{"guid": "3bf4a8d6-156d-45c3-a013-96e6ecf22433:845e8ad6-c9f1-4ebc-b03f-9ec0aa18c6b4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1", "spisova_znacka": "23CoPr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoPr/4/2012 z 8. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 8. decembra 2013, sp. zn. 23CoPr/4/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1", "identifikacne_cislo": "2711208689", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2013-12-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-69", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-69", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-69", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/845e8ad6-c9f1-4ebc-b03f-9ec0aa18c6b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711208689
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2711208689.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu
JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič v právnej veci žalobcu: Ing. U. W., nar. XX.XX.XXXX,
T. č. XX, XXX XX T., štátny občan SR, zastúpený advokátkou: Mgr. Gabriela Janíková, so sídlom
Hviezdoslavovo nám. 7, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: SKAND Skalica, spol. s.r.o., so sídlom
Nádražná 26, 909 01 Skalica, IČO: 33 101 560, zastúpený splnomocnencom: Řehák & Tisoň, spol.
s.r.o., so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, IČO: 47 235 349 o zaplatenie náhrady mzdy,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku v časti náhrady trov konania v časti nároku náhrady mzdy za 12
mesiacov a na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Skalici č.k. 1 Cpr/1/2011-222 zo
dňa 31. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu I. stupňa sa  v merite veci a v priznaní náhrady trov konania p o t v r -d z u j e.

V časti  náhrady trov konania  nároku náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov sa rozsudok súdu I. stupňa
r u š í.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozhodol, že žalovaný  je  povinný  zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za čas od 1.4.2009
do 30.6.2010 v sume 10.853,70 eur brutto, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur
od 1.6.2009 do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.7.2009
do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.8.2009 do zaplatenia,
spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.9.2009 do zaplatenia, spolu s 9%
ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.10.2009 do zaplatenia, spolu s 9% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.11.2009 do zaplatenia,  spolu s 9% ročným  úrokom z
omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.12.2009 do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania
zo sumy 723,58 eur od 1.1.2010 do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy
723,58 eur od 1.2.2010 do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od
1.3.2010 do zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.4.2010 do
zaplatenia, spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58 eur od 1.5.2010 do zaplatenia,
spolu s 9% ročným  úrokom z omeškania zo sumy 723,58  eur  od 1.6.2010 do zaplatenia, spolu s 9%
ročným úrokom z omeškania zo sumy   723,58  eur  od 1.7.2010 do zaplatenia, polu s 9% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 723,58  eur  od 1.8.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo  zvyšku  žalobu zamietol .  O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania v časti nároku náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov. A zároveň, že
žalovaný  je  povinný  zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a to trovy právneho zastúpenia v sume
1.514,04 eur splnomocnenkyni žalobcu artvocate - advokátska kancelária, s.r.o., Hviezdoslavovo nám.
7, 811 02  Bratislava  v sume 385,31 eur advokátke žalobcu, iné trovy v sume 12,42 eur, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.  Naostatok, že žalovaný  je  povinný  zaplatiť súdny poplatok v



časti konania o náhradu mzdy v sume 651 eur Okresnému súdu Skalica do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že si žalobca uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2009 do
21.12.2011 teda za 32 mesiacov a 21 dní mesiaca. Žalovaný podal návrh, ktorým žiada, aby súd priznal
žalobcovi náhradu mzdy len v rozsahu 12 mesiacov, a to z dôvodu, že počas neplatného skončenia
pracovného pomeru žalobca bol pracovne činný, bez preukázania znevýhodnenia zamestnávania.
Súd vychádzajúc zo skutočnosti, že rozsahom návrhu žalovaného na zníženie rozsahu náhrady mzdy
žalobcovi nie je súd viazaný, ale má súd za to, že v danom prípade je dôvod na primerané zníženie a
následne nepriznanie žalovanému náhrady mzdy viac ako za 15 mesiacov. Náhrada mzdy pri neplatne
rozviazanom pracovnom pomere, nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči
zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi.  Súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy za čas prevyšujúci v zákone primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne,
a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP.  Súd
vzal do úvahy, že v čase od neplatnej výpovede danej žalobcovi, t.j. od 1.4.2009 doposiaľ bol žalobca
v šiestich pracovných pomeroch (u zamestnávateľa KM Beta, RIMS výroba s.r.o., I.T.L. Spedition s.r.o.
Břeclav, INA Skalica, AUTO VALÚŠEK služby, s.r.o. v Holíči a toho času Ruukki Slovakia, s.r.o.) a
tri krát bol evidovaný, ako nezamestnaný. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že nezamestnaný bol vždy
„z vlastného rozhodnutia“, nakoľko na ÚPSVaR sa  vo všetkých troch prípadoch evidoval, pretože
zamestnanie ukončil sám či už v skúšobnej dobe alebo i mimo nej z dôvodu, že mu nevyhovovali
pracovné podmienky a pomery u zamestnávateľa. Taktiež súdu žalobca nepreukázal, že u zamestnaní
žalobcu v období od 1.4.2009 do rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede nejako zhoršené podmienky
zamestnávania žalobcu, čo do druhu práce, pracovného ohodnotenia alebo ďalšieho pracovného
rozvoja, naopak žalobca bol počas celého obdobia v pracovnom pomere, a ak nebol bolo to krátke
časové úseky z jeho vlastného rozhodnutia, nakoľko sám ukončil riadne uzatvorený pracovný pomer.
Súd zistil, že  počas uvedeného obdobia žalobca dosiahol príjem (či zo zárobku alebo podpory v
nezamestnanosti ) priemerne v čistom v sume 633,66 eur (plat 5.703,47 eur u zamestnávateľa KM
Beta, podpora v nezamestnanosti 855,20 eur,  plat 620,52 eur u zamestnávateľa I.T.L. Spedition s.r.o.
Břeclav, podpora v nezamestnanosti 1.494,79 eur, plat 3.304,97 eur u zamestnávateľa INA Skalica,
plat 2.619,67 eur u zamestnávateľa AUTO VALÚŠEK služby, s.r.o. v Holíči, podpora v nezamestnanosti
363,30 eur, plat 5.315,20 eur u zamestnávateľa Ruukki Slovakia, s.r.o., (plat u zamestnávateľa u RIMS
výroba s.r.o. za obdobie od 1.11.2009 do 19.11.2009 a od INA Skalica za december 2010 súd nemal k
dispozícii, ale žalobca potvrdil jeho výšku ako v predchádzajúcich mesiacoch) - celkom príjem 20.277,12
eur podelené 32 mesiacov = 633,66 eur), čo je porovnateľné príjmom u žalovaného, kde dosahoval
za obdobie mesiacov  október, november, december 2008 a január, február 2009 (súd nevychádzal pri
porovnaní príjmu z príjmu za marec 2009 nakoľko v tomto mesiaci bolo vyplatené odstupné) priemerne
príjem v sume 607,33 eur v čistom, teda neprišlo u neho k zhoršeniu sociálneho zabezpečenia. Súd
vzal do úvahy obdobie po uplynutí zákonom stanovenej doby prevyšujúcej 12 mesiacov, keď žalovaný
vykonával práce pre zamestnávateľa v Břeclavi, v Českej republike od 11.1.2010 do 15.3.2011 a skončil
pracovný pomer, bol od 16.3.2010 do 30.6.2010 nezamestnaný. Je nepochybné, že výkon práce u
tohto zamestnávateľa bol najviac vzdialený mimo jeho bydliska ako ostatné miesta výkonu práce u
iných zamestnávateľov. Žalovaný mal snahu získať pracovnú pozíciu, aby si takto zabezpečil príjem.
Nepochybne sa mu zvýšili náklady najmä s cestovným. Pracovný pomer ukončil a bol evidovaný ako
nezamestnaný po dobu troch mesiacov. Prihliadajúc  na hore uvedené skutočnosti má súd za to,
že  náhrada mzdy, predstavujúca určitú formu satisfakcie, odškodnenia žalobcovi, ako zamestnancovi,
ktorému bola daná neplatná výpoveď z pracovného pomeru je dostatočná v sume 10.853,70 eur,
ktorá predstavuje 15-násobok priemerného zárobku žalovaného, a to s poukazom na ust. §  79 ods.
2 ZP, ako zákonom stanovenú „minimálnu satisfakciu zamestnancovi a sankciu zamestnávateľovi“
v podobe 12-násobku a vo zvyšku uplatneného nároku za ďalších 20 mesiacov a 21 dní mesiaca
náhradu znížil na 3 mesiace počas doby nezamestnanosti po skočení výkonu práce v Břeclavi. Súd v
ostatnej časti do uplatneného nároku náhrady mzdy žalobu   z a m i e t o l. Súd v časti uplatneného
nároku na priznanie úroku z omeškania vychádzal z toho, že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote
splatnosti má za následok omeškania s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej
pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 /Zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov/ túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom ustanovení § 256 ods. 2 prvá veta tak, že
účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania



vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce /Zák. č. 311/2001 Z.z./
a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto
prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nar. vl. č. 87/1995 Z.z. pre omeškania s
plnením peňažného dlhu ako vykonávacieho predpisu k ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ. Úrok z omeškania
je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa v tomto prípade zamestnanca odškodniť za to,
že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas omeškania
poberať dlžník - zamestnávateľ. Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce,
či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania, na vznik nároku na úrok z omeškania stačí,
že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. V danom konaní súd svojim rozhodnutím neurčuje
splatnosť náhrady mzdy.  Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti.
Splatnosť náhrady mzdy vyplýva z ustanovení hmotného práva § 129 ZP k § 132 ZP, keď ustanovenia §
129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca poskytované zamestnávateľom,
ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Preto v časti nároku žalobcu  týkajúceho sa
úroku z omeškania súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, že s náhradou mzdy je žalovaný v
omeškaní tak ako pri mesačnej splatnosti mzdy, a preto súd priznal žalobcovi 9% ročný úrok z omeškania
priemerného mesačného zárobku za každý z 15 mesiacov. V zmysle kolektívnej zmluvy uzatvorenej u
žalovaného, ako zamestnávateľa podľa  časti V. bodu 23 je splatnosť mzdy a náhrady mzdy splatná
pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr v priebehu nasledujúceho mesiaca, t.j. najneskôr posledný
deň takto určeného mesiaca. Náhrada mzdy za mesiac apríl 2009 je splatná 31.5.2009, za máj 2009 je
splatná 30.6.2009, za jún 2009 je splatná 31.7.2009, za júl 2009 je splatná 31.8.2009, za august 2009
je splatná 30.9.2009, za september 2009 je splatná 31.10.2009, za október 2009 je splatná 30.11.2009,
za november 2009 je splatná 31.12.2009, za december 2009 je splatná 31.1.2010, za január 2010
je splatná 28.2.2010, za február 2010 je splatná 31.3.2010, za marec 2010 je splatná 30.4.2010, za
apríl 2010 je splatná 30.5.2010, za máj 2010 je splatná 30.6.2010 a za jún 2010 je splatná 30.7.2010.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím
predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalobca v konaní je oslobodený od platenia súdnych
poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d/ Zák. o súdnych poplatkoch a preto súd uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť súdny poplatok s použitím ust. § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch podľa
položky 1 písm. a, b Sadzobníka súdnych poplatkov tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto  rozsudku.
Súd v časti rozhodovania o náhrade trov konania posúdil nárok s použitím ustanovenia §142 ods. 2
O.s.p. a to v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, keď mal žalobca len čiastočný
úspech v konaní a v časti nároku presahujúceho 12 mesiacov podľa §142 ods. 3 O.s.p. ako výnimky
zo zásady úspešnosti v konaní. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov s
tým, že základný nárok na náhradu mzdy bol daný právoplatným rozhodnutím o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru medzi účastníkmi. Za obdobie 12 mesiacov žalobcovi patrí právo na náhradu mzdy
bez možnosti jeho zníženia a za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu, keď súd
môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu primerane znížiť, prípadne náhradu
mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalobca pri vyčíslení práva na náhradu mzdy za 12 mesiacov
vychádzal z priemerného zárobku za rozhodné obdobie štvrtého štvrťroku 2008 a súd pri rozhodovaní
náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku za rozhodné obdobie prvého štvrťroku 2009, keď prišlo
k priznaniu nižšej náhrady mzdy, než uplatnil žalobca a tým mal žalobca v tejto časti nároku v konaní len
čiastočný úspech. Súd preto v tejto časti uplatneného nároku žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný,  pretože súd 1. stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný poukázal na to, že žalobca
po neplatnej výpovedi len zamestnal sa u ďalších zamestnala telo, pričom vo všetkých prípadoch
tiež nasledujúce pracovné pomery skončili na podnet žalobcu. u ž mzda, ktorá mu plynula hneď



od prvého  zamestnávateľa .- spoločnosti KM BETA , spol s r.o. prevyšoval dala jeho priemerný
zárobok, ktorý dostával u žalovaného v príjem žalobcu za prvých 12 mesiacov po neplatnom skončení
pracovného pomeru v prevyšuje i v tomto období  dvojnásobok jeho priemerného mesačného zárobku
žalovaného.  žalovaný je toho názoru, že priznanie náhrady mzdy vo výške 8680, 96 eur, čo zodpovedá
dvojnásobku priemerného mesačného zárobku vo výške 720,58 eur musí predstavovať dostatočnú
satisfakciu  i sankciu za neplatné skončenia pracovného pomeru. Čistý mesačný príjem žalobcu po
neplatnom skončení pracovného pomeru až do konca obdobia, za ktoré požadoval priznať náhradu
mzdy predstavoval 633,66 euro. Priemerný hrubý mesačný zárobok chodca žalobcu u žalovaného by
však bolo na úrovni 720 30 58 eura, teda v čistom menej než sa 570 euro. Celkové príjmy žalobcu sa
teda po neplatnom skončení pracovného pomeru u žalovaného zvýšili. Napriek tomuto by žalovaný mal
podľa napadnutého rozhodnutia znášať sankciu vo väčšom rozsahu než je podľa zákona nevyhnutné.
Ak aj bol žalobca v období od 1. 4. 2010 do 30. 6. 2010 to znamená 13. až 15. mesiac po neplatnom
skončení pracovného pomeru u žalovaného nezamestnaný, žalovaný len v tom samom nevidí dôvod
na priznanie náhrady mzdy aj za toto obdobie presahujúce 12 mesiacov, keďže ZP nespája možnosť
znížiť či nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov s konkrétnymi okolnosťami v
konkrétnych časových úsekoch. Tej súvislosti poukázal na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce
keď za obdobie presahujúce 12 mesiacov je potrebné hľadieť ako na jedinú sumu, o ktorej primerane
súd zvažuje, nie ako na množstvo mesačných súm, o ktorých súd jednotlivo a samostatne rozhoduje.
preto navrhol rozsudok súdu 1. stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca.  Považuje odvolanie žalovaného za nepodstatné a s
odvolacími dôvodmi nesúhlasí pretože: nepravdivé tvrdenie žalovaného, že vo všetkých prípadoch
pracovné pomery u zamestnávateľov, u ktorých sa zamestnal po neplatnej výpovedi žalobca skončil
z vlastnej vôle alebo na svoj podnet. Pracovný pomer u KM BETA spol s r.o. bol ukončený dňom 30.
10. 2009 bez zavinenia žalobcu a to z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b)
zákonníka práce. Pracovný pomer u zamestnávateľa  RIMS- výroba s.r.o bol ukončený z toho dôvodu, že
zamestnávateľ zamestnancov riadne nevyplácal mu mzdu a neplnil si zákonné povinnosti a od žalobcu
nemožno požadovať, aby ju takéhoto zamestnávateľa pracoval.    pracovný pomer u zamestnávateľa
I.T.L. Břeclav ukončil v skúšobnej dobe.  nepravdivé je tiež tvrdenie žalovaného, že príjem žalobcu ku
nasledujúcich zamestnávateľov bola vyššia ako jeho priemerný zárobok, ktorý dosahoval u žalovaného.
Žalovaným pri svojich výpočtoch účelovo vychádza z priemerného zárobku, ktorý u neho žalobca
dosahoval posledných troch mesiacov svojho pracovného pomeru to znamená od januára 2009 do
marca 2009, teda už počas plynutia výpovednej doby. V tomto období skutočne žalobca dosahoval
priemerný mesačný zárobok 723,58 eura, nakoľko bol už vo výpovednej dobe a neboli mu vyplácané
prémie, ktoré inak tvorili podstatnú a pravidelnú zložku mzdy. Podľa názoru žalobcu  pri porovnávaní
pracovných podmienok treba brať do úvahy aj jeho skutočný zárobok , ktorý žalobca u žalovaného
počas trvania pracovného pomeru dosahoval. Takýto  pravidelný zárobok žalobcu bola výrazne vyšší než
ten, ktorý neustále žalovaný zmieňuje. Poslednom kalendárnom štvrťroku 2008 žalobcovho zárobok u
žalovaného pri 8 hodinovom dennom pracovnom čase vrátane prestávky na obed dosahoval priemerne
995,93 euro mesačne (výplatné pásky sú založené v spise). Vo všetkých zamestnaniach, v ktorých
žalobca po neplatnom skončení pracovného pomeru u žalovaného pracoval, mal horšie pracovné
podmienky než u žalovaného, inak by uvedené zamestnaniach nikdy v danej hospodárskej situácii
neopustil. Z žalobca nezdieľa názor žalovaného, že priznanie náhrady mzdy v zmysle ustanovenia §
79 ods. 2 Zákonníka práce za obdobie presahujúce 12 mesiacov je šikanou zamestnávateľov. Naopak
má zato, že dobu, po, ktorú sa poskytuje náhrada mzdy pri neplatnej výpovedi by súd nemal bez zo
závažných dôvodov skracovať. Žalovaný ako zamestnávateľ by mal niesť zodpovednosť  za nezákonnú
výpoveď.   tak isto mu nie je pravdou, že k chybe žalobcu spočívajúce neprerokovanie výpovede prišlo
v dôsledku nejednoznačných formuláciu zákonníka práca vnútorných predpisov odborového zväzu.
Žalovaný sa uspokojil s tým, že predsedu odborov iba oboznámil so zámerom dať žalobcovi i ostatným
na výpoveď, ale o prerokovanie odborový orgán nepožiadal, výpovede mu nepredložila ani nepočkal
na uplynutie zákonnej 10 dňovej lehoty odvolaciemu súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdiť s
výnimkou výroku o trovách konania, proti ktorému sa žalobca odvolal a priznať náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 505,05 euro: za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v hodnote 270,54 euro
podľa § 10 ods. 11 v spojení s § 14 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z.. Ďalej si uplatňoval jednu polovicu
základnej tarifnej sadzby za 1 úkon právnej služby a to za odvolanie proti výroku o trovách konania vo
výške 126,97 euro, jednu tretinu základnej tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 4



citovanej vyhlášky za 1 úkon právnej služby - rokovanie s klientom 31. 10. 2012 nepresahujúcej jednu
hodinu v hodnote 84,65 euro, a 3 krát režijný paušál po 7,63 euro, spolu  22,89 euro.

Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca. Odvolal sa proti výroku: žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania v časti nároku náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov.
Prvostupňový súd toto odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, 2 O.s.p., že tým, že žalobca mal len
čiastočný úspech v konaní, keď mu súd priznal za obdobie dvanástich mesiacov nižšiu náhradu mzdy
tu mzdy než akú žalobca uplatnil. Prvostupňový súd však nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods.
2 O.s.p.. Žalobca poukazuje na zaužívanú prax súdov, ktoré pri uplatňovaní ustanovenia § 142 ods. 2
O.s.p. priznávajú trovy žiadnemu z účastníkovi vtedy, keď pomeru úspechu a neúspechu  v konaní je
zásadne rovnaký. Žalobca poukazuje na to, že napadnutý výrok súdu 1. stupňa nie je riadne odôvodnený
a má zato, že napadnuté rozhodnutie tak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné nezodpovedá
ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti dodáva, že výšku náhrady mzdy, ktorú žalobnom
návrhu uplatnila nevypočítal žalobca svojvoľne, ale presne tak ako ustanovuje ZP. Súd sa však priklonil k
právnemu názoru, podľa ktorého sa na výpočet náhrady mzdy má použiť priemerný zárobok za obdobie
1. kalendárneho štvrťroku 2009. Žalobca má zato, že napadnutý výrok tým, že súd 1. stupňa rozhodol: \"
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov v časti nároku náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov
\" vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, že súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (§ 142 ods. 3 O.s.p.) a nedostatočne zistil skutkový
stav a ďalej, že rozhodnutie je postihnuté takzvanou inou vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.)
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti odôvodnenia výroku o náhrade trov konania súdu 1. stupňa (§ 157
ods. 2 prvá O.s.p.), majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.  preto navrhol priznať náhradu
trov podľa uplatneniam a zrušiť tak rozsudok súdu 1. stupňa v napadnutej časti ja vrátiť na ďalšie konanie
alebo zmeniť napadnutý výrok o trovách tak, že s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. priznal
žalobcovi za 12 mesiacov trovy v plnej výške nakoľko jeho neúspech vo veci pomere k úspechu je
nepatrný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. pretože dospel k záveru, že rozsudok súdu I. stupňa je vecne správny,
pričom zvyšný výrok o nepriznaní trov nebol potrebný.

Podľa § 252g ods. 1 ZP, ustanoveniami sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l.
septembrom 2011. Právne úkony urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa
posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011. Súd I. stupňa  preto správne  posúdil
nárok žalobcu v zmysle ustanovení Zákonníka práce účinného v čase neplatného skončenia pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníku práce (ďalej len ZP), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.



Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 118 ods. 2 ZP, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda)
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované
v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov,
najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy
z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie
plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa § 134 ods. 1, 2  a 4  ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len \"priemerný
zárobok\") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Žalobca sa domáhal,  aby súd určil,  že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalobcovi
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné, pracovný pomer u žalovanej trvá a uložil
povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za čas od 1.4.2009 až do času, keď mu žalovaný
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, ako i nahradí
trovy konania. Okresný súd Skalica rozsudkom č.k. 2C/159/2009-248 (právoplatným dňa 20.12.2011)
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/31/2011-305  zo dňa  18.10.2011  určil, že
výpoveď žalovaného zo dňa 22.12.2008, doručená žalobcovi dňa 23.12.2008 je  neplatná a pracovný
pomer medzi účastníkmi trvá.

Súd I. stupňa správne zistil, že žalobca od 1.4.2009  pracoval a dosahoval zárobok u týchto
zamestnávateľov: Od apríla 2009 do októbra 2009 pracoval u zamestnávateľa  KM Beta, kde dosiahol
priemernú mesačnú čistú mzdu 5.703,47 eur. Od 1.11.2009 do 19.11.2009 pracoval u zamestnávateľa
RIMS výroba s.r.o.. Pracovný pomer ukončil žalobca sám v skúšobnej dobe, pretože zamestnávateľ
nesplnil podmienky, ktoré sľuboval pri nástupe. Od 20.11.2009 do 10.1.2010 bol žalobca nezamestnaný.
Žalobca sa evidoval na ÚPSVaR dňa 24.11.2009 pričom za uvedené obdobie mu bola vyplatený podpora
v nezamestnanosti v sume 855,20 eur. Od 11.1.2010 do 15.3.2010 bol zamestnaný u zamestnávateľa
I.T.L. Spedition s.r.o. Břeclav. Tu dosiahol príjem netto 15.788,- Kč, t.j. priemerne mesačne 5.262,66 Kč.
Pracovný pomer ukončil žalobca sám v skúšobnej dobe, pretože zamestnávateľ nesplnil podmienky,
ktoré sľuboval pri nástupe. Od  16.3.2010 do  30.6.2010 bol žalobca nezamestnaný. Za uvedené obdobie
mu ÚPSVaR vyplatil podporu v nezamestnanosti v sume 1.494,79 eur. Od 1.7.2010 do 31.12.2010 bol
zamestnaný u zamestnávateľa INA Skalica spol. s.r.o., dosiahol príjem za 5 mesiacov netto 3.304,97
eur, t.j. priemerne mesačne 660,99 eur. Súdu žalobca nepreukázal príjem za december roku 2010.
Pracovný pomer mal žalobca dohodnutý na dobu určitú do 30.6.2011. Pracovný pomer  ukončil, nakoľko
mal dohodnutý iný výhodnejší pracovný pomer u zamestnávateľa Auto Valúšek v Holíči od 1.1.2011. Od
1.1.2011 do 22.3.2011 bol zamestnaný u zamestnávateľa AUTO VALÚŠEK služby, s.r.o. v Holíči, kde
žalobca skončil pracovný pomer, lebo nebol spokojný s pomermi u tohto zamestnávateľa. U uvedeného
zamestnávateľa mal mesačný príjem v čistom priemerne 873,22 eur. Od 23.3.2011 do 2.5.2011 bol
žalobca nezamestnaný. Od 17.4.2012 poberal podporu v nezamestnanosti do 17.4.2011 v sume celkom
363,30 eur.  Od 3.5.2011 je zamestnaný žalobca u zamestnávateľa Ruukki Slovakia, s.r.o.,  kde žalobca
podľa predložených výplatných pások dosahuje mesačnú priemernú čistú mzdu v sume 664,40 eur.
Zo mzdového listu žalovaného a výplatných pások za obdobie od 1.1.2009 do 31.3.2009 mal sú
preukázané, že žalobca v tomto období dosiahol priemerný hodinový zárobok v sume 4,4378 eur  a
priemerný mesačný zárobok v sume 723,58 eur.

Správne tiež zistil priemerný zárobok v rozhodnom období Vychádzajúc z rozhodného obdobia 1.
štvrťroku roku 2009, zo mzdového listu žalovaného a výplatných pások žalovaného za uvedené obdobie
žalobca  dosiahol priemerný hodinový zárobok v sume 4,4378 eur a priemerný mesačný zárobok v sume
723,58 eur. Pri určení priemerného hodinového zárobku  súd vychádzal  z hrubej mzdy s poukazom na



ust. §134 ods. 1 a 2 ZP a § 118 ods. 2 ZP žalovaného, t.j. zo zúčtovanej hrubej mzdy bez náhrad mzdy
a odstupného  nasledovne:    za január 2009 zo sumy 529,03 eur, za február 2009 zo sumy 667,38
eur, za marec 2009 zo sumy 467,77 eur, t.j. spolu 1.664,18 eur podelené 375 hodinami odpracovaným
za uvedené obdobie sa rovná priemerný hodinový zárobok v sume  4,4378 eur a priemerný mesačný
zárobok je v tom prípade 723,58 eur (4,4378€ krát 7,5 krát 21,74).

V čase od neplatnej výpovede danej žalobcovi, t.j. od 1.4.2009 bol žalobca v 6 pracovných pomeroch
(u zamestnávateľa KM Beta, RIMS výroba s.r.o., I.T.L. Spedition s.r.o. Břeclav, INA Skalica, AUTO
VALÚŠEK služby, s.r.o. v Holíči a toho času Ruukki Slovakia, s.r.o.) a tri krát bol evidovaný, ako
nezamestnaný. Súd správne zisťoval skončenia pracovných pomerov ( z výpovede žalobcu je zrejmé,
že nezamestnaný bol vždy „z vlastného rozhodnutia“, nakoľko na ÚPSVaR sa  vo všetkých troch
prípadoch evidoval, pretože zamestnanie ukončil sám či už v skúšobnej dobe alebo i mimo nej z
dôvodu, že mu nevyhovovali pracovné podmienky a pomery u zamestnávateľa). Žalobca nepreukázal,
že u zamestnaní žalobcu v období od 1.4.2009 do rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede nejako
zhoršené podmienky zamestnávania žalobcu, čo do druhu práce, pracovného ohodnotenia alebo
ďalšieho pracovného rozvoja, počas celého obdobia bol v pracovnom pomere a krátke časové úseky
z jeho vlastného rozhodnutia ukončil riadne uzatvorený pracovný pomer. Počas uvedeného obdobia
žalobca dosiahol príjem (či zo zárobku alebo podpory v nezamestnanosti ) priemerne v čistom v sume
633,66 eur (plat 5.703,47 eur u zamestnávateľa KM Beta, podpora v nezamestnanosti 855,20 eur,  plat
620,52 eur u zamestnávateľa I.T.L. Spedition s.r.o. Břeclav, podpora v nezamestnanosti 1.494,79 eur,
plat 3.304,97 eur u zamestnávateľa INA Skalica, plat 2.619,67 eur u zamestnávateľa AUTO VALÚŠEK
služby, s.r.o. v Holíči, podpora v nezamestnanosti 363,30 eur, plat 5.315,20 eur u zamestnávateľa Ruukki
Slovakia, s.r.o., (plat u zamestnávateľa u RIMS výroba s.r.o. za obdobie od 1.11.2009 do 19.11.2009
a od INA Skalica za december 2010 súd nemal k dispozícii, ale žalobca potvrdil jeho výšku ako v
predchádzajúcich mesiacoch) - celkom príjem 20.277,12 eur podelené 32 mesiacov = 633,66 eur),
čo je porovnateľné príjmom u žalovaného, kde dosahoval za obdobie mesiacov  október, november,
december 2008 a január, február 2009 (súd nevychádzal pri porovnaní príjmu z príjmu za marec 2009
nakoľko v tomto mesiaci bolo vyplatené odstupné) priemerne príjem v sume 607,33 eur v čistom,
teda neprišlo u neho k zhoršeniu sociálneho zabezpečenia. Súd vzal do úvahy obdobie po uplynutí
zákonom stanovenej doby prevyšujúcej 12 mesiacov, keď žalovaný vykonával práce pre zamestnávateľa
v Břeclavi, v Českej republike od 11.1.2010 do 15.3.2011 a skončil pracovný pomer, bol od 16.3.2010
do 30.6.2010 nezamestnaný. Súd mal za to,  že  náhrada mzdy, predstavujúca určitú formu satisfakcie,
odškodnenia žalobcovi, ako zamestnancovi, ktorému bola daná neplatná výpoveď z pracovného pomeru
je dostatočná v sume 10.853,70 eur, ktorá predstavuje 15-násobok priemerného zárobku žalovaného, a
to s poukazom na ust. §  79 ods. 2 ZP, ako zákonom stanovenú „minimálnu satisfakciu zamestnancovi
a sankciu zamestnávateľovi“ v podobe 12-násobku a vo zvyšku uplatneného nároku za ďalších 20
mesiacov a 21 dní mesiaca náhradu znížil na 3 mesiace počas doby nezamestnanosti po skočení
výkonu práce v Břeclavi. Súd v ostatnej časti do uplatneného nároku náhrady mzdy žalobu preto správne
zamietol.

V ostatnom odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu I. stupňa v jeho rozhodnutí s poukazom na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p.

Vecne správne rozhodnutie  preto odvolací súd  podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pri rozhodnutí o trovách konania prvostupňový súd aplikoval ust.  § 142 ods. 1, 2., 3 O.s.p,
pričom .zdôvodňoval, že sa žalobca domáhal priznania náhrady mzdy v súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 79 ZP. Žaloba žalobcu je čo do právneho
základu opodstatnená (žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer) a
čiastočne súd jeho žalobe vyhovel. Ale žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov s tým, že základný nárok na náhradu mzdy bol daný právoplatným rozhodnutím o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi. Za obdobie 12 mesiacov žalobcovi patrí právo na
náhradu mzdy bez možnosti jeho zníženia a za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe
súdu, keď súd môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalobca pri vyčíslení práva na náhradu mzdy
za 12 mesiacov vychádzal z priemerného zárobku za rozhodné obdobie štvrtého štvrťroku 2008 a súd



pri rozhodovaní náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku za rozhodné obdobie prvého štvrťroku
2009, keď prišlo k priznaniu nižšej náhrady mzdy, než uplatnil žalobca a tým mal žalobca v tejto časti
nároku v konaní len čiastočný úspech. Súd preto v tejto časti uplatneného nároku žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd  priznal žalobcovi náhradu trov konania z priznaného nároku 2.170,74 eur (3 x 723,58).
Predpokladom pre aplikáciu ustanovenie § 142 ods. 3 OSP je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne znaleckého posudku). Ak je tento splnený, je potrebné
o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Ustanovenie § 142 ods. 3 OSP predstavuje
výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.

Ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva,
že úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
plnenia. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, o právne normy, v ktorých je rozsah
nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych
okolností danej veci. Nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej
časti) ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa
nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku.

Ak súd I. stupňa takto aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a rozhodol o trovách tak, že za obdobie 12
mesiacov žalobcovi patrí právo na náhradu mzdy bez možnosti jeho zníženia a za čas prevyšujúci
obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu, keď súd môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, potom je výrok
o priznaní náhrady dostatočný a výrok  o nepriznaní zvyšku nadbytočný.

Z tohto dôvodu musel byť zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 O.s.p pretože bolo o náhrade trov rozhodnuté
správne podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p.,

Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté počtom hlasom 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "69c8b242-70f6-4c81-956d-2b4ee9542a22:050899ee-ab76-4299-b4f7-3642e7949d21", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8110205639.1", "spisova_znacka": "9Co/31/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/31/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8110205639.1"}, {"guid": "84ce283f-d724-4625-974b-a247636c7af9:74e69023-5f5d-437f-a7a5-b4019d3ad55b", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Cpr/1/2011", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1Cpr/1/2011 z 31. 10. 2011", "sud": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "datum_vydania": "2011-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/84ce283f-d724-4625-974b-a247636c7af9:74e69023-5f5d-437f-a7a5-b4019d3ad55b"}], "citovane_v": []}