Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/475/2014 z 14. 4. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. apríla 2015, sp. zn. 24Co/475/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204408.1
Krajský súd Trnava | 24Co/475/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113204408.1 | 2015-04-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/820dd3f5-9e52-40d5-86a3-2855fb94bd6c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204408.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/475/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204408
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204408.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k. 16C 178/2013-36 zo dňa 19. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalobu zamietol a súd žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový súd po citácii  § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a)
bod 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, 5, § 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d), písm. i), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vecne
tým, že  vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Žalobca tvrdil,
že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 251 dní. Súd zistil, že dňa
19.10.2010 doručil exekútor žiadosť o udelenie poverenia, žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím zo dňa
24.3.2011 s právoplatnosťou dňa 19.4.2011, súd rozhodol 158. deň po doručení žiadosti. Vec je toho
času právoplatne skončená dňa 1.8.2011. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou
platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností,
ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s
petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca
odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného
postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresný súd Senica
nerozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Podľa skutkových
okolností uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v
čase od začatia exekučného konania dňa 19.10.2010 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.3.2011, ktorým vymedzením skutkového základu
uplatneného nároku je súd v prejednávanej veci viazaný. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre



ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov,
ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie  exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne, pričom takéto rozhodnutie
nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda
nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia,
keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal (vychádzajúc z
obsahu exekučného spisu). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v
neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí, viedla k strate jeho
legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné
vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých  iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V
postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov, a
preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným
konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní
preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť
dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná,
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo
vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla
akákoľvek škoda, či ujma, a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné
podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah škody, či ujmy. Žalobca si uplatnil nárok na
náhradu istiny s príslušenstvom dôvodiac, že táto nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu. S týmto tvrdením žalobcu sa nie je možné stotožniť, nakoľko žiadosť o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bol zamietnutá z dôvodu nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu a bol to práve sám žalobca, ktorý si zvolil postup pre vymáhanie istiny s
príslušenstvom cestou rozhodcovského súdu a nie všeobecného súdu. Neúčinný (nulitný) rozhodcovský
rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia vo veci nepredstavuje, nakoľko podľa
ustálenej judikatúry nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie práva na všeobecnom súde. Žalobca ani nepreukázal,
že by podal žalobu na všeobecnom súde o zaplatenie istiny s príslušenstvom voči dlžníkovi, ktoré
konanie by bolo zastavené pre prekážku res iudicata. Navyše nie je možné ani bez akýchkoľvek
pochybností s istotou deklarovať, že by práve pri uplatnení nároku na zaplatenie istiny s príslušenstvom
v konaní pred všeobecným súdom bol žalobca úspešný v celom rozsahu. Žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že čas od doručenia žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
o zamietnutí tejto žiadosti viedol k zániku regulárnej a plnohodnotnej vymožiteľnosti pohľadávky na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda k zmenšeniu existujúceho majetku žalobcu. Žalobca svoje
tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie
výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia



práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že
uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne
pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa
a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho
podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie
exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov.
Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená zo strany žalobcu akýmikoľvek reálnymi
skutočnosťami a dôvody pre požiadavku na jej priznanie sú vymedzené v žalobe len všeobecne a
nevzťahujú sa priamo na konkrétnu obchodnú spoločnosť - žalobcu. Odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby
podieľajú, keďže im ujma nevzniká priamo, a preto sú postoje a pocity členov riadiacich orgánov a
majiteľov žalobcu irelevantné. Zánik podnikateľských aktivít a zánik už vytvorených podnikateľských
plánov žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, či ujmou, musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody, či ujmy, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za vznik škody, či ujmy. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti len vo vzťahu k škode, či ujme, ktoré boli priamo spôsobené práve (iba) týmto postupom,
čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam dospel  súd k záveru,
že žiadna škoda, či ujma, žalobcovi nevznikla. Na druhej strane, ak by aj žalobcovi vznikla majetková
škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica
v exekučnej veci.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 19.10.2010, a preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania nezaoberal.

S poukazom na uvedené prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca
nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a z tohto dôvodu súd návrh zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, ktorým žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako
odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol,
že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol
pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím



zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de
facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné     (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti       (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody    (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), postupom oznámenia času a
termínu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z  obsahu  spisu  Okresného súdu Senica  sp. zn. 7Er/759/2010 vyplýva, že súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Senica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
19.10.2010, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04781/10 Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. zo dňa 10.6.2010 a Okresný súd Senica o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo
dňa 24.3.2011, č.k. 7Er/759/2010-9, ktorým žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 19.4.2011.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.



Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď  rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica  od 01.06.2010 do 31.05.2011)
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm.  d), zákona  č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia
rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie                   (čo i len čiastočného) zákonodarca lehotu neurčil. V danom
prípade, s poukazom na právoplatné uznesenie, ktorým bola žiadosť exekútora sčasti zamietnutá, je
nesporné, že súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho rozhodovanie súdu nebolo
časovo vymedzené zákonnou lehotou. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola vybavená po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že z logiky veci  vyplýva, že všeobecný
súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade,
ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym
z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na
prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia



vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver,
keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie  pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.