Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/275/2012 z 8. 7. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 8. júla 2013, sp. zn. 5Co/275/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7911216934.1
Krajský súd Košice | 5Co/275/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7911216934.1 | 2013-07-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73212f15-6568-47e3-acd2-2d9b3e106f5f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7911216934.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/275/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911216934
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7911216934.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613
843, proti žalovaným 1) R.N. X.N.,2) T. X.ej, obom Trebišov, Q. XXXX/X a 3) S.. J.N. X.N., Y. X, o
zaplatenie 1 285,82 € s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom, Advokátska kancelária, Nám. SNP 7, Stropkov, o odvolaní vedľajšieho účastníka
proti rozsudku 10C/207/2011-54 z 10.4.2012 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 82,85 € a vedľajší účastník je povinný
ju zaplatiť zást. žalobcu Tomáš Kušnír, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. žalovaným uložil povinnosť zaplatiť  žalobcovi  istinu 1
285,82 €, s úrokom  z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 1 233 € od 9.12.2006 do zaplatenia v pravidelných
mesačných splátkach  po 50 €, vždy do 25. dňa toho ktorého mesiaca priamo  žalobcovi, od 1.5.2012
do zaplatenia, spoločne a nerozdielne, s tým, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť ostatných žalovaných, pod stratou výhody splátok, II. v prevyšujúcej časti žalobu
žalobcu v časti úrokov z omeškania nad 9,5 % zamietol a III. žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 502,49 €,  priamo na účet jeho zást.,  do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., že vykonal dokazovanie výsluchom  zást.  žalobcu a žalovaného
v 1. rade, listinnými dôkazmi (Zmluvou o postúpení pohľadávok, zmluvou, Všeobecnými obchodnými
podmienkami, výpisom z účtovných kníh peňažného ústavu, osvedčením o registrácií pre DPH,
pokusom o zmier,  odstúpením od zmluvy) a zistil skutkový stav veci, konkrétne, že na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok uzavretej medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a. s., Bratislava, Mlynské
Nivy 1, IČO: 31 320 155 (ďalej len VÚB) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovaným, že postupca a žalovaný v 1.rade uzatvorili 21.11.2003 Zmluvu k úverovému účtu, ktorej
súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a. s. (ďalej len VOP), že na základe uvedenej
zmluvy VÚB poskytla žalovaným v 1. a 2.rade úver, že podmienky jeho čerpania, jeho účel, spôsob,
výška a termíny jeho splácania, jeho zabezpečenie, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti sú
upravené v zmluve a vo VOP, že vzhľadom nato, že žalovaní v 1. a 2.rade neplnili splátky úveru riadne



a včas, postupca vypovedal zmluvu o úvere a žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy, že
pohľadávka žalobcu ku dňu jej postúpenia predstavovala 1 285,82 € (38 736,61 Sk), ktorá pozostáva
z istiny 1 233 €, riadneho úroku  9,25 €, úroku z omeškania  43,57 € a ostatného prísl. a poplatkov 0
€, v súlade s výpisom z účtovných kníh peňažného ústavu, ktorým postupca deklaruje, že údaje, výška
a špecifikácia jednotlivých pohľadávok sú generované bankovým systémom a predstavuje aktuálny
záväzok  toho ktorého dlžníka ku dňu postúpenia  pohľadávok, resp. k rozhodujúcemu dátumu podľa
zmluvy o postúpení pohľadávok, že v predmetnom konaní si žalobca uplatňuje úrok z omeškania 13
% ročne od 9.12.2006, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky, že žalovaný
v 1.rade uznal nárok žalobcu v celom rozsahu na pojednávaní 10.4.2012 a, že vedľajší účastník na
strane žalovaného, podaním z 1.3.2012, ktoré mu došlo 5.3.2012,  vzniesol námietku premlčania celej
pohľadávky žalobcu uplatňovanej žalobou a poukázal nato, že žaloba bola súdu doručená 30.11.2011,
po uplynutí premlčacej lehoty. Ďalej uviedol, že má zato, že vedľajší účastník nie je oprávnený v konaní
vzniesť námietku premlčania, pretože túto môže vzniesť iba dlžník a, že žalovaný v 1.rade  - dlžník  uznal
nárok žalobcu v celom rozsahu. Vychádzajúc z § 52 ods.1,§ 53 ods.1,§ 517 ods.2 O. z.,§ 369 ods.1 (s
účinnosťou do 14.1.2009 a po tomto dni),§ 497 Obch. zák.,§ 3 nar.vl.č.87/95 Zb., účinného do 31.12.2008
a § 153a ods.1 O. s. p. (ich znenie citoval), po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k právnemu záveru, že v konaní vzal za preukázané, že žaloba žalobcu je čo do výšky a základu
dôvodná, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená  spotrebiteľská zmluva, obsahujúca všetky
znaky a spĺňajúca všetky podstatné náležitosti  spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a n. O. z., že na základe
predmetnej zmluvy VÚB poskytla žalovaným v 1. a 2.rade úver, že žalovaní neplatili splátky úveru riadne
a včas a preto postupca vypovedal zmluvu o úvere a žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy,
že vzhľadom „k tomu“, že žalovaní sa dostali do omeškania s peňažným plnením, žalobca si uplatnil
aj úrok z omeškania od 9.12.2006, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky vo
výške 13 % ročne, že za rozhodujúci dátum pre určenie základnej úrokovej sadzby NBS, resp. ECB sa
považuje 9.12.2006, t. j. deň nasledujúci po dátume splatnosti tak, ako je  uvedený vo výpise z účtovných
kníh peňažného ústavu a, že 9.12.2006 bola základná úroková sadzba NBS 4,75 % a dvojnásobok
diskontnej sadzby je 9,5 % ročne. Vzhľadom na uvedené žalobu žalobcu v časti úrokov z omeškania
nad 9,5 % ročne  ako nedôvodnú zamietol, pretože  tieto považoval za úroky nezákonné. Poukazujúc
na uvedené skutočnosti v predmetnej veci v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade
rozhodol  rozsudkom na základe uznania (§ 153a ods.1 O. s. p.). V právnom vzťahu medzi  žalobcom
a žalovanými v 1. a 3.rade a vedľajším účastníkom na strane žalovaných rozhodol s poukazom na § 52
a n. a § 517 ods.1,2 O. z. a konštatoval, že výška úrokov z omeškania v je v súlade s § 3 nar.vl.87/95 Z.
z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 a § 149 ods.1 O. s. p. a priznal žalobcovi náhradu trov
konania 502,49 €, pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby 77 € a z trov  právneho
zast. 425,49 €: odmena podľa vyhl.č.655/04 Z. z. vrátane DPH 294,77 €, hotové výdavky  podľa § 15
a n., vyhl. a podľa časti II,III. Zmluvy 35,83 €, cestovné náhrady podľa zák.č.283/02 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov pri použití osobného motorového vozidla NISSAN X TRAIL,
Q. 33,88 €, náhrada  za stratu času cestou Košice - Trebišov a späť na pojednávanie 10.4.2012 61,01
€ (hotové výdavky spolu 130,72 €).

Vedľajší účastník podal včas odvolanie proti rozsudku - proti I. a III. výroku. Uviedol, o. i., že súd v
odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalovaný v 1.rade na pojednávaní 10.4.2012 uznal nárok žalobcu
v celom rozsahu, že žalovaní v 2. a 3.rade sa na pojednávaní nezúčastnili, k žalobe žalobcu sa
nevyjadrili, že vzniesol v podaní z 1.3.2012, ktoré bolo súdu doručené 5.3.2012 námietku premlčania
a žiadal, aby súd oboznámil žalovaných s touto námietkou premlčania a položil im otázku, či súhlasia
so vznesenou námietkou premlčania, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že súd
oboznámil žalovaných so vznesenou námietkou premlčania, ani s tým, že jeho vyjadrenie bolo
žalovaným doručené, že v konaní využíva prostriedky na účinnú podporu spotrebiteľa, ktorý nie je
informovaný, je často sociálne slabý a nemá dostatočné prostriedky na advokáta, že podľa judikatúry
Súdneho dvora existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že neinformovaný spotrebiteľ nepoukáže na
neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, preto má súd vykonať súdnu kontrolu ex
offo, že inak je to u námietok premlčania, pretože na premlčanie nemôže súd prihliadnuť z úradnej moci,
iba na námietku účastníka, že zdá sa, že súd neoboznámil žalovaných s jeho námietkou premlčania,
ani im nepoložil otázku, ktorú navrhol v svojom podaní, či súhlasia s jeho námietkou premlčania,
príp., či sami nevznášajú takúto námietku, že práve v dôsledku takéhoto postupu súdu zrejme došlo u
neinformovaného spotrebiteľa k uznaniu záväzku, že je potrebné, aby odvolací súd skúmal, či takýto
postup je v súlade s európskou líniou ochrany spotrebiteľa a, že z jeho pohľadu bol porušený vysoký
cieľ európskej únie stanovený v čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl.38 a čl.47 Charty



základných práv Európskej únie. Považoval za potrebné poukázať, že v obdobných veciach toho istého
žalobcu, ktoré boli rozhodované v tom istom senáte aj ďalší spotrebitelia pred súdom uznali nárok
žalobcu (rozsudok OS Trebišov 10C/199/2011 z 24.4.2012 a rozsudok 10Cb/33/2011 z 24.4.2012), že
takýto obdobný postup toho istého súdu navodzuje dojem porušovania spotrebiteľských práv zo strany
súdu a nadržovanie žalobcovi, ktorý celoplošne na všetkých slovenských súdoch ignoruje premlčaciu
lehotu podľa O. z., podáva žaloby v premlčaných právnych veciach a pri námietkach premlčania ním
vznesených, ojedinele aj žalovaným, sa dožaduje aplikácie obchodného kódexu na stanovenie dĺžky
premlčacích lehôt, príp. poukazuje na dohodnuté 10 ročné premlčacie lehoty, ktoré v spotrebiteľskom
práve nie je možné akceptovať a taktiež namieta jeho oprávnenie vzniesť účinne námietku premlčania,
že tým, že súd neoboznámil spotrebiteľa s jeho podaním a vznesenou námietkou premlčania, zrejme
dosiahol a možno ho aj usmernil k uznaniu záväzku, že takýto postup je v rozpore s ochranou
spotrebiteľa a , že súd sa nezaoberal  tým, že v osobe žalobcu ide o súčasť silnej nadnárodnej siete
49 spoločností v takmer 30 krajinách a položil otázku, čím si mal žalobca zaslúžiť takúto ochranu
svojich záujmov na úkor ochrany spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že v konaní vzniesol námietku premlčania
žalovanej pohľadávky, pričom súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že nie je oprávnený
v konaní vzniesť námietku premlčania, pretože túto môže vzniesť iba dlžník a, že s týmto názorom súdu
zásadne nesúhlasí. Poukázal na právny záver  (citoval ho) v najnovšej slovenskej teoretickej publikácii z
občianskeho procesného práva (Števček/Ficová a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel,2.
vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str.330) a tvrdil, že tento právny záver možno podložiť aj judikatúrou
(citoval z odôvodnenia rozsudku 25Cdo539/2008 z 19.2.2009 Najvyššieho súdu ČR), že vychádzajúc
z  § 93 ods.4 O. s. p. možno konštatovať, že je s výnimkou dispozície s okruhom účastníkov alebo
predmetom konania oprávnený na vykonanie všetkých úkonov, ktoré je oprávnený v konaní vykonať
účastník, na ktorého strane stojí, že je pravdou, že námietka premlčania ako taká je svojou povahou
námietkou hmotnoprávneho charakteru (z čoho vychádza literatúra, na ktorú v tejto súvislosti poukázal
žalobca) a na právne úkony, majúce za následok zmenu obsahu právneho vzťahu (práva) je zásadne
oprávnený len účastník tohto vzťahu, ktorým on nesporne nie je, že ak by sa však sporná otázka
posudzovala len z tohto hľadiska a nepripustilo by sa vznesenie hmotnoprávnej námietky v konaní pred
súdom, malo by to za následok významné oklieštenie, či znefunkčnenie samotného inštitútu vedľajšieho
účastníka v konaní, naviac treba poukázať na to, že čo sa týka iných námietok v konaní pred súdom, ktoré
sú hmotnoprávneho charakteru (vychádzajú z hmotného práva), tie nepochybne je oprávnený v rámci
obrany vznášať (ako príklad možno uviesť námietku neplatnosti právneho úkonu, ktorý je základom pre
vznik uplatneného nároku a tiež obranu spočívajúcu v tvrdení, že došlo k zániku uplatneného práva),
že pokiaľ je potom prípustné z jeho strany vznášať v rámci obrany v konaní v prospech účastníka,
na ktorého strane vystupuje, iné námietky hmotnoprávneho charakteru, niet dôvodu v jeho prípade
nepripustiť za rovnakých okolností možnosť vznesenia námietky premlčania, že napokon treba poukázať
aj na to, že pokiaľ je námietka premlčania vznesená v rámci obrany v konaní pred súdom, nemá rýdzo
hmotnoprávny charakter, no (už z povahy inštitútu premlčania, ktorého uplatnenie má relevanciu iba
v súvislosti s konaním pred súdom) v jej prípade možno hovoriť ako o procesnom inštitúte, že na
to, aby v hmotnom práve upravené premlčanie práva vyvolalo predvídané právne následky v sfére
hmotnoprávneho vzťahu, je nevyhnutné, aby premlčanie bolo uplatnené v konaní pred súdom a, že
námietka premlčania vznesená mimo súdneho konania v praktickom živote nevyvoláva tie následky,
ktoré sú týmto inštitútom sledované (definitívna nemožnosť priznať premlčanému právu súdnu ochranu).
S poukazom na uvedené trval na vznesenej námietke premlčania, ktorú považuje za účinne vznesenú.
Vytýkal súdu, že nesprávne rozhodol o náhrade trov konania z dôvodu, že aj keby bol spotrebiteľ náležite
informovaný o premlčaní pohľadávky a skutočne dobrovoľne a s plným vedomím uznal svoj dlh, takúto
skutočnosť bolo rozhodne možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods.1 O. s.
p. a žalobcovi trovy nepriznať, že už vôbec nie je dôvodný výrok o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi trovy
spoločne a nerozdielne so žalovanými, pretože vzniesol dôvodne námietku premlčania, pohľadávka
žalobcu je objektívne premlčaná a pokiaľ by sa aj žalovaní dobrovoľne rozhodli plniť premlčaný dlh,
bolo by to len ich rozhodnutie, na ktorom sa on nemal možnosť podieľať, pretože poskytol v konaní
žalovaným právne účinný procesný argument (námietku premlčania) na úspech v spore. Vzhľadom k
nejednotnosti názorov na jeho procesné oprávnenie (vystupujúceho v konaní na základe § 93 ods.2
O. s. p.) podať v spotrebiteľskej veci odvolanie, citujúc znenie § 201 O. s. p. (novelizované ust. O.
s. p. z r.2003) uviedol, že inštitút vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods.2 O. s. p. bol zavedený až
novelou O. s. p. č.384/08 Z. z., s účinnosťou od 15.10.2008, že právnická osoba vystupujúca v konaní
ako vedľajší účastník podľa § 93 ods.2 O. s. p. je k vstupu do konania splnomocnená ex lege v
konkrétnom prípade zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ... (poznámka pod čiarou 10a), že vedľajší
účastník tejto skupiny vystupuje v konaní na podporu účastníka, ktorý je spotrebiteľom a ktorý často



nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a na nekalé obchodné
praktiky dodávateľov a priemerný spotrebiteľ taktiež nedokáže v konaní náležite právne argumentovať
a brániť sa, napr. aj vznesením námietky premlčania, že § 201 druhá veta O. s. p. je zjavne vo vzťahu
k vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v konaní vystupuje podľa § 93 ods.2 O. s. p. obsoletné, že toto ust. sa
vzťahuje iba na vedľajšieho účastníka v zmysle § 93 ods.1 O. s. p., ktorý do konania vstupuje z dôvodu,
že má právny záujem na výsledku konania (citoval názor z publikácie Števček/Ficová, Občiansky súdny
poriadok, Komentár - I. diel,2. vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012, str.331), že tento názor právnej teórie je
možné akceptovať, aj keď je názoru, že v spotrebiteľských veciach by nemala byť legitimácia vedľajšieho
účastníka podľa § 93 ods.2 O. s. p. podať odvolanie (alebo aj iný opravný prostriedok) viazaná na
súhlas hlavného účastníka, pretože existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nedokáže
poukázať v konaní na neprijateľné zmluvné podmienky, ani sa v konaní náležite brániť a dokonca nemusí
ani správne porozumieť významu a právnym dôsledkom odvolania, ktoré v jeho prospech podáva
vedľajší účastník vystupujúci v konaní na jeho podporu a, že ak by odvolací súd mal pochybnosti o
jeho legitimácii podať toto odvolanie, navrhuje zabezpečiť si stanovisko žalovaného. Poukazujúc na
uvedené argumenty navrhol zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že sa žaloba zamieta, účastníci
nemajú právo na náhradu trov konania a žalobca je povinný zaplatiť mu trovy prvostupňového konania
165,70 € a trovy odvolacieho konania 82,85 € na účet jeho zást., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Alternatíva: Ak by odvolací súd nevidel dôvody pre meritórne rozhodnutie navrhol napadnutý rozsudok
v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní
s právnou argumentáciou ohľadom jeho oprávnenia vo veci podať toto odvolanie, navrhol - v súlade s
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (Doktrína CILFIT C-283/81) - podľa § 109 ods.1 písm. c) O.
s. p. prerušiť toto konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku Či sa má čl.6 ods.1 a
čl.7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len smernica) vykladať tak, že sa nemá použiť vnútroštátne  procesné pravidlo, akým je § 201
slovenského O. s. p., ktorý neumožňuje  právnickej osobe, zameranej na ochranu práv spotrebiteľov
v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods.2 O. s. p. podať odvolanie proti rozsudku
ukladajúcemu plnenie spotrebiteľovi z neprijateľnej podmienky, príp. z premlčaného nároku, ak právnická
osoba zameraná na ochranu práv  spotrebiteľov v konaní vzniesla námietku premlčania. Zdôraznil, že
v tomto kontexte je významné aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Cofidis C-473/00, v ktorom
súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a naplnenie čl.6 ods.1 smernice, ktorý
predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné
pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenej smernicou, že s ohľadom na závery vyjadrené
v rozsudku Súdneho dvora EÚ COFIDIS nemá odvolací súd na procesnoprávnu normu - § 201 O. s. p.
vôbec prihliadať, resp. má jej použitie z dôvodu, že odporuje kogentným normám európskeho práva a jej
uplatnenie bráni poskytnutiu ochrany spotrebiteľovi pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami (čl.6
ods.1 smernice) úplne vylúčiť, že uvedenú otázku považuje za otázku zásadného právneho významu,
preto považuje za mimoriadne dôležité predloženie uvedenej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.
V závere odvolania vyčíslil trov odvolacieho  konania - trovy právneho zast. v zmysle vyhl.č.655/04 Z.
z. v znení neskorších predpisov a ako prílohy pripojil fotokópiu: rozhodnutia NS SR 5MCdo20/2009 z
25.1.2011,rozsudku OS Nové Mesto nad Váhom 10C/47/2010-53 z 20.1.2011  a rozsudku KS Trenčín
17Co/167/2011-73 z 23.11.2011.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, citujúc znenie § 201 O. s. p., uviedol, že zastáva názor, že vedľajší
účastník nie je oprávnený na podanie odvolania, že v predmetnej veci súd vydal 10.4.2012 rozsudok,
voči ktorému žalovaní odvolanie nepodali a, že v prípade, ak má vedľajší účastník skutočný záujem
na ochrane spotrebiteľov, mal by pomoc poskytovať tým, ktorí o ňu prejavia záujem, a nie takýmto
spôsobom umelo predlžovať konania, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti súdneho
konania. Zastával názor, že vedľajší účastník má podľa § 201 O. s. p. právo podať odvolanie iba v tých
prípadoch, kedy z hmotnoprávneho predpisu vyplýva výslovne spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a
účastníkmi, že vzhľadom k tomu, že medzi žalovaným a vedľajším účastníkom zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi nimi, jeho odvolanie je možné považovať
ako podané neoprávnenou osobou, že jeho postavenie je odlišné v tom, že aj keď koná vo vlastnom
mene, jeho postavenie je čiastočne obmedzené postavením účastníka, že môže podať odvolanie, iba
ak takéto právo má účastník, jeho lehota na odvolanie je limitovaná lehotou na odvolanie účastníka
a nemôže podať odvolanie proti vôli účastníka. V tejto súvislosti si dovolil poukázať na rozhodnutie
5Cob/17/2012 Krajského súdu (ďalej len KS) v Prešove a na to, že obdobný právny názor vyjadril aj
KS v Nitre v rozhodnutí 9Co/170/2012 a 9Co/177/2012. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú



vedľajším účastníkom, k tomu - citujúc znenie § 93 ods.2 O. s. p. a § 100 ods.1 O. z. - uviedol, že v
konaní má vedľajší účastník oprávnenia na všetky procesné úkony ako účastník, koná však iba sám za
seba, nemôže teda robiť úkony, ktoré predstavujú dispozíciu s predmetom konania, lebo jeho úlohou
je účastníkovi v konaní len pomáhať, nemôže uznať nárok žalobcu, nemôže uzavrieť zmier a nemôže
sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o úkon procesný, ale o úkon podľa hmotného práva,
že subjektom, ktorý je oprávnený uplatniť námietku premlčania, je dlžník, resp. jeho právny nástupca
a príp. aj ich zást. (FEKETE, I.: Poistenie zodpovednosti  za škody a právne postavenie poškodenej
osoby, Obchodné právo, VIII, 2008, č.4, s.28-36, ako aj podľa JUDr. Ivana Machyniaka, Najvyšší súd
SR: Premlčanie v občianskom práve), že vedľajší účastník je oprávnený na procesné úkony, pričom
námietka premlčania je hmotnoprávny úkon, ktorý mu nepatrí, že taktiež zo samotného znenia § 100
ods.1 O. z. je zrejmé, že námietku premlčania môže účinne podať len dlžník, tzn. na námietku premlčania
vznesenú vedľajším účastníkom treba nazerať ako na neúčinne uplatnenú [v tejto súvislosti poukázal
na rozsudok 6C/11/2012 z 2.4.2012 Okresného súdu (ďalej len OS) Spišská Nová Ves), že vzhľadom
na uvedené má za to, že súd na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom nemal prihliadať,
nakoľko ju uplatnila neoprávnená osoba, že má za to, že tým, že žalovaný v 1.rade uznal na pojednávaní
10.4.2012 jeho nárok v celom rozsahu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, vedľajší účastník však svojím
účelovým postupom, ktorého cieľom je vstupovanie do jeho konaní a za každú cenu dosiahnuť úspech
v spore, a najmä priznanie neúčelne vynaložených trov právneho zast., znemožňuje žalovanému v
1.rade, aj napriek jeho vôli a snahe, uhradiť svoj existujúci záväzok voči nemu, že vzhľadom na uvedené
skutočnosti, nemožno mať pochybnosti o platnosti uznania predmetného záväzku žalovaným alebo o
jeho súlade s dobrými mravmi a preto sa v žiadnom bode nestotožňuje s názorom vedľajšieho účastníka.
K tvrdeniam vedľajšieho účastníka, že súd neoboznámil žalovaných s námietkou premlčania, ani im
nepoložil otázku, či súhlasia s námietkou premlčania, uviedol, že súd nemá poučovaciu povinnosť
ohľadom námietky premlčania a, že uvedené len potvrdzuje, že vedľajší účastník nie je v žiadnom
kontakte so žalovanými, na ktorých strane v spore vystupuje. K otázke priznania náhrady trov právneho
zast. vedľajšieho účastníka zastával - citujúc znenie § 142 ods.1 O. s. p. - názor, že cieľom vedľajšieho
účastníka je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§
3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do
spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93 ods.2 O .s. p.), že v danom prípade
nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, že ochrana
práv žalovaného ako spotrebiteľa je dostatočne zabezpečená súdom, jeho právnym posúdením veci
v zmysle účinnej zákonnej úpravy a následným spravodlivým rozhodnutím vo veci, pričom konaním
vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zast. dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov
konania a nehospodárnosti konania, k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu
náhrady trov právneho zast. Dovolil si poukázať na rozhodnutie 17Co/91/2012 KS v Banskej Bystrici
(citoval z neho) a na to, že obdobný právny názor vyjadril aj OS Bratislava I v rozhodnutí 7C/77/2011 (aj
z neho citoval). K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ uviedol, že má za to,
že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania. Zastával názor, že v zmysle
práva EÚ je z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor
EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť a to ani v
prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil
svoje právomoci. V zmysle uvedeného mal za to, že posúdenie práva na podanie odvolania vedľajším
účastníkom je výlučne v kompetencii vnútroštátneho súdu. Zároveň si dovolil poukázať na právny názor
vyjadrený KS v Košiciach v rozhodnutí 9Co/70/2012 (aj z neho citoval). V zmysle uvedeného mal za to,
že návrh vedľajšieho účastníka na predloženie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor EÚ je nedôvodný
a účelový. Na základe uvedeného navrhol podané odvolanie v zmysle § 218 ods.1 písm. b) O. s. p.
odmietnuť a zároveň si uplatnil trovy právneho zast. v odvolacom konaní 82,85 € s DPH, pozostávajúce
z 1 úkonu právnej služby 1 73,69 € s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu vo 9,16 € s DPH. K
vyjadreniu pripojil ako Prílohy fotokópiu: rozhodnutia KS v Prešove 5Cob/17/2012, KS v Banskej Bystrici
17Co/91/2012, KS v Košiciach 9Co/70/2012 a KS v Nitre 9Co/170/2012 a 9Co/177/2012.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v časti úrokov z omeškania nad 9,5%,
nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom
rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolania
v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v



prevyšujúcej časti, v časti úrokov z omeškania nad 9,5%, potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je
vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu veci a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, lebo
dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že žalovaný v 1.rade ešte 24.11.2006
uznal dlh, ktorý je predmetom tohto konania, čo do právneho dôvodu a výšky (fotokópia dohody na
č.l.40), teda nestalo sa tak až na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, preto na
vznesenú námietku (aj keby vedľajší účastník bol na jej vznesenie oprávnený, čo však nie je) nebolo
možné, so zreteľom  na § 110 ods.1 druhá veta O. z. (Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i
výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota
na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty), prihliadnuť.

Odhliadnuc od uvedeného, sa v tejto súvislosti podotýka, že argumenty, o ktoré vedľajší účastník opiera
svoje tvrdenie o oprávnení vzniesť v prejednávanej veci námietku premlčania nemožno akceptovať,
lebo právny záver z najnovšej slovenskej teoretickej publikácie z občianskeho procesného práva je
iba názorom autorov tejto publikácie, odôvodnenie rozsudku 25Cdo/539/2008 z 19.2.2009 Najvyššieho
súdu Českej republiky nie je presvedčivé, lebo sa nevyrovnáva s kogentným § 100 ods.1 druhá a tretia
veta O. z. (Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať) a na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ako aj na
preklúziu práva súd prihliada z úradnej povinnosti.

Návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a predloženie Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnej
otázky nebolo možné vyhovieť.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora
spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Je vecou vnútroštátneho
(všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý má zodpovednosť za rozhodnutie vo veci
samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o
prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré mu položí, ako aj
to, či sú splnené predpoklady, za splnenia ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v
každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplývajú viaceré výnimky z
povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, konkrétne ak a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala
žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b) ide o otázku, ktorá
bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom alebo o právnu otázku, ktorá sa
vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acteé
clairé“) alebo ak c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku
(princíp „acte clair“). V prípade ak sú tieto podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé, o. i. aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo
vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

V prejednávanej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva, nakoľko
právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu úniového
práva.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 93 ods.4 prvá veta O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník.

Podľa § 137 O. s. p. trovy  konania  sú  najmä,  o. i. hotové výdavky účastníkov včítane súdneho poplatku
a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu  trov
potrebných  na  účelné  uplatňovanie alebo bránenie práva  proti účastníkovi,  ktorý vo  veci úspech
nemal.



Podľa § 149 ods.1 O. s. p. ak advokát zastupoval  účastníka, ktorému  bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten,  ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ods.4 prvá veta cit. ust. trovy  konania určí  súd podľa  sadzobníkov a podľa zásad platných pre
náhradu mzdy a  hotových výdavkov.

Podľa § 9 ods.1 vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov základná sadzba  tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty
veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal,
ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 (Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby)
ods.1 vyhl. ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z
tarifnej hodnoty je nad 663,88 eura do 6 638,78 eura 41,49 eura  +  9,96 eura za každých aj   začatých
331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura.

Podľa § 15 písm. a) vyhl. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov
účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne
poplatky, iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady
a odpisy.

Podľa § 16 ods.3 vyhl. od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné sumu vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Podľa § 18 ods.3 vyhl. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady
podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.

Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v uplatnenej
výške a povinnosť ich zaplatiť bola uložená vedľajšiemu účastníkovi, ktorý podaním odvolania vyvolal
odvolacie konanie. Žalovaným v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.