Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/874/2014 z 19. 11. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 19. novembra 2014, sp. zn. 5Co/874/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7214207580.1 Krajský súd Košice | 5Co/874/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7214207580.1 | 2014-11-19 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e61db8bd-ebd8-49ff-9cc5-7ccb1f50bd7b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7214207580.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/874/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214207580
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7214207580.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu Slovenskej republiky - Ministerstvo obrany SR, zast. Úradom
legislatívy a práva Ministerstva obrany SR, IČO: 30 845 572, Bratislava, Kutuzovova 8, proti žalovanému
R. F., W. F. V.K., J. XXX/XX, A.. I. U. Q., zamestnankyňou Okresného súdu Košice II, o zaplatenie
177,22 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 25C/140/2014-41 z 18.8.2014 Okresného
súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len súd) uznesením 25C/140/2014-41 konanie zastavil a vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uznesenia o. i. uviedol, že žalobca sa doručenou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť mu sumu 177,22 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť trovy konania a
to z dôvodu, že podľa rozhodnutia o povinnosti nahradiť škodu č. 02/2001 z 8.6.2001 vydaného veliteľom
Vojenského útvaru 1018 Prešov (právoplatné 17.7.2001, vykonateľné 16.9.2001) bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť Slovenskej republike - Armáde SR náhradu škody vo výške 5.339 Sk (177,22 eur) spolu s
prísl., avšak aj napriek opakovanej písomnej výzve žalobcu na dobrovoľné plnenie, si žalovaný svoju
povinnosť nesplnil, preto si žalobca uplatnil svoj nárok súdnou cestou. Poukázal na listinu označenú
ako ,,Rozhodnutie o povinnosti nahradiť škodu č. 02/2001“ z 19.7.2001, vydaného v súlade s § 163
z. č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, z ktorej vyplynulo, povinnosť žalovaného nahradiť Slovenskej
republike - Armáde SR škodu vo výške 5.339 Sk spolu s prísl. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
17.7.2001 a stalo sa vykonateľným dňa 16.9.2001. Citoval § 7 ods.1, 2, 3 O. s. p. a § 163 ods.1, 2, 3 z. č.
370/1997 Z.z. o vojenskej službe, s účinnosťou od 1.1.1998 do 31.12.2005, § 186 ods.1, § 187 ods. 1,2
z. č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, s účinnosťou od 1.9.2005, § 19a ods.1 z. č. 570/2005 Z.z. o brannej povinnosti, s
účinnosťou od 1.1.2006 a s poukazom na § 103 ods. 1 a § 104 ods.1 prvá veta O. s. p. a mal za to, že
v danom prípade na strane žalovaného sa jedná o osobu - vojaka, pričom o náhrade škody vzniknutej
v súvislosti s výkonom vojenskej služby už rozhodol služobný orgán a to veliteľ vojenského útvaru v
súlade s ust. § 163 vyššie cit. zákona č. 370/1997 Z.z., v spojení s ust. § 19a) zákona č. 570/2005 z.z. v
zmysle ust. § 187 zákona č. 346/2005 Z.z., a nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle
ust. § 7 O.s.p. a konanie zastavil a o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. (jeho
znenie citoval) tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Uznesenie napadol včas odvolaním žalobca z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol čoho sa návrhom domáhal a na základe akého právneho titulu, popísal skutkový stav
na základe ktorého mu škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. Poukázal na § 156, § 157 ods.1 z. č.
370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 370/1997 Z. z."),
ktorých znenie citoval a že veliteľ Vojenského útvaru 1018 Prešov vydal 8. júna 2001 vydal rozhodnutie
o povinnosti nahradiť škodu č. 02/2001 (ďalej len „RPNŠ"), ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť



Slovenskej republike - Armáde SR náhradu škody vo výške 5.339,- Sk do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia pod hrozbou 17,6 % úroku z omeškania, ktorý začína plynúť prvým dňom, kedy sa
žalovaný dostal do omeškania. Uviedol, žalovaný prevzal RPNŠ 29.6.2001, voči nemu sa neodvolal, a
17.7.2001 nadobudlo právoplatnosť a 16.9.2001 vykonateľnosť. Rozhodnutie bolo vydané podľa vtedy
platného a účinného § 163 z. č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe a bolo vykonateľné v zmysle §
167 cit. zákona v lehote 10 rokov, pričom v tejto veci neprebiehalo exekučné konanie ani súdny výkon
rozhodnutia. Tvrdil, že žalovaný na úhradu predmetnej pohľadávky nezaplatil žalobcovi žiadne finančné
prostriedky ale 26.4.2011 podpísal Uznanie dlhu, v ktorom písomne uznal svoj dlh čo do dôvodu a
výšky voči žalobcovi vyplývajúci z vyššie uvedeného exekučného titulu. Súd sa s tvrdeniami žalobcu v
uvedenými v návrhu na vydanie platobného rozkazu nestotožnil a konanie vo veci zastavil, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetná vec nespadá do právomoci súdov, nakoľko v zmysle § 163 ods.
1 z. č. 370/1997 Z. z. o predmetnej náhrade škody rozhoduje služobný orgán. Podľa súdu o uvedenej
náhrade škody už raz rozhodol príslušný orgán - Vojenský útvar 1018 Prešov rozhodnutím o povinnosti
nahradiť škodu 02/2001 z 8. júna 2001, a preto nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky v
zmysle ust. § 17 O. s. p. (zrejme § 7). Žalobca poukázal na § 588 OZ (jeho znenie citoval) a uviedol,
že uznanie dlhu predstavuje jeden zo základných inštitútov zabezpečenia záväzkov upravených v OZ.
V zmysle platnej judikatúry a všeobecných výkladov uvedeného § 588 OZ, právny vzťah, ktorý vznikne
z uznania dlhu, je vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému právnemu vzťahu nezávislý a pre veriteľa
predstavuje nový právny základ pre vymáhanie jeho dlhu. Súčasne je vecou veriteľa či pohľadávku
uplatní na základe pôvodného alebo nového /uznaním vzniknutého/ právneho vzťahu. Uznanie dlhu tak
predstavuje len ďalší právny titul, na základe ktorého môže veriteľ vymáhať svoj záväzok. Uznanie dlhu
patrí medzi zabezpečovacie inštitúty, pričom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v
dobe uznania. Z procesného hľadiska prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v
dobe uznania na žalovaného. Poznamenal, že uznanie premlčaného dlhu má tieto právne následky iba
v prípade, že dlžník o premlčaní dlhu v dobe jeho uznania vedel (Ro NS ČR z 29.4.2002, sp. zn. 33 Odo
161/2001) a v zmysle druhej vety § 110 ods. 1 OZ (jeho znenie citoval) a platnej judikatúry na to, aby
písomné uznanie práva dlžníkom malo právne dôsledky v podobe pretrhnutia premlčania je potrebné,
aby došlo k uznaniu práva tak čo do dôvodu, ako aj čo do výšky. Písomné uznanie dlhu žalovaného z
10.3.2011 tieto náležitosti jednoznačne obsahuje. Súčasne uviedol, že dlžník môže pohľadávku uznať
opätovne niekoľkokrát za sebou (R 1/1961) a uznať môže čo do dôvodu a výšky aj právo právoplatne
priznané súdnym rozhodnutím (R 32/1979). S tvrdením súdu, že vec nepatrí do právomoci súdu nakoľko
o uvedenej náhrade škody už rozhodol služobný úrad, nesúhlasí vzhľadom na § 80 písm. b) O. s. p.,
podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti,
ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo porušenia práva. Podľa § 167 zákona č. 370/1997 Z.
z. je rozhodnutie služobného orgánu o povinnosti nahradiť škodu súdne vykonateľné v lehote 10 rokov.
Z uvedeného vyplýva, že po uplynutí 10-ročnej lehoty nie je možné povinnosť uloženú v RPNŠ vymôcť
v exekučnom konaní, nakoľko sa transformovala na tzv. naturálnu obligáciu. Uviedol, že veriteľ stále
disponuje subjektívnym právom, s ktorým však nie je spojená jeho vymáhateľnosť. Splnením dlhu na
strane žalobcu nedochádza k bezdôvodnému obohateniu, avšak v prípade neplnenia sa žalobca nemôže
obrátiť na súdneho exekútora. Hmotnoprávna pozícia žalobcu sa uznaním dlhu zo strany odporcu síce
nezmenila, avšak v prípade jeho neplnenia mu vznikla možnosť domáhať sa právnej ochrany na súde.
Uviedol, že žalobca sa preto môže domáhať splnenia povinnosti žalovaného vyplývajúcej z Uznania dlhu
jedine na súde. Tvrdí, že návrhom na vydanie platobného rozkazu z 12.4.2014 sa nedomáha svojho
práva vyplývajúceho z RPNŠ, ale práva vyplývajúceho z Uznania dlhu. Poukázal na to, že v návrhu
uvádza predmetnú RPNŠ, pretože samotné Uznanie dlhu sa na ňu odvoláva a podrobným zdôvodnením
nároku sa chceli vyhnúť akémukoľvek spochybneniu zo strany žalovaného. Pretože súd nesprávne
právne posúdil vec, a preto navrhol, aby odvolací súd uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C
140/2014 z 18.8.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O. s. p. a uznesenie podľa § 221 ods.1 O. s. p.
zrušil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani zmenu ( § 220), lebo súd prvého
stupňa predčasne rozhodol.

Odvolací dôvod spočíva nesprávnom právnom posúdení podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p., pričom
právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci



podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá. Súd nepoužil správny právny predpis na zistený skutkový stav čo malo za následok,
že vyvodil nesprávne závery.

Odvolací súd za účelom zistenia, či súd má právomoc vo veci konať a rozhodnúť vyzval žalobcu, aby
preukázal či žalovaný v čase podania návrhu mal štatút profesionálneho vojaka, na ktorého sa vzťahujú
príslušné ustanovenia z. č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe a

z. č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky. Z doručeného
oznámenia vyplynulo, podľa záznamov v osobnej karte žalovaného Okresného úradu Košice, odbor
krízového riadenia, vykonal základnú vojenskú službu od 9.10.1994 do 27.7.2001 a nemá záznam v
osobnej karte, že by vykonával štátnu službu profesionálneho vojaka a podľa oznámenia Ministerstva
obrany SR, Vojenský archív - centrálna registratúra Trnava nemá osobnú kartu žalovaného.

Podľa § 1 z. č. 370/1997 Z. z. tento zákon upravuje právne vzťahy vojakov povinnej vojenskej služby
(ďalej len „vojak“) a štátu súvisiace so vznikom, zmenami a skončením povinnej vojenskej služby (ďalej
len „vojenská služba“).

Podľa § 2 ods. 1 z. č. 370/1997 Z. z. vojenská služba je služba, ktorú vojak vykonáva v ozbrojených
silách, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z oznámenia žalobcu je zrejmé, že v čase podania návrhu žalovaný nebol ani nie vojakom podľa § 1,2
ods. 1 z. č. 370/1997 Z. z. , a teda nevzťahujú sa neho ustanovenia z. č. 370/1997 Z. z. ani z. č. 346/2005
Z. z. a žalobca pri vymáhaní škody nemôže postupovať v zmysle citovaných ustanovení (§ 163).

Podľa § 7 ods.1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 104 ods.1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o vzťah medzi štátom a občanom (fyzickou
osobou) a neexistuje žiaden iný orgán, ktorý by o veci mal a mohol rozhodnúť platí nevyvrátiteľná
domnienka, že vec patrí do právomoci súdu. Odvolací súd poukazuje na to, že nedostatok právomoci
súdu neumožňuje, aby vo veci o čomkoľvek rozhodoval, lebo toto mu pre nedostatok právomoci
neprislúcha. Z uvedeného dôvodu súd nemohol zastaviť konanie pre nedostatok právomoci (v tejto
časti absentuje výrok, ktorému orgánu by po právoplatnosti mala byť vec postúpená na rozhodnutie) a
súčasne pre prekážku rozhodnutej veci, (aj keď v tejto časti sa javí rozhodnutie ako neprekúmateľné,
keďže nie je náležite ani skutkovo ani právne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, či subjekt, ktorý je v
ňom určený na prijatie plnenia je totožný so žalobcom, o aké rozhodnutie ide - jeho charakter) a rovnako
by mu neprislúchalo rozhodovať ani o trovách konania.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu preskúmať podmienky konania vo vzťahu k § 103 O. s. p. v
nadväznosti na ust. § 159 O. s. p. s prihliadnutím na tvrdenia uvádzané žalobcom odvolaní a ak nezistí
prekážku v konaní, vo veci rozhodne.



Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.