Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/458/2014 z 8. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. decembra 2014, sp. zn. 5Co/458/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1412214034.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/458/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1412214034.1 | 2014-12-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0a386561-89dc-40df-bfa0-a7dd40ef1eb4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1412214034.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/458/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214034
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412214034.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421,
Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaniach navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.
marca 2014, č. k. 23C/176/2012-61 a proti uzneseniam zo dňa 08. októbra 2012, č. k. 23C/176/2012-8
a zo dňa 11. júna 2014, č. k. 23C/176/2012-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 08. 10. 2012, č. k. 23C/176/2012-8 a
zo dňa 11. 06. 2014, č. k. 23C/176/2012-92 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 442,56 Eur
z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 57Er/146/2007 súd prvého stupňa zistil, že na základe
návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie voči povinnému Kamilovi Krivosudskému, nar. 26. 12.
1971, doručenému exekútorskému úradu JUDr. Ivana Luttera, Pribinova 32, Bratislava, bola dňa 22.
01. 2007 exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie č. EX 9/2007, na základe exekučného titulu- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR
1476/06 zo dňa 19. 06. 2006. Poverením č. 5104016235 zo dňa 01. 02. 2007 exekučný súd poveril
JUDr. Ivana Luttera na vymoženie rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu uloženej povinnosti na
zaplatenie 2.051,55 Eur (61.805,- Sk) s príslušenstvom. Návrhom doručeným súdu dňa 25. 01. 2010
navrhovateľ požiadal o zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol dňa 07. 10. 2010,
a to uznesením č. k. 57Er/146/2007-22.



Na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci prvostupňový súd aplikoval ust. § 3 ods. 1 písm.
d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že exekučný
súd v predmetnej veci nedodržal zákonom stanovenú 30- dňovú lehotu pre rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní. S odvolaním sa na judikatúru Ústavného súdu SR
(II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02) však uviedol, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky
považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pozornosť upriamil tiež
na pasívny prístup navrhovateľa v exekučnom konaní a konkrétne okolnosti danej veci. Navrhovateľ
nevyužil účinné prostriedky nápravy v prípade prieťahov v konaní, keď nepodal sťažnosť na prieťahy v
exekučnom konaní predsedovi príslušného okresného súdu a ani ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR.
Poukázal tiež na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu rozhodovania súdu, podľa
ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíva v porušení povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote možno vychádzať len z tam uvedených výsledkov šetrení,
resp. rozhodnutí, ktoré však navrhovateľ v konaní nepredložil.

Prvostupňový súd zhodnotil, že vzhľadom na povahu úkonu, ktorým bolo rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora, zákonom stanovenú lehotu, v ktorej súd rozhodol a nečinnosť navrhovateľa, nie je možné
konštatovať, že konaním súdu, ktorý o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v ustanovenej
lehote, boli spôsobené zbytočné prieťahy a v dôsledku nich došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
a to aj s poukazom na názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí I. ÚS 16/02, podľa ktorého
pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti v danej veci. Pojem „ zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sa týka existencie majetkovej škody, ktorá mala pozostávať z účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou navrhovateľa uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
o ňom vo výške 70 Eur, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému, vo výške 40,- EUR na udržiavanie a správu informačného systému, v
sume 50,- EUR na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a vo výške 15,-
EUR na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje
ako aj kontrolu stavu konania na exekučnom súde, túto navrhovateľ podľa súdu žiadnym spôsobom
nepeukázal, neoznačil ani nenavrhol dôkazy na preukázanie každej individuálnej pohľadávky a ani
nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu prípadne ušlý zisk.
K rovnakému záveru súd prvého stupňa dospel aj pri skúmaní ďalšej podmienky pre založenie
objektívnej zodpovednosti odprocu za škodu podľa § 514/2003 Z.z., a to príčinnej súvislosti medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom a materiálnou škodou, ktorá mala v jeho dôsledku
navrhovateľovi údajne vzniknúť. Následkom nepreukázanej existencie škody a nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, absentuje aj príčinná súvislosť.
Za nedôvodnú označil súd prvého stupňa aj navrhovateľom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Navrhovateľ svoje tvrdenia v tomto smere nijakým spôsobom nepeukázal a nekonkretizoval.
Aj napriek tomu, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má základ v požiadavke na
spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy, ako aj primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu, vždy je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, ktoré v danej veci absentujú.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
f), g), h) O.s.p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania
a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným



postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť,
že krajský súd nezhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom
podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť
výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným
sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané
dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.

V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla.
Súdu vyčítal aj skutočnosť, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého
stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami
ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli
rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby
trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z
iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky,
ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť
ďalšie dôkazy.

K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké



spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných
súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu
o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu o
udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal splnenie žiadnej z troch zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre
založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu, existenciu majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka splnenia prvej podmienky, existencie nesprávneho úradného postupu, odvolací súd je
toho názoru, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keď o návrhu na zmenu súdneho exekútora
nerozhodol v lehote podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, t. j. v lehote 30 dní od dourčenia návrhu na
zmenu súdneho exekútora. Argumentácia súdu prvého stupňa v tomto smere nie je správna, nakoľko
na zistený skutkový stav prvostupňový súd nesprávne aplikoval ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom od 01. 01. 2013, aj napriek tomu, že k skutočnostiam, ktoré by mohli zakladať nesprávny
úradný postup exekučného súdu došlo v roku 2010. Podľa právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31. 12. 2012 bol všeobecný súd oprávnený posudzovať nesprávny úradný postup
aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Za nesprávny úradný postup sa
pritom v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 považuje
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Nedodržanie zákonom stanovenej 30- dňovej lehoty pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho
exekútora preto bez ďalšieho zakladá podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003Z.z. nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci v podobe nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote bez toho, aby sa súd
zaoberal otázkou porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktorej posúdenie
nemá všeobecný súd právomoc.

Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by mu vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu v podobe nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora. Prihliadnuť pritom treba aj na skutočnosť, že po podaní návrhu na zmenu súdneho
exekútora v exekučnom konaní pôvodnému exekútorovi nielenže nič nebránilo pokračovať vo vymáhaní
pohľadávok navrhovateľa, ale táto povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v
jeho osobe mu vyplývala priamo z ustanovení Exekučného poriadku. Ničím nepodloženým tvrdeniam
navrhovateľa o vzniku škody (či už majetkovej alebo nemajetkovej), ktorá by bola v priamej príčinnej
súvislosti s nečinnosťou súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, preto neuveril
ani súd druhého stupňa.

Navrhovateľovi, ako správne uviedol prvostupňový súd, by bolo v prípade preukázania vzniku škody
možné uhradiť len skutočnú škodu a ušlý zisk. Navrhovateľom paušálne vyčíslené administratívne



výdavky však nemôžu v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu spôsobenú mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v tomto konkrétnom prípade, ktorej výšku by
bolo možné aj riadnym spôsobom verifikovať. Tvrdenia o vzniknutej škode navrhovateľ relevantným
spôsobom nepreukázal.

Za nepreukázaný správne označil súd prvého stupňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorého danosť nezakladá len samotné nedodržanie zákonnej lehoty pre rozhodnutie súdu.
Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty bez
osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov
na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na
nemajetkovú ujmu. Už Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 467/08 vyslovil
názor, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie
je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej
ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní, rozhodovaní a
problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Ak sa preto navrhovateľ domnieval, že nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať, mal aj tieto svoje všeobecné tvrdenia konkretizovať a relevantným
spôsobom preukázať.

Pokiaľ sa v odvolaní navrhovateľ odvolával na znalecký posudok, ktorým chcel preukázať výšku
uplatnenej škody, tento súdu predložil až po vyhlásení dokazovania za skončené, a to aj napriek
tomu, že znalecký posudok bol vypracovaný už v januári 2014 a v žalobe ho ako dôkaz neoznačil a
súdu dokazovanie v tomto smere nenavrhol. Pre nesplnenie podmienok na doplnenie dokazovania v
odvolacom konaní podľa § 205a O.s.p. nemohol na tento dôkaz prihliadnuť ani odvolací súd.

K procesným námietkam odvolateľa týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu
prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa odvolací súd uvádza, súd prvého stupňa mal splnené
všetky podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti navrhovateľa podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Z
obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní, na ktoré bol riadne predvolaný,
neospravedlnil žiadnym dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania. Navrhovateľ si preto sám
svojou bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a
chrániť svoje záujmy. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 5 ods. 2 O.s.p. sa manudukačná (poučovacia)
povinnosť súdu nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom, navrhovateľovi, resp. jeho
právnemu zástupcovi bolo spolu s predvolaním na pojednávanie doručené aj procesné poučenie podľa
§ 101 ods. 2 a § 120 ods. 4 O.s.p., a preto si mal a musel byť vedomý následkov spojených so
súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Odvolací súd týmto nespochybňuje zásadu
kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť oboznámený s
predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, avšak nie je možný čisto absolútny,
resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania
(napr. zásada hospodárnosti a plynulosti súdneho konania).

Neobstojí ani námietka, že súd prvého stupňa navrhovateľovi svojim postupom zamedzil zaujať
stanovisko k vyjadreniu odporcu, nakoľko z doručenky založenej na č. l. 35 je nepochybné, že vyjadrenie
odporcu bolo navrhovateľovi doručené ešte dňa 12. 09. 2013, t. j. navrhovateľ mal dostatok času, aby
sa vyjadril k obrane odporcu.

Relevantnosť ďalšej odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúcej sudkyne vylučuje
skutočnosť, že po postupe podľa § 16 ods. 1 O.s.p. bolo Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným
súdom uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 6NcC/206/2012-14 rozhodnuté, že zákonná sudkyňa JUDr.
Zuzana Rigáňová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Ani v odvolacom konaní
druhostupňový súd nezistil žiadne iné skutočnosti spochybňujúce nestrannosť zákonnej sudkyne.

K argumentácii navrhovateľa, v ktorej namietal súčasné rozhodnutie o procesnom návrhu na prerušenie
konania spolu s meritórnym rozhodnutím vo veci odvolací súd uvádza, že táto je výlučne odrazom
formulárových odvolaní navrhovateľa nie vždy reflektujúcich skutkové okolnosti v danej veci. Z obsahu



spisu vyplýva, že procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania bol prvostupňovému súdu
doručený elektronickým podaním nepodpísaným zaručeným elektronickým podpisom. Nakoľko však
nebol v zákonnej lehote doplnený písomne alebo ústne do zápisnice, súd prvého stupňa postupoval
správne, keď s poukazom na ust. § 42 ods. 1 O.s.p. a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(uznesenie zo dňa 15. 04. 2011, sp. zn. 1Ndc 6/2011) na toto podanie, ako vyplýva z úradného záznamu
založeného na č. l. 56, neprihliadol.

Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje
rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je konajúcim súdom
známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným
skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy
odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien
súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie
nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí, pokiaľ vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný.

Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
(odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho
základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či
išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového
materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa skutkový stav
zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 57Er/146/2007, ktorého
oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Napadnutým uznesením zo dňa 08. 10. 2012, č. k. 23C/176/2012-8 súd prvého stupňa navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 Eur, v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia, vyrubenej podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov,
tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý napadnuté
uznesenie považoval za neopodstatnené a bez právneho významu, nakoľko nepodal súdu námietku
zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ v úvode návrhu na začatie konania uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, nakoľko majú pomer k veci a účastníkom konania,
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Podľa jeho názoru má preto okresný súd v záujme zabezpečenia
spravodlivého konania a rozhodovania veci nestranným zákonným sudcom postupovať podľa § 12 ods.
1 a 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby vec prikázal na prejednanie veci inému súdu toho
istého stupňa, pričom nejde o vhodnú, delegáciu, ale nutnú. Podotkol tiež, že z judikatúry ústavného
súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca,
treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/09). Ak by aj súd
mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a
ZoSP, navrhovateľ tvrdil, že vzhľadom na vecné oslobodenie konania vo veci náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, mu nie je možné uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že dôvodným nie je ani odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu súdu prvého stupňa,
ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ už v samotnom návrhu na začatie konania, ktorým sa
domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu



spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žiadal, aby nadriadený
súd pred prvotným prejednaním veci rozhodol o prikázaní veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých
sudcov Okresného súdu Bratislava IV z prejednania tejto veci, pre ich pomer k veci a účastníkom
konania.

Vychádzajúc z obsahu podania navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O.s.p.) je zrejmé, že navrhovateľ uplatnil
námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV v zmysle ust. § 14 a 15a O.s.p., ktorá
by v prípade jej dôvodnosti mohla odôvodniť návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu nutnosti
(nie vhodnosti). Nutná delegácia v zmysle ust. § 12 O.s.p. je pritom vždy dôsledkom vylúčenia všetkých
sudcov konajúceho súdu, ku ktorému dôjde buď na základe námietky zaujatosti vznesenej účastníkom
konania (§ 15a ods. 1 O.s.p.) alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí
(§ 15 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. 10. 2012, č. k. 6NcC/206/2012-14 konštatoval, že
sudkyňa Okresného súdu Bratislava IV, JUDr. Zuzana Rigáňová a iní vo výroku menovite označení
sudcovia s výnimkou JUDr. Daniely Kotrecovej, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, a
preto nie sú splnené ani podmienky na prikázanie veci inému súdu z dôvodu nutnosti (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Súd prvého stupňa preto správne vyvodil, že navrhovateľ uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov
Okresného súdu Bratislava IV v zmysle ust. § 14 a 15a O.s.p. (nie návrh na prikázanie veci inému súdu
z dôvodu vhodnosti), v dôsledku čoho mu vnikla poplatková povinnosť vo výške 66,- Eur podľa položky
17a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Na vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia nemení nič ani argumentácia navrhovateľa o
nemožnosti uložiť mu povinnosť platiť akékoľvek súdne poplatky v konaní z dôvodu vecného oslobodenia
konania od platenia súdnych poplatkov (podľa § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP v znení účinnom do 30.
09. 2012). Vecné oslobodenie účastníka konania od súdneho poplatku sa vzťahuje len na súdny
poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu a
nevzťahuje sa aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania podľa položky
17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka
konania iba postupom podľa § 138 O.s.p. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti.

Ďalším napadnutým uznesením zo dňa 11. 06. 2014, č. k. 23C/176/2012-92 bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- Eur, podľa položky 7a v spojení s bodom
3 poznámky k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení
absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom
namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale
iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom
na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá
bola navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Právny názor navrhovateľa pritom
korešponduje so závermi Najvyššieho súdu SR vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn.
4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992
Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické
určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch



ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu
tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci
zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka".

V ďalšom navrhovateľ v odvolaní poukázal aj na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov
s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov Antona Martvoňa, Otta Brixiho, Daniela Duchoňa a
Ladislava Kamenického vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím
sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho
rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto
veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok,
ktorý je podstatne nižší.

Záverom navrhovateľ dodal, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30. 09. 2012, a preto v
zmysle ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať ustanovenia
zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie
navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,
poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.



Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08.
2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške
20 Eur. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2
ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad navrhovateľa vníma
odvolací súd ako účelový a protirečiaci sa platnej právnej úprave. Jeho osvojenie si by muselo viesť
k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko
poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie
je. Zákonodarca však na túto skutočnosť reagoval v ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
podľa ktorého sa poplatky podľa rovnakej sadzby vyberajú aj v odvolacom konaní vo veci samej.
Napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa preto nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku a ani k použitiu neprípustnej analógie legis pri vyrubení súdneho
poplatku. V súvislosti s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ
nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité
konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani
poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je
rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola
zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného
od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku
poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom podaného odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej
nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon
za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa 07. 05. 2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani
o konanie začaté do 30. 09. 2012.

K námietke navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho
je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj
rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou
súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny
poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou
je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní
súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky Sadzobníka súdnych poplatkov.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj
uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.