Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/4/2013 z 15. 1. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 15. januára 2014, sp. zn. 5CoPr/4/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7213201246.1 Krajský súd Košice | 5CoPr/4/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7213201246.1 | 2014-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3ab065ca-72fc-4912-b48a-389fb3892c4a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7213201246.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213201246
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7213201246.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu E.O. Z., K., I.. K. XX, zast. JUDr. Jozefom
Koľom, advokátom, Košice, Hutnícka 1, proti žalovanej B.. I.. I. J. I..W..V.., J., C. O. B.. I.. I., X.Č.: XX XXX
XXX, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku 25Cpr/1/2013-83 z 27.6.2013 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby a výroku o vylúčení na samostatné konanie.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o vylúčení na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil sa, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovanej na základe listiny z 27.11.2012 dané žalobcovi je neplatné, žalobu o určenie, že
pracovný pomer žalobcu k žalovanej naďalej trvá zamietol, žalobu v časti o určenie povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 5.12.2012
do právoplatného skončenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru vylúčil na
samostatné konanie a rozhodol, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

V odôvodnení uviedol, čo žalobca, žalobou podanou mu 22.1.2013, žiadal, a akou skutočnosťou
odôvodnil žalobu. Vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav,
konkrétne, čo vyplýva zo žalobcom v konaní predloženej pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom
a žalovanou 25.6.2008 (fotokópia na č.l.4), a z Dohody o zmene pracovných podmienok z 15.6.2010
(fotokópia na č.l.5), čo vyplýva zo žalovanou v konaní predloženého zápisu o podaní vysvetlenia zo
strany žalobcu žalovanej 10.9.2012 (fotokópia na č.l.40-41), zo zápisu o porušení pracovnej disciplíny
zamestnancov z 15.11.2012 (fotokópia na č.l.8-9) a z listu žalovanej z 27.11.2012, obsahujúceho
oznámenie žalobcovi okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Z. p. z
dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, ktorých obsah v podstatnej časti reprodukoval. Zistil, že žalobca
listom zo 4.12.2012 (fotokópia na č.l.10) oznámil žalovanej - zamestnávateľovi nesúhlas s okamžitým
skončením pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené 30.11.2012 a zároveň oznámil, že žiada o
prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy (predmetný nesúhlas doručil žalovanej 5.12.2012) a, že
žalovaná sa 10.12.2012 vyjadrila (fotokópia na č.l.11) k nesúhlasu žalobcu s okamžitým skončením
pracovného pomeru tak, že považuje skončenie jeho pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b)
Z. p. ako dôvodne právne podložené a právne kvalifikované. Ďalej uviedol, čo vyplynulo z výpovede
žalobcu (zápisnica o pojednávaní 25.4.2013 na č.l.35-36), čo vyplýva z výpovede svedkov S.. H.,
riaditeľa útvaru ochrany žalovanej, N.. C. D., manažéra útvaru ochrany žalovanej, X.. S. K., X.. N.
V., riaditeľa divízneho závodu energetika a N. D. (zápisnica o pojednávaní 4.6.2013 na č.l.54-59) a
Q. J. (zápisnica o pojednávaní 25.6.2013 na č.l.68). Reprodukoval ďalej podstatnú časť písomného
vyjadrenia žalovanej z 11.2.2013 (na č.l.18-21) k žalobe žalobcu a napokon uviedol, čo vyplýva



z organizačnej schémy (fotokópia na č.l.22-25 a 78-79) žalovanej, aké špecifické právomoci majú
zamestnanci útvaru riaditeľa pre bezpečnosť a hygienu práce žalovanej podľa jej normy N/ST2/2003
pre vstup a opustenie územia jej objektov (fotokópia na č.l.76-77) a aké činnosti vykonáva útvar riaditeľa
pre ochranu žalovanej podľa jej organizačného poriadku (fotokópia na č.l.73-75). Vychádzajúc z § 68
ods.1,2,§ 77,§ 79 ods.1 a § 81 písm. a),b),e) Z. p. (ich znenie citoval), z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že žalobca sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, a to manipulovaním a vynášaním
majetku zamestnávateľa - žalovanej (plastových bandasiek) v dňoch špecifikovaných v okamžitom
skončení pracovného pomeru daného mu žalovanou listom z 27.11.2012, ktoré prevzal 30.11.2012,
pričom pri manipulácii s týmito bandaskami nemal predpísané ochranné pomôcky, čím sa dopustil
porušenia pracovného poriadku zamestnávateľa, a to konkrétne nepoužívať majetok zamestnávateľa
na súkromné účely a, že zároveň porušil pracovnú disciplínu, nakoľko tieto manipulácie s bandaskami
vykonával v pracovnom čase, čím porušil ust. Z. p. o využívaní pracovného času na prácu - § 81
písm. b) Z. p. konštatoval, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej povinnosti závisí od konkrétnych
okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, ako aj jeho doterajší postoj k plneniu pracovných
povinností, dôsledky porušenia pracovných povinností pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca
spôsobilo zamestnávateľovi škodu a, že pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1
písm. b) Z. p. sa vyžaduje, aby išlo zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti
a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Dospel k záveru,
že v danom prípade intenzita porušení pracovnej disciplíny žalobcom skutkami opísanými v okamžitom
skončení pracovného pomeru z 27.11.2012 (manipulácia s bandaskami vo vlastníctve zamestnávateľa,
ich vnášanie a vynášanie z objektov alebo do objektov zamestnávateľa bez použitia ochranných
pomôcok) nie je takej intenzity, ktorá by odôvodňovala ukončenie pracovného pomeru okamžitým
skončením a, že zároveň zamestnávateľ - žalovaná neuviedla v konaní iné porušenie pracovnej
disciplíny žalobcu v minulosti, resp. negatívne hodnotenie jeho doterajšieho plnenia pracovných
povinností u nej. Na základe uvedeného uzavrel, že neboli v danom prípade zákonné predpoklady pre
ukončenie pracovného pomeru zamestnávateľom - žalovanou žalobcovi podľa § 68 ods.1 písm. b) Z. p.,
že žalovanou nebolo preukázané v konaní, že by sa žalobca dopustil krádeže majetku zamestnávateľa
(pohonných hmôt), ako ani okolnosť, že by nespolupracoval pri vyšetrovaní a objasňovaní podozrení z
nekalej činnosti a poškodzovania oprávnených záujmov zamestnávateľa, že žalobca podal vysvetlenie
pri objasňovaní útvarom ochrany spoločnosti žalovanej 10.9.2012 a skutočnosť, že sa nepriznal k
rozkrádaniu, resp. k spolupáchateľstvu pri rozkrádaní majetku žalovanej nemožno charakterizovať ako
okolnosť, že nespolupracoval pri objasňovaní podozrení z nekalej činnosti a poškodzovaní oprávnených
záujmov žalovanej. Námietku žalobcu, že žalovaná pri okamžitom skončení pracovného pomeru
nedodržala 2 mesačnú prekluzívnu lehotu podľa § 68 ods.2 Z. p., t.j. že neukončila pracovný pomer
okamžite do 2 mesiacov, od kedy sa dozvedela o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru
uňho, vyhodnotil ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania výpoveďou svedkov v konaní mal za
preukázané, že ani priamy nadriadený žalobcu N.. D., ani ďalší vyšší nadriadený X.. V. - riaditeľ divízneho
závodu energetika, X.. K. - generálny manažér pre podporu výroby, nemali vedomosť o skutočnostiach
zakladajúcich dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu pred 4.10.2012, kedy boli
generálnemu manažérovi pre podporu výroby X.. K. tieto výsledky vyšetrovania oznámené S.. H.,
riaditeľom útvaru ochrany žalovanej, že z vyjadrení svedkov - pracovníkov útvaru ochrany žalovanej
vyplýva, že priamy nadriadený žalobcu P. D. bol prítomný len na časti jeho výsluchu 10.9.2012 a teda
nemal vedomosť o všetkých skutkoch zakladajúcich dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru
u žalobcu. Zároveň považoval za potrebné dodať, že P. Beňa bol sám vyšetrovaný pre podozrenie z
tr. činnosti rozkrádania majetku žalovanej, čo vyplýva z jeho výpovede, že pracovníci útvaru ochrany
majetku žalovanej nie sú priamymi, ani vyššie nadriadenými zamestnancami žalobcu, čo vyplýva z
organizačnej schémy žalovanej, ako aj z rozsahu činnosti útvaru pre ochranu stanovenej normou
žalovanej, z ktorej je zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi nemali pracovníci útvaru ochrany žalovanej žiadne
oprávnenia, okrem odobratia povolenia na vstup do priestorov žalovanej a prešetrovania podozrenia
z rozkrádania jej majetku. Pokiaľ žalobca poukazoval, že v oznámení dôvodov pre odňatie karty bola
poznámka - krádež, uviedol, že pre začiatok plynutia 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na okamžité
skončenie pracovného pomeru nie je postačujúce zo strany nadriadených zamestnávateľa podozrenie
zo skutkov zakladajúcich dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ale musí ísť o zistenie,
tak ako to výslovne uvádza § 68 ods.1 Z. p. a, že stručným oznámením odňatia karty pre vstup a
poznámkou krádež, neboli presne oznámené nadriadeným zamestnávateľa skutky zakladajúce dôvod
pre okamžité skončenie pracovného pomeru, tak ako sú vymedzené v liste o okamžitom skončení
pracovného pomeru z 27.11.2012. Zároveň vyhodnotil, že nie je potrebné určovať že pracovný pomer
žalobcu k žalovanej naďalej trvá, tak ako sa domáhal, nakoľko podľa § 79 ods.1 Z. p., ak zamestnanec



oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, by ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí
a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Nakoľko v danom prípade určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi zo strany zamestnávateľa - žalovanou 27.11.2012 je
neplatné, pričom žalobca listom zo 4.12.2012 oznámil žalovanej, že považuje predmetné okamžité
skončenie pracovného pomeru za „platné“ a trvá na prideľovaní práce, jeho trvanie pracovného pomeru
vyplýva priamo z cit. zákonného ust., preto uzavrel, že žalobca nemá právny záujem na takomto určení
a žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Nárok žalobcu o náhradu mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku za obdobie od 5.12.2012 do právoplatného skončenia konania o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o
trovách konania.

Proti rozsudku, okrem výroku, že o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí, podala
žalovaná v zákonnej lehote v zmysle § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. odvolanie a navrhla uvedený
rozsudok zmeniť v súlade s jej návrhom tak, že sa zamietne žaloba žalobcu v celom rozsahu, príp.
sa rozhodnutie zruší a vráti sa vec súdu na ďalšie konanie, nakoľko tento neúplne zistil skutkový stav
veci, keďže neprihliadal na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z písomných, resp. ústnych prednesov
účastníkov, nesprávne zhodnotil vykonané dokazovanie a ako aj nesprávne právne posúdil predmetnú
vec. Uviedla, že - podľa jej názoru - súd neprihliadol pri hodnotení dôkazov na všetky skutočnosti, ktoré
boli preukázané, preukázané skutočnosti nesprávne vyložil a dospel na základe toho k rozhodnutiu,
ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a, že svoje odvolanie opiera predovšetkým
o tieto právne a skutkové dôvody: Citovala znenie § 132 O. s. p. a tvrdila, že - podľa jej názoru -
tomuto postupu nebolo v predchádzajúcom konaní zadosťučinené. Ďalej, citujúc znenie § 153 ods.1
a § 157 ods.2 O. s. p., po preštudovaní odôvodnenia napadnutého rozsudku považovala za potrebné
konštatovať, že v prípade, ak by súd bral do úvahy (prihliadal) pri posudzovaní skutkového a právneho
stavu veci celý rozsah vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotil všetky predložené a vykonané dôkazy
riadne a v ich logických súvislostiach, nikdy by nemohol dospieť k záverom uvedeným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku. Reprodukovala, čo uviedol súd vo svojom rozsudku na str.12, a zdôraznila, že
s uvedeným názorom súdu sa nestotožňuje, považuje ho za zmätočný a nesprávny, keďže na základe
vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že žalobca 14.6.2012 vyniesol z priestoru Revíznej
veže (RV) a následne za pomoci jej ďalšieho zamestnanca (L. Kováča) naložil do svojho súkromného
motorového vozidla (ďalej len vozidlo) nie len samotnú cca 20 l plastovú bandasku oranžovej farby, ale aj
jej tekutý obsah, pričom takto konal bez jej súhlasu a vedomia, čím z jeho strany došlo k neoprávnenému
prisvojeniu si cudzej veci (plastovej bandasky vrátane cca 20 l tekutiny). Na podporu tohto svojho
tvrdenia dala do pozornosti: zápis o podaní vysvetlenia zo strany žalobcu 10.9.2012 (reprodukovala, čo
v rámci tohto podania po premietnutí videozáznamu k 14.6.2012 o 12.30 hod. uviedol), jeho výpoveď
z pojednávania z 25.4.2013 (reprodukovala, ako sa vyjadril, resp. čo uviedol na otázku jej zástupcu)
a skutočnosť, že v konaní nepreukázal, že by ním 14.6.2012 vynášanú plastovú bandasku oranžovej
farby o objeme cca. 20 l, bol doniesol späť do jej objektu a uviedla, že s poukazom na uvedené preto
nemôže súhlasiť s názorom súdu, že vynášaním jej majetku došlo zo strany žalobcu len k porušeniu
jej pracovného poriadku, a to konkrétne nepoužívať majetok zamestnávateľa na súkromné účely a ust.
Z. p. o využívaní pracovného času na prácu - § 81 písm. b) Z. p. a, že nakoľko 14.6.2012 počas svojej
pracovnej zmeny neoprávneným vynesením naplnenej cca. 20 l plastovej bandasky oranžovej farby z
budovy Vstupnej rozvodne (VR) a jej naložením do svojho vozidla zaparkovaného pred vstupom do
budovy VR vykonával činnosti v rozpore s plnením jeho pracovných úloh, čím z jeho strany došlo k
odcudzeniu jej majetku, má za to, že svojim konaním zo 14.6.2012 porušil taktiež § 81 písm. a),c) a e)
Z. p. (ich znenie citovala), ako aj v okamžitom skončení pracovného pomeru z jej strany z 27.11.2012
jednotlivo uvedené body jej pracovného poriadku, t. j. bod 1.4,3 a),3 písm. c),e),q),s),tň a 7.3 (aj ich
znenie citovala) a, že ak súd ďalej v rozsudku konštatuje, že „pri manipulácii s týmito bandaskami nemal
žalobca predpísané ochranné pomôcky“ je odôvodnenie súdu, ktorý takéto porušenie subsumuje pod
porušenie „pracovného poriadku zamestnávateľa a to konkrétne nepoužívať majetok zamestnávateľa
na súkromné účely“ nelogické a právne nesprávne. Za ďalší nesprávny záver súdu označila, keď tento
konštatoval, že „v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca dopustil krádeže majetku zamestnávateľa
(pohonných hmôt)“ a v prvom rade považovala za potrebné zdôrazniť, že v okamžitom skončení
pracovného pomeru z 27.11.2012 nie je žiadna zmienka o tom, že by sa žalobca dopustil krádeže
pohonných hmôt a, že klasifikovala jeho konanie zo 14.6.2012 spôsobom uvedeným v okamžitom
skončení pracovného pomeru z 27.11.2012 (reprodukovala 1. odsek na str.2 okamžitého skončenia
pracovného pomeru z 27.11.2012). Ďalej reprodukovala, čo k vytýkanému porušeniu pracovnej disciplíny
uviedol žalobca na pojednávaní 24.4.2012, čo uviedol S.. S. H. v rámci svedeckej výpovede 4.6.2013



a ako sa ku konaniu žalobcu zo 14.6.2012 vyjadril v rámci svojej svedeckej výpovede N.. C. D. a na čo
poukázal žalobca na pojednávaní 4.6.2013 v súvislosti s uvedenými výpoveďami svedkov a, čo uviedol
na otázku jej zástupcu a tvrdila, že z uvedeného teda vyplýva, že žalobca na pojednávaní 4.6.2013
účelovo, v závislosti od obsahu svedeckých výpovedí S.. H. O. N.. D., zmenil svoju výpoveď z 25.4.2013
a to v časti týkajúcej sa momentu, kedy 14.6.2012 naplnil cca 20 l oranžovú plastovú bandasku vodou,
navyše v priebehu konania nevedel nijako hodnoverne preukázať svoje tvrdenie a to, že 14.6.2012
naplnil plastovú bandasku vodou v budove VR, ktorú v čase o 12.30 hod. neoprávnene vyniesol z budovy
VR a naložil do svojho vozidla zaparkovaného pred vstupom do budovy VR, že týmto svojim postupom
konal v rozpore s § 101 ods.1 O. s. p. (citovala časť jeho znenia), ako aj v rozpore s § 120 ods.1 O.
s. p. (citovala znenie jeho prvej vety) a, že súd si však v priamom rozpore so zásadou spravodlivej
ochrany jej práv a oprávnených záujmov, ako účastníka konania, bez akéhokoľvek odôvodnenia takúto
účelovú obranu žalobcu osvojil. Vytýkala súdu, že pokiaľ vo svojom rozsudku ďalej uviedol, že ňou
nebola taktiež preukázaná „okolnosť, že by žalobca nespolupracoval pri vyšetrovaní a objasňovaní
podozrení z nekalej činnosti a poškodzovania oprávnených záujmov zamestnávateľa“ a - podľa jeho
názoru - „skutočnosť, že sa žalobca nepriznal k rozkrádaniu, resp. k spolupáchateľstvu pri rozkrádaní
majetku spoločnosti žalovanej nemožno charakterizovať ako okolnosť, že žalobca nespolupracoval pri
objasňovaní podozrení z nekalej činnosti a poškodzovaní oprávnených záujmov spoločnosti žalovanej“,
že v tejto súvislosti sa dopustil pochybenia, keďže sa nedostatočne vysporiadal s listinným dôkazom
- zápisom z podania vysvetlenia zo strany žalobcu 10.9.2012 a to tým, že v rámci vyhodnotenia tohto
dôkazu neprihliadol komplexne na celý jeho obsah a reprodukovala, čo žalobca 10.9.2012 pred tým,
ako mu boli prehraté videozáznamy zo 14.6.2012 uviedol na otázku, či sa v priebehu tohto roka (2012)
podieľal na rozkrádaní majetku USSK s vývozom mimo areál USSK a ako sa následne po prehratí
videozáznamov zo 14.6.2012 vyjadril, resp. ako odpovedal na otázku zamestnancov útvaru Ochrana,
aby vysvetlil ako je to možné, že v časovom rozpätí 1 minúty od 12.29 bol videný ako prenáša plnú
bandasku z RV smerom k rozvodni a následne tá istá bandaska bola o 12.30 hod. položená do kufra
jeho auta, pričom Q.. J. opakovane kontroloval priestor parkoviska. Tvrdila ďalej, že z vyjadrenia žalobcu
je teda zrejmé, že predtým než mu boli prehraté videozáznamy uviedol lživé tvrdenie, ohľadom svojej
účasti na rozkrádaní jej majetku, následne, po prehratí videozáznamov, sa čiastočne priznal k vynášaniu
jej majetku (plastovej bandasky), avšak už nebol ochotný objasniť a vysvetliť nesúlad medzi svojim
vyjadrením a obsahom videozáznamov zo 14.6.2012, z uvedeného dôvodu mala preto za to, že sa
dopustil porušenia pracovnej disciplíny aj tým, že „dňa 10.9.2012 zamestnanec plne nespolupracoval
pri vyšetrovaní a objasňovaní podozrení z nekalej činnosti a poškodzovania oprávnených záujmov
zamestnávateľa“, tak ako je to uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru z 27.11.2012, čím
porušil § 81 písm. e) ZP, jej pracovný poriadok a to body 1.4,3a,3.1 písm. c),3.1 písm. q),3.1 písm.
u) a 7.5 (znenie posledných 2 bodov citovala). Ku konštatovaniu súdu v odôvodnení napadnutého
rozsudku vo vzťahu k hodnoteniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom a to, že : „Zároveň
zamestnávateľ - žalovaná neuviedla v konaní iné porušenie pracovnej disciplíny žalobcu v minulosti,
resp. negatívne hodnotenie jeho doterajšieho plnenia pracovných povinností v spoločnosti žalovanej“,
považovala v tejto súvislosti za nutné upriamiť pozornosť na fakt, že súd sa v priebehu celého
konania vôbec nezaoberal otázkou doterajšieho postoja žalobcu k plneniu pracovných povinností, v
konaní teda nebolo ani nesporné a ani preukázané, že by riadne a zodpovedne pristupoval k plneniu
svojich doterajších pracovných povinností, súdom vyslovený záver teda nebol podložený vykonaným
dokazovaním, čím je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný, navyše sa pri posudzovaní
stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom absolútne nevysporiadal jednak s vyjadrením
S.. H., ktorý na pojednávaní 4.6.2013 na otázku zástupcu žalobcu, z čoho vychádzal svedok, keď
uviedol, že sa žalobca podieľal na tr. činnosti formou spolupáchateľstva, pokiaľ bol videný iba raz pri
jednom skutku s Q.. J., uviedol, že je ešte jeden videozáznam, kedy mal byť videný s L. Kováčom
13.7.2012, čo však nebolo uvedené ani pri výsluchu 10.9.2013 vzhľadom na množstvo skutkov, ako aj
s vyjadrením Q.. J., ktorý v rámci svedeckej výpovede 25.6.2013 na otázku súdu uviedol, že predtým
zvykol (žalobca) vynášať vodu v bandaske, v minulosti sa teda žalobca vyjadroval, že nosil pokiaľ išiel
autom vodu na nejakú chatu, že uvedené vyjadrenia svedkov sú práve naopak znakom nedodržiavania
jej platných interných predpisov zo strany žalobcu a, že v prípade ak by súd v rámci hodnotenia dôkazov
zobral v úvahu ňou uvedené skutočnosti nemohol by dospieť k záveru, že „v danom prípade intenzita
porušení pracovnej disciplíny žalobcom skutkami opísanými v okamžitom skončení pracovného pomeru
z 27.11.2012 (manipulácia s bandaskami vo vlastníctve zamestnávateľa, ich vnášanie a vynášanie z
objektov alebo do objektov zamestnávateľa bez použitia ochranných pomôcok) nie je takej intenzity,
ktorá by odôvodňovala ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením“. Záverom považovala
za potrebné dodať, že žalobca odôvodňoval neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru iba



uplynutím zákonnej lehoty pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru. (viď. žaloba z 18.1.2013,
resp. listinný dôkaz - Nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru z 4.12.2012). Na základe
uvedených skutočností preto žiadala týmto odvolaním napadnutý rozsudok zmeniť v súlade so svojim
návrhom tak, že sa zamietne žaloba žalobcu v celom rozsahu, príp. sa rozhodnutie zruší a vráti sa vec
súdu na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktorým bol
pravdivo zistený skutkový stav a - podľa jeho názoru - vec správne právne vyhodnotil z hľadiska intenzity
porušenia pracovnej disciplíny, resp. pracovných povinností zamestnanca. Čo sa týka argumentácie
žalovanej o jeho účelovej obrane ku konaniu 14.6.2012, ktoré pokladá zároveň za rozpor s § 101 ods.1
O. s. p., uviedol, že s týmto nemôže súhlasiť, nakoľko na skutočnosť, že mal v druhej bandaske vodu
napustenú už ráno, poukázal hneď na začiatku pojednávania 4.6.2013 (aj keď to bolo do zápisu uvedené
až v závere), t.j. nie v čase po výpovedi S.. H. O. N.. D. a, že zo svojej strany vysvetlil, že nedošlo k
správnemu zachyteniu jeho výpovede 25.4.2013. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na skutočnosť,
že údajne nespolupracoval pri objasňovaní veci, v tomto smere poukazoval na to, že 10.9.2012 podal
vysvetlenie, ktoré bolo nákladom pre posúdenie celej veci a po tomto vysvetlení až do 15.11.2012 nebol
z jej strany vyzvaný k žiadnemu doplneniu svojho vysvetlenia a, že v samotnom okamžitom skončení
pracovného pomeru boli uvedené iba skutky, ktoré boli predmetom vysvetlenia 10.9.2012, preto pokladal
jej záver, ako zamestnávateľa, za subjektívny názor, navyše aj z výpovede S.. H. vyplýva, že 10.9.2013
po podaní jeho vysvetlenia bol z jej strany prijatý záver o podozrení zo spáchania tr. činnosti a na
základe tohto záveru rozhodol o zablokovaní jeho vstupu do jej priestorov. K argumentácii žalovanej, že
súd sa nezaoberal otázkou jeho postoja k plneniu pracovných úloh počas trvania pracovného pomeru,
bol toho názoru, že v tomto smere bolo dôkazné bremeno na jej strane a v konaní nepredložila a ani
nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o jeho negatívnom prístupe k plneniu pracovných úloh a, že
počas trvania pracovného pomeru nebol voči nemu realizovaný žiadny postih z titulu neplnenia úloh,
resp. porušovania povinností, napr. vo forme krátenia motivačnej zložky mzdy alebo jej odňatia. Čo sa
týka časti odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorou odôvodnil dodržanie prekluzívnej 2 mesačnej lehoty
podľa § 63 ods.4 Z. p. zo strany žalovanej, uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu a je toho
názoru, že žalovaná zmeškala uvedenú zákonnú lehotu, že pre právne posúdenie momentu začatia
plynutia zákonnej subjektívnej lehoty - podľa jeho názoru - je potrebné vyhodnotiť komplexne celý postup
žalovanej a, že bez takéhoto prístupu pri hodnotení, by v podobných prípadoch mohla sama stanoviť
začiatok plynutia subjektívnej lehoty. Citujúc znenie § 141a Z. p. (účinnosť ust. na základe zák.č.210/03
Z. z. od 1.7.2003) poukázal na to, že žalovaná v jeho prípade rozhodla o dočasnom prerušení výkonu
práce dňom 10.9.2013 práve z uvedených dôvodov, aj keď samotné prerušenie výkonu práce trvalo
viac ako 1 mesiac, že jej rozhodnutie o prerušení výkonu práce je úkonom zamestnávateľa, t.j. jej
vedúcich riadiacich zamestnancov, ktorý je záväzný pre zamestnanca, že súd pri právnom posúdení
začatia plynutia subjektívnej lehoty podľa § 63 ods.4 Z. p. za rozhodujúci moment pokladá až 4.10.2012,
keď mala byť predložená správa útvaru ochrany žalovanej generálnemu manažérovi pre podporu výroby
X.. K., pričom poukazuje na § 9 ods.3 Z. p. a judikatúru, ktorá riešila podobné prípady, avšak z obdobia
pred 1.7.2003, t.j. keď ešte nebol účinný § 141a Z. p., že generálny manažér pre podporu výroby a
jeho nižšie podriadení vedúci zamestnanci žalovanej už 10.9.2013 mali vedomosť o tom, že mu bol
zablokovaný vstup na základe vnútornej normy „Vstup a opustenie územia a objektov U. S. Steel Košice,
s.r.o.“ z dôvodu že útvar ochrany prijal záver o podozrení zo spáchania tr. činnosti a ďalší výkon práce by
ohrozil záujem zamestnávateľa (bod 3/3.1/d), t.j. už 10.9.2012 zamestnávateľ predpokladal, že závažne
porušil pracovnú disciplínu, nakoľko s touto normou boli ako vedúci zamestnanci žalovanej oboznámení.
Na základe uvedeného navrhol podľa § 219 ods.1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil a zaviazať žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok vo výroku o určení, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovanej na základe listiny z 27.11.2012 dané žalobcovi je neplatné
potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne
ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s
odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani
odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal.

Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.



Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o záver, že intenzita porušení pracovnej
disciplíny žalobcom skutkami opísanými v listine, obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru
z 27.11.2012 (manipulácia s bandaskami vo vlastníctve zamestnávateľa, ich vnášanie a vynášanie
z objektov alebo do objektov zamestnávateľa bez použitia ochranných pomôcok), neodôvodňovala
okamžité skončenie pracovného pomeru (čo je výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru)
možno doplniť, že výška škody, ktorú mal žalobca uvedenými skutkami žalovanej spôsobiť je podľa
uznesenia ČVS:ORP-356/4-OVK-KE-2013 z 23.4.2013 Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odbor
kriminálnej polície, Oddelenie všeobecnej kriminality (fotokópia na č.l.44 p. v.) o vznesení obvinenia
žalobcovi 24 €.

Podľa § 218 ods.1 odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený [písm. b)] alebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné [písm. c)].

Podľa § 202 ods.2 písm. a) odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie
konania.



Za osobu, ktorá nie je oprávnená na odvolanie sa považuje aj účastník konania, ktorému napadnutým
rozhodnutím nebola spôsobená žiadna ujma.

Výrokom, ktorým bola žaloba o určenie, že pracovný pomer žalobcu k žalovanej naďalej trvá zamietnutá,
nebola žalovanej spôsobená žiadna ujma, preto jej odvolanie proti uvedenému výroku muselo byť
odmietnuté.

Výrok, ktorým bola žaloba v časti o určenie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 5.12.2012 do právoplatného skončenia konania
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru vylúčená na samostatné konanie má povahu
uznesenia, ktorým sa upravuje vedenie konania, preto aj proti uvedenému výroku muselo byť odvolanie
žalovanej odmietnuté.

Podľa § 224 ods.4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.