Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 25CoE/15/2015 z 5. 10. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 5. októbra 2015, sp. zn. 25CoE/15/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8515201964.1 Krajský súd Prešov | 25CoE/15/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8515201964.1 | 2015-10-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: EP, ObZ, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/62b77beb-f620-47e6-b173-445e1c628990 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8515201964.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25CoE/15/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515201964
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8515201964.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36432105, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, AK Bratislava, Martinčekova 13, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, Bratislava, proti
povinnej K. I., bytom P. č. XXXX/XXX, F. Z., v konaní o vymoženie sumy 620,93 EUR s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er/234/2015 - 30 zo dňa 25. mája
2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Trovy odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu,
Exekútorský úrad Svidník, EX 737/2015-3 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ako exekučný
titul bol predložený rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej
asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, sp. zn. II/2014-6288 zo dňa 10.10.2014. S odkazom na § 243d ods. 1, 2, § 36 ods. 2, §
41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 261 ods. 3 písm.
d/, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 192/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2, § 3 ods. 1,
2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl., § 879j zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, čl.
169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, príslušné ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady“), rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veciach C-240/98 až C-244/98 Oceano Grupo Editorial SA, C-40/08 Asturcom,
C-168/05 Mostaza Claro, stanoviská Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt., využijúc
oprávnenie dané Exekučným poriadkom, exekučný súd preskúmal predložený exekučný titul a jeho
súlad so zákonom. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka ako súčasť obchodných podmienok v
spotrebiteľskej formulárovej zmluve je neprijateľná zmluvná podmienka. Rozhodcovská doložka ako
neoddeliteľná súčasť všeobecných obchodných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ
nemá v tejto situácii možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, resp. obsah obchodných podmienok, ten je
vopred daný. Spotrebiteľ sa týmto postupom banky dostáva do znevýhodneného postavenia. Začlenenie
rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok nespĺňa ani podmienky stanovené
§ 93b Zákona o bankách, keďže táto forma sťažuje rozlíšenie samotnej rozhodcovskej doložky
od ostatných zmluvných dojednaní a spochybňuje individuálne akceptovanie rozhodcovskej doložky
spotrebiteľom. Súdu je známe, že klient sa s obsahom týchto obchodných podmienok pred uzavretím
zmluvy spravidla neoboznamuje. Ak súd konštatuje neplatné uzavretie rozhodcovskej doložky, spor



nemohol byť prejednaný rozhodcovským súdom, Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej
asociácie. Exekučný súd preto nemôže akceptovať predložený rozhodcovský rozsudok ako vykonateľný
exekučný titul. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej doložky má za následok materiálnu nevykonateľnosť, nezáväznosť rozhodcovského
rozsudku. Na základe týchto skutočností súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil § 205 ods.
2 písm. a/, d/, e/, f/, § 221 ods. 1 písm. d/, f/, h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.). Oprávnený uviedol, že exekučný súd svojou preskúmavacou činnosťou vo
vzťahu k rozhodcovskej doložke prekročil oprávnenia dané mu príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom a zároveň mu odňal právo domáhať
sa uspokojenia svojej pohľadávky voči povinnej v exekučnom konaní, čo je bezpochyby súčasťou
jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, t.j. takýto rozsudok zakladá prekážku res iudicatae a
exekučný súd je ním viazaný rovnako ako rozhodnutím všeobecného súdu. Rozhodcovský rozsudok je
bezpochyby materiálne vykonateľným rozhodnutím a je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie.
Zároveň týmto postupom exekučný súd vážne narúša princíp právnej istoty, keďže v skutkovo i právne
obdobných veciach súdy rozhodujú odlišne bez primeraného právneho základu. Exekučný súd takto
vylúčil možnosť pre oprávneného riešiť svoje spory v rozhodcovskom konaní, čo bezpochyby zasahuje
do zákonom daných práv oprávneného. Zákon o rozhodcovskom konaní a rokovací poriadok príslušného
rozhodcovského súdu poskytuje obom stranám dostatok priestoru na uplatňovanie a bránenie svojich
práv a nemožno pochybovať o zákonnom priebehu rozhodcovského konania, ani o rovnocennom
postavení povinného v rámci rozhodcovského konania v porovnaní s konaním na všeobecnom súde.
Oprávnený poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých
si právny predchodca oprávneného, VÚB, a.s., ponukou návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
plnil len svoju zákonnú povinnosť. Forma využívaná bankou rovnako spĺňa podmienku písomnej formy.
Takýto postup v zmysle príslušných zákonných ustanovení preto nemôže byť postihovaný neplatnosťou.
Exekučný súd tak svojím postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom,
právoplatným rozsudkom.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212
O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného
titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho
súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských
veciach skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci
konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,
resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej
ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup
exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor,
nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je
nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011).

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z., súd prvého stupňa správne vychádzal z § 52 a nasl. OZ a smernice Rady 93/13/EHS
a zisťoval, či Zmluva o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu zo dňa 26.9.2005
spolu so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre depozitné produkty, v zmysle ktorej
bol oprávnenému priznaný nárok, neobsahujú takú podmienku, ktorá má charakter nekalej zmluvnej



podmienky a je preto absolútne neplatná. Exekučný súd správne dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka, ako súčasť všeobecných obchodných podmienok, čl. 17.5 je neprijateľná, postihnutá sankciou
absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Neprijateľná zmluvná podmienka
znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ
tak jednostranne vybral rozhodcovský súd a rovnako sám vybral osobu rozhodcu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že výhradná
rozhodcovská doložka (bod 17.5 „Záverečné ustanovenia“ všeobecných obchodných podmienok VÚB,
a.s. pre depozitné produkty, na ktoré odkazuje Zmluva o bežnom účte medzi právnym predchodcom
oprávneného, Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a povinnou) nebola platne uzavretá, a teda ako taká
nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd tak nemal oprávnenie
vo veci konať. Platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. doložky je základnou a nevyhnutnou
skutočnosťou, bez ktorej nie je daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci.

Nie je možné súhlasiť ani s argumentáciami oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s odôvodnením exekučného súdu v napadnutom
uznesení.

Podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)]
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona. K tomu je potrebné uviesť, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie spolu s príslušným
poučením), ale výhradná rozhodcovská doložka je začlenená vo vopred pripravených všeobecných
obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Stanovenie povinnosti banky ponúknuť
klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy však neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do
svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na druhej strane aj samotné začlenenie
rozhodcovskej doložky do všeobecných obchodných podmienok, s ktorými splynula, spochybňujú
jej individuálne predloženie zamestnancom banky spolu s primeraným poučením a výslovné prijatie
tejto zmluvnej podmienky povinnou. Uvedené zákonné ustanovenie Zákona o bankách, ktorým
oprávnený ospravedlňuje postup právneho predchodcu pri uzatváraní zmlúv však nepochybne vyžaduje
individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže umožňuje klientovi,
spotrebiteľovi návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené a
teda ich spravidla nemožno meniť individuálnym dojednaním nepochybne svedčia tomu, že povinná ako
spotrebiteľ nemala možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Oprávnenému sa v
priebehu konania nepodarilo preukázať opak a dokázať, že zo strany povinnej došlo k individuálnemu
vyjednaniu rozhodcovskej doložky resp. k jej výslovnému prijatiu po primeranom poučení. Súd poukazuje
na to, že aj banková inštitúcia v pozícii veriteľa pri uzatváraní zmluvy so spotrebiteľom, je povinná
rešpektovať príslušné zákonné normy chrániace práva spotrebiteľa.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou oprávneného, že vo veci došlo k dodržaniu písomnej
formy rozhodcovskej doložky, ak je tá koncipovaná len ako súčasť obchodných podmienok. Odvolací
súd dáva do pozornosti ustanovenia § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinného
v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte.

Podľa § 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom



alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka v prejednávanej veci nebola uzavretá v súlade so
zákonom o rozhodcovskom konaní, pretože nebola dodržaná jej písomná forma. Je teda neplatná.
Podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v zmluve na všeobecné obchodné podmienky, ktoré
sa nachádzajú na osobitnom dokumente, pričom rozhodcovská doložka tak netransparentne splynula
s ostatnými všeobecnými zmluvnými dojednaniami formulárovej zmluvy. Písomná forma je zachovaná,
ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo
vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 je striktná, bez možnosti
extenzívneho výkladu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010).

Z obsahu spisu a z formy uzavretej zmluvy je nepochybné, že táto nespĺňa zákonné náležitosti. Zmluva
o bežnom účte neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných sporov formou
rozhodcovského konania, o ktorom mala byť povinná primerane oboznámená, nedošlo ani k podpisu
všeobecných podmienok zmluvnými stranami. Zo všeobecne formulovaného odkazu, že súčasťou
zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky a že povinná sa s týmito podmienkami oboznámila a súhlasí
s nimi nemožno automaticky vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa účastníkov zmluvy
uzavrieť rozhodcovskú zmluvu resp. doložku a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.

Spôsob, akým je v tomto a v obdobných prípadoch rozhodcovská doložka predložená spotrebiteľovi,
je skôr o nevhodnom spôsobe predloženia zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený
sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup
predstavuje nekaloobchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Výhradná rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore s dobrými
mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011). Tento záver podporuje tiež stanovisko Súdneho dvora ES vo
veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi, bod 40, ako uviedol v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd sa pri rozhodovaní pridržiava tiež spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010, podľa ktorého ,,Zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008.“

Pre vykonanie exekúcie preto chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
Rozhodcovský rozsudok vo veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Vydaný
rozsudok nie je platný, nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie,
ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný
súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom
na prelomenie zásady res iudicatae (t.j. definovanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo
občianskoprávnych vzťahov, sp. zn. II/2014-6288 zo dňa 10.10.2014 ako nulitného právneho aktu), vo
vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej, nie sú dotknuté.



Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v súlade s postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku po preskúmaní predloženého návrhu na vykonanie exekúcie žiadosť o udelenie poverenia
zamietol.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby
na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III.
ÚS 209/04). Vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd nepovažoval za
potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný,
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.