{"guid": "3bc4ab63-fe0b-4e1f-8d17-08cbf30ba0ae:c2c2abd5-6e56-4e39-adfd-bca1b6961103", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3", "spisova_znacka": "8Co/577/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/577/2014 z 25. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. novembra 2014, sp. zn. 8Co/577/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3", "identifikacne_cislo": "5812206278", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2014-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2c2abd5-6e56-4e39-adfd-bca1b6961103", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/577/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206278
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 8C/126/2012-71 zo dňa 12. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č.  k.  8C/136/2012-71 zo dňa 12. 03. 2014 návrh žalobcu zo dňa
06. 03. 2014 na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej (ďalej len
„žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Konštatoval, že podaným žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 193,02
eur ako náhrady majetkovej škody tvoriacej jeho nevymožiteľnú pohľadávku a sumy 38,60 eur ako
náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 20 % uvedenej pohľadávky), ktoré mu mali byť spôsobené
nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/779/2011 (súdnym
exekútorom pod sp. zn. EX 11540/2011) tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho po uplynutí zákonom stanovenej doby, kedy súčasne žiadosť
súdneho exekútora bola nesprávne súdom zamietnutá.
K procesnému návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu objektívneho porušenia svojich
práv na zákonného sudcu a nestranný súd uviedol, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy
rozhodnutie v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135
ods. 1 O. s. p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je naproti tomu fakultatívne a
bude namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O. s. p.). Podľa názoru súdu
otázka zákonného sudcu nie je svojim charakterom takou predbežnou otázkou ako to majú na mysli
uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Okrem toho v danom
prípade tie isté dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričom
predpísaným postupom podľa ust. § 14 a nasl. O. s. p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným
súdom, ktorý zákonného sudcu Mgr. Martina Štubniaka nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto



veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/86/2013 zo dňa 13. 03. 2013). Súd preto nevidel
dôvod pre prerušenie tohto konania a tak predmetný procesný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom súdu v exekučnom
konaní sp. zn. 9Er/779/2011 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu bola  súdu doručená dňa 18. 08. 2011. Síce v tom čase účinné ust. § 44
ods. 2  zákona NR SR  č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej len Exekučný poriadok, určovalo povinnosť
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti, ale táto lehota neplatila v prípadoch kedy išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku, teda o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V danom prípade
preto exekučný súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského
rozhodnutia. Súčasne je z uvedeného exekučného spisu zrejmé, že exekučný súd vzhľadom na povahu
veci konal bez zbytočných prieťahov. Po obdržaní žiadosti súdneho exekútora vykonával nevyhnutné
úkony smerujúce k rozhodnutiu veci, konkrétne dňa 19. 09. 2011 súd požiadal Stály rozhodcovský
súd o zaslanie rozhodcovského spisu a vyjadrenie k rozhodcovskému rozsudku a znovu dňa 30. 09.
2011 žiadal o zaslanie originálu alebo overenej fotokópie zmluvy o úvere, keďže z kópií predložených
listín nebolo zrejmé, na akej rozhodcovskej doložke založil rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci
rozhodovať. O žiadosti súdneho exekútora rozhodol exekučný súd pritom uznesením zo dňa 10. 11.
2011, teda iba deň po dôjdení potrebného podania žalobcu (ktorý ani vtedy nepredložil súdom žiadané
listiny). Uznesenie následne nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 12. 2011, ktorým dňom bola s konečnou
platnosťou v dobe primeranej povahe a priebehu konania odstránená právna neistota žalobcu v danom
exekučnom konaní.
Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že žalovaná majetková a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená aj tým,
že exekučný súd v podstate nezákonne a nesprávne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho je jeho pohľadávka voči povinnej nevymožiteľná,
nemohlo tu ísť o nesprávny úradný postup už len z toho dôvodu, že pod nesprávny úradný postup
(ako už bolo uvedené) nemožno zahrnúť proces vykonávaný orgánom verejnej moci, ktorého výsledkom
je konkrétne rozhodnutie. Ak podľa žalobcu trpelo uznesenie exekučného súdu zo dňa 10. 11. 2011
nesprávnosťou, táto by teoreticky mohla byť posudzovaná len z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej len zák. č. 514/2003 Z. z. Na tieto prípady ale
aj v exekučnom konaní ako špecifickej časti občianskeho súdneho konania slúži systém opravných
prostriedkov, ktorých účelom je preskúmanie a náprava skutkových či právnych pochybení, pričom ako
je zrejmé z exekučného spisu, žalobca preskúmanie uznesenia podaním odvolania neinicioval.
Súd tak v tejto súdenej veci nemal preukázané, že by zo strany exekučného súdu v dotknutom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z. z.
Potom nebolo preukázané splnenie už prvej najpodstatnejšej podmienky pre založenie zodpovednosti
žalovaného za škodu, resp. ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v
peniazoch podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,  spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
logicky sa už ani nebolo potrebné zaoberať skúmaním ďalších dvoch podmienok (škodou a príčinnou
súvislosťou). Súd preto žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému ako účastníkovi v konaní
úspešnému nepriznal náhradu trov konania, pretože mu účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože
sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o



zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských                                 súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2  O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho,
súd bez nariadenia pojednávania   doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a
následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobcu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa
v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na



publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Žalobca tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd v prvom
rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a
ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 18 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 10NcC/86/2013-12 zo dňa 13. 03. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Námestovo Mgr.
Martin Štubniak nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn.
8C/136/2012. V tejto súvislosti  preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky žalobcu, že vo veci
konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s.
p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich
zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na
roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda
predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný
pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti
v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd



konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol
pojednávanie na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom zdôrazňovalo,
že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací
súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 12. 03. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca žalobcu prevzal predvolanie dňa 27. 02. 2014 (č.l. 47 p.v. spisu). Dňa 06. 03. 2014 o 14.31
hod. doručil žalobca zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného
zástupcu žalobcu.  Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť
žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z ním uvádzaných
dôvodov, vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Za dôvody pre ktoré neprerušil toto konanie nepovažoval
žalobcom uvádzané skutočnosti za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho
zrušenie. O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci
rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho
prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.), požiadal o zrušenie
pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené
vyššie) nebol dôvodný. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas
predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z
vlastného rozhodnutia. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať
na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako
aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným
účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho
splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal
tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom
(č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 9Er/779/2011, ktoré preto slúžili
ako dôkaz v danom konaní.



Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k žalobe, toto bolo doručené okresnému
súdu dňa 07. 03. 2014. Za situácie, že pojednávanie sa malo konať dňa 12. 03. 2014 nebolo v
technických možnostiach okresného súdu, aby vyjadrenie žalovaného doručil žalobcovi. To znamená,
že i keby boli nedoručenie vyjadrenia žalovaného k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods.
2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Pokiaľ žalobca namietol postup okresného súdu s tým, že tento rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v
zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že
skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé aj vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Nebolo preukázaným tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 69 spisu).
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup okresného
súdu nebol správny. K odvolaniu žalobcu do zamietnutia návrhu na prerušenie konania je prvom rade
potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu žalobca podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR,
ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu
nepreukázal. Žalobca sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania poslaného
okresnému súd e-mailom dňa 06. 03. 2014. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd a s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR,
ktorý ústavnú sťažnosť žalobcu v skutkovo a právne rovnakých prípadoch odmietol (napr. I. ÚS 293/2013
z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013). V zmysle princípu právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať rovnaké rozhodnutie Ústavného súdu SR
aj o žalobcom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa predmetnej veci.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom  rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Pokiaľ žalobca v odvolaní
tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací
súd poukazuje na to, okresný súd prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu
v danom prípade nedošlo nakoľko v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila
lebo exekučný titul predstavoval rozhodcovský rozsudkom (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku),
pri ktorom má exekučný súd pri vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01. 06. 2011 širšiu prieskumnú právomoc. Nebol preto v danom prípade splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a
preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa odvolacieho súdu
námietky žalobcu v súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto ani nekorešpondujú s
dôvodmi rozhodnutia okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.



Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e    j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/126/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 293/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35"}, {"guid": "ussr:379261b1-2aa4-44d8-ba83-db92f24d7dc8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 297/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 297/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:379261b1-2aa4-44d8-ba83-db92f24d7dc8"}], "citovane_v": []}