Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13CoE/41/2012 z 8. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 8. mája 2012, sp. zn. 13CoE/41/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3211205490.1 Krajský súd Trenčín | 13CoE/41/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3211205490.1 | 2012-05-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 54 OZ, § 53 OZ, § 40 ZRK, § 40 ZRK, § 45 EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3712c63e-3e00-4e27-9bf0-739de7d7d575 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3211205490.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13CoE/41/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205490
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3211205490.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v zastúpení TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnému: J. A., bytom A. č. XXXX/X, B. T. B., o vymoženie 101,22 Eur s prísl.,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 7. marca
2012, č.k. 4Er/1649/2011-23, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 7.
marca 2012, č.k. 4Er/1649/2011-23.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
podaným dňa 13.12.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2010 - 2410, ktorý vydal dňa 06.05.2011 rozhodca JUDr.
Richard Földeš, zo Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom Bratislava,
Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov.
Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 101,22 Eur s príslušenstvom. V predmetnej exekučnej veci súd
zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o bežnom účte zo dňa 04.03.2003 uzavretej medzi spoločnosťou
Tatra banka, a.s., ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny
režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa časti 4.9 Rozhodcovská doložka a riešenie sporov, bod 4.9.1.
všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo
vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou
platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave a
to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu
bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách
splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze. Súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka
(ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností
z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc
od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne
dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv.
formulárovú podobu. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom
vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava,
že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,
nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Prvostupňový



súd konštatoval, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj
vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súd uviedol, že dôvody zastavenia exekúcie v § 45 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nie sú procesnými podmienkami exekučného konania,
ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej na základe exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku
vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného konania a exekučný súd je tak povinný od
začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na rozsudok
Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen
a rozsudok v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano
Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis
Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). Exekučné
konanie založené na neprijateľnej zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvého stupňa. Oprávnený mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z.. Účelom exekučného konania je nútený
výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo
inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd
meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným
právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným
titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného
súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý
rozhoduje vo veci samej, a teda napríklad nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo
právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v
kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva
oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla by situácia kedy oprávnený ako aj povinný by
boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného
vec nútene vymôcť. Takýto stav by bol v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva i Ústavného súdu SR, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické
a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (I. ÚS 5/02, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické
a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu
povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168). Exekučný súd,
aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, môže
preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť
zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. Zn. 33 Cdo 2675/2007, týkajúce sa výkladu
rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C -
40/08. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd
kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale
tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom
na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého
by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý
síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a z.č.
258/2001 Z.z., pričom ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f) Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali.



Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, v zmysle ktorej
dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu.
Vzhľadom na uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie
okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba
nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne
preskúmal, podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v
prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda
či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného
titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. poriadku, zákon o
rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi
účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, vzniká kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie
buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť sa vyznačuje
väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí, preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú
z nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v
ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok. Okresný súd správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).



Krajský súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere v spojení so Všeobecnými obchodnými
podmienkami pôžičky, uzavretá medzi účastníkmi dňa 04.03.2003 na základe ktorej rozhodcovský súd
priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku
spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade.
Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom
zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je
ochrana spotrebiteľa a jeho práv. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok,
z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., bolo preto potrebné
vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy) a Smernice Rady 93/13/EHS.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VOP, ktoré sú súčasťou
zmluvy vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ
čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa.
Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány
príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne
záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní
o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre
exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na
štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto
krajský súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .