Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/39/2015 z 21. 6. 2016
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2016, sp. zn. 10Sža/39/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1014200466.1
Najvyšší súd | 10Sža/39/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:1014200466.1 | 2016-06-21 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1967c69e-4ee4-44e3-93f3-e5f18b01d328
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1014200466.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/39/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200466
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014200466.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: N. N., narodený dňa XX.XX.XXXX, indická
štátna príslušnosť, zastúpený: JUDr. Miroslava Mittelmannová, advokát, Hurbanovo námestie 5,
Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/000700-004 zo dňa 10.01.2014, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/64/2014-38 zo dňa
24.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie   p r e r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250 j ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/000700-004 zo dňa 10.01.2014,
ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej
polície Policajného zboru Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-495-009/2013-Ž zo dňa 10.10.2013, ktorým
bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej
republiky.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že s ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov mu pripadlo posúdiť, či
žalobcovi bolo v konaní umožnené realizovať všetky zákonom garantované procesné práva a či vydané
rozhodnutie nepredstavuje neprípustný zásah do práva žalobcu na rodinný život a práv jeho detí, ktoré
sú slovenskými štátnymi občanmi.

Poznamenal, že z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že dôvodom zamietnutia
žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR bol bezpečnostný záujem SR.
Podkladom pre toto rozhodnutia bola utajovaná informácia od Slovenskej informačnej služby č. p. 65/12-
D-28-112/2013-S zo dňa 14.08.2013, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“.
Z administratívneho spisu nesporne vyplýva, že poverený policajt, ktorý vo veci rozhodoval, bol s touto
utajovanou skutočnosťou oboznámený. Rovnako s ňou bol oboznámený aj konajúci senát Krajského
súdu v Bratislave, ktorý si ju vyžiadal od Slovenskej informačnej služby.

Konštatoval, že neoddeliteľnou vlastnosťou právneho štátu, ku ktorému sa Slovenská republika hlási (čl.
1 ods. 1 Ústavy SR), je uplatňovanie princípov právnej istoty a spravodlivosti, s dôrazom na ochranu
ústavne garantovaných práv a slobôd. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu
možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02). Súčasťou práv



na súdnu a inú právnu ochranu, ktorých podmienky a podrobnosti upravujú osobitné zákony, je aj
právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
Tomuto právu zodpovedá ústavná povinnosť súdu alebo iného orgánu s rozhodovacou právomocou
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý môže obsahovať zistenie významné pre
rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 75/96,1. ÚS 49/01).

V súvislosti s posúdením námietky žalobcu, že nebol oboznámený s predmetnou utajovanou
skutočnosťou, vychádzal z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z.,
ktorý vymedzuje jednak utajované skutočnosti a určuje okruh oprávnených osôb na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie
je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z.). Za oprávnenú osobu sa považuje aj
osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti
utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom
na konanie. Medzi týmito osobami je aj advokát, ktorému môže byť umožnené po podpísaní vyhlásenia
o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch
porušenia, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami (§ 35 ods. 3 zákona č. 215/2004
Z. z.).

Pokiaľ ide o utajovanú informáciu o žalobcovi obsiahnutú vo vyjadrení Slovenskej informačnej služby, jej
pripojenie do administratívneho spisu podlieha špeciálnemu režimu ustanoveného citovaným zákonom,
pričom nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu upravuje § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.
Ak o to oprávnená osoba požiada, je na zvážení príslušného orgánu, do pôsobnosti ktorého predmetná
utajovaná skutočnosť patrí, aby žiadosť posúdil a vzhľadom na povahu utajovaných skutočností a na
predmet konania určila rozsah jednorazového oboznámenia, majúc na zreteli ochranu záujmov, ktoré
viedli k utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť SR, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov,
boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov a podobne). Súd zvýraznil,
že právna zástupkyňa žalobcu v správnom konaní nepožiadala o oboznámenie sa s utajovanou
skutočnosťou, na základe ktorej bola žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území
SR zamietnutá.

Po oboznámení sa s obsahom utajovanej písomnosti, ktorá bola senátu sprístupnená, považoval súd
za nutné ozrejmiť, že utajované skutočnosti sa týkali nelegálnych aktivít žalobcu, za ktoré bol zatiaľ
neprávoplatne odsúdený. Súdu nebol zrejmý vecný dôvod utajovania skutočností, ktoré sú niekoľko
rokov predmetom činnosti orgánov činných v trestnom konaní, viedli k vzneseniu obvinenia žalobcovi,
k podaniu obžaloby a k odsúdeniu žalobcu súdom prvého stupňa. Žalobca mal a stále má v trestnom
konaní vytvorený náležitý priestor pre to, aby sa dostupnými procesnými prostriedkami bránil proti
obvineniam z členstva v organizovanej skupine páchajúcej obzvlášť závažné zločiny prevádzačstva,
pre ktoré je súdený. Preto uviedol, že nemožno konštatovať, že by v dôsledku neoboznámenia sa
s utajovaným vyjadrením Slovenskej informačnej služby utrpel ujmu na svojich procesných právach
v konaní o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území SR, najmä na práve podať účinný opravný
prostriedok proti rozhodnutiu založenému na predmetnej utajovanej skutočnosti. Ak by aj bola táto
skutočnosť žalobcovi sprístupnená, nemalo by to žiadny vplyv na jeho práva účastníka správneho
konania. Správnemu orgánu totiž v konaní o žiadosti o povolenie trvalého pobytu na území SR
neprináleží posudzovať skutočnosti tvoriace predmet konania pred trestným súdom.

K námietke žalobcu týkajúcej sa zásahu do práva na súkromný a rodinný život krajský súd uviedol,
že prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj rodinnou situáciou žalobcu a podmienky povolenia
na pobyt žalobcu na území SR skúmal aj vo väzbe na ustanovenia č1. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v zmysle protokolov nadväzujúcich na tento dohovor. Podľa
č1. 8 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a
korešpondencie a štátny orgán, s výnimkou zákonom stanovených prípadov, nemôže do výkonu tohto
práva zasahovať. Zásah do práva na súkromný a rodinný život sa však pripúšťa, ak sa tak stane na
základe zákona a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Krajský súd bol toho názoru, že správne orgány
oboch stupňov správne vyhodnotili, že zásah do tohto práva je v prípade žalobcu nevyhnutný pre
bezpečnosť SR a v záujme predchádzania zločinnosti, vychádzajúc predovšetkým zo záväzného
vyjadrenia Slovenskej informačnej služby. O nevyhnutnosti zásahu svedčí aj vážnosť obvinení z trestnej



činnosti, ktoré viedli k zatiaľ neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu ako člena organizovanej skupiny pre
zločin prevádzačstva. Za týchto okolností nemôže viesť k povoleniu na trvalý pobyt žalobcu na území
SR ani uplatnenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa ustanovenej v Dohovore o právach dieťaťa, ktorej
sa žalobca dovolal až v konaní pred súdom.

Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že relevantné skutočnosti
odôvodňujúce zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR
v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov boli v konaní naplnené a preukázané a
napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nedošlo k nezákonnému zásahu
do namietaných práv. Nakoľko žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia,
postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol.

II.
Odvolanie žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého
odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny a nezákonný z dôvodu, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vo vzťahu k dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území
Slovenskej republiky, ktorým je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky namietal, že prvostupňový
správny orgán ako aj druhostupňový správny orgán mu neumožnili v konaní o udelenie trvalého pobytu
na päť rokov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom tak, ako toto právo garantuje Ústava Slovenskej republiky
v článku 48 ods. 2. Namietal, že v dôsledku v konaní použitých utajených skutočností súvisiacich s
jeho údajnou nebezpečnosťou, nemal doposiaľ reálnu možnosť účinne brániť svoje práva a záujmy,
nakoľko presne nevie, za čo konkrétne je považovaný za nebezpečného a teda vychádzajúc z tejto
skutočnosti pred žalovaným správnym orgánom nemal prístup k účinnému opravnému prostriedku a
nesprístupnením dôkazných prostriedkov mu bolo umožnené sa brániť len formálne, ale nie skutočne.

Z odôvodnenia rozsudku súdu mal za zrejmé, že dôvodom pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie
trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky je jeho trestná činnosť, predovšetkým
členstvo v organizovanej skupine, ktorá páchala trestnú činnosť prevádzačstva. V súvislosti s uvedeným
zdôraznil, že v čase vyhlásenia rozsudku nebol právoplatne odsúdený za trestný čin prevádzačstva. Mal
preto za to, že krajský súd mal v tomto štádiu (neprávoplatné odsúdenie) povinnosť aplikovať prezumpciu
neviny.

Žalovaný správny orgán, prvostupňový správny orgán a rovnako aj krajský súd použili ako podklad
pre svoje rozhodnutia trestné stíhanie žalobcu za trestný čin prevádzačstva. Ak bol krajský súd toho
názoru, že „súdu nie je zrejmý vecný dôvod utajovania skutočností, ktoré sú niekoľko rokov predmetom
činnosti orgánov činných v trestnom konaní, mal teda za to, že neexistuje opodstatnený dôvod utajovania
tejto skutočnosti. Krajský súd v podstate informoval žalobcu o tom, z akých dôvodov sa považuje
za nebezpečného pre bezpečnosť SR. Ak si bol skutočne istý tým, že neexistoval vecný dôvod na
utajenie tejto skutočnosti mal urobiť všetko preto, aby sa žalobca mohol pred súdom účinne brániť. Tým,
že žalobca nebol informovaný o vykonávanom dôkaze žalovaným, bolo porušené právo žalobcu na
účinný opravný prostriedok a spravodlivý súdny proces. Ak by žalobca mal túto informáciu v predstihu
k dispozícii, mohol na súde účinnejšie hájiť svoje práva a oprávnené záujmy. Žalobca síce mohol podať
na Krajský súd v Bratislave žalobu a žiadať súd o preskúmanie rozhodnutia, čo aj urobil, avšak toto
svoje právo na účinný opravný prostriedok a spravodlivý súdny proces mohol vykonať len formálne. Ak
by vedel dôvody, pre ktoré sa považuje za nebezpečného alebo minimálne aspoň základnú skutkovú
podstatu, mohol mať v konaní zabezpečenejší spravodlivejší prístup ku konaniu, ako ho v skutočnosti
mal.

Opätovne poukázal na porušenie zásady prezumpcie neviny, ktorá by v každom právnom štáte mala byť
aplikovaná do doby, pokiaľ osoba nie je právoplatne odsúdená za trestný čin. Právo na účinný opravný
prostriedok v sebe zahŕňa predovšetkým možnosť sa účinne brániť na príslušnom súde proti postupu
a rozhodnutiu správneho orgánu. Ak by mal žalobca k dispozícii informácie o svojej nebezpečnosti
v predstihu mohol sa v podanej žalobe vyjadriť napr. k tomu, či SIS podložila svoje vyjadrenia aj



hodnovernými dôkazmi skutočne preukazujúcimi aktivity alebo úmysel žalobcu ohroziť bezpečnosť
Slovenskej republiky, prípadne mohol žalobca svojimi argumentmi spochybniť tieto dôkazy, ak by neboli
zreteľné a presvedčivé.

Vyjadril sa, že postup, ktorým Slovenská republika aplikuje tzv. „bezpečnostné dôvody“ v konaniach
o pobyte na štátnych príslušníkov tretích krajín tzv. „bezpečnostné dôvody“ je neakceptovateľný.
Slovenská informačná služba svojim postupom zasahuje do rodinných životov cudzincov a tým porušuje
aj výkon ich práva na rodinný a súkromný život. Je nespochybniteľné, že štát má právo zasiahnuť do
výkonu tohto práva ak je to nevyhnutné a v záujme národnej bezpečnosti. Správny orgán ani krajský súd
neodôvodnili, akým spôsobom by žalobca, ktorý má za manželku občianku SR, dlhodobo s ňou a ich
spoločnými deťmi žije na území Slovenskej republiky, ohrozil bezpečnosť štátu a prečo je takýto postup
v prípade žalobcu nevyhnutný. Vážnosť obvinení je jedna vec, právoplatne odsúdenie vec druhá. Ak by
aj osoba žalobcu bola právoplatne odsúdená, nezbavovalo by štát povinnosti sprístupniť použité dôkazy
v konaní a najmä neodôvodniť svoje rozhodnutie o zamietnutí trvalého pobytu na území SR.

Namietal, že žalobca nemal vytvorené žiadne podmienky pre obhajobu svojho rodinného života a
obhajobu toho, že nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu. Jediné, čo mohol žalobca v konaní využiť boli
všeobecné tvrdenia vyvracajúce ohrozenie každého jedného z bezpečnostných záujmov, ktorý zákon o
pobyte cudzincov vypočítava v § 2 ods. 1 písm. i).

Žalobca mal za to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je z vyššie uvedených dôvodov nesprávny a
nezákonný, a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Rovnako mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Na základe uvedeného žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného druhostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

III.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) pri preskúmavaní odvolania
žalobcu proti rozsudku  krajského súdu zistil  skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia
odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom
súde pod sp. zn. 10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods.
4 v spojení  s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6
ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl.
47 Charty základných práv  Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 OSP upravuje situácie, kedy súd na základe vlastnej úvahy môže rozhodnúť
o prerušení konania, ak vzniknú v konaní určité prekážky. Na rozdiel od ustanovenia § 109 ods.
1 OSP, ktorý taxatívne vymenúva prekážky konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie
prerušiť, ustanovenie ods. 2 vymenúva prekážky, kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania
ponechané na úvahu konajúceho súdu. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej
zákonom vymedzenej prekážky konania, toto preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať.

V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol
podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o pobyte cudzincov



s Ústavou Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe v zmysle § 109
ods. 2 písm. c/ OSP odvolacie konanie prerušiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie  je prípustný opravný prostriedok.