{"guid": "3ac6d21d-5015-4544-8f9f-691c730246d5:db9e8553-6cf3-46d2-bf09-3b4cfb956957", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1", "spisova_znacka": "2Co/533/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/533/2016 z 25. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 25. októbra 2017, sp. zn. 2Co/533/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1", "identifikacne_cislo": "7716205192", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jozef Škrab", "sudca_id": 153, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-skrab-153", "datum_vydania": "2017-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db9e8553-6cf3-46d2-bf09-3b4cfb956957", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/533/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716205192
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7716205192.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne I. R., nar. X.X.XXXX, trvale bytom J. H. -
V. XXXX/XX, I., zastúpenej JUDr. Ľubošom Kizivatom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie kpt.
Nálepku 8, Michalovce, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho
16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.566,95 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku č.k. 8C/118/2016-54 zo 7.10.2016 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Priznáva úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady  rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 8C/118/2016-54 zo dňa 7.10.2016
rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť  žalobkyni sumu 1.566,95 € spolu  s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.487 € od 2.4.2016 do zaplatenia,  všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobkyni  priznal plnú náhradu trov konania.
Rozhodol tak, o žalobe podanej dňa 18.4.2016, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť jej sumu 1.566,95 € s príslušenstvom a uplatnila si náhradu trov konania s
odôvodnením, že dňa 27.3.2014 uzatvorila so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere, predmetom
ktorej bolo požičanie finančných prostriedkov vo výške 2.500 €, ktoré prostriedky potrebovala pre
súkromné účely a to za účelom úhrady nedoplatkov na energiách v domácnosti a iné výdavky v
domácnosti. Dôvodila, že formulácia zmluvy, v zmysle ktorej mala uzatvoriť zmluvu za účelom podnikania
je v hrubom rozpore s účelom, na ktorý vstupovala do zmluvného vzťahu. Na otázku zodpovednej
pracovníčky žalovaného, aby uviedla kde pracuje, žalobkyňa oznámila, že vykonáva prácu opatrovateľky
v zahraničí na základe živnosti registrovanej v Rakúsku. Žalovaný  túto okolnosť zneužil a (s cieľom obísť
zákon a vylúčiť ochranu žalobkyne ako spotrebiteľky) naformuloval do zmluvy, akoby žalobkyňa konala
ako podnikateľka. Žalobkyňa zdôraznila, že nikdy neuzatvorila zmluvu na účely podnikania, nakoľko
nemá žiadne dlhy z podnikania a všetky jej výdavky sú uhrádzané rodinou opatrovanej osoby v zahraničí.
To, že žalobkyňa konala ako fyzická osoba ( teda ako spotrebiteľ ) je zjavné aj podľa identifikácie v
zmluve, kde je uvedené jej rodné číslo, a zároveň aj uvedením prílohy č. 3 k zmluve ( dohoda o zrážkach
zo mzdy, ktorú je možné uzatvoriť len s fyzickou osobou).  Ďalej poukázala na to, že v zmluve sa žalovaný
zaväzuje poskytnúť žalobkyni sumu 8.256  € aj napriek vedomosti, že žalobkyňa požiadala len o sumu
2.500  €, ktorá jej v skutočnosti bola zaslaná na účet dňa 31.3.2014. Žalobkyňa za neplatné a v rozpore
s dobrými mravmi považuje aj dojednanie o odmene, nakoľko odmena vo výške 5.756  € je neúmerná



požičanej istine, teda je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa považuje za neplatné dojednania
ohľadne zabezpečenia vo forme dohody o vyplňovacom práve zmenky, ktoré priamo zakazuje § 17 ods.
3 Zákona č. 129/2010 Z.z. a zároveň zmluva hrubo porušuje ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a
to § 9 ods. 2 písm. f/, g/, h/, i/, j/, k/, y/, čo má za následok podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a d/, že zmluva
je bez poplatkov a bez úrokov.  Pretože žalobkyňa ku dňu podania žaloby zaplatila splátky v celkovej
výške 3.987 € a nakoľko jej žalovaný skutočne požičal sumu 2.500 €, pričom zmluva sa považuje za
bezúročnú a bez poplatkov, z tohto dôvodu plnila nad rozsah uvedenej zmluvy  sumu  1.487 €,  čo
považuje za bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré si uplatňuje v tomto konaní. Zároveň si uplatnila
čiastku, ktorú uhradila (za spracovanie a zaslanie predžalobnej výzvy) svojmu právnemu zástupcovi vo
výške 79,95 €, ktorý nárok si uplatňuje ako príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 O.z.
Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka spolu s § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/,
d/, § 9 ods.2 písm. i/, j/, k/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom do 30.4.2014 spolu s § 365, § 369 ods.
1, 3, § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 451 ods. 1, 2 a §  456, § 121 ods.3, § 517 ods. 2 O.z., §
3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a konštatoval, že žalovaný uzavrel ako veriteľ so žalobkyňou ako
dlžníčkou dňa 27.3.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 190115 - 71318, na základe ktorej sa zaviazal
poskytnúť žalobkyni (na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti) peňažné prostriedky v dohodnutej
výške 8.256 € a žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 48 mesačných splátkach vo výške 172 €. Žalovaný
v skutočnosti poskytol žalobkyni úver vo výške 2.500 € a súd prvej inštancie uzavrel, že túto zmluvu je
potrebné posudzovať podľa § 497  a nasl. Obchodného zákonníka s poukazom na § 261 ods. 3 písm.
d/ Obchodného zákonníka , no zároveň je však táto zmluva taktiež spotrebiteľskou zmluvou ( nakoľko
bola uzavretá medzi dodávateľom -žalovaným ako veriteľom, ktorý pri uzatváraní  a plnení zmluvy
konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a spotrebiteľom fyzickou osobou - žalobkyňa
ako dlžníkom, ktorý pri uzatváraní  a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti). Súd prvej inštancie vychádzal z úvahy , že v zmluve síce je uvedené, že žalovaný poskytne
žalobkyni úver na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti, avšak výsluchom žalobkyne na pojednávaní
bolo preukázané, že táto si nebrala úver na účely výkonu svojej podnikateľskej činnosti, ale na uhradenie
dlžôb na energie  a iných výdavkov v domácnosti. Žalobkyňa pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka,
pričom všetky jej náklady (cestovné, poistenie) hradí rodina, v ktorej pracuje, a túto sumu jej následne
strháva z mesačného platu. Poukázal na výpoveď žalobkyne , ktorá uviedla, že peniaze potrebovala
kvôli tomu, že s manželom boli dlžní na elektrike,  hrozilo, že ich vypnú a potrebovala taktiež peniaze
na uhradenie ďalších nákladov v domácnosti na plyn a vodu. Keďže uzatvárala zmluvu so žalovaným,
povedala tam prítomnej pani, na čo potrebuje úver a nevšimla si, že v zmluve bolo uvedené, že
potrebuje úver na podnikanie. Súd prvej inštancie preto aplikoval na túto zmluvu okrem ust. Obchodného
zákonníka aj ustanovenia § 52 a nasl. OZ upravujúce spotrebiteľské zmluvy ako aj zákon č. 129/2010
Z.z upravujúci spotrebiteľské úvery.
Po preskúmaní zmluvy súd prvej inštancie zistil, že táto neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z ani ročnú percentuálnu mieru nákladov podľa §
9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. Absencia týchto dvoch náležitostí spôsobuje, že poskytnutý
spotrebiteľský úver  sa  podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a
bez poplatkov.
Za ďalšiu skutočnosť, ktorá spôsobuje, že úver sa podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.
považuje za bezúročný a bez poplatkov, považoval prvoinštančný súd  to, že zmluva o úvere neobsahuje
podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve (príloha č. 1)
je totiž uvedená iba mesačná splátka, počet splátok a termín ich splatnosti. Zo zmluvy však nevyplýva,
aká je výška splátok istiny a výška splátok úrokov.
Na základe uvedených úvah súd prvej inštancie úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, preto
žalobkyňa bola povinná uhradiť žalovanému iba poskytnutý úver vo výške 2.500 € bez úrokov a
poplatkov. Žalobkyňa však doposiaľ uhradila žalovanému sumu 3.987 €. Sumu vo výške 1.487 € teda
žalobkyňa zaplatila žalovanému bez právneho dôvodu, čim sa žalovaný podľa § 451 ods. 2 O.z.
bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne. Z týchto dôvodov súd zaviazal žalovaného v zmysle § 451 ods.
1 a § 456 O.z. uhradiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.487 €.
Zároveň súd mal za to, že žalobkyni vznikli v spojení s uplatnením predmetnej pohľadávky náklady,
ktoré predstavovali odmenu pre právneho zástupcu žalobkyne za úkon spísania predžalobnej výzvy zo
dňa 14.3.2016 vo výške 79,95 € (úkon právnej pomoci vo výške 71,37 € a režijný paušál vo výške 8,58



€). Vzhľadom k tomu, že tieto náklady predstavujú podľa § 121 ods. 3 O.z. príslušenstvo predmetnej
pohľadávky, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného zaplatiť žalobkyni aj tieto náklady.
Prvoinštančný súd priznal žalobkyni taktiež úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.487 € od
2.4.2016 od zaplatenia vychádzajúc pritom z  § 517 ods. 2 O.z. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. s poukazom na to, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola k prvému dňu
omeškania žalovaného (2.4.2016) určená vo výške 0,00 %. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.487 € výzvou zo dňa 14.3.2016 najneskôr do 1.4.2016. Keďže
žalovanému bola táto výzva doručená dňa 17.3.2016, dostal sa žalovaný do omeškania dňa 2.4.2016.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Nakoľko žalobkyňa mala vo veci plný úspech,
priznal jej súd plnú náhradu trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods.1 písm. b/, d/, f/ a h/, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strany, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných  dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy.
Žalovaný napadol závery súdu prvej inštancie týkajúce sa zistenia, akú povahu má zmluva a zmluvný
vzťah uzavretý medzi stranami sporu v súvislosti s predmetnou zmluvou o revolvingovom úvere , majúc
za to, že sa súd dostatočne  nezaoberal ani obsahom predmetnej zmluvy ,ani konaním žalobcu pri
jej uzavretí a rozporom medzi tvrdeniami žalobkyne uvádzanými v konaní v porovnaní s jej vlastným
úkonom spočívajúcim v uzavretí danej zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že z obsahu zmluvy vyplýva,
že žalobkyňa ju uzatváral ako podnikateľský subjekt konajúci pod obchodným menom Margita Havrilová
so sídlom podnikania uvedeným v zmluve a zároveň bolo v zmluve označené oprávnenie vydané v
Rakúsku. Žalovaný citoval článok 1 ods. 1.1 Zmluvy, čl. 10 ods. 10.1 písm. a), c), f) Zmluvy, článok 14
ods. 14.1 písm. a), b) Zmluvy, článok 14 ods. 14.2 Zmluvy a vyjadril názor, že rozpor medzi tvrdením
uvedeným v Zmluve a tvrdeniami v žalobe a v konaní súd žiadnym relevantným spôsobom ani neriešil
a veľmi zjednodušujúco a predčasne skonštatoval, že ide o spotrebiteľsky vzťah. Ďalej žalovaný citoval
ust. § 191 ods. 1 a § 220 ods. 2 CSP v súvislosti s čím poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR 3Cdo 225/2012, v zmysle ktorého kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je
splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Podľa žalovaného je nezistiteľné z rozsudku,
na základe čoho súd prevzal tvrdenie žalobkyne o účele uzatvárania Zmluvy a obsah zmluvy samotnej
s týmito tvrdeniami žalobkyne ani len nekonfrontoval. Podľa rozsudku súd prvej inštancie nevykonal
hodnotenie dôkazov, t.j. nepostupoval podľa § 191 CSP, a preto jeho záver o spotrebiteľskom charaktere
zmluvy o úvere je minimálne predčasný. Ďalej žalovaný vyjadril názor, že skutkové závery súdu o povahe
zmluvného vzťahu spochybňuje aj to, že súd sa nezaoberal ani ďalšími skutočnosťami, ktoré by mal
minimálne hodnotiť a posúdiť a ktoré vyplývajú z obsahu súdneho spisu, keď poukázal na to, že zmluva
medzi stranami sporu bola uzatvorená v roku 2014 a ani pri jej uzavretí ani následne žalobkyňa nikdy
nespochybnila či už jej obsah alebo vlastné konanie pred a pri jej uzatvorení. Skutočnosti tvrdené v
žalobe začala žalobkyňa tvrdiť s výrazným časovým odstupom po uskutočnení uvedených úkonov a
najmä v dobe, kedy dlhodobo neplní svoje záväzky. Žalovaný upriamil pozornosť na rozhodnutie NS SR
3Cdo 81/2011, ktoré okrem iného dáva návod ako posudzovať aj tvrdenia žalobkyne uvádzané v žalobe
a v konaní, najmä ak hrubým spôsobom odporujú skoršiemu konaniu žalobkyne. Napokon žalovaný
citoval čl. 3 ods.1 CSP a opakovane uviedol, že žalobkyňa pri žiadosti o úver v roku 2014 tvrdila, že úver
chce na prevádzkové účely v súvislosti s čím poukázal na ustálenú súdnu prax, že pokiaľ osoba hoci len
predstiera, že je podnikateľom, potom sa nemôže dovolávať postavenia spotrebiteľa (rozhodnutie ESD
C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG).  Žalovaný preto  navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, že uplatnené odvolacie dôvody podľa §
365 ods.1 písm.b/, d/, f/, h/ CSP nie sú dané a žalovaný nijakým spôsobom nevysvetlil, akým spôsobom
sa jeho tvrdenia v odvolaní opierajú o ním uplatnené odvolacie dôvody. Zároveň žalobkyňa vyjadrila
názor, že nečinnosť a neaktivitu žalovaného v súdnom konaní a v konaní, ktoré predchádzalo podaniu
žalobného návrhu by nemal odvolací súd reparovať rušením napadnutého rozsudku. Poukázala na to,
že vyzvala žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu na úhradu žalovanej sumy ešte pred
podaním žaloby, kde skutkovo aj právne zdôvodnila svoj nárok, na čo žalovaný nereagoval. Rovnako
po podaní žaloby súd prvej inštancie doručil žalobu žalovanému, ktorý sa nevyjadril  žiadnym podaním,
teda bol nečinný. Ďalej zdôraznila to, že súd prvej inštancie  riadne a včas žalovaného predvolal na



pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil , ospravedlnil svoju neúčasť a opäť nevzniesol žiadne
odôvodnené stanovisko k žalobe. Upriamila pozornosť na ust. § 150 ods.1, § 153 ods. 1, 2 CSP ako
aj ust. § 366 CSP upravujúce novoty v odvolacom konaní a uviedla, že žalovaný nepoprel skutkové
tvrdenia tvrdené žalobkyňou na pojednávaní ohľadne spôsobu uzatvorenia zmluvy, žiadosti o uzavretí
zmluvy a účinne nepoprel skutkové tvrdenia uvedené v žalobe v dokazovaní pred súdom prvého stupňa,
z uvedeného dôvodu sú skutkové tvrdenia tvrdené žalobkyňou nesporné podľa ust. § 151 ods. 1 CSP.
Taktiež neexistuje žiaden dôvod na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany žalovaného v odvolacom
konaní podľa § 366 CSP a aj preto je žalobkyňa toho názoru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne.
K jednotlivým odvolacím námietkam žalobkyňa uviedla, že nemožno pri výklade skutočného účelu
zmluvy formálne vychádzať len z jej obsahu, ale aj zo všetkých okolností prípadu a z okolností
podstatných pred samotným uzavretím zmluvy a zdôraznila, že zmluva bola vyhotovená samotným
dodávateľom, teda žalovaným ako formalizovaná zmluva, ktorá vôbec neodzrkadľuje skutočnú vôľu
žalobkyne uzavrieť zmluvu na účely podnikania. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy
v častiach, ktoré boli formalizovaným spôsobom predpripravená a poukázala na niektoré časti zmluvy,
ktoré svedčia o formálnom obsahovom znení tejto zmluvy. Žalobkyňa vyjadrila názor, že formulácia
zmluvy v časti pojednávajúcej o tom, že mala zmluvu uzatvoriť na účely podnikania je v hrubom rozpore
s účelom, za ktorým vstupovala do zmluvného vzťahu a opakovane poukázala na proces uzatvárania
zmluvy tak ako ho popisovala už vo svojej výpovedi. V nadväznosti na uvedené zdôraznila, že ona nikdy
nepredstierala, že koná ako podnikateľka ,zároveň zdôraznila, že v uvedenej zmluve je údaj o tom, že
predmetom zmluvy má byť zo strany žalovaného poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 8.256 €,
čo bolo v rozpore s vôľou žalobkyne, ktorá požiadala len o požičanie čiastky 2.500 €, ktorá jej bola aj
reálne pripísaná na účet. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust.  § 385 ods. 1 CSP  prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z  § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  a
dospel k záveru, že odvolanie  nie je dôvodné, preto  rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .

5. Rozsudok bol  verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach,  pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní  na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3  CSP).

6. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP , pretože súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane ,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zároveň konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež  súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam  a   rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP  je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo
na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.



Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v
dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP sú  iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých,
ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP .

9. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP  je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie  pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie  vec posúdil po právnej stránke.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

11. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b/, d/ CSP nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré
rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.
Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom
vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol
naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

12. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, pričom sa nemohol vysporiadať z námietkami žalovaného, na ktoré
žalovaný poukazoval  v odvolaní, nakoľko pred rozhodnutím súdu prvej inštancie bol žalovaný nečinný.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.



13. Aj v zmysle predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný
do 30.6.2016, v sporovom konaní platila zásada dispozičná a prejednacia, v zmysle ktorej je zásadne
vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových
tvrdení (§ 101 ods.1, § 120 ods.1 O.s.p.), pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a
majú opačný záujem na výsledku konania povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú
zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze
právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v
ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení niesol prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré vychádzalo zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké
následky postihovali aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení účastníka. Občiansky súdny poriadok tu vymedzoval tzv. dôkazné bremeno (§ 120
ods.1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určovaná výsledkom
vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vznikal predovšetkým v takej dôkaznej
situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho
pravým cieľom bolo umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore
podstatná, nebola (v zmysle že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok
hodnotenia dôkazov neumožnil súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom,
že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musel súd rozhodnúť v neprospech
účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade súd prvej inštancie rozhodoval už v čase účinnosti
z.č.160/2015Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016). Aj keď v zmysle prechodných
ustanovení ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§
470 ods.2 veta druhá CSP), ostatné ustanovenia štvrtého dielu upravujúceho prostriedky procesného
útoku, prostriedky procesnej obrany a koncentráciu konania platia aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona( § 470 ods.1 CSP).

15. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

16. Podľa § 150 ods . 1,2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové
tvrdenia.

17. Už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť
procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia  § 149 až 154 CSP predstavujú,
inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich
cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava
v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie
je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok
procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1
CSP) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP).
Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového
konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s
princípom arbitrárneho poriadku.

18. V zmysle uvedených zásad strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä
skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a
hmotnoprávne námietky) nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala



starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o
ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť
označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy.

19. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba spolu s prílohami, výzvou na vyjadrenie k žalobe
a procesným poučením bola žalovanému doručená 23.5.2016, avšak žalovaný sa k tejto žalobe vôbec
nevyjadril. Následne (potom ako bol vytýčený termín pojednávania na deň) ospravedlnil svoju neúčasť
ako aj neúčasť svojho právneho zástupcu na pojednávaní, vyjadril súhlas s pojednávaním v ich
neprítomnosti a nepripojil žiadne  vyjadrenie vo veci samej, t.j. nevyjadril sa k žalobe a jednotlivým
skutkovým tvrdeniam uvedeným v tejto žalobe, ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré navrhuje v konaní
vykonať vo vzťahu k prípadným svojim tvrdeniam.

20. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak  a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,  c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

21. Nový Civilný sporový poriadok prebral doterajšiu úpravu v zmysle právnych novôt, s tým, že ho
v odvolacom konaní  terminologicky prispôsobuje novej koncepcii  civilného sporového poriadku a
pripúšťa nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené
v prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu.
Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť,
ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže
vziať do úvahy ani odvolací súd. V zmysle citovaných ustanovení právo tzv. novôt v odvolacom konaní
je  nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú
prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené
pred súdom prvej inštancie. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa
na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa. Uvedené znamená,
že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len v prípadoch uvedených v § 366 CSP .

22. Keďže žalovaný nepredložil prostriedky procesnej obrany včas a nepreukázal skutočnosti tvrdené
v odvolaní, musel odvolací súd napadnutý rozsudok v dôsledku jeho procesnej pasivity potvrdiť ako
vecne správny.

23. Odvolací súd sa v tomto prípade stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods.
2 CSP poukazuje a dopĺňa  nasledovné:

24. Nad rámec uvedeného sa žiada dodať, že aj v zmysle existujúcej judikatúry k posúdeniu charakteru
zmlúv, či ich je možné považovať za spotrebiteľské , nie je rozhodujúcim iba formálne postavenie
zmluvných strán, ale aj skutočný účel jednania. Spotrebiteľom je v prvom rade osoba, ktorá koná mimo
profesijných či obchodných aktivít, a preto spotrebiteľom bude ten, kto koná za účelom osobnej potreby
v zmysle spotreby svojej a iných osôb, napr. detí, manžela, rodiny (ESD, C-269/95 vo veci Benincasa c/
a Dentalkit SRL), zároveň (tak ako na to správne poukazoval žalovaný) pokiaľ dodávateľ koná v dobrej
viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa takáto osoba dovolávať toho, že mala postavenie
spotrebiteľa, preto je nevyhnutné v tom- ktorom prípade dôsledne skúmať všetky relevantné skutočnosti,
t.j. okrem  obsahu zmluvy skúmať aj účel konania osoby, ktorá uzatvára zmluvu a nie je možné vychádzať
iba z formálneho označenia uvedeného v zmluve, ktorú v zásade pripravuje veriteľ alebo osoba, ktorá
zaňho koná.

25. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom tento nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade



je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods.2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

26. Bezpečným preukázaním nie je údaj v zmluve „o poskytnutí úveru na výkon podnikania “ ani uvedenie
identifikačného čísla, resp. čísla pod ktorým je osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje
nepreukazujú konkrétnu súvislosť uzavretia zmluvy o úvere s podnikateľskou činnosťou.

27. V danom prípade žalovaný dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy neuniesol, pretože nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov (t.j. ani dôkazov na popretie tvrdenia
žalobkyne o spotrebiteľskom charaktere zmluvy) a naopak v konaní vyšli najavo skutočnosti, ktoré údaj
obsiahnutý v zmluve vyvracajú.

28. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o trovách
konania.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP.
Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešnej žalobkyni s tým, že o výške
náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 CSP).

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/118/2016", "guid": "a307cd61-d138-499e-b6a7-65f56a5db296:650948ee-06b1-40b4-b212-a90dd1edf6d0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}