Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/109/2012 z 3. 6. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 3. júna 2013, sp. zn. 11S/109/2012, ECLI:SK:KSNR:2013:4012201060.1
Krajský súd Nitra | 11S/109/2012 | ECLI:SK:KSNR:2013:4012201060.1 | 2013-06-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/660e2d6b-68bd-4483-b671-3cedb501d33f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4012201060.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/109/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012201060
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4012201060.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: V. K., bytom J. I. XXX, Z. R., proti
žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. AA/2012/18683-OPHN zo dňa 28. novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu  z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím č. AA AA/2012/18683-OPHN zo dňa 28. novembra 2012 žalovaný správny orgán
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre č.
NR2012/74256/5 zo dňa 18. 10. 2012, ktorým podľa § 2, § 9 zák. č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej
núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov a zák. č. 601/2003 Z. z.
o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol,
že žalobca sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a
nepriznáva sa mu dávka a príspevky. Rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že žalobca sa nepovažuje
za občana v hmotnej núdzi, pretože si neuplatnil svoje zákonné nároky, nepodal žiadosť o dávku v
nezamestnanosti, hoci bol na túto skutočnosť upozornený pri podávaní žiadosti, ako aj vo výzve zaslanej
úradom.

Nezákonnosť oboch rozhodnutí správnych orgánov žalobca odôvodnil v rozsiahlej žalobe, ktorou sa
dožaduje zrušenia rozhodnutí v celom rozsahu a vec vrátiť späť na nové konanie a rozhodnutie, lebo
postup a spôsob, ako i celé konania považuje za rozporné so zákonom, akým spôsobom vybavil
jeho žiadosť a odvolanie, čo považuje za nespravodlivé podľa zákona č. 71/1967 Zb. o Správnom
poriadku („ďalej len Správny poriadok“) a tvrdí, že rozhodnutia sú vydané v rozpore s § 46 Správneho
poriadku. Uviedol, že žalovaný ako odvolací orgán  porušil jeho procesné právo účastníka konania,
keď mu neumožnil vyjadriť sa podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku ku všetkým podkladom k
vydanému rozhodnutiu a tak porušil základné pravidlo konania ustanovené v § 3 citovaného zákona, t. j.
princípy právnej regulácie, ktorých význam spočíva v tom, že v konečnom dôsledku ovplyvňujú výklad -
interpretáciu predpisu. Žalobca tvrdí, že správny orgán ho nevyzval žiadnou výzvou na možnosť vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia. V rámci tohto výkladu nezákonného postupu žalovaného správneho orgánu
žalobca ohľadom porušenia § 3 ods. 1, 2, 5, § 32 ods. 1, 2 a § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku sa
odvoláva na svoje tvrdenia a námietky ako i rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžo 167/2010 zo dňa 12.
05. 2011. Pochybenia v zmysle Správneho poriadku sa dopustil žalovaný, ktorých neodstránil vytknuté
pochybenia  ako odvolací orgán, hoci to v odvolaní namietal, a je toho názoru, že je tu dôvod na postup



súdu podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP. Správne orgány nedodržali ani ustanovenie § 3 ods. 5 Správneho
poriadku, v zmysle ktorého zákonného ustanovenia rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci, a preto v jeho prípade nebola zachovaná zásada materiálnej pravdy.
Rozhodnutie žalovaného považuje za nezrozumiteľné a nejasné, lebo z jeho odôvodnenia nevyplýva,
akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a aké úvahy odvolací orgán viedli k
takémuto rozhodnutiu, keď sa vôbec nevyporiadal s obsahom jeho odvolania, čo považuje za vadu,
ktorá má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č.
65/2010, ktorý konštatoval, že „vadou, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia je aj to, ak
v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite opísaný skutok, ktorý bol dôvodom na vydanie rozhodnutia, s
uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia“. Žalobca v žalobe
uviedol, že žalovaný ako odvolací orgán svojvoľne rozhodol v neprospech účastníka konania a arbitrárne
zamietol jeho odvolanie a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 68/1998,
z ktorého citoval časť: „ak účastník správneho konania nebol vypočutý ku skutočnostiam tvoriacim
predmet správneho konania a správny orgán ani inými dôkazmi nezistil skutočný stav veci, je to dôvod na
zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie“. Pokiaľ ide o samotné konanie
oboch správnych orgánov, ktoré považuje za nezákonné, žalobca poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti cituje nález Ústavného súdu SR
zo dňa 10. 05. 1994 sp. zn. I. ÚS 26/1994, v ktorom vyslovil, že obsah tohto ústavného práva nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní
- jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Z napadnutých
rozhodnutí, najmä z ich odôvodnenia vyplýva, že v posudzovaní o hmotnej núdze sa dôsledne neriadili
§ 25 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z., ale iba mechanicky citujú zákonné ustanovenia tohto zákona, ktorým
sa údajne spravovali, avšak toto zákonné ustanovenie vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú. Taktiež
vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú ust. § 46 Správneho poriadku, ani vo výrokovej časti. Výrok nie
je formulovaný jasne, určite, resp. podľa ktorého procesno-právneho zákona sa rozhodovalo v konaní
správneho orgánu. Z výroku nie je jasné ani to, že správny orgán rozhodol na základe spoľahlivo
zisteného stavu veci.  Žalobca ďalej namietal i poučenie v rozhodnutí správneho orgánu a je toho názoru,
že prvostupňový správny orgán ho nesprávne poučil, nakoľko v poučení rozhodnutia nebol poučený
o tom, že toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je preskúmateľné súdom, hoci Správny
poriadok prikazuje povinnosť správnemu orgánu poučiť účastníka konania aj o tom, či jeho rozhodnutie
je preskúmateľné alebo nie je preskúmateľné súdom.

Žalobca v súvislosti s porušením zásady materiálnej pravdy podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku
uviedol, že správny orgán nevykonal žiadne dôsledné zistenie podkladov pre rozhodnutie, t. j. správny
orgán nezistil na nepreukázal, že žalobca má nárok na dávku v nezamestnanosti alebo naopak, že on
ako účastník konania dostatočne preukázal správnemu orgánu skutočnosť, že nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti, ktorú skutočnosť on preukázal písomným čestným prehlásením, že nespĺňa zákonné
podmienky na poskytnutie dávky v nezamestnanosti. Tieto skutočnosti preukázal aj podaniami zo dňa
15. 10. 2012 a        16. 10. 2012 a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9Sžso 31/2011 zo dňa
29. 03. 2012, z ktorého cituje výňatky: „podmienky nároku na dávky v nezamestnanosti a na ich výplatu
upravuje zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. ...Nárok na dávku
v nezamestnanosti vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon
neustanovuje inak...“. Žalobca opätovne v žalobe vytkol správnemu orgánu, že vo svojom odôvodnení
mechanicky bez logiky cituje zákonné ustanovenia zákona č. 599/2003 Z. z., z ktorých nevyplýva jeho
zákonný nárok na dávku v nezamestnanosti, ale naopak, nárok na dávku v nezamestnanosti vyplýva zo
zákonných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z.

Žalobca uviedol, že nebol v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných
občanov hľadajúcich zamestnanie, t. j. nebol poistený v nezamestnanosti, a preto nemá nárok na
dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 zák. č. 461/2003 Z. z., čo preukázal listinným dôkazom.
Ďalej uviedol, že nevykonával činnosť zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu v posledných
štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov a ani nebol dobrovoľne poistený
v nezamestnanosti taktiež nevykonával službu policajta ani profesionálneho vojaka, a preto nemá nárok
na dávku v nezamestnanosti. Žalobca poukázal i na čl. 33 Ústavy SR, podľa ktorého „každý môže konať,
čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. V závere
uviedol a tvrdí, že oba správne orgány vyložili ust. § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 599/2003 a § 39 zák. č. 71/1967
Zb. v jeho neprospech.



Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca, ktorý dňa                   28.
09. 2012 podal žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi, k žiadosti nepredložil potvrdenie o uplatnení si
zákonných nárokov, a to žiadosť o dávke v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni Nitra, hoci bol na
túto skutočnosť upozornený už pri podaní žiadosti, ako aj vo výzve zo dňa 04. 10. 2012 na preukázanie
skutočností rozhodujúcich na poskytovanie dávky a príspevkov v hmotnej núdzi, konkrétne bol vyzvaný
na predloženie potvrdenia o uplatnení si dávky v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni Nitra.

K obsiahle koncipovaným námietkam a záverom žalobcu v žalobe na porušenie § 18 a § 33 ods.
2 zák. č. 71/1967 Zb. uviedol, že v záujme zabezpečenia pružnosti v konaní o pomoci v hmotnej
núdzi bola ustanovená výnimka zo správneho konania, upustilo sa od povinnosti úradu upovedomiť
účastníka konania o začatí konania a od povinnosti dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k
podkladom pre rozhodnutie (§ 25 zák. č. 599/2003 Z. z.). Preskúmavané rozhodnutie, ako i rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu nepovažuje za arbitrárne rozhodnutie z dôvodu, že správne konanie
je prevažne ovládané zásadou písomnosti. Dokazovanie vedie správny orgán (§ 32), dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania. Navrhovanie a predkladanie dôkazov nie je len právom, ale zároveň
aj jeho povinnosťou (§ 34 ods. 3).  Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
V rámci dokazovania posudzuje správny orgán preukázanosť jednotlivých dôkazných prostriedkov. V
jeho právomoci je posúdenie vierohodnosti jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnutie o ich
osvedčení ako dôkazov. Oba správne orgány sa riadili uvedenými procesnými zásadami.

Hmotnoprávny predpis zákon o pomoci hmotnej núdzi priamo upravuje posudzovanie hmotnej núdze
spolu s povinnosťou žiadateľa o pomoc v hmotnej núdzi uplatniť si svoje zákonné nároky, ktorými si môže
zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi (§ 9 ods. 2). Z ustanovenia zákona
vyplýva, že ak si neuplatní, nepovažuje sa za občana v hmotnej núdzi, lebo zákon vyžaduje uplatniť
si zákonné nároky. Bez preukázania tejto skutočnosti prvostupňový, ani druhostupňový správny orgán
nemohli konštatovať preukázanie uplatnenia si zákonných nárokov. Nakoľko skutočnosti preukazujúce
nárok navrhovateľa neboli v konaní dostatočne preukázané vykonaným dokazovaním a žiadateľ
neuniesol dôkazné bremeno, prvostupňový správny orgán žiadosti nevyhovel a na odvolanie žalobcu
žalovaný správny orgán napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.

Vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie má všetky
formálne i obsahové náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku a rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne
posúdené. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi v konaní prvostupňového
správneho orgánu, že žalobca nie je osobou nachádzajúcou sa v hmotnej núdzi.

Správny poriadok zakotvuje konkrétne procesné práva pre účastníkov konania. Oprávnenie účastníka
konania na nazeranie do spisov a podkladov vyplýva z § 23 ods. 1 Správneho poriadku. Ide o jeden z
pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho
konania proti mocenskému postaveniu orgánu verejnej správy, ktorý z titulu verejnej moci danému
zákonom vedie a ovláda konanie. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu nakoľko z obsahu
spisu vyplýva, že toto právo nevyužil, resp. že by mu boli tieto práva správnym orgánom odopreté.  Z
rozhodnutia oboch orgánov vyplýva a je zrejmé, či si žalobca splnil povinnosť predložiť potvrdenie o
uplatnení si nárokov na dávky z poistenia v nezamestnanosti. Rovnako vymedzenie pojmu „uplatniť si
svoje nároky, žiadosť o dávku v nezamestnanosti“ je určité a vykonateľné , pretože obsahuje konkrétne
označenie dávky, na ktorú poberanie sa vzťahuje a ktorých poberanie alebo nepoberanie má žiadateľ
relevantne preukázať.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP) preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie (v rozsahu uvedených dôvodov podľa § 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo na pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa  §
250j ods. 1 OSP zamietol, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).



Podľa ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v
ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia (§ 247 ods. 2 OSP).

Podľa § 2 zák. č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(účinný v posudzovanom období), hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa
s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum 1) a občan a fyzické osoby, ktoré sa s
občanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.

Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona, za vlastné pričinenie zabezpečenia príjmu alebo zvýšenia príjmu na účely
posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi
sa považuje najmä vlastná práca, užívanie vlastného majetku podľa § 8 a uplatnenie zákonných nárokov
podľa § 9 ods. 2.

Podľa § 8 ods. 1 cit. zákona, občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej
núdzi spoločne posudzujú, sa nepovažujú za občanov v hmotnej núdzi, ani keď ich príjem nedosahuje
životné minimum ustanovené osobitným predpisom, 1) ak si svojím majetkom môžu zabezpečiť základné
životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona , ak si občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej
núdzi spoločne posudzujú, neuplatnia svoje zákonné nároky, ktorými si môžu zabezpečiť základné
životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, nepovažujú sa za občanov v hmotnej núdzi.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, zákonnými nárokmi podľa odseku 1, ktorých uplatnením je možné
zabezpečiť si základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, sú výživné podľa osobitného
predpisu, náhradné výživné podľa osobitného predpisu,  náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu, dávky nemocenského poistenia, dôchodkového
poistenia, úrazového poistenia, garančného poistenia a poistenia v nezamestnanosti podľa osobitného
predpisu, nároky z pracovnoprávnych vzťahov, dávky výsluhového zabezpečenia a opakované štátne
sociálne dávky podľa osobitných predpisov, okrem prídavku na dieťa.

Podľa § 25 ods. 1, 2 cit. zákona, na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných
životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v
hmotnej núdzi sa nevzťahujú ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2 a § 60 až 68 zákona o správnom
konaní.

V preskúmavanej veci súd poukazuje na dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe, a preto bolo potrebné
vychádzať zo zásady „iudex ne eat ultra petita partium“ (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá
vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda za osobitnú náležitosť žaloby
je potrebné považovať konkrétne tvrdenie žalobu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu.

Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť
záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť,
aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať a uplatniť svoje návrhy. Správny orgán je povinný



zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Z Ústavy SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva
na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého
orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.

Súd je toho názoru, že skutkový stav veci v danej veci nie je sporný, ako uvádza žalobca a
dôkazy, z ktorých vychádzali oba správne orgány a posudzovali žiadosť žalobcu, sa nachádzajú v
administratívnom spise žalovaného, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu. Z
tohto spisu nie je sporné, že dňa 28. 09. 2012 si žalobca podal žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi, ku ktorej
doložil potvrdenie o trvalom pobyte, čestné vyhlásenie o majetkových pomeroch, súhlas so spracovaním
osobných údajov, potvrdenie o evidencii na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Nitre
zo dňa 20. 08. 2012, z ktorého vyplýva, že žalobca je vedený v evidencii od 02. 06. 2011 (fotokópia
rozhodnutia z 28. 06. 2011) a evidencia trvá, ďalej potvrdenie o štúdiu na SPU v Nitre z 11. 09. 2012
o predpoklade termínu ukončenia štúdia máj 2013, rozsudok OS Nitra č. k. 12C/95/2006-49 z 12. 03.
2007 o zvýšení výživného na žalobcu ako navrhovateľa. Prípisom zo dňa 04. 10. 2012, ktorý žalobca
prevzal 09. 10. 2012, bol vyzvaný prvostupňovým správnym orgánom na predloženie potvrdenia o
uplatnení dávky v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni Nitra, nakoľko tento doklad nepripojil k podanej
žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi s poučením o následkoch jeho nepredloženia. Žalobca sa dňa 15.
10. 2012 osobne dostavil na správny orgán a pripojil „čestné vyhlásenie“, že nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti. Správny orgán ho poučil o zákonných podmienkach a spísal úradný záznam v tento
deň, ktorý žalobca podpísal. Uvedené čestné prehlásenie žalobcu tvorí súčasť spisového materiálu.
Následne prvostupňový správny orgán dňa 18. 10. 2012 vydal žalobou napadnuté rozhodnutie o tom, že
žalobca podľa § 2, § 9 zák. č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobca sa nepovažuje za občana v hmotnej
núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky. Na odvolanie
žalobcu žalovaný správny orgán prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Žalované správne orgány v rozhodnutiach uvádzajú v zmysle § 46 a § 47 Správneho poriadku, podľa
ktorých zákonov boli zmocnené na rozhodovanie o žiadosti a nároku žalobcu a tiež, v zmysle ktorého
zákonného ustanovenia a konkrétneho zákona nebolo žiadosti žalobcu vyhovené. Taktiež súd dospel
k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07,
I ÚS 342/2010 a pod.). Článok 46 a nasl. Ústavy SR (na ktorý sa odvoláva i žalobca) a článok 6
ods. 1 Dohovoru predstavujú procesný rámec, a to najmä princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej
miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá a ktorý má odraz v odôvodnení po
hmotnoprávnej stránke, ktoré skutočnosti a dôkazy boli zohľadnené a naopak, ktoré skutočnosti žalobca
nepreukázal na priznanie nároku podľa zák. č. 599/2003 Z. z.

Súd považuje za potrebné uviesť a zdôrazniť, že z ust. § 2 zák. č. 599/2003 Z. z. vyplýva, čo zákonodarca
považuje za hmotnú núdzu a kedy takýto stav nastáva u občana. Taktiež z citovaného zákona vyplýva,
akými dôkaznými prostriedkami (listinný dôkaz, rozhodnutia a podobne) občan stav hmotnej núdze je
povinný preukázať a jednoznačne z ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že občan, ktorý si podal
žiadosť o priznanie dávky alebo príspevku podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi, je povinný uplatniť
si svoje zákonné nároky, ktoré predchádzajú podaniu žiadosti podľa zák. č. 599/2003 Z. z. a ktorými
si môže zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi. V čase posudzovania
jeho žiadosti preto nie je sporné, že žalobca bol evidovaný na úrade práce sociálnych vecí a rodiny ako
uchádzač o zamestnanie, o čom predložil aktuálne potvrdenie a fotokópiu rozhodnutia, avšak nepredložil
rozhodnutie (alebo potvrdenie) tohto správneho orgánu o tom, či poberá dávku v nezamestnanosti,
resp. či má nárok na túto dávku, v akej výške a ak nie, z akého dôvodu, keďže k žiadosti pripojil i
potvrdenie o tom, že externe študuje na vysokej škole a že mu je priznané i výživné od povinnej osoby.



Žalovaný správny orgán žalobcu riadne v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. a Správneho poriadku (na
ktorý odkazuje ust. § 25 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi) vyzval žalobcu na doplnenie tejto
jeho žiadosti a tiež uviedol, ako má doplniť svoju žiadosť na jej posúdenie, či spĺňa podmienku občana
v hmotnej núdzi, avšak bezvýsledne, nakoľko žalobca predložil iba „čestné prehlásenie“ zo dňa 15. 10.
2010 o tom, že „nespĺňa podmienky na priznanie nároku v nezamestnanosti a že nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti“. Žalobca si teda urobil sám právny záver o tom, či spĺňa podmienky na dávku v
nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a bráni sa tým, že
podané čestné vyhlásenie spĺňa podmienky podľa § 39 Správneho poriadku a nahradzuje rozhodnutie
príslušného správneho orgánu. Tento jeho názor súd považuje za nesprávny a v rozpore s ust. § 9 ods. 2
zák. č. 599/2003 Z. z., ktorý jasne a zrozumiteľne uvádza, čo zákonodarca považuje za zákonné nároky
podľa § 9 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z., ktorých uplatnením je možné zabezpečiť si základné životné
podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, teda uvádza dávku v nezamestnanosti (okrem iných nárokov)
podľa osobitného predpisu a v poznámke je odkaz na zák. č. 461/2003 Z. z. Žalobca si preto nemôže
urobiť sám právny záver o tom, či má nárok na dávku v nezamestnanosti a nahrádzať tak rozhodovaciu
činnosť správneho orgánu, ktorému štát zveril právomoc rozhodovať o takomto nároku. Pokiaľ ide o
predložené čestné prehlásenie zo strany žalobcu, je potrebné uviesť, že čestné vyhlásenie sa môže týkať
len skutkových otázok žiadateľa, napríklad vyhlásenia o jeho majetkových pomeroch, avšak nikdy nie
právnych otázok, akými je posúdenie, či má nárok alebo nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, preto
záver správneho orgánu o neakceptovaní predloženého „čestného prehlásenia“ zo strany žalobcu nie je
dostačujúce, je správny a v súlade so zákonom č. 599/2003 Z. z. Žalobca bol riadne poučený o splnení
si dôkaznej povinnosti podľa Správneho poriadku, na ktorý sa vo svojej žalobe odvoláva niekoľkokrát
v rozsahu až 23 stranového podania.

V preskúmavanej veci súd preto nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
uvedených v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. Súd dáva do pozornosti
žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra
ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci
rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu
podmienok ust. § 2, § 9 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi na zistený skutkový
stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal splnenie zákonných podmienok na
vydanie rozhodnutia správnym orgánom o tom, že sa považuje za občana v hmotnej núdzi.

Žalobca v podanej žalobe poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako i rozhodnutia Ústavného
súdu, avšak bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že splnil podmienky na uplatnenie a priznanie
nároku podľa zák. č. 599/2003 Z. z. a že jeho nárok má prvky niektorého z uvedených rozsudkov, a nie
iba uvádzať niektoré právne závery, naviac podľa názoru súdu, absolútne neaplikovateľné na jeho prípad
(napr. žalobca cituje R č. 65/2010... „opísaný skutok...“, avšak súd, ani správny orgán neriešil žiadny
skutok, ktorá terminológia sa správnych deliktov právnických a fyzických osôb). Žalobca vo svojom
podaní taktiež opakovane niekoľkokrát uvádza porušenie ust. § 25 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z., § 18
ods. 3, § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov s poukazom, že
nemal možnosť sa vyjadriť k podkladom, ktoré viedli správny orgán k záveru podľa žalobou napadnutých
rozhodnutí, a teda že oba správne orgány sa dôsledne neriadili Správnym poriadkom, na ktorý tento
zákon o pomoci v hmotnej núdzi odkazuje. Tieto námietky súd považuje za nedôvodné a v rozpore so
zákonom, nakoľko z ust. § 25 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z. vyplýva, že ust. § 18 ods. 3 a § 33 ods.
2 Správneho poriadku sa nevzťahujú na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných
životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi, preto správne postupovali oba správne orgány a
neporušili právo žalobcu, ako tvrdí o povinnosti správneho orgánu vyzvať ho na oboznámenie sa
podkladov pred vydaním rozhodnutia, lebo takúto povinnosť zákon neukladá správnemu orgánu. Naviac
ide o konania, kde prevláda rozhodovacia činnosť (vzhľadom na veľké množstvo podaní a rýchlosť
konania) správneho orgánu, založená na písomnom kontakte s účastníkom konania, teda zásada
písomnosti, a nie ústnosti formou prejednania podkladov pred vydaním rozhodnutia vo veci samej.
Účastníkovi konania však nič nebránilo tomu, aby sa, na požiadanie správneho orgánu, oboznámil s
obsahom spisu pred vydaním rozhodnutia. V preskúmavanej veci i súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal správnemu orgánu stav hmotnej núdzi  a nesplnil podmienky na uplatnenie nároku



podľa zák. č. 599/2003 Z. z. Správne rozhodli oba správne orgány (rozhodnutie prvostupňového a
druhostupňového správneho orgánu tvoria jeden celok), keď žalobcu nepovažovali za občana v hmotnej
núdzi a nepriznali mu dávku a príspevky žalobou napadnutými rozhodnutiami. Žalobca preto nemôže byť
dotknutý na svojich právach, keďže sám si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil požadovaný
doklad správnemu orgánu, ktorý je taxatívne uvedený v § 9 ods. 2 citovaného zákona a nemôže byť
nahradený čestným vyhlásením samotného žiadateľa v nároku podľa zákona o hmotnej núdzi.

Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť.  Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal
s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa §  250i ods. 3 OSP musel
prihliadnuť.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR

v Bratislave, do  15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu,

v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).