Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/357/2017 z 10. 7. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 10. júla 2018, sp. zn. 25Co/357/2017, ECLI:SK:KSNR:2018:4416211679.2 Krajský súd Nitra | 25Co/357/2017 | ECLI:SK:KSNR:2018:4416211679.2 | 2018-07-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 389 ods. 1 CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2881708a-c02c-4c20-b626-83b69fe7b303 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4416211679.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/357/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416211679
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4416211679.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31575951, proti žalovanému: T. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XXXX/
X O. K., o zaplatenie 348,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 26. júna 2017 č.k. 4Csp/4/2016-64, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolací súd pripúšťa späťvzatie žaloby v sume 348,41 eura a v časti úroku z omeškania vo výške
5,5% ročne od 24. 10. 2013 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto vyhovujúcej časti z r
u š u j e a konanie zastavuje.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o
t v r d z u j e .

III.V časti náhrady trov konania, rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi vznikol nárok
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči žalovanému v zastavujúcej časti, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

IV. Žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
348,41 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy od 24. 10. 2013 do zaplatenia, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 24. 02. 2012, v zmysle ktorej žalobca sa zaviazal
viesť pre žalovaného osobný účet a poskytol mu platobnú kartu Maestro. Dňom 28. 06. 2012 došlo medzi
stranami sporu k uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní až do výšky 300 eur pri úrokovej sadzbe
16,9% p. a. Žalovaný prečerpal počas trvania platnosti zmluvy sumu vo výške 348,41 eura. Vzhľadom
k tomu, že žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného
zostatku, žalobca listom zo dňa 09. 10. 2013 žalovanému oznámil, že dňom doručenia listu odstupuje
od zmluvy. Žalovaná istina predstavuje sumu 348,41 eura, čo je rozdiel medzi debetnými a kreditnými
operáciami vykonanými na účte žalovaného.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 53, § 53a, § 53b, § 53c, § 54
Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 497 Obchodného
zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1, § 2, § 9 zákona číslo 129/2010



Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného k 08. 08. 2012 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“).
1.3. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu, súd prvej inštancie skúmajúc
oprávnenosť nároku, zaviazal žalovaného k zaplateniu vykázanej istiny na účte vo výške 348,41 eura
aj s úrokom z omeškania uplatneným v zákonnej výške, keďže sa žalovaný preukázateľne dostal do
omeškania. Žalobca sa domáha aj sankčného úroku z omeškania (zmluvná pokuta) vo výške 28% ročne
zo sumy 348,41 eura od 24. 10. 2013 do zaplatenia. Tento úrok bol podľa žalobcu dostatočne jasne a
zrozumiteľne dojednaný v čl. 8.11. všeobecných obchodných podmienok (ďalej ako „VOP“), ako úrok z
omeškania pre produkt povolené prečerpanie na účte. Žalobca si túto sankciu uplatnil po zosplatnení
úveru, ako sankčný úrok z omeškania, ktorý je už podľa pomenovania sankciou. Žalobca si ho uplatnil
za nedodržanie zmluvných podmienok, preto dojednanie o tzv. sankčnom úroku je potrebné považovať
za obchádzanie zákona, keď zákon jasne definuje úrok z omeškania v limitovanej výške (§ 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Navyše zákon takýto pojem ani nepozná, skôr sa však charakterovo približuje
k zmluvnej pokute, o ktorej dojednaní však zákon vyžaduje písomnú formu. Samotný žalobca tento nárok
označoval rôzne, v žalobe na začatie konania ho označil ako sankčný úrok z omeškania, v sadzobníku
poplatkov je uvedený ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete, žalobca odkazoval na čl.
8.11 VOP, kde sa uvádza sankčný poplatok. Z uvedeného je teda zrejmá nejednoznačnosť a z toho
vyplývajúca neurčitosť takéhoto dojednania, keď je nevyhnutné v prvom rade jednoznačne rozlišovať
inštitúty ako zmluvná pokuta, úrok, úrok z omeškania. V danom zmluvnom vzťahu o to viac, že sa
jedná o vzťah spotrebiteľský, so zvýšenou právnou ochranou žalovaného ako spotrebiteľa, ktorého môžu
platne zaväzovať len také zmluvné podmienky, ktoré sú dostatočné jasné, určité a zrozumiteľné. Súd
týmto žiadnym spôsobom nespochybňuje právo dodávateľa upraviť zmluvné podmienky aj vo forme
všeobecných obchodných podmienok (§ 273 Obchodného zákonníka), tieto však musia byť dojednané
jasne, určite a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľovi jasne, určite a zrozumiteľne deklarovali obsah jeho
práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu. Na základe uvedeného súd žalobu v časti nároku
na sankčný úrok (vyčíslený vo výške nepovolenej zákonom) zamietol.
1.4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania odo dňa 24. 10. 2013 vo výške
5,5% ročne z priznanej sumy do zaplatenia, a to podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle
platnej novely vyhlášky č. 87/1995 Z. z. Súd prvej inštancie pritom konštatoval, že žalovaný sa dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu týmto dňom
1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015
Z.z., ďalej len „CSP“), tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu
100%.
2.Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti II. výroku, napadol v zákonnej lehote odvolaním
žalobca. Nestotožnil sa s tvrdením súdu o uplatnení sankčného úroku z omeškania, rozhodnutie
považuje za nesprávne, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je toho názoru, že
nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po
predčasnom zosplatnení. Poukázal na ustanovenie § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z
ktorých nevyplýva opora na tvrdenie, že veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné
prostriedky. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou,
ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru
ovplyvňuje. Odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Dlžník je povinný vrátiť dlžnú
sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu
veriteľa, jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Cdo 212/2014.
2.1. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe žalobcu v plnom rozsahu
vyhovieť.
3. Žalovaný v podanom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie. Požadovaný úrok z omeškania vo výške 28% ročne
je neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Obchodné podmienky žalovaného obsahujú neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je neprípustná pre rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na ustanovenie §
53b Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa s odvolaním žalobcu v časti, v ktorej uvádza, že nárok
na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie. Poukázal v tomto
smere na judikatúru Súdneho dvora. Požadovaný úrok z omeškania navyše nie je pojmovo odlíšiteľný od
sankcií za omeškanie s plnením jeho dlhu. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. K vyjadreniu
pripojil zároveň potvrdenie o zaplatení sumy 251,59 eura a sumy 348,41 eura.



4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1,
§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny, podľa § 387 CSP potvrdil.

5. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 348,41 eura
s 28% úrokom z omeškania p. a. od 24. 10. 2013 do zaplatenia a nahradenia trov konania z titulu síce
povoleného prečerpania na účte, ale neuhradenia sumy prečerpania.
6. Žalobca v rámci odvolacieho konania dňa 04. 06. 2018 doručil odvolaciemu súdu čiastočné späťvzatie
žaloby v dôsledku uhradenia dlžnej sumy zo strany žalovaného zo dňa 03. 07. 2017 v celkovej výške
600 eur, a to sumy 348,41 eura (istina) a sumy 251,59 eura (uplatnený úrok). Na základe tejto úhrady
žalobca vzal žalobu v tomto rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Zároveň navrhol vydať rozsudok
pre uznanie nároku a žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku vo výške 112,65 eura, ktorá suma
predstavuje naakumulovaný uplatnený úrok po zohľadnení časti úhrady prevyšujúcej istinu vo výške
251,59 eura započítanej na úroky) a nahradiť trovy konania.
6.1. Žalovaný so späťvzatím žaloby vyslovil v písomnom podaní súhlas.
7. Odvolací súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby, súhlasu žalovaného s týmto späťvzatím,
konštatujúc splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 370 CSP, keďže žaloba bola vzatá späť
po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd
pripustil späťvzatie žaloby v časti istiny vo výške 348,51 eura a v časti úroku z omeškania vo výške
251,59 eura a následne konanie v tejto časti zastavil.
8. Predmetom odvolacieho konania v danej veci po zastavení konania v časti istiny a úroku z omeškania
zostala zamietajúca časť rozsudku, ktorou súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie 28%
úroku z omeškania zo sumy 348,41 eura od 24. 10. 2013 do zaplatenia, ktorý si žalobca uplatnil ako
sankčný úrok z omeškania (zmluvná pokuta). Súd prvej inštancie žalobcu v tejto časti zamietol dôvodiac,
že takéto dojednanie o „sankčnom úroku z omeškania“ je potrebné považovať za obchádzanie zákona,
keď zákon jasne definuje úrok z omeškania v limitovanej výške. Vytýka žalobcovi, že sám tento nárok
označoval rôzne, v žalobe ho označil ako sankčný úrok z omeškania, v sadzobníku poplatkov je uvedený
ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete a v čl. 8.11. všeobecných obchodných podmienok,
na ktorý odkazoval žalobca, sa uvádza sankčný poplatok. Z tohto vyplýva nejednoznačnosť a neurčitosť
takéhoto dojednania, čo v spotrebiteľských vzťahoch nie je možné. Všetky dojednania musia byť jasne,
určite a zrozumiteľne formulované tak, aby spotrebiteľovi jasne deklarovali jeho obsah práv a povinností
vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu.
8.1. V tejto časti žalobca podal odvolanie namietajúc, že dohodnutý úrok vo výške 28% mu prináleží až
do zaplatenia celej dlžnej sumy, úrok z poskytnutého úveru, ktorý je odplatou za poskytnuté peňažné
prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia až do ich vrátenia. Uvádza, že úrok vo výške
28% je úrokovou sadzbou úveru a nie sankčným úrokom z omeškania, čo vyplýva aj zo sadzobníka, ktorý
je súčasťou zmluvy a ktorý uvádza jednak výšku úrokovej sadzby za poskytnutie finančných prostriedkov
a jednak aj výšku úrokov z omeškania.
9.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho



iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo,
ako aj odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol a dostatočne
zistil skutkový stav veci, z ktorého vychádzal, nestotožniac sa s dôvodmi odvolania uvedenými v
podanom odvolaní, napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za
potrebné uviesť nasledovné dôvody.
11.1. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, predmetom ktorej bolo poskytovanie služieb spojených s bankovými produktmi, a to zriadenie
osobného účtu, používanie platobnej karty, služby elektronického bankovníctva. Predmetom tohto
konania nie je spotrebiteľský úver, ktorý mal byť poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ale tzv. nepovolené prečerpanie finančných prostriedkov na účte spotrebiteľa (spolu so sankciou za toto
prečerpanie), kedy spotrebiteľ vyčerpal viac finančných prostriedkov zo svojho účtu, ako mal na účte k
dispozícii, čo charakterom napĺňa prakticky účel spotrebiteľského úveru. Žalobca písomným podaním zo
dňa 09. 10. 2013 (č.l. 30 spisu) oznámil žalovanému, že dňom doručenia podania odstupuje od príslušnej
zmluvy o uvedenom účte a žiadal zaplatiť sumu debetného zostatku na účte vo výške 341,68 eura.
Predmetné podanie bolo žalovanému zasielané poštou, ktorú skutočnosťou žalobca preukázal podaním
na poštovú prepravu. Z uvedeného podania teda jednoznačne vyplýva, že žalobca od predmetnej
zmluvy, na základe ktorej vzniklo nepovolené prečerpanie žalovaného na účte, odstúpil, ktorú skutočnosť
žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval a táto medzi stranami sporu sporná nebola, v dôsledku čoho
možno konštatovať, že došlo k platnému odstúpeniu od predmetnej zmluvy. Za situácie, že žalobca
platne od predmetnej zmluvy odstúpil, nastupuje režim bezdôvodného obohatenia a aplikácia ustanovení
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
11.2. Odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k prípadnej aplikácii ustanovenia
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
11.2.1. Žalobca v podanom písomnom vyjadrení uviedol, že nárok na úrok 28% zo žalovanej istiny je
zmluvným úrokom, keďže bol upravený jednak vo všeobecných obchodných podmienkach banky, a tiež
vyplýva aj priamo zo zákona, konkrétne podľa § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Z tohto
dôvodu preto nejde o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, ale o zákonný nárok, ktorý bol zo
strany banky upravený aj v príslušných zmluvných dokumentoch.
11.2.2. Žalovaný k možnej aplikácii ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka iba uviedol, že
dlžnú sumu vo výške 348,41 eura titulom istiny a sumu vo výške 251,49 eura zaplatil na účet žalobcu
dňa 03. 07. 2017. Nie je si vedomý žiadneho bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu.

12.Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom číslo 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila, doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, v
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014, zo dňa 26. 11. 2015 sp.zn. 4MCdo
17/2014.
13. Odvolací súd, zaoberajúc sa predmetom odvolania, odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto
časti, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a oboznámiac sa s obsahom spisu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku žalobcu na úrok vo výške 28% ročne je správne,
avšak na základe iných právnych dôvodov, ako ich uviedol súd prvej inštancie.
13.1. V danej veci bola nepochybne uzavretá spotrebiteľská zmluva, na základe ktorej žalobca
poskytoval žalovanému službu - vedenie účtu. Žalobca od tejto zmluvy dňa 09. 10. 2013 odstúpil.
Následne si uplatnil na súde nárok na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 341,68 eura a 28% úroku z
úveru, označeného aj ako „sankčný úrok. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru,
že žalobcom uplatnený úrok vo výške 28% ročne nebol medzi stranami sporu vôbec dohodnutý. Z
doteraz vykonaných dôkazov výška úroku pri nepovolenom prečerpaní finančných prostriedkov na účte,
nevyplýva zo žiadneho, žalobcom, predloženého dôkazu. Dôkazné bremeno, že úrok z nepovoleného
prečerpania finančných prostriedkov medzi stranami sporu bol dohodnutý, resp. že žalobca o tejto
výške žalovaného upovedomil (predmetná zmluva, resp. všeobecné podmienky účinné v čase uzavretia
zmluvy), je na žalobcovi, ktorý nárokovanú výšku 28% musí jednoznačne preukázať. Z dôkazov



vykonaných súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobca si so žalovaným v zmluve o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, úrok pre prípad prečerpania účtu, nedohodol.
Jeho výška (28%) nie je jednoznačne a priamo uvedená ani vo všeobecných podmienkach, z ktorého
dôvodu je potrebné konštatovať, že žalobca tým, že nepreukázal dohodu o výške tohto „sankčného“
úroku v prípade prečerpania finančných prostriedkov na účte žalovaného, je potrebné toto prečerpanie
vyhodnotiť ako bezúročné a bez poplatkov. Za situácie, že žalovaný z účtu, na ktorom nemal dostatok
finančných prostriedkov vyčerpal sumu 341,68 eura (prečerpanie finančných prostriedkov na bežnom
účte pripustil aj sám žalobca vo všeobecných podmienkach - bod 3.12), bol povinný vrátiť žalobcovi
iba túto sumu, bez akýchkoľvek ďalších úrokov (s výnimkou úroku z omeškania). V predloženom
sadzobníku poplatkov, ktorý však nadobudol účinnosť až dňa 01. 07. 2016, je ako sankcia v prípade
debetných produktov uvedená iba zmluvná pokuta vo výške 15 eur. V sadzobníku, účinnom od 01. 01.
2012 bola uvedená výška sankčnej sadzby pri nepovolenom prečerpaní osobného účtu vo výške 20%.
Žalobcom uplatnená výška úroku z nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte (28%)
nebola žiadnym dôkazom z jeho strany preukázaná, ktorá skutočnosť jednoznačne zakladá dôvod na
konštatovanie, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že úrok vo výške
28% bol medzi stranami sporu platne dohodnutý. Z uvedeného dôvodu preto žalobcovi nárok na náhradu
úroku v požadovanej výške nemohol vzniknúť a žalobe v tejto napadnutej časti nebolo možné vyhovieť
14. Vzhľadom na tieto závery, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, zamietajúcej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keďže vo výroku bol vecne správny.

15. Vzhľadom na späťvzatie žaloby, v dôsledku ktorého odvolací súd zastavil konanie, zrušil i rozsudok
súdu prvej inštancie v časti trov konania. Následne rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak na
súde prvej inštancie, ako aj na odvolacom súde.
15.1. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie rozhodol odvolací súd podľa § 256 ods.
1 CSP, prihliadnuc na skutočnosť, že žalovaný dlžnú sumu zaplatil dna 03. 07. 2017, t.j. po podaní žaloby
na súd (11. 07. 2016), z ktorého dôvodu je nevyhnutné prijať záver, že žalovaný svojim správaním zavinil
zastavenie konania, preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči
žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
15.2. V odvolacom konaní rozhodol odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 v
spojení s ustanovením § 255 CSP tak, že úspešnému žalovanému (odvolaniu žalobcu nebolo vyhovené),
priznal náhradu trov konania voči žalobcovi, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
rozhodnutím.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).