účelom preukázania rozhodných skutočností navrhoval odporca nariadiť znalecké dokazovanie znalcom
určeným súdom pri prevzatí vozidla neboli odporcovi vydané poškodené náhradné diely a tieto mu neboli
dodnes vydané s tvrdením, že navrhovateľ ich vydá až po zaplatení fakturovanej sumy znalecký posudok
znalca Ing. Závodného bol vypracovaný v lehote 3 dní od objednávky navrhovateľa, čo len zvýrazňuje
subjektivitu posudku v prospech navrhovateľa“. Ako vyplývalo zo súdneho spisu, žalobca „pri poistení
vozidla do opravy diagnostikoval ako poruchu motora vozidla spadnutý ventil. Predmetom vzniknutého
sporu bola otázka, či pri predchádzajúcej oprave navrhovateľ postupoval pri vykonaní opravy podľa
typu M4 pre vozidlá IVECO a či sa jedná o opravu v záručnej 6 mesačnej lehote. Ako som už uviedol,
tieto skutočnosti boli v priebehu súdneho sporu preukázané. Po vypracovaní znaleckého posudku
znalcom Ing. Závodným, navrhovateľ v súlade so závermi tohto posudku začal tvrdiť, že príčinou poruchy
motora nebola zlomenina ventilovej pružiny a teda porucha, za ktorú navrhovateľ nezodpovedá. Ak
by takáto porucha bola diagnostikovaná pri odovzdaní vozidla do opravy, bolo by možné objektívne
preukázať v tomto čase z mojej strany, či ide skutočne o takúto poruchu na mojom vozidle.“ Bolo podľa
žalovaného zrejmé, že celý spor vznikol zavinením žalobcu nesprávnou diagnostikou poruchy, ktorej
príčinu označil až znalec v znaleckom posudku bez toho, aby bolo preukázané, že použité a hodnotené
vadné časti motora pochádzajú z vozidla žalovaného. Čo sa týkalo fakturácie opravy vozidla, tak bolo
povinnosťou žalobcu, namietanú faktúru na sumu 4.796,23 Eur zmeniť tak, aby zodpovedala rozsahu
opravy pri zohľadnení prác v rámci záručnej doby. Na predmetnej faktúre vyhotovenej 12.2.2013 bola
určená jej splatnosť dňom 8.2.2013, čo len utvrdilo žalovaného v tom, že žalobca postupoval nesprávne.
Nestotožnil sa preto so záverom okresného súdu, že takúto nesprávnu splatnosť faktúry posúdil tak,
že podľa obchodných zvyklostí býva termín splatnosti faktúry obvykle 14 dní od vyhotovenia faktúry a
zaviazal ho k zaplateniu úrokov z omeškania odo dňa 27.2.2013.

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasil s okresným súdom, že záručná doba opravy vozidla
v septembri 2012 je vymedzená zákonom, t.j. v lehote 3 mesiacov, pričom v konaní bolo výpoveďou
žalobcu preukázané, že mu bola poskytnutá záručná doba 6 mesiacov. Navrhol, aby odvolací súd po
preskúmaní veci zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol, alebo zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý
uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď uzavrel, že medzi účastníkmi došlo k vzniku
záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka
s jeho podstatnými náležitosťami vymedzenými zákonom. Zároveň dospel k záveru o dôvodnosti



žalobou uplatnenej pohľadávky z titulu zaplatenia ceny diela. Naopak žalovaný nepreukázal splnenie
zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti žalobcu za škodu. Súd prvého stupňa preto správne
uzavrel, že na strane žalovaného došlo k porušeniu povinnosti zaplatiť žalobcovi riadne a včas cenu
poskytnutého plnenia zmluvy o dielo vyúčtovanej faktúrou č. 201300111 zo dňa 12.02.2013, čím
vzniklo omeškanie žalovaného s úhradou peňažného záväzku a v nadväznosti na vznik omeškania ku
vzniku nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania ako objektívnej zodpovednosti za porušenie
povinnosti splniť peňažný záväzok bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie na strane dlžníka. Okrem
úrokov z omeškania žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 OBZ. Žalovaný nepriniesol v  odvolaní žiadnu novú
relevantnú argumentáciu vo vzťahu k jeho námietkam a tvrdeniam uvedeným v konaní na jeho obranu.
„Z chaotických dôvodov uvedených v písomnom vyhotovení odvolania je zložité anotovať podstatu
odvolacej nespokojnosti odporcu. Ustálenie odvolacích dôvodov nateraz ponecháme na posúdenie
odvolaciemu súdu s prihliadnutím k § 205 ods. 3 OSP. Nepochybne však odporca podal odvolanie
z dôvodu uvedenom v ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ Podľa žalobcu odvolanie žalovaného bolo
neopodstatnené a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP ako vo výroku
vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa  § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s         § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/195/2015-165 zo dňa 22.06.2016
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení oznámením na internetovej
stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.



Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.796,23 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
02.11.2015 (č.l. 142 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že napadnutý rozsudok vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že
pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym
právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový
stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

V podanom odvolaní žalovaný zhrnul jednak skutkový stav, ako i vykonané dôkazy a konštatoval, že
celý spor vznikol zavinením žalobcu, a to nesprávnou diagnostikou poruchy. Primárne bolo podstatné
podľa krajského súdu ustáliť, tak ako správne ustaľoval okresný súd, či medzi účastníkmi konania
bol založený záväzkovo-právny vzťah, z titulu zmluvy o dielo podľa    § 536 a nasl. OBZ, alebo či
nárok žalobcu bol uplatnený z titulu vadného plnenia podľa § 564 OBZ s použitím § 436 ods. 1 OBZ,
t.j. uplatnenie vady opravou veci. Z vykonaných dôkazov postupom podľa § 266 OBZ, okresný súd
konštatoval, že postup žalovaného objektívne nie je možné posúdiť ako uplatnenie nárokov z titulu
vadného plnenia, ak príčina prejavujúcej sa poruchy na vozidle žalovanému nebola známa. Bolo zrejmé,
že žalobca akceptoval objednávku žalovaného, pristúpil k vykonaniu opravy, a to v dvoch fázach. V prvej
fáze diagnostikoval prejavujúcu sa vadu a následne došlo k oprave vozidla. Krajský súd zvýrazňuje,
že pre platné uzavretie zmluvy o dielo podľa § 536 OBZ sa nevyžaduje písomná forma, vyžadujú
sa podstatné náležitosti, a to dohoda o predmete plnenia a dohoda o cene. Ak okresný súd v rámci
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by
žalovaný v súvislosti s požiadavkou na vykonanie opravy požadoval opravu ako zodpovednostný nárok
z titulu vadného plnenia, s poukazom na tvrdenie žalovaného, ktorý v rámci záverečného prednesu
uviedol, že mu bola zrejmá odplatnosť zmluvy a že predpokladal, že žalobca zohľadní pri vyúčtovaní
ceny diela svoju zodpovednosť za vzniknutú škodu, ktoré závery okresného súdu žalovaný v odvolaní
osobitne nenamietal, tak krajský súd sa s týmito závermi stotožnil ako s vecne správnymi. V súvislosti
s aplikovanou obranou žalovaný v rámci podaného odvolania poukázal na to, že základnou otázkou
v konaní bolo objasniť, či žalobca postupoval pri výkone opravy podľa typu M4 pre vozidlá Iveco
a či sa jedná o opravu v záručnej 6-mesačnej lehote. V rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresný súd konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok predpokladu
zodpovednosti žalobcu za žalovanému vzniknutú škodu na motorovom vozidle žalovaného kauzálny
nexus, t.j. vzťah príčiny, následku medzi porušením právnej povinnosti na strane žalobcu, vykonať
servisnú kontrolu vozidla v rozsahu M4 a vzniknutou škodou ako jednej z kumulatívne stanovených
podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu. Žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu
diela, uplatnenú žalobcom, vystavenou faktúrou v lehote splatnosti ceny diela. Bolo zrejmé, že žalobca
sa od začiatku konania bránil tým, že rozsah opravy a prehliadky motorového vozidla v septembri 2012
bol určený objednávkou žalovaného, ktorá nezahŕňala kontrolu ventilov, čo vyplývalo aj z predmetu
fakturácie, ktorá je obsahom faktúry č. 201200688 (č.l. 53 spisu), v ktorom podľa tvrdení žalobcu boli
jednotlivé položky fakturácie so žalovaným prekonzultované a žalovaným fakturovaná cena diela bola
zaplatená, čo v konaní nebolo žalovaným vyvrátené. Ak žalovaný tvrdil, resp. požadoval od žalobcu
vykonanie servisnej kontroly v rozsahu označenom M4, podľa plánu údržby, ktorý je obsahom listinného
dôkazu č.l. 65, 66, tak žalobca tieto tvrdenia žalovaného k rozsahu požadovanej opravy v septembri
2012 poprel. Zvýraznil, že v danom prípade išlo o bežnú kontrolu vozidla, ktorá spočívala predovšetkým
vo vizuálnej kontrole podvozku vozidla a kontrole ďalších bežných častí. Okresný súd tiež zdôraznil, že



žalovaný sa stotožnil so žalobcom, že žalovaný zo servisnej knižky, ktorú má k vozidlu k dispozícii, mal
možnosť kontrolovať jednotlivé úkony, ktoré boli žalobcom na vozidle vykonané a následne fakturované.
Bolo zrejmé, že žalovaný nevykonanie predmetných úkonov, teda prípadné nároky z takéhoto vadného
plnenia u žalobcu neuplatnil. V tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že z listinného dôkazu, ktorým bolo
vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, a to znaleckého posudku, podľa záverov okresného
súdu vyplýva, „že príčinou poškodenia motora bolo prasknutie ventilovej pružiny v dôsledku únavového
lomu, ktoré malo za následok uvoľnenie poistky na drieku ventila a následne uvoľnenie ventila. Po stretu
piesta s ventilom došlo k ohnutiu ventila a neskôr k úplnému jeho odlomeniu, ktorý následným pohybom
v spaľovacom priestore a v dôsledku nárazov na čelo piestu a hlavu valcov tieto deformoval, pričom celý
proces bol sprevádzaný klepotavým zvukom motora. Znalec vylúčil ako príčinu poruchy zle vykonanú
opravu alebo zanedbanú údržbu. Uviedol, že za predpokladu, že by bolo odmontované ventilové veko,
boli by vidieť ventilové pružiny s vahadlami a zdvíhacími tyčkami. Takúto operáciu je potrebné vykonať
pri nastavovaní ventilových vôlí. Z technického hľadiska je nemožné predpokladať únavový lom vinutej
ventilovej pružiny a vizuálne zistenie tejto vady. Z uvedeného vyvodil záver, že bez ohľadu na nastavenie
ventilovej vôle, táto okolnosť nemá príčinnú súvislosť so vznikom poruchy zlomením vinutej ventilovej
pružiny. Zásadne vylúčil, že by bolo technicky možné zistiť takúto poruchu pri vizuálnej technickej
prehliadke a pri nastavovaní ventilových vôlí“. Uvedené závery vyplývajúce z predmetného listinného
dôkazu žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti pred súdom prvého stupňa nevyvrátil. Krajský súd
považuje za podstatné poukázať na skutočnosti vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 12.11.2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „ak je súdu v
konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v zozname znalcov, avšak jeho
vypracovanie nenariadil súd, (napr. posudok bol vypracovaný na základe požiadania účastníka konania),
skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 OSP. Aj takýmto posudkom možno však vykonať
dôkaz, ale iba ako listinou. Rozdielnosť sa prejaví v najmä v hodnotení tohto dôkazu. Pokiaľ súd napriek
tomu v procese vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania prizná stupeň preukázanosti zistený
zodpovedajúcich inak zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku (§ 127 OSP), takým zisteniam, ku
ktorým dospel súd na základe „posudku“ vyhotoveného nie je po nariadení súdom, ale na požiadanie
niektorého z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania v
zmysle § 237 písm. f) OSP“, ktoré závery podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu,
boli okresným súdom rešpektované.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s dôrazom na ustálený skutkový stav veci súdom
prvého stupňa, potom nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú argumentáciu žalovaného „Rovnako
popieram názor súdu, že záručná doba opravy vozidla v septembri 2012 je vymedzená zákonom, t.j. v
lehote 3 mesiacov, pričom v konaní bolo výpoveďou navrhovateľa preukázané, že mi bola poskytnutá
záručná doba 6 mesiacov“, pričom sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
a tiež na výpoveď žalobcu v celom rozsahu s dôrazom na skutočnosti uvedené pred súdom prvého
stupňa dňa 07.02.2014 na č.l. 46 spisu, v zmysle ktorej „Čo sa týka záručnej doby, na vykonané opravy
dávame záručnú dobu v súlade so zákonom“. Pri týchto záveroch odvolací súd zvýrazňuje, že okresný
súd predsa posúdil, „že medzi účastníkmi došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu založeného
zmluvou o dielo podľa § 536 a nasledovné Obchodného zákonníka s jeho podstatnými náležitosťami
vymedzenými zákonom“, preto bez ďalšieho nebol priestor na stotožnenie sa so žalovaným. Je na
mieste v rovine rozhodnutia okresného súdu a následne odvolacieho súdu poukázať na to, že  z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 MCdo 1/2010 z 28. februára 2011 vyplýva,
že „...Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam
z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade
ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým
sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho
vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri
výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú
tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom,
či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že



rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov
a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno
dovolaním úspešne napadnúť.“

Tiež je potrebné uviesť, že spochybnenie žalovaného v odvolaní „aby bolo preukázané, že použité a
hodnotené vadné časti motora pochádzajú z môjho vozidla“, zostalo len v samotnej rovine tvrdení, keďže
zo svedeckej výpovede svedka C. U. vyplývalo, že náhradné diely motorového vozidla žalovaného
boli uskladnené u žalobcu od okamihu vykonania opravy až po vypracovanie znaleckého posudku,
ktorú svedeckú výpoveď žalovaný relevantne v odvolaní nespochybnil, pričom sa pripomína, že svedok
bol riadne poučený súdom prvého stupňa podľa § 126 OSP (č.l. 116 spisu) a uviedol, že „Pokiaľ
ide o vymenené súčiastky na poškodenom motorovom vozidle, ja som po vybratí z obalov nových
súčiastok vymenené vložil do týchto krabíc s tým, že som odporcovi oznámil, že vymenené náhradné
diely sú uložené u navrhovateľa môže si ich pre prípad potreby prevziať. Odporca však už ďalej so
mnou nekomunikoval. Tieto vymenené diely teda ostali v krabiciach u navrhovateľa. Konkrétne išlo o
6 vymenených piestov, ohnutý ventil, mesiačiky podložky tak, ako všetky časti boli vymenené. Tieto
veci sa nachádzali v kancelárii navrhovateľa v krabiciach s označením Gancár. S týmito vecami sa
nenakladalo až do okamihu vzniku sporu“. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ak teda okresný súd
primárne vychádzal zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov, tak uvedení svedkovia boli poučení
v súlade s § 126 OSP. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie
skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu
sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne)
a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou
svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie
uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných)
skutočností. Z priebehu prvostupňového konania, vo vzťahu k výpovediam vypočutých svedkov, vo
väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný
súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. V ostatnej odvolacej argumentácii žalovaného poukazuje
krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa cez úpravu v      §
219 ods. 1, 2 OSP stotožnil a z ktorej je zrejmé, že argumentácia žalovaného v odvolaní bola zhodná s
tou, ktorá bola použitá v rámci produkovanej obrany pred súdom prvého stupňa. „V občianskom súdnom
konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a
úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci
konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú
povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu
pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6M Cdo 15/2010). Vzhľadom na produkovanú obranu žalovaného nebol priestor pre iný záver než ten, že
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam na rozdiel od skutočností
uvádzaných žalobcom, ktoré navzájom korešpondovali a preukazovali záver o dôvodne uplatnenom
nároku žalobou.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov
pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v
tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom
jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských



práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo
204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy
a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne
skutkové závery.

Napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti
§ 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa
19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov,
ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a
nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na
riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj
povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157
ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.
46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci
ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne
zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom
nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili
príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný
súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,



ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané
podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v rozsudku okresného súdu v
napadnutom výroku, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne
rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP
krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok krajského súdu, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa sa zakladá na §
224 ods. 4 OSP, keďže okresný súd pri trovách prvostupňového konania aplikoval    § 151 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Cb/170/2013", "guid": "f6109219-532c-4994-afb4-50c6b2f01199:8809b96b-9af8-42dc-ada8-762c560e5b2b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46b7c756-92c6-473b-aa43-b2d7ded20c27", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/2012 z 26. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-26", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:46b7c756-92c6-473b-aa43-b2d7ded20c27"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}