Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/262/2014 z 29. 4. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 29. apríla 2015, sp. zn. 9CoE/262/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4211224215.2 Krajský súd Nitra | 9CoE/262/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4211224215.2 | 2015-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 104 ods. 1 OSP, § 103 OSP, § 107 ods. 1 OSP, § 251 ods. 4 OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 19 OSP, § 221 ods. 1 písm. b) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a71d1c4-f63f-4f1e-8fe2-66c567554b98 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4211224215.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/262/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211224215
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4211224215.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875,
proti povinnému: Z. O., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom J. XXX, o vymoženie
589,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 16. januára 2012 č. k. 10Er/1763/2011-15 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. júla 2013
č. k. 10Er/1763/2011-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16. januára 2012 č. k.
10Er/1763/2011-15 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. júla 2013 č. k. 10Er/1763/2011-40 z
r u š u j e a konanie vo veci z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Miroslava Šupu, Exekútorský úrad v Nitre, Kmeťkova 30 (EX 3751/2011), doručený
súdu dňa 23. 12. 2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 10Er/1763/2011.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, §
39 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 477/2008 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj § 44
ods. 2 tretej vety Exekučného poriadku a zistením, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných
sporov nemal na výber, vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými
zmluvnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Nerovnováha
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočívala jednoznačne aj v tom,
že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil konkrétny rozhodcovský
súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinným. Tým, že takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, bola v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Záver mal oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil
spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti bral na zreteľ aj povinnosť
súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, ako aj prihliadol na transpozíciu
smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. S poukazom na uvedené ustálil, že rozhodcovská doložka je



neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky nútila spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Okrem toho neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporoval dobrým mravom, preto súd prvého
stupňa dospel k záveru, že exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky
je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie a
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, dôvodiac tým, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi
konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, bol toho
názoru, že účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to podľa
neho znamenalo, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čo platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. Mal za to, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Dodal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Konštatoval, že z
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný
na plnenie, a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúce
podľa neho bolo len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom;
len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Poukázal tiež na to, že úverová zmluva,
ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý
úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska, teda nejde o žiadny
nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. S uvedenými závermi sa stotožnil aj Generálny
prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal tiež na záver uznesenia Najvyššieho súdu SR
pod sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 a skutočnosť, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť
bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že
text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so
zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou
praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej
povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného zo strany povinného podané nebolo, nakoľko v priebehu
odvolacieho konania vyšlo najavo, že povinný dňa 28. 05. 2014 zomrel a uznesením zo dňa 08. 09. 2014
sp. zn. 5D/357/2014, Dnot 168/2014 Okresný súd Komárno majetok nepatrnej hodnoty vydal pozostalej
manželke poručiteľa J. O., rod. O., nar. XX. XX. XXXX., bytom J. XXX, ktorá sa postarala o pohreb
poručiteľa a konanie zastavil.

Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Sudkyňa súdu prvého stupňa sa k odvolaniu oprávneného vyjadrila tak, že odvolaniu nemieni vyhovieť
a vec predložila odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).



Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) preskúmavajúc procesné podmienky konania
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba podľa § 221 ods. 1 písm. b)
OSP zrušiť a konanie vo veci zastaviť (§ 221 ods. 2 OSP), nakoľko povinný zomrel a dedičské konanie
bolo zastavené pre jeho nemajetnosť.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich časti, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 19 OSP spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti;
inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví.

Podľa § 107 ods. 1 OSP, ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže
v ňom pokračovať.

Spôsobilosťou byť účastníkom konania (tzv. procesná subjektivita) sa rozumie spôsobilosť byť
nositeľom práv a povinností, ktoré mu zákon priznáva, prípadne ukladá účastníkom. Ide o spôsobilosť
byť subjektom procesnoprávneho vzťahu, ako jedného zo základných predpokladov pre vznik
procesnoprávneho vzťahu v občianskom súdnom konaní. Vzhľadom k tomu, že spôsobilosť byť
účastníkom konania je nevyhnutnou podmienkou na to, aby niekto mohol byť účastníkom konania, k
nedostatku procesnoprávnej subjektivity preto prihliada súd aj bez návrhu v každom štádiu konania. Ak
stratí účastník procesnú subjektivitu skôr (t. j. ak fyzická osoba zomrie alebo právnická osoba zanikne)
ako rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, je najskôr potrebné podľa povahy veci posúdiť, či uvedená
skutočnosť sama o sebe bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní alebo či je možné v konaní pokračovať.

V danom prípade bolo potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa. Dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Ak poručiteľ nezanechal
majetok, súd konanie zastaví (§ 175h ods. 1 OSP), resp. ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej
hodnoty, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb a konanie zastaví (§ 175h ods. 2 OSP);
dedičov upovedomuje o dedičskom práve len v prípade, že dedičské konanie nebolo zastavené podľa §
175h OSP (§ 175i ods. 1 OSP). Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že povinnosti
vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku),
ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností
a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva.
V tomto prípade však z obsahu spisu vyplýva, že poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, ktorý
súd vydal obstarávateľovi pohrebu a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods.
2 OSP pre jeho nemajetnosť, teda dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, nakoľko ten
bol nemajetný, a preto v konaní došlo k neodstrániteľnému nedostatku procesnej podmienky konania,
spočívajúcej v strate spôsobilosti povinného byť účastníkom konania, pre ktorý odvolací súd musel
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením podľa § 221 ods. 1 písm.
b) OSP zrušiť a konanie v tejto veci zastaviť.

O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1
písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.