Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/325/2015 z 15. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 15. marca 2016, sp. zn. 13Cob/325/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5110237807.1 Krajský súd Žilina | 13Cob/325/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5110237807.1 | 2016-03-15 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 214 ods. 2 OSP, § 226 OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 224 ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a3177b9-4ffd-49f0-a2ab-fd6a075a1134 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5110237807.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/325/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110237807
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5110237807.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: Ing. Tomáš Fiolek, so sídlom kancelárie P.
XX, XXX XX P., správca úpadcu STAMEX Žilina, s.r.o., so sídlom Pri Rajčianke 43, 010 01 Žilina, IČO:
36 411 809, zastúpeného zástupcom KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Nám. SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému: GOEX, s.r.o., so sídlom
Karmínova 1068/1, 010 03 Žilina - Budatín, IČO: 31 378 676, zastúpenému právnym zástupcom JUDr.
Tiborom Bickom, advokátom so sídlom T. XXX/X-X, XXX XX F. W., v konaní o zaplatenie sumy 293.566
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb
57/2011-444 zo dňa 16.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 57/2011-444 zo dňa 16.06.2015 z r u š u j e a
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 17.613,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo
výške 16.618,56 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu
domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 293.566 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov
konania. Žalobca nárok skutkovo odôvodnil tým, že úpadca pre žalovaného vykonal stavebné práce na
akcii „Hotel pri domove dôchodcov Lučivná" na základe objednávky žalovaného, za čo vystavil faktúru
č. 1009004 na sumu 127.773 Eur, z ktorej žalovaný uhradil sumu 69.000 Eur a zostatok predstavuje
58.773 Eur, faktúru č. 1009007 na sumu 105.985 Eur, z ktorej žalovaný čiastočne uhradil 50.000 Eur
a zostatok predstavuje 55.985 Eur, faktúru č. 1009008 na sumu 29.493 Eur, faktúru č. 1009009 na
sumu 12.742 Eur a faktúru č. 101001 na sumu 135.573 Eur. Nezaplatením faktúr vznikla úpadcovi voči
žalovanému pohľadávka v celkovej výške 293.566 Eur. Žalobca okrem istiny požadoval tiež zaplatenie
úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výmere 9% ročne.

Okresný súd z vykonaných dôkazov zistil, že po tom, ako zhotoviteľ diela poskytol žalovanému
čiastočné plnenie - stavebné práce, ktorých zaplatenie priebežne fakturoval čiastkovými faktúrami,
žalovaný po opakovaných výzvach na odstránenie vád diela a na riadne plnenie zmluvy odstúpil od
zmluvy dňa 27.07.2009. Tým podľa okresného súdu zmluva zanikla a účastníkom vznikla podľa § 351
ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosť vrátiť si na jej základe poskytnuté plnenia. Po odstúpení
od zmluvy už zhotoviteľ v predmetnom diele nepokračoval a žalovaný vzhľadom na neposkytnutú
súčinnosť po zadokumentovaní zistených vád vykonávaného diela pristúpil k dokončeniu diela, ktoré je
aktuálne skolaudované a je v užívaní tretej osoby. Okresný súd s prihliadnutím na vykonané dôkazy,
a to zápis z kontrolného dňa a zápis z priebežnej kontroly, kde zhotoviteľ svojim podpisom potvrdil
skutočnosť, že dielo bolo vykonávané vadne, ďalej s prihliadnutím na skutočnosť, že sa účastníci
dohodli na pozastavení prác do momentu odstránenia zistených a zadokumentovaných nedostatkov a
s ohľadom na konštatovanie žalovaného, že pokusy o zjednanie nápravy boli neúspešné, vyhodnotil



odstúpenie od zmluvy učinené žalovaným dňa 27.07.2009 a doručené zhotoviteľovi toho istého dňa
ako platný a účinný právny úkon, vykonaný v súlade so zmluvnými podmienkami, ktoré účastníci
dojednali v čl. VII. zmluvy o dielo. Odstúpením od zmluvy zmluva zanikla, čím odpadol právny dôvod
splnenia povinnosti, a preto bolo potrebné vzťahy účastníkov zmluvy usporiadať. V prípade, že sa
jedná o dvojstranne zaväzujúci záväzok, vzniká účastníkom zmluvy povinnosť vrátiť si vzájomné
plnenia. Žalobca predmetom konania učinil iba povinnosť žalovaného ako objednávateľa zaplatiť cenu
vykonaných prác k okamihu odstúpenia od zmluvy. Zo žaloby pritom podľa okresného súdu nevyplynulo,
v akom rozsahu úpadca ako zhotoviteľ diela prijal od objednávateľa finančné plnenia a vo väzbe na
takto prijaté finančné prostriedky žalobca nešpecifikoval, v akom rozsahu vznikol žalobcovi nárok na
zaplatenie prác, ktoré vzhľadom na ich povahu nie je možné zhotoviteľovi vrátiť. Okresný súd posudzoval
otázku, či čiastočnú úhradu žalovaných faktúr spolu s jednostranným právnym úkonom započítania
pohľadávok je možné hodnotiť ako úkony, ktorými dochádza k uznaniu uplatnenej pohľadávky. Okresný
súd konštatoval, že žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať, že kompenzačný prejav bol urobený
voči veriteľovi právne relevantným spôsobom, t.j. preukázať účinné doručenie jednostranného právneho
úkonu adresátovi. Z právneho úkonu žalovaného okresný súd nevyvodil uznanie pohľadávky žalobcu, a
to s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bol predmetný právny úkon uskutočnený. Obdobný záver prijal
okresný súd aj ohľadom čiastočného plnenia záväzku žalovaným vo vzťahu k dvom žalovaným faktúram,
nakoľko z okolností vykonanej úhrady nemožno vyvodiť záver, že by plnením dlžník uznal aj zvyšok
záväzku. Žalovaný od počiatku namietal, že dielo nebolo vykonávané riadne, a preto napriek vykonaným
čiastkovým úhradám nemožno dovodiť záver, že do okamihu odstúpenia od zmluvy poskytol zhotoviteľ
dielo v kvalite zodpovedajúcej dohodnutej cene. Okresný súd sa tak nestotožnil s názorom žalobcu, že
preukázal existenciu svojho nároku odvolávajúc sa na výpovede subdodávateľov a obsah stavebných
denníkov. Okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca pri uplatňovaní svojich nárokov nezohľadňoval kvalitu
vykonaného diela do okamihu odstúpenia od zmluvy, nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu,
že žalovaný bol povinný uplatňovať si svoje pohľadávky z vadného plnenia v rámci konkurzného
konania ako tzv. podmienenú pohľadávku. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý
argumentoval odkazom na ust. § 46 ods. 1 vety prvej Zákona o konkurze a reštrukturalizácii s tým, že sa
pohľadávky vyhlásením konkurzu stali splatnými. Podľa okresného súdu v posudzovanom prípade nejde
o spornosť v otázke splatnosti alebo podmienenosti pohľadávok, keďže žalobcovi právo na zaplatenie
ceny diela nevzniklo. Právo na zaplatenie ceny diela je podľa Obchodného zákonníka viazané na riadne
vykonanie a odovzdanie diela, pričom zmluva, ktorá má prednosť pred zákonnou úpravou, v čl. II. bod
5 viazala povinnosť zaplatiť cenu diela na jeho riadne vykonanie. Zmluvná úprava pritom predpokladala
zhodnotenie akosti diela v preberacom protokole a povinnosť vrátiť preplatok za nevykonané práce,
z čoho podľa okresného súdu vyplýva, že úhrady vykonané žalovaným podľa zmluvy mali povahu
preddavku na cenu diela, ktorá mala byť vysporiadaná po protokolárnom odovzdaní diela. V dôsledku
odstúpenia od zmluvy potom nastupuje odlišný režim vyporiadania účastníkov zrušenej zmluvy a ani
vyhlásením konkurzu na majetok zhotoviteľa diela nevzniklo právo na zaplatenie ceny diela. Pretože
pohľadávka úpadcu nevznikla, nemohla vzniknúť ani vyhlásením konkurzu a nemohla sa stať ani
splatnou. V dôsledku odstúpenia od zmluvy vzniklo úpadcovi právo na vyporiadanie zo zrušenej zmluvy,
teda právo na zaplatenie ceny poskytnutého nepeňažného plnenia.

Keďže v čase uskutočnenia kompenzačného prejavu žalovaný namietal kvalitu vykonaného diela a vznik
škody spôsobenej porušením povinnosti zhotoviteľa, okresný súd z vykonanej kompenzácie nedovodil
nespornosť pohľadávky žalobcu. Správca podľa ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka
môže uplatniť svoje nároky len v rozsahu, ktorý zodpovedá vzájomnej povinnosti účastníkov zrušenej
zmluvy, a preto ak žalovaný v konkurznom konaní neprihlásil svoje pohľadávky, nemožno z takéhoto
konania bez ďalšieho dovodiť vznik pohľadávky na strane žalobcu, ktorej výšku žalobca odvodzuje
od zhotoviteľom vystavených a žalovaným neuhradených faktúr. V rámci dôkaznej povinnosti bolo
procesnou povinnosťou žalobcu preukázať hodnotu prác a dodávok poskytnutých zhotoviteľom diela
objednávateľovi k okamihu odstúpenia od zmluvy o dielo. Napriek tomu, že svedeckými výpoveďami
subdodávateľov a nimi vystavenými faktúrami žalobca preukazoval rozsah vykonaného diela, mal
okresný súd za to, že žalovanú pohľadávku nemožno posudzovať len v kontexte takto vymedzeného
dokazovania, pokiaľ zo strany žalovaného boli preukázateľne namietané vady diela a náklady potrebné
na ich odstránenie boli kvantifikované v rozpočte spracovanom spoločnosťou PROCHEM spol. s r.o. v
predpokladanej sume 97.900 Eur. Podľa okresného súdu nebol naplnený základný predpoklad k tomu,
aby sa mohlo viesť dokazovanie o žalobcom tvrdenom rozsahu vykonaného diela a tomu zodpovedajúcej
povinnosti žalovaného zaplatiť takto vymedzené plnenie, nakoľko žalovaný od začiatku konania vzniesol
spornosť k uplatňovanej pohľadávke žalobcu vo väzbe na namietanú kvalitu vykonaného diela do



okamihu odstúpenia od zmluvy. Okresný súd vychádzal zo žalovaným preukázanej existencie vád diela,
ktoré už bolo čiastočne uhradené zálohovými faktúrami. V situácii, kedy sa zhotoviteľ preukázateľne a
vedome odmietol zúčastniť protokolárneho odovzdania rozostavanej časti diela a zadokumentovania
stavu rozostavanosti diela pri preukázanej existencii vadnosti diela, posudzoval okresný súd, ktorá
z procesných strán nesie dôkazné bremeno preukázania hodnoty takto vykonaného diela. Podľa
okresného súdu je nositeľom dôkaznej povinnosti, že nárok na zaplatenie žalovanej pohľadávky vznikol
v uplatnenom rozsahu, žalobca, a to vo väzbe na tvrdenie, v akom rozsahu a kvalite poskytol žalovanému
plnenie k okamihu odstúpenia od zmluvy. Žalobca síce výpoveďami svedkov preukazoval rozsah plnenia
poskytnutého žalovanému, avšak výsledok dokazovania nevytváral bez ďalšieho podklad pre prijatie
záveru o opodstatnenosti žalovanej pohľadávky. Podľa okresného súdu, ak žalovaný v konaní preukázal,
že dielo bolo vykonávané s vadami, nebolo možné uplatnenú pohľadávku priznať len v závislosti na
zisťovaní obmedzeného rozsahu vykonaných prác a dodávok podľa žalovaných faktúr bez zohľadnenia
kvality poskytnutého plnenia a jeho hodnoty.

V súdnom konaní sa podľa okresného súdu nepodarilo preukázať skutočnosti významné podľa
hmotného práva pre rozhodovanie o veci, pričom nositeľom dôkazného bremena je žalobca, ktorý
musí preukázať, v akom rozsahu mu vznikol nárok na zaplatenie pohľadávky z titulu vysporiadania
účastníkov zo zrušenej zmluvy. Zhotoviteľ diela sa pritom odmietol zúčastniť protokolárneho odovzdania
nedokončeného diela, v rámci ktorého malo dôjsť k posúdeniu stavu rozostavanosti diela a objektivizácii
vzájomných nárokov účastníkov. Započítacím prejavom tak žalovaný mienil vyvolať zánik do toho
času žalobcom uplatňovaných pohľadávok, a hoci žalovaný v konaní nepreukázal účinné doručenie
jednostranného právneho úkonu započítania zo dňa 18.11.2009 (č.l. 198), za zistených skutkových
okolností nemožno podľa okresného súdu dovodzovať uznanie a nespornosť žalovanej pohľadávky,
ktorá zodpovedá rozsahu započítania, a to z dôvodu zákonnej požiadavky na usporiadanie vzájomných
vzťahov účastníkov zo zrušenej zmluvy. Prenášanie dôkazného bremena na žalovaného ako
objednávateľa za situácie pasívneho postoja zhotoviteľa diela k vzájomnému vyporiadaniu účastníkov
zmluvy považoval okresný súd za nedôvodné a neprimerané, a tiež za rozporné s princípmi a vedením
spravodlivého súdneho procesu a v rozpore s poctivým obchodným stykom. Napriek tomu, že ani
žalovaný nepreukázal výšku nákladov, ktoré mu reálne vznikli s odstránením vád diela, okresný
súd s poukazom na vyššie uvedené okolnosti túto skutočnosť vyhodnotil na ťarchu žalujúcej strany.
Faktúry, ktoré žalobca vystavil po zrušení zmluvy, môžu mať svoj základ daný obsahom ust. § 351
ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže v čase ich vystavenia už zmluva neexistovala, ale parciálne
posudzovanie predmetu spornej fakturácie bez zohľadnenia vyššie uvedených skutočností nemohlo
byť spoľahlivým a dostatočným podkladom pre priznanie uplatneného nároku. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je pre žalobcu nepriaznivé rozhodnutie v podobe zamietajúceho rozsudku.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému
náhradu trov konania. Okresný súd právnemu zástupcovi žalovaného nepriznal uplatnenú náhradu
za nahliadnutie do konkurzného spisu dňa 28.11.2014 spolu so zodpovedajúcim režijným paušálom
a DPH z dôvodu, že nahliadnutie do obsahu spisového materiálu je právom účastníka konania a nie
úkonom právnej služby, za ktorý by vyhláška č. 655/2004 Z.z. priznávala odmenu. Podľa okresného
súdu, vzhľadom na charakter tohto úkonu a jeho obsahovú náročnosť ho nie je možné ani pripodobiť
žiadnemu z úkonov špecifikovaných v tejto vyhláške. Okresný súd nepriznal žalovanému ani náhradu
trov v súvislosti s písomným vyhotovením záverečného návrhu a jeho doručením súdu z dôvodu, že
pojednávanie bolo dňa 05.06.2015 odročené na deň 16.06.2015 za účelom prednesu záverečných
vyjadrení, na ktorom mali účastníci vytvorený priestor na prejav. Skutočnosť, že právny zástupca
žalovaného svoj záverečný prednes predložil aj v písomnej forme a súčasne sa zúčastnil záverečného
pojednávania, za ktoré bola žalovanému priznaná náhrada, mu nezakladá nárok na odmenu v rozsahu
jedného úkonu právnej služby, nakoľko tento úkon nebolo nevyhnutné uskutočniť pri osobnej účasti
právneho zástupcu na poslednom pojednávaní vo veci, a teda ho nemožno hodnotiť ako účelne
vynaložený. K záznamu z porady s klientom zo dňa 6.9.2013, ktorý predložil právny zástupca žalovaného
spolu s vyčíslením trov konania, okresný súd uviedol, že právny zástupca žalovaného takýto úkon
právnej služby nezaradil do vyčíslenia trov konania a neuplatnil si zaň náhradu. Okresný súd preto
účelnosť tohto úkonu pri rozhodovaní o náhrade trov konania neposudzoval a vychádzal výhradne z
úkonov zahrnutých do vyčíslenia zo dňa 18.6.2015. Žalovanému tak okresný súd priznal náhradu trov
konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 17.613,50 Eur a titulom dôvodne uplatnených
trov právneho zastúpenia vo výške 16.618,56 Eur s DPH.



Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu z dôvodu,
že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietol, že okresný súd sa v
rozhodnutí nevyporiadal s jeho argumentáciou ohľadom neplatnosti písomnej Zmluvy o dielo uzatvorenej
dňa 09.05.2008. Z vyhotovenia tejto zmluvy vyplýva, že zmluva je podpísaná len jedným z konateľov
spoločnosti, pričom podľa výpisu z obchodného registra úpadca konal tak, že „Spoločnosť zastupujú a za
ňu podpisujú konatelia spoločne". Zmluvu je potom potrebné považovať za absolútne neplatnú, nakoľko
právnická osoba nejednala riadne svojim štatutárnym orgánom, keď konal iba jeden z konateľov, hoci
mali konať obaja. Žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 29Cdo 695/2000 zo dňa 12.6.2001,
ako aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 42/2007 zo dňa 31.1.2008, ktorý bol publikovaný v Zbierke
súdnych rozhodnutí pod č. R15/2009. Okresný mal pri svojom rozhodovaní na absolútnu neplatnosť
zmluvy o dielo prihliadnuť z úradnej moci. Neplatnosť zmluvy má vplyv aj na posúdenie platnosti,
resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy a tiež na nemožnosť uplatňovania zmluvných pokút, keďže
na platné dojednanie zmluvnej pokuty je nevyhnutné dodržať písomnú formu právneho úkonu. Podľa
žalobcu došlo k zániku zmluvy o dielo ešte pred ukončením vykonania diela v dojednanom rozsahu, ale
nie na základe odstúpenia od zmluvy, ale na základe konkludentnej dohody o ukončení vykonávania
diela, ktorú je možné subsumovať pod ust. § 549 Obchodného zákonníka o obmedzení vykonania
diela. K odovzdaniu diela potom došlo v súlade s právnym stanoviskom v obdobnej veci Krajského
súdu v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12.06.2013, a to vstúpením do užívania
diela objednávateľom, ktorá skutočnosť bola v konaní nespornou. Podľa Nálezu Ústavného súdu III.
ÚS 153/07 zakladá nevysporiadanie sa s otázkou, prečo súd považoval argumentáciou za skutkovo,
či právne bezvýznamnú, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a vadu súdneho rozhodnutia
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Žalobca sa nestotožnil ani s argumentáciou okresného súdu, že
nedošlo k uznaniu časti nároku z čiastočne uhradených faktúr č. 1009004 a č. 1009007 v celkovej výške
114.758 Eur. Podľa žalobcu došlo k uznaniu uvedeného nároku, či už prostredníctvom čiastočného
plnenia alebo vykonaním započítacieho prejavu a aj prostredníctvom vyjadrení žalovaného v priebehu
konania. Žalovaný vykonal čiastočné úhrady týchto faktúr, pričom s čiastočným plnením nespojil žiadne
námietky voči existencii zvyšnej časti záväzku, a preto podľa ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka
možno usudzovať, že dlžník plnením uznal aj zvyšok záväzku. Uznanie možno vyvodiť i z pokusu o
vykonanie započítania, nakoľko započítanie je z pohľadu veriteľa spôsob zániku záväzku porovnateľný
so splnením. Z listu žalovaného zo dňa 18.11.2009 vyplýva výslovný uznávací prejav žalovaného,
v zmysle ktorého žalovaný konštatuje, že je pravdou, že má zaplatiť zostatok z faktúry č. 1009004
a z faktúry č. 1009007 spolu vo výške 114.758 Eur. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Obdo 7/2011 je potrebné právne úkony posúdiť podľa ich obsahu a vôle konajúcej osoby.
Prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu stačí na to, aby
bol úkon akceptácie pohľadávky vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel
žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak - v tomto prípade
započítaním. Žalobca poukázal aj na vyjadrenia žalovaného na str. 4 zápisnice zo dňa 09.10.2012,
v zmysle ktorých žalovaný v tejto časti nárok žalobcu uznal nesporným. Podľa zápisnice zo dňa
05.06.2015 urobil žalovaný nespornou aj faktúru č. 1009004 na sumu 12.742 Eur tým, že k tejto
faktúre uviedol, že jej dôvodnosť z hľadiska jej predmetu nerozporoval. Podľa žalobcu tak v tejto časti
došlo k uznaniu záväzku a k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného v súlade s vyvrátiteľnou
domnienkou existencie dlhu podľa § 323 Obchodného zákonníka.

Ku snahe žalovaného preukázať zánik dlhu započítaním žalobca uviedol, že započítanie je neplatné
z dôvodu neexistencie vzájomnej pohľadávky pre neplatnosť dohody o zmluvnej pokute z dôvodu
nedodržania písomnej formy, ďalej z dôvodu nespôsobilosti pohľadávky na započítanie, keďže do
okamihu vyhlásenia konkurzu nebol doručený kompenzačný prejav a z dôvodu neexistencie prejavu
vôle smerujúceho k započítaniu v čase pred vyhlásením konkurzu. Neexistencia prejavu vôle vyplýva
z Výkazu ziskov a strát za obdobie roku 2009, kde žalovaný neuvádzal žiadny výnos z titulu
zmluvnej pokuty. Žalovaný až v roku 2011 po tom, čo mu bola doručená žaloba, podal dodatočné
daňové priznanie za rok 2009, v ktorom uviedol aj výnos zo zmluvnej pokuty. Javí sa preto
najpravdepodobnejšie, že k vykonaniu započítania došlo až v rámci obrany žalovaného, pričom tento
zápočet bol antedatovaný. Okrem toho okresný súd mal za to, že sa žalovanému nepodarilo preukázať,
že kompenzačný prejav bol voči veriteľovi urobený právne relevantným spôsobom, čoho dôsledkom
malo byť neunesenie dôkazného bremena o zániku pohľadávok, ktoré žalovaný svojim uznávacím
prejavom spravil nespornými. Neunesenie dôkazného bremena sa napriek tomu neprejavilo v rozhodnutí
vo veci samej. Z týchto dôvodov a z dôvodu, že žalovaný vykonal nespornou časť záväzku z faktúr



č. 1009004, č. 1009007 a č. 1009009 a nepreukázal zánik tejto pohľadávky splnením alebo iným
spôsobom, mal okresný súd zaviazať žalovaného minimálne na úhradu pohľadávky podľa týchto faktúr
v rozsahu 127.500 Eur.

Žalobca ďalej namietal neplatnosť odstúpenia od zmluvy, a to z dôvodu neplatnosti zmluvy o dielo pre
nedodržanie spôsobu konania právnickej osoby. Medzi účastníkmi vznikla len ústna zmluva o dielo,
ktorej obsah sa riadil zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, a preto ani pre odstúpenie
nie je možné aplikovať dispozitívne dojednania v čl. VII zmluvy. Keďže žiadna zo strán nemala záujem
na pokračovaní vo vykonávaní diela, došlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu konkludentnej dohody o
obmedzení rozsahu diela podľa ust. § 549 Obchodného zákonníka. Vstupom žalovaného do úžitku došlo
k prechodu nebezpečenstva škody na diele na žalovaného a k zmene obsahu záväzku. Žalovaný mal
potom povinnosť notifikovať vady žalobcovi a povinnosť uplatniť si prípadné nároky zo zodpovednosti
za vady. Nároky z vadného plnenia, ako napr. nárok na zľavu z ceny diela, predstavujú pohľadávku,
ktorú si mal účastník uplatňovať prihláškou v konkurznom konaní ako tzv. podmienenú pohľadávku,
pričom podmienkou jej vzniku malo byť neuspokojenie, resp. neodstránenie vadného plnenia. Keďže
tieto nároky žalovaný neprihlásil do konkurzného konania, je možnosť vzájomnej kompenzácie vylúčená
ust. § 54 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Uvedené sa týka i tzv. zádržného, keďže podľa ust. § 46
ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa stávajú splatnými všetky pohľadávky úpadcu, pričom
sa nerozlišuje medzi pohľadávkami podmienenými a nepodmienenými.

Vo vzťahu k nepriznaniu nároku okresným súdom z dôvodu, že nebola preukázaná kvalita plnenia,
žalobca uviedol, že existenciu vád v konaní tvrdil žalovaný. Podľa negatívnej dôkaznej teórie, v zmysle
ktorej neexistenciu (niečoho) zásadne nie je možné preukazovať, mal preto žalovaný dôkazné bremeno
ohľadom preukázania existencie vád. Žalovanému nič nebránilo, aby prípadné vady zdokumentoval
či už vyhotovením obrazových záznamov alebo zápisnice. Vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca
poukázal na možnosť aplikácie ust. § 150 O.s.p. z dôvodu, že žalobca je v konkurze a podľa ust.
§ 100 ods. 2 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú z uspokojenia v konkurze vylúčené aj
trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach s ním súvisiacich.
Žalobca žiadal rozhodnutie okresného súdu zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania
alebo napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný cestou právneho zástupcu, a to proti
výroku o trovách právneho zastúpenia. V odvolaní uviedol, že vec bola mimoriadne komplikovaná po
právnej aj skutkovej stránke. Správca nedisponoval všetkými dôkazmi a popieral doručenie niektorých
faktúr. Na preverenie jeho tvrdení a tvrdení Ing. Adamca žalovaný nutne potreboval nahliadnuť do
konkurzného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 2K 8/2010, čo uskutočnil dňa 28.11.2014. Výsledkami
zistení žalovaný argumentoval v ďalšom konaní, preto tento úkon bol potrebný na riadne uplatnenie
jeho práv a nie je dôvodné tvrdenie okresného súdu, že sa nejedná o úkon právnej služby, za ktorý
by vyhláška č. 655/2004 Z.z. priznávala právo na odmenu. Takýto úkon síce vyhláška nepozná, avšak
nahliadnutie do spisu je svojím účelom a obsahom najbližšie úkonu podľa § 13a ods. 1 písm. d) tejto
vyhlášky, za ktorý patrí advokátovi náhrada trov za každé začaté dve hodiny. Nahliadnutie do spisu
trvalo od 12:35 do 13:30 hod. a je preukázané úradným záznamom. Za tento úkon preto patrí náhrada
trov právneho zastúpenia. Žalovaný namietol tiež nepriznanie odmeny za vypracovanie záverečného
návrhu z 13.06.2015 z dôvodu, že na pojednávaní dňa 05.06.2015 právny zástupca žalobcu požiadal o
možnosť pripraviť záverečný návrh písomne, k čomu sa pripojil i žalovaný a súd tieto návrhy akceptoval
a pojednávanie odročil na deň 16.06.2015. Na tomto pojednávaní boli prednesené záverečné návrhy a
tieto boli doručené okresnému súdu. Nie je preto dôvodné tvrdiť, že vypracovanie záverečného návrhu
nebol úkon potrebný na bránenie práva žalovaného. K nepriznaniu náhrady trov právneho zastúpenia
titulom porady s klientom zo dňa 6.9.2013 žalovaný uviedol, že sa jednalo o chybu v písaní, pretože
žalovaný predložil záznam o porade s klientom z tohto dňa a tento úkon omylom neuviedol vo vyčíslení
trov právneho zastúpenia. Porada sa uskutočnila pre potrebu splnenia výzvy súdu zo dňa 9.7.2013, a
teda sa jednalo o úkon vykonaný na výzvu súdu a potrebný pre účelné bránenie práva. Žalovaný tak
žiadal zmeniť výrok o trovách právneho zastúpenia a priznať žalovanému trovy právneho zastúpenia
vo výške 20.339,60 Eur.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že na pojednávaní pred okresným súdom
dňa 16.6.2015 súd účastníkov poučil podľa §120 ods. 4 O.s.p. a žalobca po poučení nemal žiadne
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Okresný súd sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami



v rozsudku vyporiadal. Nie je porušením práv účastníka, ak hodnotenie dôkazov vykonaných súdom
nie je v súlade s jeho tvrdeniami. Okresný súd nebol povinný reagovať na všetky námietky žalobcu.
K námietke žalobcu ohľadom neplatnosti zmluvy o dielo žalovaný uviedol, že táto je nesprávna a
nedôvodná. O absolútne neplatný právny úkon by išlo len vtedy, ak by svojím obsahom alebo účelom
odporoval zákonu alebo ho obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom. Chýbajúci podpis druhého
konateľa úpadcu nemožno považovať za dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy. Žalobca by sa teoreticky
mohol domáhať iba relatívnej neplatnosti zmluvy o dielo, a to podľa ust. § 267 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Neplatnosti sa však nemôže dovolávať ten, čo ju sám spôsobil. Takýto právny úkon sa
považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je na to oprávnený, neplatnosti nedovolá. Žalobca sa neplatnosti
tohto právneho úkonu nikdy nedovolával. Nedostatok zmluvy o dielo pritom zavinil úpadca, keďže zmluvu
vypracoval jeho konateľ Ing. Adamec a poslal ju žalovanému na podpis. O existencii zmluvy a jej
obsahu vedel aj druhý konateľ Jaroslav Vrtaňa, ktorý bol viackrát na stavbe a priamo koordinoval práce.
O týchto skutočnostiach vedel aj okresný súd a vzal ich na vedomie. O účelovosti námietky žalobcu
svedčí to, že na jednej strane žiada zaplatiť faktúry podľa zmluvy o dielo a na druhej strane tvrdí, že je
absolútne neplatná. Nie je dôvodná ani námietka ohľadom započítacieho prejavu, ktorý dôkaz okresný
súd podrobne vyhodnotil. Nie je pravdou, že by okresný súd tento započítací prejav uznal ako dôvod
zániku žalovaného záväzku. Napriek tomuto záveru okresného súdu je žalovaný presvedčený, že jeho
záväzok takýmto spôsobom zanikol. Nedôvodná je tiež námietka o bezdôvodnom presune dôkazného
premena, respektíve o neunesení dôkazného bremena zo strany žalovaného. Žalobca žiadal zaplatenie
fakturovaných súm a bol preto povinný preukázať, že úpadca vykonal práce riadne a včas, čo však
nepreukázal. Odstúpením od zmluvy zmluvný vzťah zanikol, a preto nemožno akceptovať nárok žalobcu
na zaplatenie faktúr za nekvalitne vykonané práce. Žalobca nepreukázal ani to, v akej výške sa mal
žalovaný bezdôvodne obohatiť. K tejto otázke predložil žalovaný stanovisko spoločnosti PROCHEM
spol. s r.o. o kvalite diela a o spôsobených škodách v dôsledku odstraňovania vád. Nedôvodná je tiež
námietka, že rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odvolania žalobcu vyplýva,
že napáda správnosť vyhodnotenia dôkazov. To, že sa žalobca s hodnotením dôkazov okresným súdom
nestotožnil, nie je odvolacím dôvodom. Žalovaný tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť
a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Za účelom posúdenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu v medziach odvolacích
dôvodov žalobcu sa krajský súd v potrebnom rozsahu oboznámil s obsahom spisového materiálu. Zo
Zmluvy o dielo č. 02052008, v ktorej je žalovaný uvedený ako objednávateľ a úpadca ako zhotoviteľ (č.l.
74 spisu), krajský súd zistil, že v časti podpisu zhotoviteľa sa pri pečiatke spoločnosti STAMEX Žilina,
s.r.o. nachádza jeden podpis. Žalovaný v liste zo dňa 18.11.2009 (č.l. 198), označenom ako Zápočet
vzájomných pohľadávok, ktorý bol adresovaný úpadcovi, okrem iného uviedol, že je pravdou, že má
zaplatiť z faktúry č. 1009004 sumu 58.773,24 Eur a z faktúry č. 1009007 sumu 55.985,04 Eur, spolu vo
výške 114.758 Eur a proti tejto pohľadávke úpadcu započítaval svoju pohľadávku vo výške 129.900,98
Eur.

V odvolaní žalobca predovšetkým namietol, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevyporiadal s jeho tvrdením o neplatnosti písomnej zmluvy o dielo, uzatvorenej dňa 09.05.2008. Vo
vzťahu k tejto námietke krajský súd uvádza, že zo strany žalobcu bola prvýkrát uplatnená v písomnom
podaní právneho zástupcu žalobcu zo dňa 15. júna 2015, označenom ako Záverečná reč (č.l. 411
spisu), kde žalobca k platnosti dojednania o zmluvnej pokute v zmluve o dielo namietol, že zmluva
o dielo bola podpísaná len jedným z členov štatutárneho orgánu úpadcu, pričom v danom čase mal
úpadca viacčlenný štatutárny orgán (dvoch konateľov), ktorí konali za spoločnosť spoločne, a z tohto
dôvodu je dohoda o zmluvnej pokute neplatná pre nedostatok písomnej formy. Túto námietku právny
zástupca žalobcu zopakoval ústne na pojednávaní pred okresným súdom dňa 16.06.2015 (č.l. 418
spisu), a to predtým, ako okresný súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Aj keď žalobca



v rámci záverečného prednesu pred ukončením dokazovania súdom prvého stupňa neformuloval
výslovne námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo z dôvodu nedodržania stanoveného spôsobu
konania konateľov úpadcu, je krajský súd názoru, že z námietky žalobcu ohľadom neplatnosti dohody o
zmluvnej pokute bolo potrebné zaoberať sa aj otázkou vplyvu nedostatku podpisov konateľov úpadcu na
platnosť samotnej zmluvy o dielo, ktorej súčasťou bola dohoda o zmluvnej pokute. Odvolaciu námietku
žalobcu o neplatnosti celej zmluvy o dielo z dôvodu absencie podpisu obidvoch konateľov úpadcu,
výslovne sformulovanú až v podanom odvolaní, tak nie je možné hodnotiť ako novo tvrdenú skutočnosť
neuvádzanú žalobcom pred súdom prvého stupňa. Okrem toho krajský súd v súvislosti s možnosťou
uplatnenia námietky absolútnej neplatnosti právneho úkonu poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn.
4Obdo 39/2008, sp. zn. 5Cdo 120/2009 a sp. zn. 5M Cdo 14/2008, ktoré sa zaoberali otázkou možnosti
uplatnenia námietky premlčania až v odvolacom konaní. Z týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je
účastník povinný tvrdiť v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého
stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. Ak sa v zmysle týchto rozhodnutí najvyššieho súdu nevzťahuje
koncentračná zásada civilného súdneho konania na námietku premlčania, na ktorú súd prihliada len
v prípade jej uplatnenia dotknutým účastníkom súdneho konania, tak sa podľa názoru krajského súdu
koncentračná zásada nemôže vzťahovať ani na námietku prípadnej absolútnej neplatnosti právneho
úkonu, nakoľko na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti
aj bez námietky účastníka konania.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu pritom plynie, že okresný súd vychádzal z prezumpcie platnosti
medzi účastníkmi uzatvorenej zmluvy o dielo. Okresný súd posudzoval platnosť odstúpenia od zmluvy
uskutočneného žalovaným podľa dohody o možnosti odstúpiť od zmluvy zakotvenej v čl. VII. tejto zmluvy,
rovnako podľa zmluvných dojednaní vyhodnocoval v zmysle čl. II. bod 5 zmluvy o dielo otázku splnenia
záväzku úpadcu riadne vykonať dielo a vykonané čiastkové úhrady faktúr zo strany žalovaného hodnotil
s prihliadnutím na dohodu účastníkov o povinnosti vrátiť preplatok za vykonané práce, z čoho vyvodil
záver, že čiastkové úhrady žalovaného mali povahu preddavku na cenu diela. Námietkou žalobcu, že
zmluva o dielo bola podpísaná len jedným z členov štatutárneho orgánu úpadcu, pričom v danom čase
mal úpadca dvoch konateľov, ktorí konali za spoločnosť spoločne, sa okresný súd nezaoberal.

Z výpisu z obchodného registra na úpadcu STAMEX Žilina, s.r.o. (č.l. 366 spisu) pritom krajský súd
zistil, že ako štatutárny orgán úpadcu sú zapísaní konatelia Ing. Jaroslav Adamec a Ivan Vrtaňa s
tým, že v mene spoločnosti konajú tak, že spoločnosť zastupujú a za ňu podpisujú konatelia spoločne.
Námietka žalobcu o nedodržaní spôsobu, akým mali konať konatelia úpadcu, je námietkou, ktorej
prípadná dôvodnosť môže viesť k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo, uzatvorenej v rozpore
so spôsobom konania v mene spoločnosti, uvedeným vo výpise z obchodného registra. V zmysle
záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 42/2007 sa v prípade preukázania nedodržania
spôsobu konania štatutárneho orgánu v zmysle výpisu z obchodného registra môže jednať o námietku
absolútnej neplatnosti zmluvy uzavretej v rozpore so stanoveným spôsobom konania právnickej osoby.
Na prípadnú absolútnu neplatnosť právneho úkonu je pritom súd povinný prihliadať vždy z úradnej
moci a aj bez námietky účastníka konania. V tomto smere preto nemôže obstáť tvrdenie žalovaného
v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu, že by sa malo jednať len o námietku relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, ktorej by sa žalobca nemohol domáhať z dôvodu, že túto neplatnosť mal
spôsobiť úpadca. Najvyšší súd ČR v tomto smere v rozhodnutí sp. zn. 29Cdo 695/2000 judikoval, že
nedodržanie spôsobu konania štatutárneho orgánu spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
na ktorú súd prihliada vždy z úradnej moci aj bez námietky účastníka konania. Neobstojí pritom ani
námietka žalovaného, že žalobca na jednej strane tvrdí absolútnu neplatnosť uzatvorenej zmluvy o
dielo a na druhej strane má z tejto zmluvy požadovať plnenie. Z podanej žaloby o zaplatenie 293.566
Eur s príslušenstvom je zrejmé, že žalobca nárok na zaplatenie tejto sumy odvodzuje od skutočnosti
vykonania stavebných prác pre žalovaného na akcii „Hotel pri domove dôchodcov Lučivná" s tým, že
mu neuhradením faktúr vznikla uplatnená pohľadávka.

Na základe uvedených zhodnotení je krajský súd názoru, že rozhodnutie okresného súdu so záverom
o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu je predčasné. Pri posúdení žalobcom uplatneného nároku
okresný súd vychádzal zo zmluvy o dielo, ktorá mala byť medzi úpadcom a žalovaným uzavretá, v
zmysle tejto zmluvy posudzoval práva a povinnosti účastníkov a dospel k záveru o dôvodnom a platnom
odstúpení žalovaného od tejto zmluvy. Okresný súd sa však nevyporiadal s námietkou žalobcu ohľadom
nedostatku podpisu úpadcu na predmetnej zmluve, neuviedol argumentáciu, ktorá by na túto námietku



žalobcu reagovala, a tak krajskému súdu nevytvoril priestor pre posúdenie tejto otázky. Konštatovaná
absencia odôvodnenia v tejto časti nemohla viesť k inému záveru krajského súdu, než k záveru o
predčasnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z
písomnej zmluvy o dielo zo dňa 09.05.2008, ktorej platnosť bola žalobcom spochybnená. Krajský súd v
tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03). Okresný súd sa s námietkou nedostatku podpisu úpadcu
na predmetnej zmluve o dielo nevyporiadal, čo naplnilo dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku
okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. pre neúplnosť a predčasnosť jeho právnych
a skutkových záverov, a to tak vo výroku vo veci samej ako aj v závislom výroku o náhrade trov
prvostupňového konania, a na vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ust. § 221
ods. 2 O.s.p.

Nad rámec uvedených zhodnotení považuje krajský súd za potrebné vyjadriť sa aj k medzi účastníkmi
spornej otázke doručenia kompenzačného prejavu žalovaného úpadcovi s tým, že sa stotožnil s
vysloveným názorom okresného súdu. Z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by zo strany žalovaného
došlo k účinnému doručeniu zápočtu zo dňa 18.11.2009 úpadcovi. Krajský súd v tomto smere nad rámec
argumentácie okresného súdu uvádza, že žalovaný k zápočtu vzájomných pohľadávok, na rozdiel od
ostatných listín doručovaných protistrane, nepredložil podací lístok ani doručenku, ktoré by preukazovali,
že zo strany žalovaného bola listina zápočtu vzájomných pohľadávok úpadcovi doručovaná.

Napriek tomu, že výrok o trovách prvostupňového konania bol z dôvodu zrušenia rozhodnutia okresného
súdu vo veci samej ako závislý výrok rovnako zrušený, považoval krajský súd za nevyhnutné vyjadriť sa
aj k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného voči tomuto výroku rozsudku okresného súdu. Žalobca v
odvolaní poukázal na možnosť aplikácie ust. § 150 O.s.p., ktorou sa okresný súd nezaoberal, a žalovaný
namietal nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia v rozsahu odmeny za tri úkony právnej služby.

Krajský súd vo všeobecnosti k otázke možnej aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. uvádza, že podľa tohto
ustanovenia nemusí súd, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Použitie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu celkom alebo sčasti neprizná. Musí sa tak jednať
o celkom výnimočný prípad, ktorého výnimočnosť môže spočívať buď v okolnostiach danej veci alebo
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Krajský súd za takúto okolnosť nepovažuje žalobcom
uvádzanú skutočnosť, že v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú
takéto trovy z uspokojenia v konkurze vylúčené. Z tohto ustanovenia síce vyplýva, že trovy účastníkov
konkurzného konania, ako aj konaní, ktoré sú s konkurzným konaním súvisiace, sú z uspokojenia
vylúčené, zároveň však v zmysle tohto ustanovenia trovy konania ako pohľadávku nemožno považovať
z tohto dôvodu za neoprávnenú. V samotnej úprave ust. § 100 ods. 2 písm. a) Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii nie je možné vidieť dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pre
ktorý by nemala byť inak oprávnenému účastníkovi priznaná náhrada trov konania. O trovách konania
musí byť najskôr rozhodnuté, aby mohli vzniknúť ako pohľadávka, keďže len priznané, existujúce trovy
súdneho konania môžu byť z uspokojenia v konkurze vylúčené. Pri rozhodovaní o trovách súdneho
konania súd nerozhoduje o tom, či pohľadávka vzniknutá ako trovy konania bude alebo nebude v
konkurznom konaní uplatniteľná, keďže súd rozhoduje len o oprávnenosti účastníka konania na náhradu
trov súdneho konania. Preto samotné ust. § 100 ods. 2 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nemôže mať relevantný vplyv na rozhodovanie o náhrade trov konania v zmysle zásady zodpovednosti
za výsledok sporového konania. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1M Obdo V/1/2005, ktorý uviedol, že ...„V konkurznom konaní zásadne nemožno
uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To
však neznamená, že náhradu trov v takýchto konaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd
nerozhoduje podľa ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku". Rovnako v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo 34/2012 bol zaujatý
právny názor, že z ust. § 100 ods. 2 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že v
konaní o určenie pravosti popretej pohľadávky alebo v inom konaní súvisiacom s konkurzom, nemožno



neúspešného účastníka zaviazať na náhradu trov, ale z tohto zákonného ustanovenia vyplýva len to, že
tieto trovy nemožno rovnako ako trovy konkurzného konania v konkurze uspokojiť.

Žalovaný namietal nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa v
rozsahu odmeny za tri úkony právnej služby. Okresný súd nepriznal odmenu za úkon označený právnym
zástupcom žalovaného ako nahliadnutie do spisového materiálu, a to z dôvodu, že sa nejedná o úkon,
ktorý by bolo možné pripodobniť akémukoľvek z úkonov špecifikovaných vo vyhláške č. 655/2004 Z.z.
S takýmto posúdením úkonu nahliadnutia do spisu sa krajský súd nestotožnil. Krajský súd je názoru, že
ohľadom úkonu nahliadnutia do spisu je potrebné, rovnako ako pri rozhodovaní o náhrade akýchkoľvek
iných trov konania, zaoberať sa predovšetkým otázkou, či sa jedná o úkon, ktorý v zmysle ust. §
142 ods. 1 O.s.p. je možné vyhodnotiť ako úkon potrebný na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva žalovaného. Je preto nevyhnutné, aby okresný súd vyhodnotil, kedy a za akých okolností došlo k
nahliadnutiu do konkurzného spisu zo strany právneho zástupcu žalovaného, či tento úkon nevyhnutne
súvisel s bránením práva žalovaného v súdnom konaní, a teda či tento úkon účelne smeroval k ochrane
práv žalovaného v súdnom konaní. Bez posúdenia týchto okolnosti neobstojí nepriznanie odmeny za
tento úkon právnej služby len s odkazom na absenciu obdobného úkonu vo vyhláške č. 655/2004 Z.z.

Vo vzťahu k nepriznaniu odmeny za písomne vypracovaný záverečný prednes sa krajský súd stotožnil
s názorom vysloveným okresným súdom. V danom prípade mali účastníci vytvorený priestor na
uplatnenie svojich záverečných návrhov v rámci pojednávania uskutočneného dňa 16.06.2015. Písomné
vypracovanie záverečného prednesu, ktoré predchádzalo tomuto pojednávaniu, kde záverečný prednes
mohol byť ústne prezentovaný, potom nemožno hodnotiť ako účelne vynaložené trovy konania. Rovnako
sa krajský súd stotožnil s nepriznaním nároku na náhradu trov právneho zastúpenia ohľadom porady s
klientom zo dňa 06.09.2013. Krajský súd v tomto smere poukazuje na znenie ust. § 151 ods. 1 O.s.p.,
v zmysle ktorého sa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje na návrh. Konanie o náhrade trov
konania je tak návrhovým konaním a súd je pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania viazaný
návrhom účastníka na priznanie náhrady trov. Okresný súd preto postupoval správne, ak nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia za poradu zo dňa 06.09.2013 za situácie, kedy právny zástupca
žalovaného v písomnom vyčíslení trov konania zo dňa 18.6.2015 (č.l. 424 spisu) odmenu za tento úkon
právnej služby nežiadal.

V ďalšom konaní bude s ohľadom na vyššie uvedené zhodnotenia krajského súdu úlohou okresného
súdu posúdiť, či s prihliadnutím na námietku nedostatku podpisu úpadcu na predmetnej zmluve došlo
k platnému uzavretiu písomnej zmluvy o dielo dňa 09.05.2008. V závislosti od vyriešenia tejto otázky
okresný súd ustáli, či medzi úpadcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo a ak áno, akou
formou, či zo strany žalovaného došlo jeho listom zo dňa 27.07.2009 (č.l. 190 spisu) k platnému
odstúpeniu od zmluvy o dielo a vyhodnotí tiež námietku žalobcu, že k ukončeniu zmluvného vzťahu
medzi účastníkmi došlo konkludentne dohodou o nevykonávaní ďalších prác. Vo vzťahu k vzájomnému
vyporiadaniu účastníkov ohľadom prác vykonávaných úpadcom pre žalovaného bude okresným súdom
potrebné prihliadnuť na vyjadrenia žalovaného, ktorý čo do ich dôvodu a vzniku na pojednávaní pred
okresným súdom dňa 09.10.2012 (č.l. 181) nespochybnil dôvodnosť pohľadávok uplatnených žalobcom
na podklade faktúry č. 1009004 a na podklade faktúry č. 1009007, a na pojednávaní pred okresným
súdom dňa 05.06.2015 (č.l. 405) vo vzťahu k faktúre č. 1009009 uviedol, že dôvodnosť tejto faktúry z
hľadiska jej predmetu nerozporoval. Spornosť týchto nárokov posúdi okresný súd nielen v spojitosti s
uvedenými vyjadreniami žalovaného, ale tiež s prihliadnutím na žalovaným vykonanú čiastočnú úhradu
faktúr č. 1009004 a č. 1009007 a v súvislosti s vyjadrením žalovaného ohľadom týchto dvoch faktúr v
listine zo dňa 18.11.2009 označenej ako Zápočet vzájomných pohľadávok. V zmysle uvedených záverov
krajského súdu okresný súd za splnenia dôkaznej povinnosti tak žalobcu, ako aj žalovaného opätovne
vyhodnotí dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie ceny prác realizovaných úpadcom pre
žalovaného.

Podľa ust. § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.