{"guid": "3be5d129-337e-4a02-b672-e02f77046718:a8f0820d-5adf-4e71-b760-fb99dc5d2d3b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1", "spisova_znacka": "8Sžf/75/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/75/2014 z 29. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2016, sp. zn. 8Sžf/75/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1", "identifikacne_cislo": "7012201237", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "datum_vydania": "2016-09-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a8f0820d-5adf-4e71-b760-fb99dc5d2d3b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/75/2014\n7012201237\n29. 09. 2016\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2016:7012201237.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: AGROTRŇA\ns.r.o., Malá Tŕňa 181, IČO: 36 603 082, zastúpeného JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátom so sídlom\nŠtúrova 20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309\nzo dňa 16. augusta 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n6S/302/2012 - 54 zo dňa 17. apríla 2014, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/302/2012 - 54 zo dňa\n17. apríla 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309 zo dňa 16. augusta 2012, ktorým podľa § 48 ods.\n5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) žalovaný potvrdil dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Košice č. 9813301/1/1026/2012/Bab zo dňa 23. januára 2012, ktorým\nnebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie\nobdobie september 2010 v sume 121 050,51 € a bola mu určená vlastná daňová povinnosť vo výške\n11 938,46 €.\nKrajský súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok\npre odpočítanie DPH v zdaňovacom období september 2010 v sume 121 050,51 € na základe\ndodávateľských faktúr od dodávateľov BRSC s.r.o., W. O. - VENIKOM a JOMADO, s.r.o. Takisto v súlade\nso zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú\npovinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní\nza už uvedené zdaňovacie obdobie.\nNa námietku žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, resp. neposkytnutí mu priestoru, aby\nmohol predložiť relevantné dôkazy z vykonávanej daňovej kontroly súd prvého stupňa poukázal na\nustanovenie § 15 ods. 6 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva pre žalobcu ako kontrolovaný\ndaňový subjekt povinnosť umožniť vykonanie daňovej kontroly a predloženie všetkých dôkazov, ku\nktorým je vyzvaný, resp. ktoré je povinný predkladať. Ďalej uviedol, že žalobcovi bola na začiatku daňovej\nkontroly zaslaná písomná výzva, spolu s upovedomením o výkone daňovej kontroly zo dňa 29. novembra\n\n2010, aby predložil dôkazné prostriedky preukazujúce dodanie tovaru od dodávateľa W. O. - VENIKON\ns uvedením, o ktoré konkrétne faktúry sa jedná za účelom preukázania a preverenia oprávnenosti\nnároku na odpočítanie dane v predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2010,\nk čomu bola stanovená 15-dňová lehota. Doplnil, že žalobca napriek tomu, že výzvu prevzal (resp. jeho\nsplnomocnený zástupca), v stanovenej 15-dňovej lehote neposkytol žiadnu odpoveď, až 20. decembra\n2012 predložil účtovné doklady za september 2010, ale nie všetky, preto ho kontrolná skupina opakovane\nvyzvala na predloženie dokladov výzvami z 10. januára 2011, 10. februára 2011 a 04. apríla 2011, ktoré\nhoci riadne prevzal, na ne žiadnym spôsobom nereagoval. Daňový subjekt nereagoval ani na výzvy zo\ndňa 14. novembra 2011 a 06. decembra 2011, ktoré tiež riadne prevzal.\nNásledne konštatoval, že dôkazné bremeno, ako to vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. v daňovom konaní znáša daňový subjekt. Doplnil, že žalobca okrem faktúr, ktoré\nboli predložené správcovi dane iné dôkazy nepredložil, nezaslal žiadne vyjadrenie, vysvetlenie, teda\nnereagoval na žiadnu výzvu správcu dane. Zdôraznil, že sám žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorá\npre neho vyplýva zo zákona č. 511/1992 Zb., preto z jeho strany nie je dôvodné namietať nedostatočné\nzistenie skutkového stavu správcom dane. V tejto súvislosti mal za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že\nzaistené doklady mu neboli vydané orgánmi činnými v trestnom konaní, ani súčasnej konateľke X. Z.,\npretože ako zistili zamestnanci správcu dane, žiadne doklady v súvislosti s faktúrami, ktoré mali byť\npodkladom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, zaistené neboli. Za nedôvodnú označil aj námietku,\nže si žalobca zvolil právneho zástupcu advokáta, ktorý v priebehu konania zomrel, teda došlo k zániku\nplnomocenstva, nakoľko je vecou vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným ako spolupracujú. Napokon\nžalobca ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že nejaké dôkazy v súvislosti s preskúmavaným konaním\nodovzdal právnemu zástupcovi.\nAko nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje\ndostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods. 1, 3\nzákona č. 511/1992 Zb. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného bolo riadne doručené vtedajšej právnej\nzástupkyni žalobcu JUDr. Martine Gombosovej, ktorá ho prevzala 02. augusta 2012. Následne dodal, že\npreskúmavané rozhodnutie obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou\nkontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného\nnadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný\npodrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol\nskutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený\npri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.\nSúd prvého stupňa pokladal za neopodstatnenú taktiež námietku, že ťažiskovým a vlastne jediným\ndôkazom, na ktorom je postavené rozhodnutie ako správcu dane, tak aj žalovaného je totožnosť osoby\nako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočňovaniu zdaniteľného\nplnenia, a to W. O.. Správca dane, ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov vykonal\nšetrenie, na základe ktorého zistil, že W. O. bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské\nspoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou\nmedzi spoločnosťami personálne prepojenými jeho osobou vystupoval ako oprávnená osoba na strane\ndodávateľa i odberateľa. Platby za tovar a služby boli uskutočňované v hotovosti, sám dojednával\nceny, sám vystavoval pokladničné doklady, príjmové aj výdavkové. V spoločnostiach, kde bol W. O.\nkonateľom alebo spoločníkom sám vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a\norganizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. V celom reťazci svojich obchodných spoločností\nbol nezastupiteľný, a ku všetkým preverovaným skutočnostiam sa mohol iba on vyjadrovať, predkladať\ndôkazné prostriedky ku kontrole. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho\nprepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach jednou osobou W. O., medzi ktorými došlo k\núdajnému uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ale z dôvodu, že daňovou kontrolou mu nebolo uznané\nodpočítanie z dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa tak, ako je to uvedené v odôvodnení\npreskúmavaného rozhodnutia, ktorých úhradu žalobca deklaroval platbou v hotovosti predložením\nvýdavkových pokladničných dokladov. Odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu, že v zmysle § 49\nods. 1, 2 písm. a/ v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej\nlen „zákon o DPH“) k uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov deklarovaných uvedenými\ndodávateľskými faktúrami nedošlo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný\ndodávateľskými faktúrami mu bol aj reálne dodaný, t.j. nepreukázal, že tovar deklarovaný aj prijal. Pre\nreálne uskutočnenie dodávky tovaru nestačí ani to, ak tovar, ktorý je predmetom dodania korešponduje\n\ns predmetom činnosti podľa živnostenského oprávnenia, ale je potrebné preukázať, že došlo k reálnemu\nuskutočneniu daného obchodu, teda aj dodania tovaru, nielen po formálnej stránke, teda predložením\ndodávateľskej faktúry od dodávateľa.\nRovnako tak vyslovil, že k námietke žalobcu, kde tento tvrdí, že aktivity žalobcu a ďalších spoločností\nnemožno označiť za fiktívne, je potrebné uviesť, že správca dane zachytil celý tok dodávok za dlhšie\nobdobie, preukazujúci nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené\nosobou W. O. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali síce dojem ekonomickej\nčinnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, avšak pri zohľadnení\ncelej štruktúry vzťahov v skutočnosti išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri\nvyhodnocovaní jednotlivých dôkazov a v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na zákon o DPH, ale aj\nna záver rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ podľa názoru\nsúdu prvého stupňa žalovaný správne konštatuje, že v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných\nzdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné\nobchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných\nodpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Preto mal\nza neopodstatnenú námietku, že by správne orgány neprihliadali na uvedené rozhodnutie.\nOhľadom námietky žalobcu, že podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou W. O. fungovali\nvo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek\nholdingu, súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že daňové subjekty prepojené osobou W. O.\nobchodovali iba medzi sebou navzájom, pričom konečný príjemca nebol zistený, ba práve naopak bolo\nzistené, že obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločnosti, za\nktoré ako bolo zistené, je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaný\nna trh, teda charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti nemajú význam. Doplnil, že aj v holdingu\njednotlivé spoločnosti musia viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami\nmusia byť zaznamenávané aj v účtovníctve. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu\núčtovnú závierku. Ak mali tieto spoločnosti fungovať vo forme blízkej holdingu, potom by nemal význam\ntok tovaru iba medzi jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta, bez vstupu do obchodných\ntransakcií ďalších osôb a spoločností.\nĎalej konštatoval, že námietka žalobcu uvedená v závere žaloby, že správca dane pri posudzovaní\nvzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne\nzistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, z ktorého dôvodu\nrozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, nie je možné považovať za dôvodnú,\nnakoľko rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného spĺňa zákonom stanovené podmienky rozhodnutia\nv zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Zdôraznil, že v odôvodnení rozhodnutí správnych\norgánov je uvedené ako bolo vykonané dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákon č. 511/1992 Zb., že\nžalobca nespolupracoval so správcom dane, na zaslané výzvy nepredložil dôkazy, nepodal vyjadrenia,\nvysvetlenia, správca dane sám vykonal zistenia sporných skutočností a vykonané dôkazy boli správnymi\norgánmi hodnotené podľa ich úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\nVýrok rozhodnutí správnych orgánov označil za logický záver, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania\na jeho hodnotenia.\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich\nnáhradu nepriznal.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa §\n205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok zmenil tak,\nže zruší rozhodnutie žalovaného a žalobcovi prizná náhradu trov konania.\nUviedol, že správca dane a v konečnom dôsledku ani súd nevzal do úvahy žiadnu inú možnú\nalternatívu vo vzťahu k uvedeným obchodom, a to najmä fakt, že platná právna úprava nevyžaduje\npre preukázanie reálnosti uskutočnenia obchodov a pre uplatnenie práva platiteľa na odpočítanie,\npreukazovanie skutočností a predkladanie dôkazov vyžadovaných správcom dane. Okrem toho dôkazy\npredkladané žalobcom sú účelovo neakceptované a neodôvodnene spochybňované napr. aj tým, že\nide o obchody medzi personálne prepojenými spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožňuje\nžalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť si dôkaznú povinnosť (na ktorú súd poukazuje aj v\n\nodôvodnení rozsudku), keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením\nobchodujúcich subjektov. Žalobca mal za to, že i z tohto dôvodu krajský súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nZa nesprávny a ničím nepreukázaný záver považoval žalobca aj súdom konštatovanú skutočnosť,\nže obchody W. O. (a aj žalobcu) sú po posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov iba fiktívnou\nekonomickou činnosťou bez reálneho podkladu. Žalobca ako aj iné spoločnosti spojené s W. O.\nv stovkách daňových kontrol poukazovali, že mali dostatočné personálne kapacity (niekoľko stovák\nzamestnancov - čo je preveriteľná skutočnosť cez sociálnu poisťovňu), množstvo motorových vozidiel\n(čo je preveriteľné cez príslušný dopravný inšpektorát), množstvo nehnuteľného majetku (čo je\npreveriteľné z odpisov z listov majetku vedených príslušnou správou katastra), množstvo zvierat, iného\nhnuteľného majetku, ako aj tovarových zásob (k čomu spoločnosti spojené s W. O. v rámci daňových\nkontrol predkladali fotodokumentáciu a kamerové záznamy na DVD nosičoch). Z uvedeného dôvodu\nžalobca považoval konštatovanie súdu, že spoločnosti spojené s W. O. nemali reálny podklad - možnosti\nvykonávať skutočnú podnikateľskú činnosť za účelové, ničím nepodložené aj žalobcom opakovane\nvyvrátené. Žalobca poukázal na nelogickosť záveru súdu o fiktívnosti uskutočňovaných obchodov,\nnakoľko personálne zdroje ako aj obhospodarovanie majetku v takom veľkom rozsahu je spojené\ns veľkými finančnými nákladmi, ktoré pri fiktívnosti, t.j. „uskutočňovaní obchodov iba na papieri“ by\nboli zbytočné (a ani by sa nemohli realizovať, napríklad ako platenie dane z nehnuteľnosti), naopak,\nzamestnanci, ktorí by pre neexistenciu majetku nemohli vykonávať prácu, ktorú mali dohodnutú v\npracovnej zmluve, by boli jasným dôkazom proti žalobcovi. V danom prípade však žalobca ako aj iné\nspoločnosti W. O. opakovane navrhovali v rámci daňových kontrol ako dôkazy svedecké výpovede\nbývalých zamestnancov k jednotlivým uskutočňovaným činnostiam.\nŽalobca nesúhlasil s argumentáciou súdu, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné z dôvodu,\nže žalovaný sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami. Žalobca poukázal na skutočnosť, že voči\nspoločnostiam personálne prepojeným s p. W. O. boli žalovaným vydané desiatky rozhodnutí (vždy s\ndorubom dane), ktoré sú odôvodnené totožne a odôvodnenie rozhodnutia má aj rovnakú štruktúru textu,\nt.j. akoby „vzorové“. Tieto vzorové rozhodnutia boli žalovaným vydávané bez ohľadu na skutkovú situáciu\na námietky, návrhy a dôkazy predkladané žalobcom v priebehu daňovej kontroly.\nŽalobca zdôraznil, že skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je\nsama o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu (resp. neuskutočneniu)\nakéhokoľvek plnenia. Argumentáciu personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti spoločnostiach, nie je možné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného\nplnenia, pretože toto je preukázateľné len z iných skutočností.\nOkrem toho krajský súd sa podľa názoru žalobcu nevysporiadal s otázkou režijných nákladov a iných\nnákladov, na ktoré v žalobe poukázal žalobca. Ako je zrejmé nielen z dôkazov predložených žalobcom,\nale i z výkonu daňovej kontroly žalovaným, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia, ktorého zrušenia\nsa žalobca domáha, tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu,\nktorý spojuje výhody veľkých podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie\npostavenie na trhu) s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu (napr. pružnosti). Skutočnosť, že\ndaňový subjekt neúčtuje o režijných nákladoch, neznamená automaticky, že by tento daňový subjekt\nžiadnu činnosť reálne nevykonával a nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie zdaniteľných\nobchodov. Keďže p. W. O. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade\núčelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom elektrokomunikačných služieb,\nenergie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri\nsvojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt využíval so\nsúhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných operátorov, energiu, vodu či\nplyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú\npersonálne prepojené.\nBol názoru, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal ani\ns námietkou žalobcu, že zo strany žalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z tohto dôvodu\nnepreskúmateľné rozhodnutie.\n\nŽalobca ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2011,\nsp. zn. 7S/13934/10, kde v právnej veci žalobcu obchodnej spoločnosti SHEN - TIAN, s.r.o.,\nproti bývalému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako žalovanému, rozhodol a vyhovel\nžalobcovi v celom rozsahu a podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného č.\nI/221/8986-95875/2010/990395-r zo dňa 30. augusta 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalobca zdôrazňuje, že sa jednalo o skutkovo totožnú vec, kde si obchodná spoločnosť SHEN - TIAN,\ns.r.o., ako žalobca uplatňoval odpočítanie dane z dvoch faktúr od dodávateľov, pričom sa jednalo o\nspoločnosti, ktoré boli personálne prepojené s osobou p. W. O. (vrátane žalobcu). Správca dane vyvodil\nzáver, že predmetné zdaniteľné obchody sa reálne neuskutočnili a neoprávnene si odpočítal daň z týchto\nobchodov a konštatoval, že p. W. O. bol konateľom dodávateľských, ako aj odberateľských spoločností\nteda, že tovar „predával sám sebe“ ako aj „kupoval sám pre seba“.\nŽalobca poukázal na skutočnosť, že daňové orgány postupovali pri daňových kontrolách voči\nspoločnostiam personálne prepojeným s p. W. O. nezákonným spôsobom opakovane a dotknuté\nspoločnosti sa voči tomuto postupu bránili podávaním žalôb o ochrane pred nezákonným zásahom\norgánu verejnej správy. Argumentácia bola v týchto prípadoch obdobná ako v prípade predmetnej\ndaňovej kontroly, keď žalobca podal na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6S/16246/2010 žalobu,\nktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Konajúci súd v plnom\nrozsahu podanej žalobe vyhovel a rozsudkom správcovi dane bolo zakázané pokračovať v začatej\ndaňovej kontrole. Konajúci súd si v odôvodnení rozsudku plne osvojil argumentáciu žalobcu keď\nskonštatoval, že „vzhľadom na záver ústavného súdu (nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa\n10. decembra 2009), podľa ktorého totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti\nje daná aj totožnosťou jeho zamestnancov, čo riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec nerešpektoval,\nje potrebné konštatovať, že daňová kontrola u navrhovateľov (navrhovateľa spoločnosti CARTOON\ns.r.o.) bola realizovaná v rozpore so zákonom“. Napriek uvedenému správca dane pokračoval v daňovej\nkontrole u žalobcu, hoci jej ďalší postup bol súdom rozsudkom výslovne zakázaný, čím vzniká dôvodné\npodozrenie, že zo strany správcu dane mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného marenia\nspravodlivosti, marenia výkonu súdneho rozhodnutia a zneužitia právomoci verejného činiteľa.\nĎalej uviedol, že súd sa okrem tohto nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že v obdobných prípadoch v\npočte asi 200 súdnych sporov práve Krajský súd v Košiciach vydal rozhodnutia, ktorým výslovne zakázal\npokračovať v daňových kontrolách pre ich nezákonnosť (súd o tejto skutočnosti má vedomosť). Tieto\nprávoplatné rozsudky neboli nijak zrušené a žalobca jednoznačne očakával že budú tým istým súdom\nakceptované aj v tomto konaní a sudca bude mať ten istý právny názor na nezákonný postup daňových\núradov. Ani zmena rozhodovacej praxe súdov nemôže mať totiž vplyv na právoplatné rozhodnutie v\nkonkrétnom prípade, ktorého sa týka.\nŽalobca ďalej poukázal na svoju dôkaznú tieseň, keď jeho doklady spolu s dokladmi spoločností\npersonálne prepojených s p. W. O. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a do dnešného\ndňa neboli vrátené. Táto skutočnosť je súdu známa z množstva ďalších súdnych konaní. Súdu je\ntaktiež známa skutočnosť, že následne sa zistilo, že množstvo dokladov, ktoré boli zaistené chýba, čo\npotvrdzujú aj príslušné policajné zložky a čo nemôže byť kladené za vinu žalobcovi. Z tohto dôvodu je\naj konštatovanie súdu, že žalobca mal nahliadať do zaistených dôkazov iba právom, ktoré v skutočnosti\nbolo v danom prípade bez významu a možnosti ho riadne využiť.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.\nUviedol, že správca dane nepožadoval od žalobcu predloženie dôkazov nad rámec právnej úpravy\na neznemožnil žalobcovi preukázanie reálnosti obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom\nvýziev správcu dane bola požiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v\nzmysle sporných faktúr a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov.\nPri tom išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených\nna sporných faktúrach. Zdôraznil, že správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti\nuvádzané v predložených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či\nsprávnosti, je povinnosťou žalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predložiť požadované doklady\npreukazujúce splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Dal do pozornosti, že\nžalobca v tomto prípade napriek opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom,\nže deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Ďalej uviedol, že správca dane po zhodnotení\ndôkazných prostriedkov predložených v rámci daňovej kontroly žalobcom, ako aj zabezpečených v\n\nsúčinnosti s tretími osobami, dospel k záveru, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť\nreálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne\nprepojených preukazujú, že reálne uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolo\npreukázané žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu režijných nákladov, prepravných\nnákladov, nákladov na výkon práce vlastnými prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových\nvozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na\nto, že nebol vytvorený ani minimálny predpoklad ekonomickej činnosti. Mal za to, že tieto skutočnosti\npotvrdzujú fiktívnosť uskutočnených obchodov. V závere vyjadrenia uviedol, že aktivity žalobcu, ako aj\njeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie\ndaňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami\nnebolo preukázané, že tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na\nvýstupe aj do štátneho rozpočtu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10\nods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.\n1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je\ndôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.\nseptembra 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nNa vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 1a písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadana daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nv daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákon č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane.\n\nPodľa § 15 ods. 6 písm. d/ a e/ zákon č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt má vo\nvzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú\nhospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie\na záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné\nvysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho\ntvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.\nDokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods.\n1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb.).\nPodľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a podobne), o svedecké výpovede, o znalecké\nposudky, verejné istiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke,\npovinné záznamy vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v\npriebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku\nuskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.\nPodľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.\nDňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nPodľa 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a\n7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a\nslužieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.\nÚčtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na\nzáklade účtovných dokladov.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka\nposkytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej\nsituácii účtovnej jednotky.\nOdvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatuje, že vo\nvzťahu k predmetu odvolacích námietok žalobcu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku\nkrajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).\nZ obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že odvolacie dôvody a argumentácia\nžalobcu, počnúc odvolaním podaným proti dodatočnému platobnému výmeru, žalobnými námietkami\na odvolaním proti rozsudku krajského súdu končiac, v podstate smerujú proti spôsobu vyhodnotenia\nvýsledkov dokazovania. Žalobca namietal, že rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, z ktorého\ndôvodu sú nepreskúmateľné, pretože nemajú náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 30 ods. 1, 3 a\n§ 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.\n\nŽalobca vo vzťahu k predmetu dodaného tovaru trvá na tom, že uskutočnenie neuznaného zdaniteľného\nobchodu bolo preukázané z jeho strany predložením daňových dokladov. Skutočnosť, že medzi\nspoločníkmi existuje personálne prepojenie, nemôže mať sama o sebe výpovednú hodnotu vo vzťahu k\nuskutočneniu (neuskutočneniu) akéhokoľvek plnenia. Argumentáciu s personálnou účasťou akejkoľvek\nosoby v akejkoľvek spoločnosti nie je možné dávať do priamej a nepriamej súvislosti s uskutočnením\nzdaniteľného plnenia, pretože toto je preukázateľné len z iných skutočností.\nOdvolací súd na podklade administratívneho spisu konštatuje, že žalobca okrem faktúr nepredložil\nžiadne iné dokumenty, ktorými preukazoval reálne uskutočnenie dodávky. Prijatie faktúr s formálne\nsplnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia\npráva na odpočítanie daní z prijatých faktúr. Znamená to, že podmienky, po splnení ktorých vzniká\nplatiteľovi nárok na odpočet dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov\ns predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktúr, ktoré musia nesporne preukazovať\nvyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch a v právnej skutočnosti v objeme a subjekte. Tak ako\nna to poukázal aj krajský súd, daňový subjekt predložil faktúry od dodávateľov:\n- BRSC s.r.o. - č. 020910/BR o dodaní 28,50 m2 pilín,\n- W. O. - VENIKON\n? č. 150910/V1 o dodaní 1950 q sena, 1100 q slamy, 1900 q šrotu a 254 600 ks kukurice v strukovom\nstave,\n? č. 150910/V6 o dodaní 215 400 ks kukurice v strukovom stave,\n? č. 300910/V o dodaní 2500 q sena, 990 q slamy, 3500 q šrotu a 320 000 ks kukurice v strukovom stave,\n- JOMADO, s.r.o. - č. 300910/J4 o dodaní 90 000 kg jablčnej drene,\n? č. 300910/J3 o dodaní 150 000 l jablčnej šťavy.\nZ týchto faktúr bol dodávateľ povinný sumu dane z pridanej hodnoty, ktorú na nich uvádza, priznať a\nuviesť. Uvedené doklady by boli dôkazom iba vtedy, ak by boli vystavené na základe reálneho plnenia,\nktorého uskutočnenie bol daňový subjekt povinný preukázať. Teda v tomto prípade vznikla daňová\npovinnosť v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, teda žalobca ako platiteľ DPH nadobudol tovar na základe\nuvedených daňových faktúr a zároveň, že tieto zdaniteľné plnenia použil na dodávky tovaru a služieb\nako platiteľ tak, ako vyžaduje ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca bol správcom dane\npísomne vyzvaný výzvami z 10. januára 2011, 10. februára 2011 a 04. apríla 2011, ako aj výzvami z 14.\nnovembra 2011 a 06. decembra 2011 na predloženie účtovných dokladov za september 2010 v súvislosti\ns uskutočnenými obchodmi, a to dokladov preukazujúcich prepravu tovaru, EVČ vozidiel, inventárne\nkarty dlhodobého majetku, spotrebu PHM, knihy jázd, technické preukazy motorových vozidiel, ostatné\núčtovné doklady a zmluvy, týkajúce sa kontrolovaného obdobia, bankové výpisy a interné doklady.\nŽalobca však na žiadnu z týchto výziev nereagoval a iné doklady ako vyššie uvedené faktúry nepredložil,\nani neposlal žiadne vysvetlenie.\nK námietkam žalobcu, že dôkazy predkladané žalobcom sú účelovo neakceptované a spochybňované\na že opakovane navrhoval v rámci daňovej kontroly ako dôkaz svedecké výpovede bývalých\nzamestnancov k jednotlivým uskutočňovaným činnostiam najvyšší súd uvádza, že žalobca k\nposudzovanému zdaniteľnému obchodu predložil iba sporné faktúry a doklady k úhrade v hotovosti,\npreto boli žalobcovi doručené výzvy správcu dane na predloženie a zapožičanie dokladov z 10. januára\n2011, 10. februára 2011 a 04. apríla 2011, ako aj výzvy z 14. novembra 2011 a 06. decembra 2011.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom súdneho i pripojeného\nadministratívneho spisu mal za preukázané, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz k svojim tvrdeniam\nuvedeným v podanom daňovom priznaní k DPH a v predložených dokladoch a nepodal vysvetlenie\nk žiadnym skutočnostiam. Žalobcovi bola zaslaná výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho\nprerokovanie č. I/332/19469-140581/2011/Karn zo dňa 27. decembra 2011, ktorej prílohou bol protokol\nč. I/332/119469-140580/2011/Karn. V predmetnej výzve bol žalobca poučený o možnosti podať písomné\nvyjadrenie k protokolu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v lehote najneskôr 8\npracovných dní odo dňa jeho doručenia. Žalobca predmetnú výzvu prevzal dňa 29. decembra 2011, mal\nmožnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam uvedeným v protokole, svoje právo však nevyužil a nezúčastnil\nsa ani prerokovania protokolu, jeho aktivita a spolupráca absentovala, v čase kontroly mal pasívny postoj\nk uplatňovaniu jeho procesných oprávnení a rovnako v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz o\nreálnosti dodania sporného tovaru.\n\nNa ďalšiu námietku, že žalovaný vydával „vzorové“ rozhodnutia bez ohľadu na skutkovú situáciu a\nnámietky, návrhy a dôkazy predkladané žalobcom v priebehu daňovej kontroly, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sa stotožňuje s názorom žalovaného i krajského súdu, že predmetom súdneho sporu\nje rozhodnutie žalovaného č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309 zo dňa 16. augusta 2012, z\nodôvodnenia ktorého je zrejmé, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie v súvislosti so sporným\ntovarom a žalobca ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ani v podanej žalobe a ani v odvolaní\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sa ku konkrétnym zisteniam správcu dane nevyjadril a\nnevyvrátil ich opodstatnenosť.\nNámietka žalobcu, že pri hodnotení skutkového stavu nepostupoval správca dane a žalovaný podľa\nustanovenia § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná, pretože\nsprávca dane v záujme zistenia skutočného stavu veci vykonal rozsiahle dokazovanie na objasnenie\nuskutočňovania obchodu. Dôkazy získané z iných daňových kontrol boli použité v súlade so zákonom a\nvzhľadom na to, že sa obchody uskutočňovali výlučne v reťazci spomínaných spoločností, ich použitie\nbolo nevyhnutné na objektívne zistenie skutkového stavu.\nNapadnuté rozhodnutie žalovaného tak, ako vecne správne konštatoval aj krajský súd je riadne\nodôvodnené a žalovaný sa s každou odvolacou námietkou vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal.\nNámietka žalobcu, že rozhodnutie žalovaného nie je odôvodnené a že sa nezaoberal so všetkými\nodvolacími námietkami nie je ani podľa odvolacieho súdu preto dôvodná.\nRovnako ani tvrdenie žalobcu, že neúčtovanie režijných výdavkov žalobcom je iba porušením predpisov\nv účtovníctve, nie je dôkazom o tom, že nebola vykonávaná ekonomická činnosť, nepovažuje Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky za právne významné, pretože záver, ku ktorému dospel žalovaný a správca\ndane, je správny a logický a nevychádzal iba z týchto zistení, ale z vyhodnotenia všetkých dôkazov\njednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Žalobca pochybnosť správcu dane a žalovaného nevyvrátil\nžiadnymi relevantnými dôkazmi. Počas celej daňovej kontroly bol prakticky pasívny, nereagoval na výzvy\nsprávcu dane, ani sa nezúčastňoval miestnych zisťovaní, nepredložil všetky písomnosti, ktoré od neho\nsprávca dane pri daňovej kontrole žiadal, preto správne konštatoval, že žalobca neuniesol svoje dôkazné\nbremeno.\nV preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že so všetkými relevantnými námietkami žalobcu\nsa už žalovaný v napadnutom rozhodnutí a krajský súd v odôvodnení rozsudku vysporiadal.\nVzhľadom na spochybnenie samotnej existencie tovaru, teda reálnosti na všetkých stupňoch\nobchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení v spojení s výsledkami miestneho zisťovania u\nžalobcu i v ďalších spoločnostiach v obchodnom reťazci, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu\nspočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,\nako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné\nopatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu\njeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení,\nzneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH.\nSpráva daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými\npredpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú\npovinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného\núčtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno.\nUvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený\na zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme\nza zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné\nskutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu\nsa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH,\nautoritatívnym spôsobom, formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia\ndôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo\n\n(§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí\nzodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.\nZásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane\nviesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu\nohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko\ndaňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie\na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú\nsilu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým\ns prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce so zistení, ktoré už má správca dane v priebehu\nkonania k dispozícii.\nZ administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov\npodľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie\nzistenie potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane so zistených\nskutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj\ns hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom\npredložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporného zdaniteľného plnenia nespĺňajú zákonné\nkritériá na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH), ako i\nvierohodnosti účtovnej povinnosti žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).\nNa podklade uvedeného je možné sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola\ndôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal\nso všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového\nstavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu správcu dane s prihliadnutím na relevantné\nhmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.\nVzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí finančných orgánov, v medziach\nžaloby a odvolania, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému\nrozsudku nie sú dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá\nveta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,\nkeďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.\njúla 2016.\nDňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\n\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}