Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/783/2013 z 21. 5. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 21. mája 2014, sp. zn. 16Co/783/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6812206856.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/783/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6812206856.1 | 2014-05-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea0d845b-6959-4a0c-9c27-8e4b7ea9a5ab
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6812206856.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/783/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206856
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812206856.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 3C/378/2012-51 zo dňa 05. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 330 €, v celom rozsahu.

Navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote. Súd nemal v konaní preukázanú existenciu prieťahov v exekučnom konaní
sp. zn. 5Er/583/2008, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Z exekučného spisu 5Er/583/2008 zistil, že exekučné konanie sa
začalo 01. 11. 2008 a dňa 01. 12. 2008 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 10268/08 proti povinnej Viere Olekšákovej, pre vymoženie
sumy 33.160,- Sk. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa 11. 12. 2008 podľa § 45 ods. 1
Exekučného poriadku a v lehote 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia, ktorá je uvedená
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom pre posúdenie veci.

Okresný súd taktiež poukázal na tú skutočnosť, že ohľadne navrhovateľom tvrdeného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval ani
Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. účinného v jeho súčasnom znení od 01. 01. 2003 (podľa ktorého: „Pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v



súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“), by len takého
podklady boli relevantné pre priznanie navrhovateľom uplatnených nárokov. Podľa názoru okresného
súdu, rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je
rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná
nezákonnosť takého rozhodnutia.

Okresný súd pojednávanie vo veci nenariadil, pretože hodnota sporu neprevyšuje 1.000,- € a išlo o
drobný spor. O nároku navrhovateľa okresný súd rozhodol podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP, úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy
nevznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
OSP) odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a za danej procesnej situácie nebolo neodkladným
úkonom. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval §
101 ods. 2 OSP a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol.
Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k
degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. V danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Neumožnil navrhovateľovi
vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si
bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania,  podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.



Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania v spojitosti
s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 OSP).   Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe
iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. V tejto súvislosti je zrejmé, že z
dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani
procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
17NcC/269/2012-11 zo dňa 11. 10. 2012, že zákonný sudca JUDr. Peter Csank nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu
bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a
„sudcovia“. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom
a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie
nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je
ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané.
Len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej
moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi
sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Sudca je pri výkone funkcie sudcu
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k
veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Petra Csanka z prejednávania a
rozhodovania predmetnej veci. Sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť
navrhovateľovi spôsobená škoda. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj
z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,  napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.
02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak,
že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich
prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa 27. 02. 2013, ktoré
bolo doručené na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 22. apríla 2013 (viď doručenku
na č. l. 33 p. v. spisu). Teda navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 OSP  o tom, že
všetky dôkazy a skutočnosti musí predložil alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a), najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok



uvedených v § 205a. Poučenie okresného súdu podľa ust. § 120 ods. 4 OSP č. k. 3 C/378/12-17 bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 13. júna 2013 (viď doručenku na č. l. 37a spisu).

Podľa odvolacieho súdu boli splnené podmienky na rozhodnutie o veci bez pojednávania podľa
ust. § 115a ods. 1, ako aj ods. 2 OSP, nakoľko v posudzovanej veci išlo o drobný spor (§ 200ea
ods. 1 OSP), pričom okresný súd urobil oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
zákonným spôsobom najmenej 5 dní pred verejným vyhlásením rozsudku. V posudzovanej veci ide o
konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorého hodnota neprevyšuje sumu 1.000 €. Ide o drobný spor, v dôsledku ktorej skutočnosti
pojednávanie vo veci nebolo treba nariaďovať a správne okresný súd dňa 05. 08. 2013 vo veci verejne
vyhlásil rozsudok. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol okresným súdom oznámený vyvesením
na úradnej tabuli okresného súdu dňa 29. júla 2013 (č. l. 48).

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uviedol, že zároveň s rozhodnutím o zamietnutí návrhu na začatie konania
súd zamietol aj návrh na prerušenie konania, z obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva. Napadnutým
rozsudkom okresný súd rozhodol len o návrhu navrhovateľa na začatie konania, a to tak, že návrh
navrhovateľa zamietol a zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak, že odporcovi túto náhradu
nepriznal. Tvrdenie odvolateľa je preto nepravdivé a zavádzajúce.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním  zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v
exekučných konaniach a bolo preukázané, že poverenie bolo vydané v uvedenej lehote. Okresný súd
nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo
preto nadbytočné.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno
subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak
jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol
v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd postupoval
plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný
súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti
neskúmal.

Navrhovateľ nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal v
prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu



vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP aj
správne a presvedčivo odôvodnil.

Vzhľadom  na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 OSP). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151  OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa výsledku odvolacieho konania podľa
§ 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1, ods. 2 OSP vzhľadom na to, že úspešný odporca náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.