Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/28/2013 z 19. 2. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 19. februára 2013, sp. zn. 3CoE/28/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3805203045.1 Krajský súd Trenčín | 3CoE/28/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3805203045.1 | 2013-02-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4107d6f-a9b6-493d-9a76-eb816cc5fdb0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3805203045.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/28/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3805203045
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Hájiček
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3805203045.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti povinnému: A. S., bytom F. XXX/XX, G. pod S., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom
I. O., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Prievidza, o vymoženie 610,77 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/281/2005-30 zo dňa 6. júna
2012 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 22 ods. 2 a § 39
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na
podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX spísaná
notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou dňa XX.XX.XXXX. Dňa 13.06.2005 bolo udelené poverenie na
vykonanie exekúcie JUDr. Viere Kučerovej. Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica, podľa
ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere č. XXXXXXX
z 21.05.2004, vyhlásil za povinného, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 739,39 eur.
Povinný tiež prostredníctvom Mgr. Tomáša Kušníra vyjadril aj súhlas s tým, aby sa notárska zápisnica
stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por.. Preskúmaním zmluvy o úvere súd prvého
stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávneným a povinným
je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súčasťou zmluvy o úvere, ktorú vopred
pripravil a vyhotovil ako formulárovú zmluvu oprávnený, bola predtlač, ktorá obsahovala splnomocnenie
povinného, ktorý splnomocnil osobu Mgr. Tomáša Kušníra na právne úkony, okrem iného i na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Osobu splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra jednoznačne
vybral oprávnený, pretože jeho meno bolo v zmluve uvedené bez akejkoľvek účasti povinného. Pokiaľ
teda oprávnený, ako veriteľ, sám vybral osobu, ktorá následne za povinného prejavila vôľu a uznala
dlh vo výške, ktorú označil zástupca dlžníka s príslušenstvom, ktoré taktiež určil zástupca dlžníka,
súd prvého stupňa zastáva názor, že takáto dohoda o plnej moci je neplatná v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka pre kolíziu záujmov zástupcu a zastúpeného. Celé dojednanie - splnomocnenie
obsiahnuté v zmluve o úvere hodnotí ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná, resp. je neplatná v zmysle § 39 v spojitosti s § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Povinný nevyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu podľa Ex. por., preto sa exekúcia viedla na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Súd prvého stupňa považoval aj dojednanie úrokov z omeškania v bode 6 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru - v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu vo výške 0,25
% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, za ustanovenie v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, a



teda pre rozpor so zákonom (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) za absolútne neplatné. Mal za to, že
v prípade takto dojednaných úrokov z omeškania, ide aj o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 3,
ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. O trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.
a z dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď
už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej
zápisnice) limitovaný § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, ktorý vyjadruje
verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ustanovenie § 2 ods.
2 Notárskeho poriadku. Nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie povinnej tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných
súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom
ústavne konformným. Notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný
rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd vydal rozhodnutie
bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných
právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.
Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady
rovnosti zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k
meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola
porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával
a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutkového stavu. Uviedol,
že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jeho neprospech. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň
preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v § 53 Občianskeho
zákonníka. Je určité a zrozumiteľné, z prejavu vôle povinnej je zjavný jej úmysel, jej vôľa a nemožno
mať pochybnosti o obsahu jej vôle. Pri náležitom posúdení, nie je možné dospieť k záveru o neurčitosti
udeleného plnomocenstva. Oprávnený mal za to, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Povinná tak mohla svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o
budúce právo, t. j. právo, ktoré by povinnej vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa nemohla platne vzdať
s poukazom na § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka.
Oprávnený poukázal na absurdnosť záveru súdu prvého stupňa, že povinná sa udelením plnomocenstva
vzdala akéhokoľvek práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinná nemôže po udelení
plnomocenstva sama dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo jej ostalo
v plnej miere zachované a mohla ho kedykoľvek platne využiť. Udelenie plnomocenstva v žiadnom
prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva, ani slobody rozhodovania o výkone tohto
práva. Sloboda rozhodovania je nepochybne zachovaná aj prostredníctvom možnosti zastúpeného
kedykoľvek odvolať udelené plnomocenstvo. Povinná toto právo nevyužila. Ak udelila svojmu zástupcovi
plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, niet pochýb o tom, že mu udelila plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným,
zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj
určenie, do kedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený
v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinná dlh splatí. Zástupca povinnej bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto
úlohu, ktorú mu povinná udelením plnomocenstva zverila si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinnú vo väčšom rozsahu
než bola povinná plniť podľa zmluvy o úvere. Záujmy zástupcu súd prvého stupňa považoval za rozporné



so záujmami povinnej, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke založil
svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. Nevychádzalo
z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd prvého
stupňa vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinnej. Záver súdu
o tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por. musí byť spísaná
nielen povinnou, ale aj oprávneným je v priamom rozpore so súdnou praxou, a to konkrétne uznesením
Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Co 7/2007. Rovnaký záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný
v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu
alebo nie, súd prvého stupňa už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Oprávnený zároveň upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa
10.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012. Uviedol, že exekučný súd vo svojom
rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a
povinnostiach zmluvných strán. Podľa ustanovenia článku 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS možno
použiť jej prílohu, ako indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Medzi týmito podmienkami sa splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne
nenachádza. Nemožno preto zistiť, prečo súd odkazuje na smernicu Rady 93/13/EHS, ako ju aplikoval v
konkrétnom prípade, a ako sa riadil jej ustanoveniami pri výklade pojmu neprijateľná podmienka, a ako ho
následne aplikoval na konkrétny skutkový stav. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať
vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, resp. účastníkov následného
sporového konania, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej
ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. V každom prípade však platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu
konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí. Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce
sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Je nepochybné, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ
súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo
v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho
práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie aj nadradená. Navrhol,
aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či je za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.



Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania.

Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona
č. 7/2005 Z. z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie
konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o
výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu,
avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy
konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky,
výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby
konkurz nebol vyhlásený.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť
konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za
nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za
prejudiciálne.

Prvá otázka je, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Odvolací súd uvádza, že exekúciu je možné vykonať aj
na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por.). Vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici (exekučnom titule v
preskúmavanej veci), bolo však za povinného vykonané jeho zástupcom, ktorého plná moc bola udelená
v zmluve o úvere zo dňa 21.05.2004. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári,
ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho vyplýva, že samotného splnomocnenca si nevybral
slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Záujmy
takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a



notárska zápisnica zo dňa 17.11.2004 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Tento právny názor
vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako
aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 263/2010 zo
dňa 21.12.2011. Nakoľko je uvedená otázka doložená viacerými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj
predmetným uznesením Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex. por. alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie
je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú
zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou
funkciou je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,



ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Podľa § 52 ods. 1 Obč.
zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, bez odkazu na Obch.
zákonník. Spotrebiteľskú zmluvu do Obč. zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z.z. Bola
tak implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh
zmluvy, pre ktorú najmä Obč. zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky
a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné
podmienky), na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o
obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení
a ďalšie. Pochopiteľne, že charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa
Obchodného zákonníka, ako aj ďalších osobitných predpisov.

Odvolací súd ďalej uzaviera, že exekučným titulom je vo všeobecnosti vykonateľné rozhodnutie súdu,
ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Ex. por.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 Ex. por. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať
exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet
a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm.
c/ Ex. por.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice
tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní
obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Ex. por.

Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a
súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr.
Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo
dňa XX.XX.XXXX. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah
povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným
výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Odvolací súd zastáva
názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou
úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného
splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá
je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a notárska zápisnica
zo dňa 17.11.2004 preto nie je spôsobilým exekučným titulom.

Odvolací súd vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania pre úplnosť uvádza, že neobstojí ani námietka
oprávneného, podľa ktorého súd prvého stupňa vydal pre súdnu exekútorku poverenie na vykonanie
exekúcie, čím už raz posudzoval vec, o ktorej právoplatne rozhodol. Je pravdou, že súd v zmysle
ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ak zistí ich súlad so zákonom, tak súdneho exekútora poverí
vykonaním exekúcie, inak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Napriek tomu, že v preskúmavanej exekučnej veci súd prvého stupňa poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie, to ešte neznamená, že exekúciu skutočne vykoná. Exekučný súd, ktorý dohliada
na zákonnosť vedenia exekúcie totiž exekúciu zastaví na návrh alebo bez návrhu (§ 58 ods. 1 Ex. por.),
a to v každej fáze exekučného konania, ak zistí, že sú dané dôvody na jej zastavenie. Vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke preto v tomto prípade nie je dôvodom, ktorý by súdu prvého
stupňa nedovoľoval opätovne preskúmať exekučný titul pre jeho súlad so zákonom.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.