Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/269/2014 z 7. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. apríla 2015, sp. zn. 3Co/269/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8614200283.1 Krajský súd Prešov | 3Co/269/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8614200283.1 | 2015-04-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/08a2547f-44f9-4e91-baaf-19e7e7222d9a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8614200283.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/269/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614200283
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8614200283.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Anny Ilčinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska
kancelária, Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej O. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX O. č. XX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Námestie legionárov č. 5, 080 01 Prešov, IČO 42176778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom so sídlom 089 01 Svidník, Sov. hrdinov č. 163/66, o zaplatenie 151,97 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 12. 06. 2014, č. k. 7C/15/2014-63
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania 29,98 Eur na účet
JUDr. Igora Šafranka, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu o zaplatenie 151,97
Eur s prísl zamietol. Vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva a žalobca nemá právo
na ich náhradu. Zároveň žalobcu zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania 52,14
Eur (trovy právneho zastúpenia) na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, advokáta, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27. 09. 2012
medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a. s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovanej. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 23. 08. 2005 zmluvu č. 0620878922, ktorej súčasťou sú
všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská
sporiteľňa a. s. poskytla žalovanej úver 796,65 Eur s úrokovou sadzbou do konečnej splatnosti úveru vo
výške 17,3 % ročne. Žalovaná sa zaviazala splácať predmetný úver v mesačných splátkach po 21,71 Eur
k 20-temu dňu v mesiaci od 20. 09. 2005. Žalobca si v predmetom konaní uplatnil nezaplatené splátky
úveru splatné od 20. 02. 2010 do 20. 08. 2010 v počte 7 v celkovej výške 151,97 Eur s príslušenstvom.
Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, vedľajší účastník na strane žalovanej, ktorý vstúpil do konania vzniesol
námietku premlčania, navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

Z vykonaných dôkazov súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola splatná 20. 08. 2010 a táto skutočnosť
medzi účastníkmi nebola sporná. Žalobca podal žalobu dňa 24. 01. 2014, teda po uplynutí všeobecnej



3-ročnej premlčacej doby. Vznesenú námietku premlčania považoval súd za odôvodnenú, a preto s
poukazom na ust.§ 100 ods. 1 - 3, § 101 Občianskeho zákonníka a § 153 ods. 1 O. s. p. uzavrel, že
nárok žalobcu je premlčaný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi odôvodnil ust.§ 142 ods. 1 O. s. p., pričom žalovaný
si náhradu trov konania neuplatnil a žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na ich náhradu.

Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom odôvodnil ust.§ 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorého priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v celkovej výške 52,14
Eur pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia.

Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca namietajúc nesprávne právne
posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Odvolateľ zastáva názor, že súd na daný prípad
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny
obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetný
záväzkový vzťah je nutné posudzovať v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka aj s poukazom na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, podľa ktorého záväzkové
vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou
časťou Obchodného zákonníka. Žalobca zároveň poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, podľa ktorého: „Hlavným záväzkovým vzťahom, z ktorého
žalobca vyvodzuje svoj nárok je v danom prípade zmluva o úvere, ktorá sa spravuje ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Aj právny vzťah medzi žalobcom ako ručiteľom a žalovaným ako dlžníkom bolo
preto potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Následne aj na otázku
premlčania žalobcom uplatneného nároku bolo treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Ak preto krajský súd záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným vrátane otázky premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka aplikoval na vec nesprávny právny predpis“. Žalobca
nesúhlasil ani s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka odôvodňujúc, že v danom
prípade bola na mieste aplikácia ust.§ 150 ods. 2 O. s. p., keďže ide o drobný spor. Naviac žalobca
má za to, že v prípade trov vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených
na uplatnenie alebo bránenie práva a poukazuje na to, že nepriznaním náhrady trov konania súd
neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy SR, najmä, keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú ani v príčinnej súvislosti s
procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Obdobný právny názor vyslovil Ústavný
súd SR v náleze II. ÚS 78/03. Navyše vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie
schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Vedľajší účastník
je združením založeným na ochranu spotrebiteľa, a teda prioritne sa predpokladá pomoc zo strany
združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany zvoleného zástupcu združenia. Združenia na
ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. majú pritom možnosť využívať aj určenú
podporu ministerstva. Je zrejmé, že na to, aby združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať
svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou
minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamových cieľov (okrem
iného aj zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní). Žalobca má za to, že úmyslom
zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť
kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé
poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne, aj personálne
vybavené a odborne kompetentné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe
vyhovel, priznal žalobcovi náhradu trov konania, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila, vedľajší účastník na strane žalovanej k
podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
trovy odvolacieho konania.



Odvolací súd prejednal vec podľa ust.§ 212 ods. 1, 2 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti a na vyrovnanie sa s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Nemali by byť žiadne pochybnosti, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho úverovej služby, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Právny vzťah medzi zmluvnými stranami bol založený dňom 23. 08. 2005 (č. l. 3 spisu) a v čase
vzniku zmluvy platila nasledujúca definícia spotrebiteľskej zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

Žalobca v odvolaní poukazuje na ust. § 397 Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie
ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva, ale podľa obchodného práva. Odvolací súd
nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však
o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Zb.
a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý
prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny vzťah a úverovanie spotrebiteľov
patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležite a plne v súlade s princípmi
ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva
je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5MCdo/20/2009). S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (01.
01. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti
zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi
sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie
občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania predstavuje takéto zhoršenie
postavenia spotrebiteľa. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu odvolací súd nepochyboval a v konečnom
dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č.
634/1992 Zb., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného
zákonníka).

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (Smernica Rady 93/13/EHS) o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) a ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov.

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).



Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka).

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej
ako spotrebiteľke úver, pričom v zhode so súdom prvého stupňa je potrebné predmetnú zmluvu
považovať za zmluvu spotrebiteľskú, pretože skutočne ide o právny vzťah dodávateľa a spotrebiteľa,
teda podnikateľa, v danom prípade právnickej osoby a občana nepodnikateľa, tak ako to majú na mysli
citované ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka.

Je síce potrebné súhlasiť s názorom žalobcu ako odvolateľa, že právny vzťah účastníkov bol založený
Obchodným zákonníkom, pretože poskytovanie úverov je potrebné kvalifikovať ako tzv. absolútne
obchody, avšak nie je možné opomenúť spotrebiteľský moment v právnom vzťahu medzi účastníkmi,
ktorý v konečnom dôsledku vždy vracia kompetentné orgány, ktoré tento právny vzťah posudzujú, teda
súdy, k aplikácii Občianskeho zákonníka na predmetný právny vzťah, a to bez ohľadu na to, kedy tento
právny vzťah vznikol.

V čase uzatvárania predmetnej zmluvy (23. 08. 2005) nebola takáto zmluva o úvere zahrnutá medzi
spotrebiteľské zmluvy, avšak aktuálne znenie ust. § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka a § 54 ods.
1 - 2 Občianskeho zákonníka majú za následok, že súdu nebráni nič aplikovať súčasnú právnu úpravu
priaznivú pre spotrebiteľa (v danom prípade pre žalovanú) aj na právne vzťahy, ktoré vznikli z právnych
úkonov založených pred účinnosťou týchto ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré súd prvého stupňa
v predmetnej právnej veci správne aplikoval.

Táto okolnosť vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, z ktorých
vyplýva, že bez ohľadu na to, podľa akých právnych predpisov bol spotrebiteľský vzťah medzi
účastníkmi dohodnutý, je potrebné ho posudzovať podľa daného aktuálneho znenia Občianskeho
zákonníka, pretože zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť od daného znenia Občianskeho zákonníka
v neprospech spotrebiteľa, pričom v pochybnostiach platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Na tomto základe založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pokiaľ vo veci aplikoval ustanovenie §
100 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčania.

Občiansky zákonník ustanovuje kratšiu premlčaciu lehotu ako Obchodný zákonník, pretože v zmysle
§ 101 Občianskeho zákonníka ide o premlčaciu lehotu trojročnú a tak ako to správne zistil súd prvého
stupňa, v predmetnej veci bola žaloba podaná po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, teda 24.01.2014,
pričom splatnosť uplatnenej pohľadávky nastala 20. 08. 2010 (č. l. 18 spisu). Preto súd prvého stupňa
správne akceptoval vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka. Postupoval tak
v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti a správne vedľajším účastníkom uplatnenú námietku
premlčania akceptoval.

Preto pokiaľ išlo o vec samú, teda v merite veci, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil podľa ust.§ 219 ods. 1 O. s. p..



Pokiaľ išlo o výrok o trovách konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom, rovnako odvolací
súd poukazuje na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, kedy bol špecifikovaný nárok tohto
účastníka konania, ktorý vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Možno prisvedčiť
okolnostiam, ktoré uviedol súd prvého stupňa ako dôvody, prečo tak rozhodol, teda mal vedľajší účastník
ako samostatne procesný subjekt nárok na náhradu trov konania, keďže bol v konaní úspešný a v
celom rozsahu sa odvolací súd s týmto rozhodnutím stotožňuje. Zároveň tiež poukazuje na rozhodnutia
odvolacích súdov, ktorý už obdobný nárok bol posudzovaný a priznaný ako dôvodný a možno prisvedčiť,
že aj vedľajší účastník ako združenie na ochranu práv spotrebiteľa má právo podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR na to, aby bol v konaní riadne zastúpený. Na tom nič nezmení či samotné združenie zo svojich členov
má osoby s právnickým vzdelaním, resp. možné iné alternatívy poskytnutia právnej služby takémuto
združeniu. Združenie má samostatné procesné postavenie, vlastné práva a povinnosti a nepochybne
jedným z práv je aj právo na právne zastúpenie.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne aj vo vzťahu k výroku o trovách
konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom potvrdil (§ 219 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.
s. p.. Vedľajšiemu účastníkovi boli priznané trovy odvolacieho konania podľa ust.§ 14 ods. 1 písm. b)
zákona č. 655/2004 Z . z. z hodnoty sporu 151,97 Eur za jeden úkon právnej služby (§ 13a ods. 1 písm.
c) vyhlášky), písomné vyjadrenie k odvolaniu á 16,60 Eur, 8,39 Eur režijný paušál, spolu 24,99 Eur + 20
% DPH (4,99 Eur), spolu trovy právneho zastúpenia 29,98 Eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.