Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/307/2017 z 20. 6. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. júna 2018, sp. zn. 4Co/307/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3217200638.3 Krajský súd Trenčín | 4Co/307/2017 | ECLI:SK:KSTN:2018:3217200638.3 | 2018-06-20 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 389 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f0619be-5d0e-4fd4-b9f4-6bf3b146a6f7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3217200638.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/307/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217200638
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3217200638.3

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu L. A. E. T. and B., a.s., so sídlom W. X - V.,
D. XXXX/X, H. republika, J.: XX XXX XXX, organizačná zložka v SR: L. A. E. T. and B., a.s., pobočka
zahraničnej banky, so sídlom A., M. X/A, J.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskoíu kanceláriou P.
J., s.r.o., so sídlom A., C. 9, proti žalovanej V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. nad A., W. XXXX/XX, o
zaplatenie 257,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou zo dňa 21. júna 2017, č.k. 4Csp/23/2017-37 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a rozhodol, že žalovanej nárok
na náhradu trov konania nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 257,18 eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 257,18 eur od 23.8.2016 do zaplatenia. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení
žalobcu v žalobe, tento sa domáhal vrátenia peňažných prostriedkov z titulu zmluvy zo dňa 18.9.2014,
ktorú podľa tvrdení žalobcu uzatvorili so žalovanou. Za základ svojho nároku na peňažné plnenie
voči žalovanej označil žalobca v žalobe listinu, a to Žiadosť o poskytnutie úveru formou povoleného
prečerpania na bežnom účte a zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa 18.9.2014, o ktorej žalobca tvrdil,
že je platným právnym úkonom, ktorým sa žalovaná zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky
riadne a čas a túto zmluvnú povinnosť podľa tvrdenia žalobcu žalovaná porušila. I keď je listina zo
dňa 18.9.2014 predložená žalobcom označená ako Žiadosť o poskytnutie úveru formou povoleného
prečerpania na bežnom účte a zmluva o povolenom prečerpaní, ide iba o žiadosť o uzatvorenie zmluvy.
Súd vykonaným dokazovaním, navrhnutým žalobcom dospel k záveru, že zmluva nevznikla, nakoľko
predmetnú žiadosť nemožno považovať za písomnú zmluvu o úvere. Podľa znenia samotnej žiadosti, i
z článku III bod 1, 2 žiadosti banka (žalobca) schvaľuje žiadosť (podľa bodu 2, čl. III návrh na uzatvorenie
zmluvy) potvrdzujúcim listom - písomným oznámením o schválení žiadosti. Žalobca takúto listinu (o
písomnej akceptácii žiadosti - návrhu žalobcom) súdu nepredložil, ale ani neoznačil ako dôkaz na
preukázanie svojich tvrdení o vzniku zmluvy. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania tak súd uzavrel,
že podmienka písomnosti pri vzniku predmetnej zmluvy tak nebola dodržaná, v dôsledku čoho je táto
zmluva v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch neplatná. Vznik zmluvy ako aj nároky z nej vyplývajúce súd posudzoval
nielen podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže zmluva o úvere je ako zmluvný typ v zmysle
§ 261 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a aj
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. (vzhľadom na postavenie žalovanej, ako
spotrebiteľa, ktorej bol ponúkaný úver), ktorý má vo vzťahu k Obchodné mu zákonníku postavenie lex
specialis a ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere stanovuje špecifické náležitosti. Pre posudzovanie v
konaní uplatneného nároku je rozhodujúce, že pre platnosť zmluvy kogentne zákon vyžaduje písomnú



formu s následkom neplatnosti právneho úkonu pri jej nedodržaní (§ 9 ods. 1 citovaného zákona i § 40
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca, v spore zastúpený advokátom nepredložil hodnoverný dôkaz
o tom, že došlo medzi ním a žalovanou k platnému uzatvoreniu zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené
mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k platnému uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, formou povoleného prečerpania účtu. Na základe uvedeného tak súd posudzoval
nároky uplatnené žalobcom v tomto spore podľa ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení, keďže mal preukázané, že žalovaná plnením žalobcu získala majetkový
prospech, a to na základe neplatného právneho úkonu. V zmysle § 457 Občianskeho zákonníka ak je
zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa
nej dostal. Z dokazovania vyplynulo listinou - Obraty na účte:A. eur K. V. zo dňa 15.82016, že žalovaná
získala dňa 22.9.2014 od žalobcu na základe neplatnej zmluvy o úvere peňažné plnenie v sume 200,-
eur. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Súd
prvej inštancie postupom podľa ust. §5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dospel k záveru, že žalobu je
potrebné zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu premlčania. Podľa tvrdení žalobcu k plneniu žalovanej zo
strany žalobcu (z neplatnej zmluvy) došlo, a z listiny predloženej žalobcom vyplýva, že k plneniu zo strany
žalobcu došlo dňa 22.09.2014. Z listiny žalobcu označenej ako Oznámenie o predčasnej splatnosti úveru
a výzva na úhradu celého zostatku úveru zo dňa 02.01.2015, ktorú žalovaná prevzala dňa 07.01.2015
vyplýva, že týmto listom vyzval žalobca žalovanú na úhradu dlhu, ktorý jej vznikol na základe Žiadosti o
poskytnutie úveru formou povoleného prečerpania na bežnom účte a zmluvy o povolenom prečerpaní
zo dňa 18.09.2014, a to v lehote 5 dní od doručenia (t.j. do 12.01.2015). A keďže žaloba bola doručená
súdu dňa 13.02.2017, právo na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých na základe Žiadosti o
poskytnutie úveru formou povoleného prečerpania na bežnom účte a zmluvy o povolenom prečerpaní
zo dňa 18.09.2014 a ktorých vrátenia sa žalobca domáha touto žalobou sa premlčalo, pretože žalobca
podal žalobu až po uplynutí dvojročnej lehoty na uplatnenie práva t. j. po uplynutí premlčacej doby podľa
ust. § 107 Občianskeho zákonníka (ktorá uplynula dňom 13.01.2017). Z tohto dôvodu súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd žalobu zamietol
a žalovanej, ako úspešnej v spore by patril nárok na náhradu trov konania, náhradu trov konania si
neuplatnila, preto súd rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil
v zmysle odvolacích dôvodov stanovených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Žalobca
dôvodil, že spolu so žalobou doručil súdu taktiež oznámenie o schválení žiadosti zo dňa 18.09.2014,
preto mal za to, že došlo k písomnému uzavretiu zmluvy. Ďalej mal žalobca za to, že súd vec nesprávne
právne posúdil, ak vyslovil, že zmluva je pre chýbajúcu písomnú formu neplatná. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia správne uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku postavenie lex specialis, ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere stanovuje
špecifické náležitosti. Na základe uvedeného je zrejmé, že v prípade, ak by súd dospel k záveru,
že zmluva o úvere nebola uzatvorená v písomnej forme, nemá takýto nedostatok formy dôsledky
spočívajúce v neplatnosti zmluvy o úvere, ale je potrebné, aby bol takýto úver považovaný za bezúročný
a bez poplatkov. To znamená, že v prípade absencie písomnej formy zmluva o úvere vznikla platne a
žalobca a žalovaný sú viazaní dohodnutými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere.
Je evidentné, že žiadosť zo strany žalobcu bola schválená, keďže na jej podklade poskytol žalovanému
požadovaný úveru. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Nestotožnil sa ani s právnym názorom súdu prvej inštancie o premlčaní jeho nároku z dôvodu
uplynutia subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca až do doručenia rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou považoval zmluvu o úvere za platne uzatvorenú, nemohla byť
naplnená podmienka vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia, preto ani nemohla začať plynúť
subjektívna lehota. Taktiež mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie
vo vzťahu k určeniu momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, teda z akých okolností
mal za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť, z akého dôvodu určil okamih začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby tak ako určil, na základe akých okolností, pretože mal za to, že žalobca mal



o bezdôvodnom obohatení vedomosť a podobne. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle judikatúry musí
byť určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby preukázaná skutočná vedomosť žalobcu,
nepostačuje možnosť sa potrebnú skutočnosť dozvedieť skôr. Uvedené však nebolo splnené. Dôvodil,
že na základe vykonaného dokazovania nebolo možné ustáliť okamih, ku ktorému došlo k začatiu
plynutia subjektívnej premlčacej doby. Odhliadnuc od skutočnosti, že má za to, že vzťah medzi žalobcom
a žalovaným nemôže byť posudzovaný podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, nie je možné
okamih plynutia subjektívnej premlčacej doby viazať na uplynutie lehoty na plnenie v zmysle oznámenia
o predčasnej splatnosti úveru a výzvy na úhradu celého zostatku úveru zo dňa 02.01.2015. Mal za to, že
odvolací súd nemôže dospieť k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
iného dňa začatia plynutia subjektívnej doby, nakoľko až do doručenia rozsudku považoval zmluvu o
úvere za platne uzavretú. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci sa nenariaďovalo
pojednávanie v zmysle § 297 CSP. Takýmto postupom súdu sa mu znemožnilo, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že
za takýchto okolností nemohol súd rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, nakoľko nemal možnosť
preukázať, že k začatiu subjektívnej premlčacej doby nedošlo. Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že
vzťah medzi ním a žalovaným je potrebné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, mal za
to, že k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby došlo dňom doručenia rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou. To znamená, že jeho nárok z titulu bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný,
a to ani z hľadiska plynutia objektívnej premlčacej doby. Táto začala plynúť dňa 22.09.2014 vo vzťahu
k sume 200 eur, ktoré žalovaný vybral v pokladni žalobcu a dňa 30.09.2014 vo vzťahu k sume 2 eur,
ktoré žalovaný vybral v hotovosti.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky
vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

6. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci
nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho,
že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy
(v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že
ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v
tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito
ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným
zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

7. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že
hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú



ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy
súčasťou právneho poriadku.

8. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil,
že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť
ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto
rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov).

9. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie
veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyvodí z
vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení
podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby, pričom sa vysporiada aj s
námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom odvolaní.

11. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

12. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).