Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/69/2014 z 24. 1. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. januára 2018, sp. zn. 24S/69/2014, ECLI:SK:KSBB:2018:6014200708.3
Krajský súd Banská Bystrica | 24S/69/2014 | ECLI:SK:KSBB:2018:6014200708.3 | 2018-01-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 68 zákona č. 563/2009 Z. z., § 99 zákona č. 582/2004 Z. z., § 1 zákona č. 582/2004 Z. z., § 102 zákona č. 582/2004 Z. z., § 2 zákona č. 582/2004 Z. z., § 48 zákona č. 563/2009 Z. z., § 12 zákona č. 582/2004 Z. z., § 49 zákona č. 563/2009 Z. z., § 18 zákona č. 582/2004 Z. z., § 9 zákona č. 582/2004 Z. z., § 5 zákona č. 582/2004 Z. z., § 15 zákona č. 563/2009 Z. z., § 10 zákona č. 582/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d43591d4-bdfd-452d-96ab-dc2ac533398d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6014200708.3

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/69/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200708
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6014200708.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej v právnej veci žalobcu: X.. K.. K. C., LL.M, F. C. X, XXX
XX D. D., správca konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER, spol. s r.o. „v likvidácii", Cukrovarská
67/1, 979 01 Rimavská Sobota „v konkurze", IČO: 31 565 719, zastúpeného: JUDr. Peter Tonhauser,
advokát s.r.o., J. Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 1100301/1/201422/2014/4925, č. 1100301/1/201417/2014/4925 a č. 1100301/1/201423/2014/4925,
všetky zo dňa 25.04.2014 takto

r o z h o d o l :

Žaloby   z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Administratívne konanie: Mesto Rimavská Sobota vykonávajúce správu dane z nehnuteľností (ďalej
len „správca dane") výzvou zo dňa 11.10.2013 vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR
GEMER s.r.o. „v likvidácii", Rimavská Sobota „v konkurze" (v tom čase S.. N. T.) (ďalej aj „žalobca"
alebo „daňový subjekt") v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok"), aby v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy
podal správcovi dane daňové priznanie k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie r. 2008, 2009 a
2010 za nehnuteľnosti v katastrálnom území Rimavská Sobota, ktoré boli k 01.01.2008, 2009 a 2010
vo vlastníctve úpadcu. Vo výzve uviedol, že v prípade nesplnenia povinností správca dane v zmysle
§ 48 Daňového poriadku určí daňovú povinnosť podľa pomôcok. Daňovému subjektu bola výzva na
podanie daňového priznania doručená 17.10.2013. Lehota na podanie daňového priznania uplynula
04.11.2013. Správca dane s poukazom na § 48 ods. 2 Daňového poriadku následne oznámil žalobcovi
listom z 18.11.2013 (doručeným správcovi konkurznej podstaty 25.11.2013), že dňa 20.11.2013 začne
správca dane určovanie dane podľa pomôcok, nakoľko daňový subjekt napriek výzve správcu dane
nepodal v lehote určenej správcom dane daňového priznanie k dani z nehnuteľností na r. 2008, 2009
a 2010 za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. W. I., ktoré úpadcu vlastnil k 1. januáru jednotlivých
zdaňovacích období. Správca dane následne zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností na r. 2008,
2009 a 2010 podľa pomôcok. O určení dane podľa pomôcok vyhotovil Protokol o určení dane podľa
pomôcok č. 069752/2008, 2009 a 2010 zo dňa 03.12.2013 (ďalej len „Protokol"). Z Protokolu vyplýva,
že spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. podala správcovi dane 16.10.2012 a 05.11.2012
dodatočné daňové priznanie k dani z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 a to na základe Rozsudku
Najvyššieho súdu SR č. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, ktorým bol potvrdený Rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.05.2010, v ktorom súd vyslovil neplatnosť kúpnej
zmluvy zo dňa 24.02.2000 uzavretej medzi daňovým subjektom ako predávajúcim a Pivovar a sladovňa
GEMER a.s., Vlkanová ako kupujúcim. V nadväznosti na to súd vyslovil aj neplatnosť kúpnej zmluvy



zo dňa 12.12.2006 uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom
spoločnosti Pivovar a sladovňa GEMER a.s., Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia
s.r.o., pričom platnosť týchto zmlúv skúmal súd v rámci žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. „v likvidácii", Rimavská Sobota „v konkurze" ako predbežnú
otázku. Na základe uvedených rozsudkov správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt - žalobca
nikdy neprestal byť vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX nachádzajúcich sa v k.ú.
W. I. a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.
zároveň požiadala o vrátenie neoprávnene uhradenej dane z nehnuteľností, ktoré boli predmetom
prevodu vyššie uvedenými kúpnopredajnými zmluvami. V priebehu určenia dane podľa pomôcok daňový
subjekt nepredložil žiadne účtovné ani iné doklady, a preto správca dane určil daň podľa pomôcok.
Z predmetného Protokolu vyplýva, že správca dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov (ďalej len zák. č. 582/2004 Z.z.) a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Rimavská Sobota
č. 87/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady
(ďalej len „VZN č. 87/2007") zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností žalobcovi na r. 2008 vo výške
16.698,89 € a na základe Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Rimavská Sobota č. 95/2008 o
miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len
„VZN č. 95/2008") zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností žalobcovi na r. 2009 vo výške 16.697,46
€ a na r. 2010 vo výške 16.697,46 €. Následne správca dane výzvou č. 069752/2008, 2009 a 2010
zo dňa 03.12.2013 s poukazom na § 49 ods. 1 Daňového poriadku vyzval žalobcu na vyjadrenie sa
k Protokolu. Žalobca sa k Protokolu vyjadril listom z 19.12.2013, ktorý bol správcovi dane doručený
31.12.2013. Vo vyjadrení žalobca upozornil správcu dane, že nie je daňovníkom, ktorému vznikla daňová
povinnosť na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010. Poukázal na rozdiel medzi
žalobou o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a určovacou žalobou, argumentujúc, že zamietnutím
žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. „v likvidácii", Rimavská
Sobota „v konkurze" súd neurčil vlastnícke právo úpadcu k dotknutým nehnuteľnostiam, ale oprávnil
správcu úpadcu speňažiť nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva (ďalej len „LV") tretej osoby. O
určení vlastníctva teda nerozhodoval a touto otázkou sa zaoberal len ako prejudiciálnou otázkou. Keďže
žalobca nebol zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník uvedených nehnuteľností, nemôže byť
podľa žalobcu daňovníkom zaviazaný na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010
určenej podľa pomôcok. Správca dane z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu nepovažoval za súladné s §
49 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k
dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa
§ 48 ods. 5 Daňového poriadku, následne vyrubil žalobcovi za r. 2008, 2009 a 2010 daň z nehnuteľností
nasledovne:

2. Rozhodnutím č. 069752/2010 zo dňa 03.01.2014 správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností
na r. 2008 vo výške 16.698,89 €, rozhodnutím č. 069752/2010 zo dňa 03.01.2014 správca dane vyrubil
žalobcovi daň z nehnuteľností na r. 2009 vo výške 16.697,46 € a rozhodnutím č. 069752/2010 zo dňa
03.01.2014 správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností na r. 2010 vo výške 16.697,46 €.

3. Správca dane v odôvodnení vyššie uvedených prvostupňových rozhodnutí poukázal na priebeh
určovania dane podľa pomôcok s tým, že žalobcovi vyrubil daň z dôvodu, že v Rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.05.2010, ktorý bol potvrdený Rozsudkom Najvyššieho súdu SR
zo dňa 06.10.2010 je uvedené, že kúpnopredajná zmluva zo dňa 24.02.2000 uzatvorená medzi
spoločnosťou PIVOVAR GEMER s.r.o. „v likvidácii", IČO: 31 565 719, t.č. „v konkurze" ako predávajúcim
a spoločnosťou Pivovar a sladovňa GEMER a.s. Vlkanová, IČO: 36 036 072 je neplatná a zároveň
následne je neplatná aj kúpna zmluva zo dňa 12.12.2006 uzatvorená medzi spoločnosťou Heineken
Slovensko a.s. Nitra ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a sladovňa GEMER a.s. Vlkanová ako
predávajúcim a spoločnosťou Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Nitra ako kupujúcim. Z uvedeného
správca dane vyvodil, že spoločnosť PIVOVAR GEMER s.r.o. „v likvidácii" so sídlom Rimavská Sobota,
„v konkurze" nikdy neprestala byť vlastníkom predmetných nehnuteľností a následne vyrubil žalobcovi
daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 v zmysle § 68 ods. 5 zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN Mesta
Rimavská Sobota č. 95/2008 a 87/2007 vo výške stanovenej v predmetných rozhodnutiach správcu
dane, pričom predmetom dane z nehnuteľností boli stavby a pozemky nachádzajúce sa v k. ú. W. I.
špecifikované v predmetných prvostupňových rozhodnutiach správcu dane.



4. Proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal žalobca v zákonom
stanovenej lehote odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/201417/2014/4925
zo dňa 25.04.2014 (daň z nehnuteľností za r. 2008), rozhodnutím č. 1100301/1/201422/2014/4925 zo
dňa 25.04.2014 (daň z nehnuteľností za r. 2009) a rozhodnutím č. 1100301/1/201423/2014/4925 zo dňa
25.04.2014 (daň z nehnuteľností za r. 2010) tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodnení
napadnutých rozhodnutí poukázal na priebeh administratívneho konania, v ktorom správca dane zistil
základ dane a určil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podľa pomôcok v súlade s § 48 a
§ 49 Daňového poriadku. Poukázal na to, že na základe dodatočného daňového priznania k dani z
nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podaného spoločnosťou Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.
zistil, že v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27.05.2010 č. k. 34Cbi/9/08, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.10.2010 č. k. 1Obo/101/2010, bola vyslovená neplatnosť
kúpnej zmluvy z 24.02.2000 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Pivovar a
sladovňa Gemer a.s. Vlkanová ako kupujúcim a následne neplatnosť kúpnej zmluvy z 12.12.2006
uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a
sladovňa Gemer a.s. Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., pričom platnosť týchto
zmlúv skúmal súd v rámci konania o žalobe o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu
ako predbežnú otázku. Vzhľadom na uvedené rozsudky správca dane dospel k záveru, že úpadca ako
daňový subjekt nikdy neprestal byť vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX k. ú. W. I.
a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke
práva k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správca
dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN Mesta Rimavská Sobota č. 95/2008, resp. č. 87/2007
určil žalobcovi daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 vo výške stanovenej v prvostupňových
rozhodnutiach správcu dane. Žalovaný zaoberajúc sa námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
poukázal v odôvodnení napadnutých rozhodnutí na konanie vedené na Krajskom súde v Banskej
Bystrici č. k. 34Cbi/9/08 na základe podanej žaloby žalobcu Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. a
vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s., ktorou sa domáhali proti žalovanému
správcovi konkurznej podstaty úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze" vylúčenia
vecí zo súpisu konkurznej podstaty zapísaných na LV č. XXXX, pričom správca konkurznej podstaty
odôvodnil zapísanie týchto nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty neplatnosťou kúpnej zmluvy
uzavretej 24.02.2000, ktorou  mal právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. (Pivovar
a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová) predmetné nehnuteľnosti odplatne nadobudnúť od úpadcu, nakoľko
právny predchodca úpadcu si na tento prevod nevyžiadal od FNM SR súhlas v zmysle § 19a ods.
2 zák. č. 92/1991 Zb. Predmetom vylúčenia vecí z konkurznej podstaty úpadcu boli nehnuteľné veci
špecifikované na LV č. XXXX, ktoré nadobudol žalobca Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Hurbanovo
ako kupujúci od vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s. Hurbanovo (ako
predávajúceho) kúpnou zmluvou z 12.12.2006, pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
bolo zapísané príslušným katastrálnym úradom na LV č. XXXX. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetnom
návrhu na ich vylúčenie nadobudla spoločnosť Heineken Slovensko a.s. na základe kúpnej zmluvy
z 24.02.2000 od úpadcu. Úpadca Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze" nadobudol
predmetné nehnuteľnosti na základe Zmluvy zo 06.09.1996 o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy
č. X/XXXX zo dňa 04.06.1992 o predaji podniku od pôvodného  vlastníka š. p. Pivovar GEMER Rimavská
Sobota podľa zák. č. 92/1991 Zb.  V zmysle § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. bolo možné previesť
sprivatizovaný majetok na tretie osoby pred splatením kúpnej ceny len so súhlasom FNM SR. Podľa
vyjadrenia FNM SR zo 17.06.2006 takýto súhlas nebol nadobúdateľovi (úpadcovi) daný, pričom v konaní
pred krajským súdom bolo preukázané, že zo strany úpadcu nebola zaplatená FNM SR nadobúdacia
kúpna cena v plnej výške. Z uvedeného  dôvodu krajský súd v rozsudku č.k. 34Cbi/9/08 konštatoval,
že táto skutočnosť znamená, že kúpna zmluva z 24.02.2000 je podľa § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991
Zb. neplatná a z uvedeného dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva z 12.12.2006 ako nadväzujúci právny
úkon podľa § 19a cit. zákona. Súd mal za preukázané, že vlastnícke právo žalobcu z neplatného
právneho úkonu nie je možné založiť ani na základe dobrej viery pri ich nadobudnutí. V predmetnom
rozsudku krajský súd zároveň konštatoval, že úpadca dotknuté nehnuteľnosti nadobudol Zmluvou o
prevzatí záväzkov zo dňa 06.09.1996. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí  konštatoval,
že z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako predbežnú otázku v konaní 34Cbi/9/08
skúmal platnosť kúpnej zmluvy z 24.02.2000 a kúpnej zmluvy z 12.12.2006 ako nadväzujúceho právneho
aktu a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že tieto zmluvy sú neplatné. Z
uvedeného dôvodu návrhu žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty nevyhovel a žalobu
rozsudkom č. k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.05.2010 zamietol. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010. Žalovaný vychádzajúc z uvedených



skutočností považoval za nesporné, že prevod nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 24.02.2010
bol neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného
dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v
katastri nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia
s.r.o., táto podľa žalovaného nemohla k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo,
pretože toto vlastnícke právo nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo
z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. S poukazom na § 6 ods. 2, § 18 ods.
1 a § 19 ods. 2 ZKV zapísal správca konkurznej podstaty úpadcu dotknutý majetok do súpisu konkurznej
podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom týchto nehnuteľností. Žalovaný poukázal na ust.
§ 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Katastrálny zákon"). Keďže vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období 2008, 2009
a 2010 úpadca, žalovaný konštatoval, že bol aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/
zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Žalovaný
uzavrel, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi vyrubil daň z nehnuteľností
za r. 2008, 2009 a 2010 napadnutými rozhodnutiami.

5. Žalobca sa žalobou podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/69/2014
domáhal, aby súd rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/201422/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 a jemu
predchádzajúce rozhodnutie Mesta Rimavská Sobota č. 069752/2009 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj
„rozhodnutia daň z nehnuteľností za rok 2009") zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca
sa žalobou podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/70/2014 domáhal, aby súd
rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/201417/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 a jemu predchádzajúce
rozhodnutie Mesta Rimavská Sobota č. 069752/2008 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj „rozhodnutia daň
z nehnuteľností za rok 2008") zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca sa žalobou
podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/71/2014 domáhal, aby súd rozhodnutie
žalovaného č. 1100301/1/201423/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 a jemu predchádzajúce rozhodnutie
Mesta Rimavská Sobota č. 069752/2010 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj „rozhodnutia daň z nehnuteľností
za rok 2010") zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

6. Žalobca (správca konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. Rimavská Sobota v konkurze)
v jednotlivých žalobách v bode II. označenom ako „Skutkový stav" v bode A zhodne poukázal na
priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo vyrubeniu dane z nehnuteľností za r. 2008,
2009 a 2010 s tým, že správca dane vykonal určenie dane podľa pomôcok, o čom bol vyhotovený
Protokol zo dňa 03.12.2013, ku ktorému sa žalobca na základe výzvy správcu dane vyjadril a namietal,
že nie je daňovníkom predmetnej dane podľa zák. č. 582/2004 Z.z. Žalobca v žalobách uviedol, že
rozhodnutia žalovaného i prvostupňového rozhodnutia správcu dane týkajúce sa vyrubenej dane z
nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 považuje za nezákonné. Následne v bode B žaloby poukázal
na postup žalobcu ako správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ZKV (zák. č. 328/1992 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorého zapísal nehnuteľnosti, za ktoré správca
dane vyrubil daň podľa zák. č. 582/2004 Z.z. do konkurznej podstaty úpadcu. Ako vlastník predmetných
nehnuteľností bola na LV zapísaná spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., ktorá podala na
Krajskom súde v Banskej Bystrici žalobu o vylúčenie dotknutých nehnuteľností zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, o ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol Rozsudkom č.k. 34Cbi/9/08-234 zo dňa
27.05.2010 tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd SR Rozsudkom č.k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010
predmetný rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom rozsudky nadobudli právoplatnosť 27.10.2010.
Správca konkurznej podstaty následne na základe opatrenia krajského súdu dotknuté nehnuteľnosti
speňažil, pričom vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol vykonaný dňa 09.03.2011 pod
č. vkladu V 471/2011. Týmto dňom nadobudol kupujúci spoločnosť RS-Real s.r.o. vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobca v časti III. predmetných žalôb označenej ako „Právne odôvodnenie
nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a nezákonnosti rozhodnutia Finančnej správy s.r.o. (správne
malo byť „Finančného riaditeľstva SR")" citoval ust. § 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 9 ods. 1, 2, 3 a 4
zák. č. 582/2004 Z.z. Ďalej poukázal na to, že správca dane uviedol, že žalobcovi ako daňovému
subjektu vznikla povinnosť na základe § 18 ods. 2 zák. č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého daňová
povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom
sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
dane a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa,
nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo
užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto



dňom. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že úpadca sa právoplatným rozhodnutím v konaní o
vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu č. k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.10.2010 nestal
vlastníkom dotknutých nehnuteľností, úpadca bol ich vlastníkom nepretržite počas celého konkurzného
konania a to z dôvodu, že kúpne zmluvy, od ktorých svoje vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam
odvodzovali spoločnosť Heineken Slovensko a.s., ako aj spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia
s.r.o., boli absolútne neplatné právne úkony. Zároveň zdôraznil, že úpadca dotknuté nehnuteľnosti až
do ich speňaženia nemohol neužívať (správne malo byť uvedené „užívať"), nakoľko ich ako svoje
vlastníctvo užívala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a následne spoločnosť Heineken Slovensko
Distribúcia s.r.o. Žalobca následne poukázal  na charakter žaloby o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV
a jej právne dôsledky, pričom konštatoval, že predmetom konania o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV
nie je a nemôže byť určenie vlastníckeho práva k určovanej veci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho
súdu SR -konkrétne rozhodnutie č. k. 5Obo/41/2012, z ktorého vyplýva záver, že vylučovaciu žalobu
je potrebné súčasne odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Súd v konaní o vylúčení
dotknutých nehnuteľností výrokom rozsudku žalobu zamietol, výrokom rozsudku však neučil, že
vlastníkom dotknutých nehnuteľností je úpadca. Otázkou, či spoločnosti Heineken Slovensko a.s. alebo
Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. nadobudli vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam sa
zaoberal ako predbežnou otázkou a k tejto otázke sa vyjadril v odôvodnení rozsudku. Spoločnosť
Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. bola v r. 2008, t.j. v čase podania vylučovacej žaloby evidovaná ako
vlastník dotknutých nehnuteľností a takto bola evidovaná aj počas celého súdneho konania o vylúčenie
veci z konkurznej podstaty úpadcu, s dotknutými nehnuteľnosťami disponovala ako s vlastnými a tieto
aj užívala. Právoplatným rozsudkom č. 34Cbi/9/08 súd neurčil, že vlastníkom týchto nehnuteľností je
úpadca, ale určil, že správca konkurznej podstaty má právo disponovať týmto majetkom a tento majetok
speňažiť postupom podľa ustanovení ZKV. Z uvedeného je preto podľa žalobcu zrejmé, že úpadca
nespĺňa žiadnu z podmienok ustanovených v § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. a nemôže byť daňovníkom
zaviazaným na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010, nakoľko a/ nebol v katastri
nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník žiadnych pozemkov, nebol zapísaný
ani ako nájomca pozemkov a žiadne pozemky zapísané v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská
Sobota ako vlastníctvo inej osoby v r. 2009 ani neužíval a b/ nebol v katastri nehnuteľností pre okres
Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník stavieb a žiadne stavby zapísané v katastri nehnuteľností pre
okres Rimavská Sobota na LV inej osoby v r. 2008, 2009 a 2010 ani neužíval. Z uvedeného žalobca
vyvodil, že úpadca preto nie je subjektom, ktorý by bol povinný v r. 2008, 2009 a 2010 podať daňové
priznania k dani z nehnuteľností a zaplatiť daň z nehnuteľností a nie je teda daňovníkom, ktorý je
povinný zaplatiť daň vyrubenú rozhodnutiami správcu dane zo dňa 03.01.2014. Žalobca vyslovil názor,
že pochybil samotný správca dane, ak dodatočné daňové priznanie spoločnosti Heineken Slovensko
Distribúcia s.r.o. posúdil ako dôvodné a na základe neho mu vrátil aj časť zaplatenej dane a touto daňou
nedôvodne zaťažil žalobcu. Žalobca považuje za absurdné, že ak správca dane potom, ako vrátil už
zaplatenú daň daňovníkovi Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., žiada, aby túto daň zaplatil úpadca,
ktorý ani v r. 2008, 2009 a 2010, ani neskôr dotknuté nehnuteľnosti ako vlastník nemal zapísané na
LV, tieto neprenajímal, ani iným spôsobom s nimi nenakladal. Žalobca poukázal na to, že v prípade
potvrdenia rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutí žalovaného, ktorými bola žalobcovi uložená
povinnosť zaplatiť vyrubenú daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010, by bolo zmarené právo
veriteľov v zmysle ZKV na čiastočné uspokojenie z výťažku speňaženia majetku úpadcu. Žalobca ďalej
v časti IV. žalôb označenej ako „Pochybnosti o správnosti vypočítania daňovej povinnosti" poukázal na
rozdielny postup správcu dane pri určení dane podľa zaradenia predmetu dane (stavby) v zmysle §
10 ods. 1 písm. a/ až g/ zák. č. 582/2004 Z.z., ktorý vedie k pochybnostiam o správnosti samotného
výpočtu dane. Vo všetkých žalobách žalobca zhodne argumentoval, že v r. 2008 správca dane dotknuté
nehnuteľnosti - stavby (obilné silá) zaradil v časti II. daň zo stavieb pod písmeno E - priemyselné stavby
podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zákona. Daň vymeral v sume 475.080,- Sk, čo je 15.769,77 Eur. Žalobca sa
dozvedel, že v r. 2013 správca dane tie isté nehnuteľnosti zaradil v časti II. daň zo stavieb pod písmeno
G - ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona a daň vymeral v sume 2.084,96 Eur. Napriek
tomu, že žalobca opakovane tvrdí, že nie je a podľa zák. č. 582/2004 Z.z. ani nemôže byť daňovníkom
vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam, vyslovil názor, že rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
správcu dane, je potrebné zrušiť aj z dôvodu, že je sporná otázka, či bola daň z nehnuteľností - stavieb
v r. 2008, 2009 a 2010 vymeraná správne a stavby - obilné silá boli podľa ust. § 10 ods. 1 zaradené
správne pod písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z.

7. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám zo dňa 27.11.2014 podrobne opísal postup správcu
dane i žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane.



Poukázal na to, že podľa kontrolných zistení uvedených v Protokole o určení dane podľa pomôcok
č. 069752/2008, 2009, 2010 zo dňa 03.12.2013 spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.
podala správcovi dane 16.10.2012 a 05.11.2012 dodatočné daňové priznanie dane z nehnuteľností
za roky 2008, 2009 a 2010 a to na základe rozsudku č. k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010,
ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.05.2010 č.
k. 34Cbi/9/08, v ktorom súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2000 uzavretej medzi
daňovým subjektom ako predávajúcim a Pivovar a sladovňa Gemer a.s., Vlkanová ako kupujúcim.
V nadväznosti na to súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 12.12.2006 uzavretej medzi
predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a sladovňa Gemer
a.s., Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., pričom platnosť týchto zmlúv skúmal
súd v rámci žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu ako predbežnú otázku. V
zmysle uvedených rozsudkov správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nikdy neprestal byť
vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX k. ú. W. I. a spoločnosť Heineken Slovensko a.s.
a spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
nikdy nenadobudli. Zároveň spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. požiadala o vrátenie
neoprávnene uhradenej dane z nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu vyššie uvedených
kúpnopredajných zmlúv. Správca dane na základe toho vyrubil v r. 2012 spoločnosti Heineken Slovensko
Distribúcia s.r.o. rozdiel dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rokov 2008, 2009 a 2010 podľa § 20
ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.11.2012. Na základe uvedených skutočností správca
dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN č. 95/2008, resp. č. 87/2007 zistil základ dane a určil daň
z nehnuteľností daňovému subjektu - žalobcovi na r. 2008 vo výške 16.698,89 Eur, na r. 2009 vo výške
16.697,46 Eur a na r. 2010 vo výške 16.697,46 Eur. Žalovaný ďalej uviedol, že výzvou z 03.12.2013
vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k Protokolu. Žalobca sa k Protokolu vyjadril listom z 19.12.2013,
ktorého obsahom bola argumentácia žalobcu o tom, že vzhľadom na to, že zamietnutím žaloby o
vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Gemer  s.r.o. „v likvidácii" Rimavská Sobota,
„v konkurze" súd neurčil vlastnícke právo úpadcu k dotknutým nehnuteľnostiam, ale oprávnil správcu
konkurznej podstaty úpadcu speňažiť nehnuteľnosti zapísané na LV tretej osoby (spoločnosti Heineken
Slovensko Distribúcia s.r.o.), a preto žalobca nemôže byť daňovníkom zaviazaným na zaplatenie dane z
nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 určenej podľa pomôcok. Z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu nebolo
v súlade s § 49 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého je daňový subjekt oprávnený písomne sa
vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu
postupu podľa § 48 ods. 5, správca dane žalobcovi vyrubil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a
2010 rozhodnutiami špecifikovanými v bode 2. Tohto rozsudku.. Proti týmto rozhodnutiam sa žalobca
odvolal a žalovaný predmetné rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - správcu dane zo
dňa 03.01.2014 napadnutými rozhodnutiami zo dňa 25.04.2014 potvrdil. K právnemu odôvodneniu
nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a nezákonnosti rozhodnutia žalovaného v žalobe žalovaný
poukázal na to, že žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34Cbi/9/08 sa žalobca
Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., Hurbanovo a vedľajší účastník na strane žalobcu Heineken
Slovensko a.s., Hurbanovo domáhali proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty úpadcu (vtedy S..
X. D., C. J.) vylúčenia vecí zo súpisu konkurznej podstaty - nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
k. ú. W. I.. Argumentovali, že správca konkurznej podstaty zaradenie predmetných nehnuteľností do
súpisu konkurznej podstaty úpadcu odôvodnil neplatnosťou kúpnej zmluvy uzavretej dňa 24.02.2000,
ktorou právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. (Pivovar a sladovňa Gemer a.s.,
Vlkanová) predmetné nehnuteľnosti odplatne nadobudol od úpadcu, nakoľko právny predchodca úpadcu
si na tento prevod nevyžiadal od Fondu národného majetku SR súhlas v zmysle § 19a ods. 2 zák.
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zák. č. 92/1991 Zb."). Predmetom návrhu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu
boli nehnuteľnosti špecifikované na LV č. XXXX, ktoré nadobudol Heineken Slovensko Distribúcia
s.r.o., Hurbanovo ako kupujúci od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo (ako predávajúci)
kúpnou zmluvou z 12.12.2006, pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo zapísané
príslušným katastrálnym úradom na LV č. XXXX. Spoločnosť Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo,
resp. jej právny predchodca Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová sa zlúčila so spoločnosťou
Heineken Slovensko a.s., Nitra. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom návrhu na vylúčenie nadobudla
táto spoločnosť na základe kúpnej zmluvy z 24.02.2000 od úpadcu. Žalovaný poukázal na to, že
úpadca nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe Zmluvy zo dňa 06.09.1996 o prevzatí záväzkov
vyplývajúcich zo Zmluvy č. X/XXXX zo dňa 04.06.1992 o predaji podniku a to od pôvodného štátneho
podniku Pivovar Gemer Rimavská Sobota podľa zák. č. 92/1991 Zb. Žalovaný poukázal na to, že ust.
§ 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. upravuje možnosť previesť privatizovaný majetok na tretie osoby



pred splatením kúpnej ceny len so súhlasom Fondu národného majetku SR (ďalej „FNM SR"). Podľa
vyjadrenia FNM SR zo dňa 17.06.2006 takýto súhlas nebol nadobúdateľovi - úpadcovi daný a v konaní
bolo preukázané, že zo strany úpadcu nebola zaplatená FNM SR nadobúdacia kúpna cena v plnej
výške. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 34Cbi/9/08 uviedol, že táto
skutočnosť znamená, že kúpna zmluva z 24.02.2000 je podľa § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. neplatná
a následne z uvedeného dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva z 12.12.2006 ako nadväzujúci právny úkon
podľa § 19a cit. zákona. Tým mal súd preukázané, že vlastnícke právo žalobcu z neplatného právneho
úkonu nie je možné založiť ani na základe dobrej viery pri ich nadobudnutí, pretože členovia štatutárneho
a kontrolného orgánu obidvoch spoločností, ktoré sú majetkovo a personálne prepojené, mali vedomosť
o skutočnosti, že kúpna cena nebola uhradená v plnej výške FNM SR, a preto platí nevyvrátiteľná
zákonná domnienka, že tieto osoby vedeli aj o tom, že práve z tohto dôvodu dotknutý nehnuteľný majetok
nie je možné v zmysle zák. č. 92/1991 Zb. prevádzať. Súd v incidenčnom konaní vychádzal z toho, že
úpadca bol vlastníkom - nadobúdateľom privatizovaných nehnuteľností, pričom tieto nadobudol zmluvou
o prevzatí záväzkov zo dňa 06.09.1996. V konaní nebol preukázaný ani dôvod uvádzaný žalobcom, že
požiadal o súhlas s prevodom dotknutého majetku bez doplatenia kúpnej ceny tak, ako to vyžaduje §
19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že
nehnuteľnosti nadobudol vydržaním v zmysle príslušných ustanovení § 143a Občianskeho zákonníka
(OZ). Z uvedeného žalovaný vyvodil, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako predbežnú otázku skúmal
platnosť kúpnej zmluvy z 24.02.2000 a kúpnej zmluvy z 12.12.2006 ako nadväzujúceho právneho aktu
a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že kúpne zmluvy sú neplatné. Vychádzajúc
z uvedenej argumentácie je podľa žalovaného nesporné, že prevod nehnuteľností za základe kúpnej
zmluvy z 24.02.2000 je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Z toho dôvodu,
aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri
nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto
nemohla k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto vlastnícke právo
nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo z dôvodu absolútne neplatnej
kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. S poukazom na ustanovenia ZKV žalobca zapísal dotknutý majetok
do súpisu konkurznej podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom predmetných nehnuteľností.

8. S poukazom na § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 162/1995 Z.z."), podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak, pričom v zmysle § 7 písm. c/ cit. zákona, kataster obsahuje aj údaje o
vlastníkoch. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že nie je dôležité, kto je ako vlastník zapísaný v katastri
nehnuteľností, pretože sa jedná o vlastníka domnelého, t.j. za vlastníka je osoba zapísaná v katastri
nehnuteľností považovaná len do momentu, kedy sa nepreukáže opak. V zmysle platných predpisov
vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 úpadca, tzn. že bol
aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj daňovníkom
dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Správca dane tak podľa žalovaného postupoval
v súlade so zákonom, keď úpadcovi vyrubil daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 rozhodnutiami
správcu dane. Žalovaný napokon poukázal na obsah rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27.05.2010 a Najvyššieho súdu SR zo 06.10.2010, ako aj na obsah kúpnopredajných zmlúv z
24.02.2000 a 12.12.2006. Vo vzťahu k podanému dodatočnému daňovému priznaniu spoločnosťou
Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. poukázal na právnu úpravu v § 6 ods. 4 písm. b/ Daňového
poriadku, podľa ktorého daňový subjekt je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie, ak zistí, že daň
mala byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Správca dane následne postupoval podľa § 20 ods.
4 Daňového poriadku, podľa ktorého vyrubil rozdiel dane rozhodnutiami za zdaňovacie obdobie r. 2008,
2009 a 2010. Vo vzťahu k bodu III. žalôb, v ktorých žalobca poukázal na žalobcom tvrdený rozdielny
postup dane pri určení dane podľa zaradenia do predmetu dane (stavby), žalovaný uviedol, že podľa § 10
ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. na zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru
zdaňovacieho obdobia. Druhové členenie stavieb sa odvíja od účelu ich využitia, preto sa pri zdanení
a používaní konkrétnej sadzby dane zo stavieb sleduje účel využitia stavby. Žalovaný poukázal na to,
že zaradenie stavieb vykonáva daňovník vyplnením príslušných riadkov daňového priznania. Keďže v
tomto prípade žalobca nepodal daňové priznania k dani za r. 2008, 2009 a 2010 a to ani na základe
výzvy správcu dane z 11.10.2013, správca dane vychádzal pri zdanení predmetných stavieb z pomôcok,
ktoré mal k dispozícii, predovšetkým z LV č. XXXX z 08.01.2007 a zo dňa 15.02.2008, z ktorého vyplýva,
že ide o priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. Sadzba dane bola podľa
žalovaného použitá v súlade so VZN Mesta Rimavská Sobota č. 95/2008 platným pre r. 2009 a 2010,
resp. VZN č. 87/2007 platným pre rok 2008 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne



odpady a drobné stavebné odpady. V r. 2013 mohli predmetné stavby slúžiť u nového vlastníka na
iný účel a podľa toho sa mohlo odvíjať aj ich zaradenie do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 zák. č.
582/2004 Z.z. a následné zdanenie a použitie konkrétnej sadzby dane zo stavieb podľa platného VZN.
Keďže žalobca neuviedol menovite, ktorému daňovému subjektu boli v r. 2013 predmetné nehnuteľnosti
zdanenené ako ostatné stavby, žalovaný sa nemohol k tejto skutočnosti konkrétne vyjadriť. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti žiadal žaloby zamietnuť.

9. Správny súd uznesením č.k. 24S/69/2014 zo dňa 10.07.2015 na pojednávaní dňa 10.07.2015 s
poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie vyššie uvedené veci vedené na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/69/2014, 24S/70/2014 a 24S/71/2014, pretože skutkovo spolu
súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov s tým, že konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 24S/69/2014.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici následne Rozsudkom č.k. 24S/69/2014-45 zo dňa 10.07.2015
žaloby zamietol s odôvodnením, že orgány verejnej správy žalobcovi ako vlastníkovi predmetných
nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. W. I. a tým aj daňovníkovi v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ a §
9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. uložili povinnosť zaplatiť daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010
v súlade so zákonom. Žalobca sa proti predmetnému rozsudku odvolal. Najvyšší súd SR rozhodol o
predmetnom odvolaní Uznesením č.k. 8Sžf/69/2015-88 zo dňa 22.06.2017 tak, že rozsudok krajského
súdu zo dňa 10.07.2015 zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na
ďalšie konanie s tým, že krajský súd prejedná vec znovu v medziach podanej žaloby s prihliadnutím aj
na dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu a znovu o nej rozhodne
a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

11. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP").
Podľa § 491 ods. 1, 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno
uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo
právnická osoba.

12. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia
žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, aplikujúc
ustanovenia SSP a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloby nie sú
dôvodné, a preto ich v zmysle § 190 SSP zamietol.

13. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými žalovaný potvrdil
rozhodnutia správcu dane, ktorými bola daňovému subjektu PIVOVAR GEMER s.r.o. v likvidácii,
Cukrovarská 67/1, 979 01 Rimavská Sobota v konkurze, IČO: 31 565 719, v zastúpení správcom
konkurznej podstaty S.. N. T. vyrubená daň z nehnuteľností za zdaňovacie obdobia r. 2008, 2009 a 2010.
Žaloby o preskúmanie vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného (v spojení s rozhodnutiami správcu
dane) podal správca konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. v likvidácii, Cukrovarská 67/1,
Rimavská Sobota „v konkurze", ktorým bol v čase podania žalôb (05.06.2014) S.. N. T. I. I. R.. I. XX,
D. D., ktorý sa dal v konaní zastupovať Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Tonhauser, advokát s.r.o.,
so sídlom Nám. SNP 17, Banská Bystrica, t.č. S. P. 8, Banská Bystrica na základe plnej moci zo dňa
09.07.2015, pričom predmetná plná moc nebola ku dňu vydania tohto rozhodnutia odvolaná. Správny
súd zistil, že Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 36K/339/2001-482 zo dňa 28.09.2017,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2017, bol S.. N. T. I. I. J. J. P. 8, D. D. zbavený funkcie správcu
konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. so sídlom Rimavská Sobota „v konkurze" a za
správcu konkurznej podstaty tohto úpadcu bol ustanovený X.. K.. K. C., LL.M., I. I. J. F. C. 4, D. D.
(žalobca).

14. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej



správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

15. Podľa § 6 SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
(2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o
a) správnych žalobách,
b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania,
c) správnych žalobách v sociálnych veciach,
d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia,
e) žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
f) žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy,
g) žalobách vo volebných veciach,
h) žalobách vo veciach územnej samosprávy,
i) žalobách vo veciach politických práv,
j) kompetenčných žalobách,
k) návrhoch v iných veciach.

16. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

17. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

18. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

19. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

20. Podľa § 15 Daňového poriadku (1) Daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť
vyplýva z osobitných predpisov, 1) alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane
poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.
(2) Ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa osobitných predpisov, 1)správca dane vyzve
daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania
daňového priznania.
(3) Ak daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to ani na výzvu správcu dane podľa odsekov 1 a 2,
správca dane určí daň podľa pomôcok. Ak daňový subjekt po doručení oznámenia o začatí určovania
dane podľa pomôcok podá daňové priznanie, správca dane ho môže použiť ako pomôcku.
(4) Daňové priznanie sa podáva na tlačive; ak sa daňové priznanie podáva elektronickými prostriedkami,
podáva sa v predpísanej forme. Prílohou daňového priznania, ak tak ustanovuje osobitný predpis, sú
doklady preukazujúce tvrdenia uvedené v daňovom priznaní.
(5) Vzory tlačív daňových priznaní ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom.

21. Podľa § 48 Daňového poriadku (1) Správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak
daňový subjekt
a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane,
b) nesplní povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového
priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu,
c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v
dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo
d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.
(2) Správca dane oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, ak nastanú skutočnosti
uvedené v odseku 1, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň uvedený v oznámení.
Určovanie dane podľa pomôcok vykoná správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie
podľa prvej vety.



(3) Správca dane je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si
zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania,
výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede
objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov
dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených v bankách a vlastné
poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových
subjektov.
(4) Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady
a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Na prevzatie a vrátenie zapožičaných
dokladov sa primerane vzťahuje § 46 ods. 6 a 7.
(5) Pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z
ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

22. Podľa § 49 Daňového poriadku (1) O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o
určení dane podľa pomôcok, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah
tohto protokolu sa primerane vzťahuje § 47. Súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj
súpis pomôcok, na základe ktorých správca dane určil daň.
(2) Daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie
tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr do 15 pracovných dní
odo dňa doručenia výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane podľa pomôcok.
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
(3) Určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok
podľa odseku 1.

23. Podľa § 68 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou
podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie
konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu
s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý
začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná
a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie
podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a
rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.
(2) Správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa §
46 ods. 8 a § 49 ods. 1, ak
a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole,
b) daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole,
c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade
správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.
(3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt
nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo
miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok
a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a
o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj
opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej
zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
(4) Daň je vyrubená
a) rozhodnutím správcu dane,
b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo
c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.
(5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.

24. Podľa § 1 zák. č. 582/2004 Z.z. účinného od 01.12.2009 týmto zákonom sa ustanovujú miestne dane
a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.



25. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. miestnymi daňami, ktoré môže ukladať obec, sú: a) daň z
nehnuteľností,
b) daň za psa,
c) daň za užívanie verejného priestranstva,
d) daň za ubytovanie,
e) daň za predajné automaty,
f) daň za nevýherné hracie prístroje,
g) daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta,
h) daň za jadrové zariadenie.

26. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. daň z nehnuteľností zahŕňa
a) daň z pozemkov,
b) daň zo stavieb,
c) daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome 1) (ďalej len "daň z bytov").

27. Podľa § 5 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňovníkom dane z pozemkov, ak v odseku 2 nie je ustanovené
inak, je
a) vlastník pozemku,
b) správca pozemku vo vlastníctve štátu, 2) správca pozemku vo vlastníctve obce 3) alebo správca
pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku 4) zapísaný v katastri nehnuteľností (ďalej len
"kataster").
(2) Daňovníkom dane z pozemkov je
a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie náhradné pozemky
vyčlenené z pôdneho fondu užívaného právnickou osobou až do vykonania pozemkových úprav, 5)
b) nájomca, ak
1. nájomný vzťah k pozemku trvá alebo má trvať najmenej päť rokov a nájomca je zapísaný v katastri,
2. má v nájme pozemky spravované Slovenským pozemkovým fondom, 6)
3. má v nájme náhradné pozemky daňovníka uvedeného v písmene a).
(3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, je daňovníkom osoba, ktorá pozemok skutočne
užíva.
(4) Ak je pozemok v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane z pozemkov je každý
spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú,
daňovníkov dane z pozemkov zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky
svojho podielu na dani.

28. Podľa § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca
stavby vo vlastníctve štátu, 2) alebo správca stavby vo vlastníctve obce, 3) alebo správca stavby vo
vlastníctve vyššieho územného celku 4) (ďalej len "vlastník stavby").
(2) Pri stavbách spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, 6) ktoré sú v nájme, je daňovníkom
nájomca.
(3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá stavbu skutočne užíva.
(4) Ak je stavba v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane zo stavieb je každý
spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú,
daňovníkov dane zo stavieb zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho
podielu na dani.

29. Podľa § 10 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území
Slovenskej republiky v tomto členení: stavby na bývanie 11a) a drobné stavby, 11b) ktoré majú doplnkovú
funkciu pre hlavnú stavbu.

30. Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území
Slovenskej republiky v tomto členení: ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).

31. Podľa § 12 ods. 1, 2 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý
aj začatý m2 zastavanej plochy.



(2) Ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením
11) podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1.
januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením 11)
podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území
určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane
zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 40-násobok najnižšej ročnej sadzby
dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení 11) pre stavby uvedené v
§ 10 ods. 1.

32. Podľa § 18 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia
nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho
obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa
daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného
zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.
(2) Na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny
skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa
neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením 21)
v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa
vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni schválenia
príklepu súdom.
(3) Fyzická osoba alebo právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná
oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z
nehnuteľností a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto
skutočnosti alebo ich zmeny nastali.

33. Podľa § 99 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. správu dane z nehnuteľností podľa § 2 ods. 1 písm. a)
vykonáva obec, na ktorej území sa nehnuteľnosť nachádza.

34. Podľa § 102 zák. č. 582/2004 Z.z. ak sa v tomto zákone neustanovuje inak, postupuje sa v konaní
vo veciach miestnych daní a poplatku podľa všeobecného predpisu o správe daní a poplatkov. 47)

35. Podľa § 10 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. účinného od 01.12.2013 na zaradenie stavby podľa odseku
1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia.

36. Žalobca v žalobách uplatnil ako dôvod nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného (i
rozhodnutí správcu dane) nesprávne právne posúdenie veci argumentujúc, že úpadca nie je daňovníkom
podľa § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. a nespĺňa podmienky stanovené zákonom na to, aby bol
zaviazaný na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010. Toto svoje tvrdenie založil na
tom, že v rozhodnom období (r. 2008, 2009 a 2010) nebol v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská
Sobota zapísaný ako vlastník žiadnych pozemkov, nebol zapísaný ani ako nájomca pozemkov a žiadne
pozemky, zapísané v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota ako vlastníctvo inej osoby v
r. 2008, 2009 a  2010 ani neužíval a zároveň na tom, že nebol v katastri nehnuteľností pre okres
Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník stavieb a žiadne stavby, zapísané v katastri nehnuteľností
pre okres Rimavská Sobota na liste vlastníctva inej osoby v r. 2008, 2009 a 2010 ani neužíval. Z
uvedeného vyvodil, že úpadca nie je subjektom, ktorý by bol povinný v r. 2008, 2009 a 2010 podať daňové
priznanie k dani z nehnuteľností a zaplatiť túto daň a nie je teda daňovníkom, ktorý je povinný zaplatiť
daň vyrubenú rozhodnutiami správcu dane. K argumentácii žalobcu, že úpadca nie je daňovníkom,
lebo nespĺňa podmienky podľa § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z., keďže v rozhodnom období nebol
vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaným v katastri nehnuteľností a v tomto období bol ako
vlastník predmetných nehnuteľností (pozemkov a stavieb nachádzajúcich sa v k. ú. W. I.) zapísaný
subjekt odlišný od žalobcu (Heineken Slovakia Distribúcia s.r.o.) a to na LV č. XXXX, správny súd
uvádza: Z administratívneho spisu, súčasťou ktorého sú kúpnopredajná  zmluva z 24.02.2000 i z
12.12.2006, ako aj Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 34Cbi/9/08 zo dňa 23.05.2010 i
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010 správny súd zistil, že úpadca
ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností (pozemkov a stavieb nachádzajúcich sa v k. ú. W.
I., ktoré boli predmetom dane z nehnuteľností vyrubenej správcom dane za r. 2008, 2009 a 2010
žalobcovi /ďalej len „predmetné nehnuteľnosti"/ a ktoré nadobudol na základe Zmluvy zo dňa 06.09.1996



o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy č. X/XXXX zo dňa 04.06.1992 o predaji podniku od
pôvodného vlastníka štátneho podniku Pivovar GEMER Rimavská Sobota podľa zák. č. 92/1991
Zb.) uzatvoril ako predávajúci so spoločnosťou Pivovar a sladovňa GEMER a.s. Vlkanová (právny
predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. Nitra) ako kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu dňa
24.02.2000, predmetom ktorej bol predaj predmetných nehnuteľností. Následne spoločnosť Heineken
Slovensko a.s. Nitra ako predávajúci uzavrel so spoločnosťou Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.
Nitra ako kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu dňa 12.12.2006, predmetom ktorej bol predaj predmetných
nehnuteľností. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.07.2002 bol na majetok
spoločnosti Pivovar GEMER s.r.o. v likvidácii Rimavská Sobota vyhlásený konkurz. Jedným z účinkov
vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty,
ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prechádzajú na
správcu. Správca konkurznej podstaty je povinný vykonať súpis konkurznej podstaty (§ 18 ods. 1 ZKV),
pričom v prípade, že sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu s poznámkou o
dôvodoch spochybňujúcich zaradenie veci do súpisu (§ 19 ods. 1 ZKV). Medzi účastníkmi konania
nebolo sporné, že správca konkurznej podstaty úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota v
konkurze zapísal nehnuteľnosti, za ktoré správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností za r.
2008, 2009 a 2010 v zmysle zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN č. 87/2007, resp. 95/2008, do súpisu
konkurznej podstaty úpadcu s poznámkou podľa § 19 ZKV, pričom tieto boli v rozhodnom období
zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. W. I. a ako vlastník bola na LV zapísaná spoločnosť Heineken
Slovensko Distribúcia s.r.o. Dôvodom takéhoto postupu správcu konkurznej podstaty úpadcu (podľa §
19 ods. 1 ZKV) bola skutočnosť, že správca konkurznej podstaty považoval kúpne zmluvy, ktorými bol
prevedený majetok úpadcu na spoločnosť Heineken Slovensko a.s. (resp. jeho právneho predchodcu)
a následne na Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., za neplatné. Rovnako nebolo sporné, že žalobou
vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 34Cbi/9/08 sa spoločnosť Heineken Slovensko
Distribúcia s.r.o. ako žalobca a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. ako vedľajší účastník na strane
žalobcu domáhali proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu ako žalovanému vylúčenia dotknutých
nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty, t.j. podali na príslušnom súde vylučovaciu žalobu podľa §
19 ods. 2 ZKV. V konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty konkurzný súd skúmal ako predbežnú
otázku platnosť kúpnych zmlúv z 24.02.2000 a 12.12.2006 (od ktorých spoločnosť Heineken Slovensko
Distribúcia s.r.o., ktorá bola zapísaná na LV č. XXXX v k. ú. W. I. ako vlastník predmetných nehnuteľností,
odvodzovala svoje vlastnícke právo). Z Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 34Cbi/9/08 z
23.05.2010, ktorý je súčasťou administratívneho spisu a z ktorého správca dane pri určení dane podľa
pomôcok vychádzal, vyplýva, že súd žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu (konkrétne
nehnuteľností špecifikovaných na LV č. XXXX v k. ú. W. I.) zamietol s odôvodnením, že kúpnopredajná
zmluva z 24.02.2000 (uzavretá medzi predávajúcim Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota - úpadca
a kupujúcim Pivovar a sladovňa GEMER a.s. Vlkanová - právny predchodca spoločnosti Heineken
Slovensko a.s. Nitra - vedľajší účastník v konaní o vylučovacej žalobe) je neplatná z dôvodu, že bola
uzavretá v rozpore s § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb., ktorý upravoval možnosť previesť sprivatizovaný
majetok na tretie osoby pred splatením kúpnej ceny len so súhlasom Fondu národného majetku SR (ďalej
len „FNM SR") a v konaní bolo preukázané, že zo strany úpadcu nebola zaplatená FNM SR nadobúdacia
cena v plnej výške a súhlas FNM SR na prevod predmetného majetku tretej osobe nebol daný. Krajský
súd v Banskej Bystrici v cit. rozsudku zároveň konštatoval, že skutočnosť, že kúpnopredajná zmluva z
24.02.2000 je podľa § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. neplatná, znamená, že z uvedeného dôvodu je
následne neplatná aj kúpna zmluva z 12.12.2006 ako nadväzujúci právny úkon podľa § 19a ods. 4 zák.
č. 92/1991 Zb. Predmetný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol potvrdený Rozsudkom NS
SR č. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, v ktorom sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia a o.i. konštatoval, že „v prípade určovacej žaloby podľa § 19 ods. 2 ZKV ide
teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. o určovaciu žalobu sui generis, kde naliehavý právny záujem
je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti
konania v zmysle § 6 O.s.p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva,
čo však nijako neznižuje požiadavku na zákonnosť a správnosť riešenia. Názor, že sa v katastri zapísaný
vlastník nehnuteľností aj po právoplatnosti žalobou zamietajúceho rozhodnutia v konaní o vylučovacej
žalobe bude môcť domáhať ochrany svojho vlastníctva, je v rozpore s ust. § 14 ZKV."

37. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na skutočnosť, že z odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí
správcu dane vyplýva, že správca dane žalobcovi vyrubil daň z nehnuteľností na základe skutočnosti,
že spoločnosť Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota nikdy neprestala byť vlastníkom predmetných
nehnuteľností, čo podľa správcu dane vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z



27.05.2010 (potvrdeného rozsudkom NS SR zo 06.10.2010), v ktorom je uvedené, že kúpnopredajná
zmluva z 24.02.2000 a následne aj kúpnopredajná zmluva z 12.12.2006 sú neplatné. Správca dane
teda v odôvodnení svojich rozhodnutí neuviedol, že predmetným rozsudkom krajského súdu bola určená
neplatnosť predmetných kúpnych zmlúv. Rovnako žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí
poukázal na rozsudok krajského súdu z 27.05.2010 s tým, že krajský súd v rozsudku uviedol dôvody,
pre ktoré považoval kúpne zmluvy z 24.02.2000 a následne aj z 12.12.2006 za neplatné, pričom
žalovaný výslovne konštatoval, že krajský súd skúmal platnosť kúpnych zmlúv ako predbežnú otázku
(žalovaný teda netvrdil, že rozsudkom krajského súdu bola určená neplatnosť predmetných kúpnych
zmlúv). Následne žalovaný uviedol svoj záver, že vychádzajúc z uvedeného považoval za nesporné,
že prevod nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 24.02.2000 je neplatným právnym úkonom pre
rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) a z toho dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken
Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri nehnuteľností a tieto zmluvne
prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto nemohla k predmetným
nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto vlastnícke právo nadobudla od spoločnosti
Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy
nenadobudla. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt zapísal dotknutý majetok do súpisu konkurznej
podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom týchto nehnuteľností. V tejto súvislosti zároveň
žalovaný poukázal na § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona a konštatoval, že z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že nie je dôležité, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pretože sa jedná o
vlastníka domnelého, t.j. za vlastníka je osoba zapísaná v katastri nehnuteľností považovaná len do
momentu, kedy sa nepreukáže opak. Žalovaný konštatoval, že v zmysle platných právnych predpisov
vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 daňový subjekt
(úpadca), z čoho žalovaný vyvodil, že bol aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/
zák. č. 582/2004 Z.z. a aj daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Takýto
záver považuje správny súd za výsledok správneho právneho posúdenia veci.

38. Žalovaný nerozporoval názor žalobcu uvedený v žalobe, že predmetom konania o vylúčenie
veci podľa § 19 ZKV nie je určenie vlastníckeho práva k vylučovanej veci, a teda ani to, že
krajský súd právoplatným rozsudkom č.k. 34Cbi/9/08 neurčil, že vlastníkom predmetných vecí je
úpadca. Nerozporoval ani argumentáciu žalobcu uvedenú v bode III. na str. 6 žaloby, že úpadca sa
vyššie uvedeným právoplatným rozsudkom nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, odôvodnenia
rozhodnutí žalovaného (ani správcu dane) takéto tvrdenia ani neobsahujú. V tejto súvislosti správny
súd poukazuje na tvrdenie samotného žalobcu v bode III. na str. 6 žaloby, že „úpadca bol vlastníkom
nepretržite počas celého konkurzného konania a to z dôvodu, že kúpne zmluvy, od ktorých svoje
vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam odvodzovali spoločnosti Heineken Slovakia a.s. ako aj
spoločnosť Heineken Slovakia Distribúcia s.r.o., boli absolútne neplatné právne úkony". Keďže medzi
účastníkmi konania nebolo sporné, že výsledkom konania vedeného na Krajskom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 34Cbi/9/2008 (konanie o vylúčení veci z konkurznej podstaty) nie je určenie
vlastníckeho práva k vylučovanej veci a je zrejmé, že krajský súd v incidenčnom spore (v konaní o
vylúčenie dotknutých nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu) vo výroku neurčil, že vlastníkom
dotknutých nehnuteľností je úpadca, resp. žalobca, (avšak správny súd dáva do pozornosti, že vo
výroku svojho rozhodnutia krajský súd ani neurčil, že správca konkurznej podstaty má právo disponovať
týmto majetkom a tento speňažiť postupom podľa ustanovení zák. č. 328/1991 Zb., ako sa uvádza v
rozsudku NS SR na str. 9), správny súd nepovažuje za potrebné zaujímať podrobnejšie stanovisko k
charakteru vylučovacej žaloby a jej dôsledkom (tieto nie sú sporné). Je nepochybné, že orgány verejnej
správy pri posudzovaní relevantných skutočností potrebných pre vydanie rozhodnutí v predmetnej veci
vychádzali zo zistení krajského súdu v incidenčnom konaní a jeho argumentácie vo vzťahu k posúdeniu
prejudiciálnej otázky (posúdeniu platnosti predmetných vyššie uvedených kúpnopredajných zmlúv),
avšak právne posúdenie otázky, či žalobca bol v rozhodnom zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010
daňovníkom a či mal daňovú povinnosť, vykonali orgány verejnej správy na základe vlastného uváženia
so záverom, že žalobca bol v období 2008, 2009 a 2010 vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože
prevod nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2010 je neplatným právnym úkonom
pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) a z toho dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s.
predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej
na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto nemohla k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá
vlastnícke právo z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. V tejto súvislosti
žalovaný správne poukázal na § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, podľa ktorého údaje katastra uvedené



v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Správny súd poukazuje na ust. § 7 písm. c/ Katastrálneho
zákona, podľa ktorého kataster obsahuje o.i. údaje o vlastníkoch. Pokiaľ bol v preskúmavanom prípade
zapísaný v katastri nehnuteľností v LV č. XXXX ako vlastník predmetných nehnuteľností subjekt
Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., jednalo sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti o vlastníka
domnelého, t.j. tento bol za vlastníka považovaný len do momentu, kým sa nepreukázal opak, a to sa
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti stalo. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že
v zmysle platných právnych predpisov vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 úpadca, a tento bol aj daňovníkom
podľa § 5 ods. 1 písm. a/ a § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Mýli sa žalobca, ak tvrdí, že daňovníkom
podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z. je len osoba, ktorá je vlastníkom zapísaným v katastri
nehnuteľností, z cit. ustanovenia totiž takáto skutočnosť nevyplýva. Z § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
582/2004 Z.z. je zrejmé, že daňovníkom dane z pozemkov (ak v ods. 2 nie je ustanovené inak) je
vlastník pozemku, t.j. z cit. ustanovenia nevyplýva, že by sa malo jednať o vlastníka pozemku, ktorý
musí byť (ako vlastník) zapísaný v katastri nehnuteľností. Podmienka zápisu do katastra nehnuteľností
sa vzťahuje len k správcovi pozemku vo vlastníctve štátu, správcovi pozemku vo vlastníctve obce
alebo správcovi pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku, t.j. daňovníkovi dane z pozemkov
v zmysle § 5 ods. 1 písm. b/. Žalobca v žalobe neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a ani netvrdil,
že by boli splnené podmienky na určenie tretej osoby ako daňovníka v zmysle § 5 ods. 2, resp. 3 zák.
č. 582/2004 Z.z. V tomto prípade bol v rozhodnom období (zdaňovacie obdobie 2008, 2009 a 2010)
úpadca vlastníkom pozemkov, a teda bol daňovníkom v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z.
(aj keď bol vlastníkom nezapísaným v katastri nehnuteľností), keďže v dôsledku uzatvorenia kúpnych
zmlúv, ktoré boli absolútne neplatné, pričom táto absolútna neplatnosť pôsobí voči všetkým, (t.j. aj
voči správcovi konkurznej podstaty, aj proti orgánom verejnej správy), neprestal byť vlastníkom týchto
pozemkov (túto skutočnosť žalobca ani nerozporoval, naopak, tak ako bolo už uvedené, výslovne tvrdil,
že bol vlastníkom predmetných nehnuteľností počas celého konkurzného konania, bod III. žaloby str. 6)
a teda s poukazom na § 70 Katastrálneho zákona zápis v katastri nehnuteľností obsahujúci údaj o zápise
vlastníka predmetných pozemkov (Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.) nie je možné považovať za
hodnoverný, pretože sa preukázal opak (t.j. že Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. nie je vlastníkom
predmetných nehnuteľností - pozemkov). Záver správcu dane i žalovaného, že žalobca (úpadca) bol v
zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z. daňovníkom
dane z pozemkov, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Obdobne mýli sa žalobca, ak
tvrdí, že daňovníkom podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. je len osoba, ktorá je zapísaná ako vlastník
stavieb v katastri nehnuteľností, z cit. ustanovenia totiž takáto skutočnosť nevyplýva. Z § 9 ods. 1
zák. č. 582/2004 Z.z. je zrejmé, že neustanovuje podmienku, že vlastníkom stavby musí byť vlastník
zapísaný v katastri nehnuteľností. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. je daňovníkom dane zo
stavieb vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve
obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len „vlastník stavby"). V
preskúmavanom prípade nie je možné vyvodiť ani záver, že daňovníkom dane zo stavieb by mala
byť spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. z dôvodu, že tieto stavby užívala. Daňovníkom
dane zo stavieb je v zmysle § 9 ods. 3 cit. zákona fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu
skutočne užíva len v prípade, ak nemožno určiť daňovníka podľa ods. 1 a 2, čo v tomto prípade nie
je splnené, keďže v tomto prípade bol úpadca v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 vlastníkom
stavby, (aj keď nezapísaným v katastri nehnuteľností) v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z., keďže
v dôsledku uzatvorenia vyššie uvedených kúpnych zmlúv, ktoré boli posúdené ako absolútne neplatné,
pričom táto absolútna neplatnosť pôsobí voči všetkým, (t.j. aj voči správcovi konkurznej podstaty, aj proti
orgánom verejnej správy), úpadca neprestal byť vlastníkom týchto stavieb (túto skutočnosť žalobca ani
nerozporoval, naopak v žalobách výslovne potvrdil, že bol vlastníkom stavieb počas celého konkurzného
konania, bod III. žaloby str. 6) a teda s poukazom na § 70 Katastrálneho zákona, zápis v katastri
nehnuteľností obsahujúci údaj o zápise vlastníka predmetných stavieb (Heineken Slovensko Distribúcia
s.r.o.) nie je hodnoverný, keďže sa preukázal opak (t.j. že Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. nebol
vlastníkom predmetných nehnuteľností - stavieb). Záver žalovaného i správcu dane, že daňovníkom
dane zo stavieb bol v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 úpadca, resp. žalobca podľa § 9 ods. 1
zák. č. 582/2004 Z.z., je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti je rovnako záver žalovaného uvedený v odôvodnení napadnutých rozhodnutí, že správca
dane postupoval v súlade s § 5 ods. 1 písm. a/ a § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z., keď žalobcovi (resp.
úpadcovi) ako daňovníkovi vyrubil za zdaňovacie obdobie r. 2008, 2009 a 2010 daň z nehnuteľností (daň
z pozemkov a daň zo stavieb), je rovnako výsledkom správneho právneho posúdenia veci.



39. Pokiaľ žalobca v žalobách namietal, že úpadca nie je subjektom, ktorý bol povinný v r. 2008,
2009 a 2010 podať daňové priznanie k dani z nehnuteľností, správny súd uvádza: Z administratívneho
spisu vyplýva, že žalobcovi (úpadcovi) prostredníctvom správcu konkurznej podstaty vznikla povinnosť
podať daňové priznanie s poukazom na § 15 Daňového poriadku, podľa ktorého daňové priznanie
je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to
správca dane vyzve. Povinnosť podať daňové priznanie teda žalobcovi (úpadcovi) vznikla na základe
skutočnosti, že správca dane ho na podanie daňového priznania vyzval podaním z 11.10.2013, ktoré
bolo správcovi konkurznej podstaty úpadcu doručené 17.10.2013. V predmetnej výzve na podanie
priznania k dani z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 bol úpadca ako daňový subjekt v súlade s
§ 15 ods. 1 veta in fine Daňového poriadku poučený o následkoch nepodania daňového priznania, a
to, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti (podať daňové priznanie), určí správca dane v zmysle §
48 zák. č. 563/2009 Z.z. daňovú povinnosť úpadcovi podľa pomôcok. Postup správcu dane pri určení
dane podľa pomôcok upravuje ust. § 48 a nasl. Daňového poriadku, pričom podľa § 48 ods. 1 písm.
a/ Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt
nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane. Keďže daňový subjekt (úpadca, resp. žalobca)
v lehote stanovenej vo výzve správcu dane z 11.10.2013 na podanie priznania k dani z nehnuteľností
(v lehote 15 dní od doručenia výzvy) správcovi dane nepodal (nedoručil) daňové priznania k dani
z nehnuteľností za zdaňovacie obdobia r. 2008, 2009 a 2010, správca dane v súlade s § 48 ods.2
Daňového poriadku oznámil žalobcovi podaním z 18.11.2013, doručeným žalobcovi dňa 21.11.2013, že
dňa 20.11.2013 začne určovanie dane podľa pomôcok. Následne správca dane v súlade s § 49 ods.
1 Daňového poriadku vyhotovil Protokol o určení dane podľa pomôcok č. 069752/2008, 2009, 2010
zo dňa 03.12.2013, ktorý obsahuje náležitosti stanovené v § 47 a § 49 Daňového poriadku a ktorý bol
doručený žalobcovi dňa 05.12.2013 spolu s výzvou zo dňa 03.12.2013 na vyjadrenie sa k N. o určení
dane podľa pomôcok (v súlade s § 49 ods. 2 Daňového poriadku). Dňom nasledujúcim po dni doručenia
Protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 (t.j. dňom 06.12.2013) začalo vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1
Daňového poriadku). Podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku je daňový subjekt oprávnený písomne sa
vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu
postupu podľa § 48 ods. 5. Žalobca doručil správcovi dane v stanovenej lehote písomné vyjadrenie
k Protokolu o určení dane podľa pomôcok, avšak toto vyjadrenie podľa obsahu nebolo vyjadrením ku
skutočnostiam podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane následne v lehote podľa § 68 ods. 2
Daňového poriadku vydal rozhodnutia o vyrubení dane (dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie r.
2008, 2009 a 2010 zo dňa 03.01.2014). Z uvedeného vyplýva, že správca dane postupoval pri určovaní
dane podľa pomôcok v súlade s Daňovým poriadkom. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že
žalobcove námietky v žalobách nesmerovali konkrétne voči nezákonnosti postupu správcu dane vo
vzťahu k spôsobu určenia dane, teda konkrétne voči spôsobu určenia dane podľa pomôcok, avšak v
intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa správny súd zaoberal aj vyššie uvedeným postupom
správcu dane vo vzťahu k zákonnosti spôsobu určenia určenia dane podľa pomôcok. Správny súd má za
to, že žaloby neobsahujú tvrdenie, resp. námietku žalobcu, že postup správcu dane pri určení dane podľa
pomôcok nebol správny. Žalobca namieta len, že nie je daňovníkom, a preto mu nevznikla povinnosť
podať daňové priznanie/priznania. Vo vzťahu k zákonnosti postupu správcu dane pri určení výšky dane
sa správny súd vyjadruje v bode 41 tohto rozsudku.

40. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na skutočnosť, že správca dane v rozhodnutiach uviedol, že
žalobcovi vznikla daňová povinnosť na základe § 18 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z., správny súd
uvádza, že v zmysle cit. ustanovenia daňová povinnosť vzniká od 1. januára zdaňovacieho obdobia
nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom (správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľností), ktorá je predmetom dane a zaniká 31. decembra zdaňovacieho
obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo (správa, nájom alebo užívanie nehnuteľností). Z cit.
ustanovenia je možné vyvodiť, že daňová povinnosť úpadcovi vznikla dňom 1. januára zdaňovacieho
obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností
(a to na základe Zmluvy o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č. X/XXXX. zo dňa 04.06.1992) a
táto daňová povinnosť trvá/trvala až kým nezanikla a to ku dňu 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v
ktorom daňovníkovi (úpadcovi) zaniklo vlastníctvo nehnuteľností (v tomto prípade zaniklo jeho vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam dňom 11.04.2011, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva v
prospech tretieho subjektu na základe kúpnej zmluvy uzavretej správcom konkurznej podstaty úpadcu
na strane predávajúceho a RS - REAL s.r.o. Rimavská Sobota na strane kupujúceho zo dňa 08.03.2011,
predmetom ktorej kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre
k.ú. W. I., ktorej vklad bol povolený dňa 11.04.2011 pod č. V 471/11, ktorá skutočnosť vyplýva zo správy



správcu konkurznej podstaty úpadcu zo dňa 29.04.2011 doručenej Krajskému súdu v Banskej Bystrici
ako súdu konkurznému (č.l. 118 súdneho spisu). Správca konkurznej podstaty bol oprávnený k predaju
predmetných nehnuteľností na základe Opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24K 339/01
zo dňa 21.02.2011 (č.l. 115 súdneho spisu). Pokiaľ daňovníkovi v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z.
trvá daňová povinnosť (táto trvá pokiaľ je daňovníkom), daňovník je povinný platiť daň z nehnuteľností.
Daňovník je však povinný daňové priznanie k dani z nehnuteľností podať príslušnému správcovi dane
len raz, a to do 31. januára zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu daňová povinnosť vznikla, v ďalších
zdaňovacích obdobiach nemá už povinnosť podávať daňové priznania (okrem prípadu, ak nastali zmeny
skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností, resp. prípadu, ak je na podanie daňového
priznania vyzvaný správcom dane). Z uvedeného vyplýva, že úpadca mal ako vlastník predmetných
nehnuteľností daňovú povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. v zdaňovacom období r. 2008,
2009 a 2010. Keďže správca dane zistil, že žalobca bol v r. 2008, 2009 a 2010 vlastníkom nehnuteľností
a nezaplatil daň, pre účely zistenia výšky dane bol oprávnený úpadcu vyzvať na podanie daňového
priznania (§ 15 Daňového poriadku).

41. Žalobca v časti IV. žalôb (označenej ako „Pochybnosti o správnosti vypočítanej daňovej povinnosti")
poukázal na (podľa žalobcu) rozdielny postup správcu dane pri určení dane podľa zaradenia predmetu
dane (stavby) v zmysle § 10 ods. 1 písm. a/ až g/ zák. č. 582/2004 Z.z., ktorý podľa žalobcu vedie
k pochybnosti o správnosti výpočtu dane. Následne  uviedol, a to zhodne vo všetkých žalobách, (t.j.
aj v žalobách týkajúcich sa vyrubenia dane z nehnuteľností za r. 2009 a 2010), že v r. 2008 správca
dane zaradil dotknuté nehnuteľnosti - stavby (obilné silá) ako priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1
písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. a daň vymeral vo výške 15.769,77 €. Takéto tvrdenia vo vzťahu k určenej
výške dane z nehnuteľností nekorešpondujú s obsahom rozhodnutí správcu dane za r. 2009 a 2010.
Žalobca zároveň tvrdil, že v r. 2013 správca dane tie isté nehnuteľnosti zaradil v časti II. Daň zo stavieb
písm. G - ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 582/2004 Z.z. a daň vymeral v sume
2.084,96 €. Z uvedeného teda vyplýva, že žaloby neobsahujú tvrdenie, že napadnuté rozhodnutia sú
nezákonné z dôvodu, že správca dane vyrubil žalobcovi daň v rozpore so zák. č. 582/2004 Z.z. a
prečo. Vyslovil len pochybnosť o správnosti výpočtu dane (aj to konkrétne len vo vzťahu k rozhodnutiu
správcu dane za r. 2008), vychádzajúc z tvrdenia, že daň z predmetných nehnuteľností (správne
len „časti nehnuteľností - stavieb", ktoré boli predmetom dane vyrubenej predmetnými rozhodnutiami
správcu dane v spojení s napadnutými rozhodnutiami žalovaného) mala byť v r. 2013 vyrubená v
inej výške. Toto tvrdenie navyše žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi (takéto dôkazy ani nenavrhol
vykonať), neuviedol ani, pre ktorý subjekt bola v žalobcom tvrdenej výške daň vyrubená, ani to, na
aký účel tento subjekt predmetné nehnuteľnosti (stavby) v r. 2013 využíval a to vzhľadom na ust.
§ 10 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2013, v zmysle ktorého na zaradenie
stavby podľa § 10 ods. 1 cit. zákona je rozhodujúci účel využitia stavby. Takto uplatnený žalobný dôvod
nie je teda dostatočne konkrétny. Žalobca v žalobách netvrdil, že predmetné stavby boli správcom
dane nesprávne zaradené, neuvádza ani dôvod prípadného nesprávneho zaradenia a zdanenia týchto
stavieb s poukazom na § 10 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. a neuvádza ani, ako mal správca dane
pre účely určenia dane z nehnuteľností (stavieb) žalobcovi predmetné stavby zaradiť. Správny súd za
žalobcu nevyhľadáva dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, tieto nekonkretizuje, ani za žalobcu
nedopĺňa. Pre úplnosť však správny súd poukazuje na skutočnosť, že v prípadoch, ak daňovník podá
daňové priznanie k dani z nehnuteľností za príslušné zdaňovacie obdobie, správca dane vychádza pri
zaradení nehnuteľností (stavieb) pre účely určenia výšky dane z nehnuteľností (a sadzby tejto dane)
zo zaradenia stavieb, resp. z účelu, na ktorý stavby slúžia a ktorý je uvedený daňovníkom v daňovom
priznaní. V tomto preskúmavanom prípade však žalobca napriek výzve správcu dane v zmysle § 15
Daňového poriadku daňové priznanie za zdaňovacie obdobie r. 2008, 2009 a 2010 nepodal, a preto
správca dane určoval daň z nehnuteľností podľa pomôcok. Pri zaradení predmetných stavieb teda
vychádzal z pomôcok - listu vlastníctva č. XXXX, z ktorého vyplýva, že ide o  stavby podľa § 10
ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z., resp. o stavby zaradené podľa čl. 11 ods. 1 VZN č. 87/2007
účinného od 01.01.2008, t.j. o priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavebníctvu, využívané
na skladovanie vlastnej produkcie, vrátane stavieb na vlastnú administratívu (sadzba 60 Sk/m2), resp.
v priemyselnej zóne - Košická cesta, ul. Cukrovarská, ul. Čerenčianska a časť mesta vymedzená
parcelami (Kasárne), (sadzba 120 Sk/m2), (týka sa dane vyrubenej pre r. 2008), resp. čl. 11 ods. 1 VZN
č. 95/2008 účinného od 01.01.2009, t.j. o priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavebníctvu,
využívané na skladovanie vlastnej produkcie, vrátane stavieb na vlastnú administratívu (sadzba 1,992
€/m2), resp. v priemyselnej zóne - Košická cesta, ul. Cukrovarská, ul. Čerenčianska a časť mesta
vymedzená parcelami (Kasárne), (sadzba 3,983 €/m2), (týka sa dane vyrubenej za r. 2009 a 2010).



Žalobca napokon v žalobách ani netvrdil, že predmetné stavby nie sú stavbami priemyselnými, resp.
stavbami špecifikovanými v § 10 ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. alebo v čl. 11 ods. 1 vyššie
uvedených VZN Mesta Rimavská Sobota. Netvrdil ani, že predmetné stavby boli v rozhodnom období
užívané na iný účel. Následne správca dane určil výšku dane podľa sadzby stanovenej VZN č. 95/2008 a
č. 86/2007. Z uvedeného vyplýva, že správny súd z takto vyslovenej pochybnosti (uplatnenej námietky)
nemohol dospieť k záveru, že by napadnuté rozhodnutia žalovaného (a im predchádzajúce rozhodnutia
správcu dane) boli v rozpore so zákonom. Bez toho, aby žalobca v žalobách uviedol všetky konkrétne
okolnosti relevantné pre určenie výšky dane u tretieho subjektu  (odlišného od žalobcu) v r. 2013,
napríklad údaj o tom, či tento subjekt v rozhodnom období podal daňové priznanie a aký účel využitia
predmetných stavieb v daňovom priznaní uviedol a bez toho, aby tieto tvrdenia aj preukázal, nie je možné
bez ďalšieho vyvodiť, že správca dane v prípade predmetných nehnuteľností (stavieb) postupoval pri
ich zaradení podľa § 10 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z., resp. čl. 11 ods.1 vyššie uvedených VZN Mesta
Rimavská Sobota, pre účely určenia výšky dane u žalobcu a u tretieho subjektu rozdielne, resp. voči
žalobcovi nezákonne. Pokiaľ by teda aj správny súd vyššie uvedené žalobcom vyslovené pochybnosti
podľa obsahu považoval za námietky smerujúce k nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného
i správcu dane, tieto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neboli spôsobilé vyvolať nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí a nebolo ani možné dospieť k záveru, že postup správcu dane pri zaradení
nehnuteľností (stavieb) podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. (v skutočnosti podľa čl. 11 ods.1
vyššie uvedených VZN Mesta Rimavská Sobota) pre účely určenia výšky dane v prípade žalobcu by
bol v rozpore so zákonom.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd žaloby podľa § 190 SSP zamietol, pretože po
preskúmaní napadnutých rozhodnutí z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia z dôvodov uvedených v žalobách nie sú nezákonné.

43. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní úspešný
nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho   neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť  sa podáva  na  tunajšom súde.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd  v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom  súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.



V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.