Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoPr/1/2018 z 29. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. januára 2019, sp. zn. 11CoPr/1/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7213201868.3 Krajský súd Košice | 11CoPr/1/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7213201868.3 | 2019-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec16ebf5-5c40-4afb-963d-dd7d51b87d6e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7213201868.3 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213201868
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7213201868.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu I. R., nar. X.X.XXXX, bytom R.
3, M., zast. JUDr. Jozefom Koľom, advokátom, so sídlom Hutnícka 1, Košice, proti žalovanému RMS,
a.s. Košice, so sídlom Vstupný areál U.S. Steel, Košice, IČO: 31 650 015, zast. JUDr. Vladimírom
Balogom, advokátom, so sídlom Obchodná 10, Košice, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 28Cpr 1/2013-395 z 20.4.2017 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí časti žaloby.

V ostatnej časti p o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu a žalovaného okamžitým skončením zo strany žalovaného zo dňa
29.11.2012 je neplatné (I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru v sume 11.053,98 € brutto do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (II.),
žalobu v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného naďalej trvá zamietol (III.), žalovanému
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi 100 % trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho
konania (IV.) a tiež povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu 99,50 € účet Okresného súdu Košice
II, do 15 dní do právoplatnosti rozsudku (IV.).

2. O podanej žalobe tak rozhodol pri právnom posúdení veci podľa ustanovení § 63 ods. 1 písm. e), § 68
ods. 1 a 2, § 36, § 77, § 79 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1, 2, 4 a 7, § 118 ods. 2, § 134 ods. 3 zákona č. 311/2011
Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „ZP“), keď po vykonaní a vyhodnotení
dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, okrem nároku v časti požadovaného určenia, že
pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá, ktorý je procesne neprípustný a žalobu v tejto časti preto
zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. účinného v čase
podania žaloby a podľa ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodnutia
súdu od 1.7.2016. Pri svojom rozhodovaní bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným
v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach 11CoPr/9/2014-324 zo dňa 16.11.2016, ktorým
odvolací súd zrušil prvší rozsudok 28Cpr/1/2013-295 zo dňa 25.8.2014 o zamietnutí žaloby v celom
rozsahu, vychádzajúci z právneho záveru súdu prvej inštancie, že zákonom stanovená dvojmesačná
subjektívna lehota pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bola zachovaná (žalovaný
sa skutočne dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom dňa 4.10.2012
a posledným dňom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru bol 4.12.2012, kedy



žalobcovi bola listina o okamžitom skončení jeho pracovného pomeru doručená) a žalovaný uplatnil
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ako opatrenie výnimočné, celkom oprávnene a v
súlade so zákonom. Vzhľadom na záver o platnom skončení pracovného pomeru súd cit. rozsudkom z
25.8.2014 ako nedôvodný zamietol žalobou uplatnený nárok tiež v časti žalobcom požadovanej náhrady
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru.

3. Krajský súd v Košiciach v uznesení č.k. 11CoPr/9/2014 zo dňa 16.11.2016, ktorým zrušil odvolaním
žalobcu napadnutý prvší rozsudok 28Cpr/1/2013-295 zo dňa 25.8.2014 a vec vrátil na ďalšie konanie
a na nové rozhodnutie, vytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť skutkového záveru, podľa ktorého
sa žalovaný o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom dozvedel až dňa
4.10.2012, a následne pri nesprávnej interpretácii ust. § 68 ods. 2 ZP aj súdom prijatého právneho
záveru, podľa ktorého žalovaný pristúpil (mal pristúpiť) k okamžitému skončeniu pracovného pomeru
so žalobcom v zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehote. Podľa posúdenia odvolacieho
súdu žalovaný prostredníctvom predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa Ing. J. T.u, PhD. získal
vedomosť (dozvedel sa), že žalobca sa dopustil takého konania (rozkrádania), ktoré môže zakladať
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru už dňa 4.9.2012, a tak odo dňa nasledujúceho,
t.j. od 5.9.2012 začala plynúť žalovanému na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru
dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej mal žalovaný vykonať potrebné šetrenie, či žalobca porušil
pracovnú disciplínu a či išlo o jej porušenie závažným spôsobom a podľa výsledku zistenia mal
rozhodnúť, či pristúpi k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Táto lehota podľa
názoru odvolacieho súdu uplynula dňa 5.11.2012, a pokiaľ žalovaný doručil žalobcovi okamžité
skončenie pracovného pomeru dňa 4.12.2012, urobil tak už po uplynutí zákonnej lehoty a žalobca sa
preto dôvodne domáha určenia, že z tohto dôvodu okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

4. Po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie v procese postupoval podľa
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ktorým bol
zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, a to v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2
veta prvá CSP a obom procesným stranám poskytol priestor na popretie skutkových tvrdení protistrany
a na uplatnenie ďalších prostriedkov procesného útoku a obrany s poučením o následkoch riadneho
nepopretia skutkových tvrdení (§ 151 CSP), ako aj včasného neuplatnenia prostriedkov procesného
útoku či obrany. Nakoľko podľa posúdenia súdu prvej inštancie uplatnenie sudcovskej koncentrácie a ani
uplatnenie ustanovení o popretí skutkových tvrdení nemohlo byť v neprospech niektorej z procesných
strán, v konaní po 1.7.2016 postupoval bez zohľadnenia obmedzení vyplývajúcich pre skôr začaté
konania z ust. § 470 ods. 2 veta druhá CSP. Zhodne s právnym názorom vysloveným odvolacím
súdom v zrušujúcom uznesení 11CoPr/9/2014 zo dňa 16.11.2016, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že pokiaľ žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 4.12.2012, stalo
sa tak už po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 68 ods. 2 ZP, v čase, keď právo
žalovaného na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom pre porušenie
pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť v dňoch 25.6.2012 a 25.7.2012 už zaniklo, a preto
je okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom neplatné. Za dôvodne uplatnený súd prvej
inštancie považoval i nárok žalobcu na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru
v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP, nakoľko žalovaný okamžite skončil pracovný pomer strán neplatne a
žalobca listom doručeným dňa 5.12.2012 oznámil žalovanému (svojmu zamestnávateľovi), že trvá na
ďalšom zamestnávaní, vzniklo žalobcovi právo a jemu zodpovedajúca povinnosť žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy. Žalobca žalobou uplatnil náhradu mzdy v rozsahu priemerného mesačného
zárobku za obdobie od doručenia oznámenia 5.12.2012 až do právoplatného skončenia konania o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru, najviac však za čas 9 mesiacov. V podaní doručenom súdu
dňa 14.2.2017 žalobca spresnil takto uplatnený nárok vymedzením rozhodného obdobia pre výpočet
priemerného zárobku, ktorým je 3. štvrťrok 2012, a uvedením výšky svojho priemerného mesačného
zárobku - 1.228,22 €, vypočítaného podľa odpracovaného času a dosiahnutého príjmu v tomto období a
uvedeného (s vyjadrením hodinovej mzdy) zamestnávateľom na vyúčtovaní mzdy za mesiac november
2012 s tým, že v peňažnom vyjadrení sa domáhal priznania náhrady mzdy v sume 11.053,98 € (9 x
1.228,22 €). Na pojednávaní dňa 20.4.2017 súd prvej inštancie poskytol žalovanému osobitný priestor na
zaujatie stanoviska k tvrdeniam žalobcu ohľadne skutočností rozhodujúcich pre výpočet výšky náhrady
mzdy. Nakoľko žalobca správne pri výpočte priemerného zárobku vyšiel zo mzdy zúčtovanej mu na
výplatu a z odpracovaného obdobia v treťom štvrťroku 2012 (§ 134 ods. 1, 2, 4 a 7 ZP), a žalovaný
výslovne nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o výške priemerného zárobku zúčtovaného mu na výplatu v
rozhodujúcom období, súd postupom podľa ust. § 151 ods. 1 CSP za nesporné pokladal tvrdenie žalobcu



o výške jeho priemerného mesačného zárobku za obdobie 3. štvrťroka 2012 v sume 1.228,22 €. Podľa
právnej úpravy účinnej v čase vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy k 5.12.2012, teda podľa ust. § 79
ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012 (§ 252i ods. 4 ZP), súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za čas
deväť mesiacov s konštatovaním, že v tomto rozsahu si žalobca nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru správne uplatnil, v peňažnom vyjadrení v sume 11.053,98 € brutto (9
mesiacov x priemerný mesačný zárobok 1.228,22 €). Vychádzajúc z ust. § 77 ZP a § 137 písm. c) a
d) CSP žalobu v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného trvá, zamietol
majúc za to, že procesná prípustnosť určenia tejto právnej skutočnosti jednak nevyplýva z právneho
predpisu (§ 137 písm. d/ CSP), na rozdiel od uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
predpokladaného Zákonníkom práce v ust. § 77, a jednak žalobca nemal (podľa § 80 písm. c/ O.s.p. do
30.6.2016) a ani nemá (podľa v súčasnosti platného ust. § 137 písm. c/ CSP) naliehavý právny záujem na
takomto určení. Žalobca naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru strán odôvodnil
záujmom na zachovaní mzdového nároku. V danom prípade však podľa posúdenia súdu medzi stranami
nebola v konaní spornou otázka trvania pracovného pomeru z iného hľadiska ako platnosti/neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodnutie, ktorým určil
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, je spôsobilé zabezpečiť žalobcovi všetky nároky
pri neplatnom skončení pracovného pomeru i bez potreby meritórneho deklarovania trvania pracovného
pomeru strán. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že
plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. Súd prvej inštancie za procesný neúspech
žalobcu nepovažoval zamietnutie žaloby v časti o určenie trvania pracovného pomeru, keďže tento
popri neplatnosti skončenia pracovného pomeru prakticky predstavoval podľa názoru súdu len spôsob, v
právnej praxi dá sa povedať zaužívaný a súdmi mnohokrát prehliadaný, formálneho vymedzenia nároku
na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bez toho, aby na takomto určení zvlášť žalobca
trval alebo aby sa voči nemu žalovaný zvlášť bránil; prakticky táto časť žalobného petitu bola v spore
mimo pozornosti strán. Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších
zmien a doplnkov, nakoľko bol žalobca od platenia súdneho poplatku za žalobu oslobodený v zmysle §
4 ods. 2 písm. d) cit. zákona, súd uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
žalobu vo výške určenej podľa položky č. 1 písm. b) Sadzobníka poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona
č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov.

5. Rozsudok napadol žalovaný včas podaným odvolaním a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd
žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd neprihliadol
pri hodnotení dôkazov na všetky skutočnosti, ktoré boli preukázané, nebral do úvahy pri posudzovaní
skutkového a právneho stavu veci celý rozsah vykonaného dokazovania, zistené skutočnosti nesprávne
vyložil a dospel k rozhodnutiu, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podotkol, že súd
by mal hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom by mal starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo
uviedli účastníci konania a rozhodovať na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Žalovaný nesúhlasil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie uvedenými vo výrokovej časti a v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom súd
veľmi podrobne konštatuje a podrobne opisuje spôsob, kedy a ako sa dozvedel o dôvodoch okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Nestotožnil sa ani s názorom odvolacieho súdu a mal za to, že jeho
stanovisko sa opiera len o domnienky; odvolací súd neakceptoval svedecké výpovede o momente, kedy
sa žalovaný dozvedel o skutkoch, ktoré boli podkladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru
a bez akýchkoľvek dokázaných tvrdení vyhodnotil, že už dňa 3.9.2012 vedel o skutkoch spáchaných
žalobcom, t.j. mal preukázateľnú vedomosť o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobcom. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom krajského súdu zmenil svoje pôvodné
stanovisko a žalobe vyhovel taktiež na podklade nepreukázaných skutočností, ktoré vplývajú len z
nesprávneho vyhodnotenia výpovedí a dôkazov. Záverom žiadal, aby odvolací súd v prípade potvrdenia
napadnutého rozsudku, umožnil podanie dovolania.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie v danej
veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom vedomosti zamestnávateľa o jeho konaní,



ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Podľa žalobcu v spore bolo
nepochybným spôsobom preukázané, že na základe pokynu nadriadených sa zúčastnil vypočutia, resp.
podal vysvetlenie ku skutkom, ktoré mu boli kladené za porušenie pracovnej disciplíny dňa 4.9.2012,
pričom až na základe jeho vypočutia a po vyhodnotení podaného vysvetlenia Útvarom ochrany majetku
U.S. Steel Košice, s.r.o., jeho riaditeľ JUDr. Hostovčák osobne informoval toho istého dňa 4.9.2012
generálneho manažéra žalovanej spoločnosti Ing. J. T. o tom, že „došlo k vyšetrovaniu krádeže a
žalobca bol do krádeže zapletený... “. Poukázal na to, že po ukončení vypočutia JUDr. Hostovčák osobne
mu odňal identifikačnú kartu, následne bezprostredne po podaní vysvetlenia na útvare ochrany, mu
bolo doručené oznámenie o prekážke v práci z toho istého dňa, ktoré bolo podpísané štatutárnymi
zástupcami žalovaného, t.j. aj Ing. T. ako predsedom predstavenstva. Žalobca je toho názoru, že
každý zamestnávateľ musí poznať dôvod, pre ktorý prekážka v práci z jeho strany vznikla a pre ktorý
zamestnancovi neumožní výkon práce, pričom Ing. T. konal po prijatí informácie od D.. U.. Navyše nič
nebránilo žalovanému ešte v ten deň zistiť priamo od žalobcu jeho vyjadrenie k veci. Mal za to, že Krajský
súd v zrušujúcom uznesení 11CoPr/9/2014 správne zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil,
keď stanovil deň 5.9.2012 ako začiatok plynutia prekluzívnej lehoty podľa ust. § 68 ods. 2 ZP. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí vec posúdil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, preto
podané odvolanie považoval za nedôvodné a navrhol napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

7. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zopakoval svoje stanovisko, že generálny manažér O.. J.
Barica bol informovaný D.. U. dňa 4.9.2012 len o vyšetrovaní podozrenia z krádeže, a nebol oboznámený
s výsledkom vyšetrovania (záverečnou správou). Domnieval sa, že táto skutočnosť je podstatnou
náležitosťou pri rozhodovaní o oprávnenosti žaloby, keďže podľa platnej právnej úpravy začiatok plynutia
lehoty pre okamžité skončenie pracovného pomeru je daný okamihom vedomosti o takomto dôvode,
nestačí vedomosť o podozrení z dôvodov na okamžité zrušenie pracovného pomeru. Navrhol preto
napadnutý rozsudok zmeniť v súlade s odvolacím návrhom a v prípade potvrdenia rozsudku umožniť
mu podanie dovolania.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (pokiaľ bolo podané proti výrokom, ktorými bolo žalobe žalobcu
vyhovené) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, §
380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP],
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
a odvolanie žalovaného proti výroku o zamietnutí časti žaloby odmietol podľa ust. § 386 písm. b) a §
359 CSP, keďže týmto rozhodnutím (výrokom) nebolo rozhodnuté v neprospech žalovaného a nebola
mu spôsobená žiadna ujma na jeho právach, a preto žalovaný nie je na podanie odvolania proti tomuto
výroku rozsudku oprávnený (procesne legitimovaný). Rozsudok v ostatnej časti, t.j. v napadnutých
vyhovujúcich výrokoch (I. a II.) a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a o poplatkovej povinnosti
žalovaného odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny, lebo odvolaním
uplatnené odvolacie dôvody nemal preukázané a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodne podané.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.1.2019 o 10.55 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta
a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach a pri
zachovaní zákonnej lehoty v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

10. Z ust. § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a
v rozsahu odvolacích námietok žalovaného obsiahnutých v odvolaní nezistil, že by skutkové zistenia
súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedajúce vykonaných dôkazom alebo, že
by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných



dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo, alebo použil nesprávny
právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo na vec aplikoval. Súd prvej inštancie na základe
výsledkov vykonaných a v súlade so zákonom vyhodnotených dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a právnym záverom, pri rozhodnutí o nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu súd si správne osvojil nesporné skutkové tvrdenia
strán ohľadom rozhodného obdobia pre výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu a jeho výšky,
ktoré žalovaným neboli výslovne popreté, a preto ich v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP považoval za
preukázané, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne vyložil, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán, a
v súlade so zákonom tak posúdil žalobcom uplatnené nároky v danom spore.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia i
s právnymi závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci a zároveň v súlade s cit. ust. § 387
ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku i jeho dôvodov, v ktorých sa súd
prvej inštancie v plnom súlade so zákonom vysporiadal s podstatnými tvrdeniami, vyjadreniami a
právnymi argumentmi strán relevantnými pre konanie a rozhodnutie sporu, pri správnej interpretácii
a aplikácii príslušných právnych predpisov, a preto odvolací súd na dôvody napadnutého rozsudku v
podrobnostiach odkazuje.

13. Žalovaný v odvolaní neuviedol skutočnosti a relevantné právne argumenty, ktorými by spochybnil
správnosť skutkových alebo právnych záverov vo vzťahu k rozhodnutiu o určení neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom alebo o prisúdení náhrady mzdy žalobcovi
podľa ust. § 79 ods. 1 ZP, alebo v časti rozhodnutia o jej výške. Odvolacie námietky žalovaného nie sú
opodstatnené a nespochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku, keďže žalovaný v odvolaní iba
vo všeobecnosti vytkol súdu nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci v časti
rozhodnutia, ktorým súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nekonkretizuje
pochybenia v procesnom postupe súdu, v procese hodnotenia dôkazov alebo pri rozhodovaní, a
neprípustne polemizuje s právnym názorom a stanoviskom vysloveným v rozhodnutí odvolacieho súdu.
Súd prvej inštancie v danom prípade správne posúdil otázku zániku práva žalovaného i určenia začiatku
plynutia prekluzívnej lehoty uvedenej v ust. § 68 ods. 2 ZP, rešpektujúc zákonný príkaz vyplývajúci z
ust. § 391 ods. 2 CSP postupoval v úplnom súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v rámci zákonných limitov odvolacieho prieskumu v uznesení č.k. 11CoPr/9/2014-324 zo
16.11.2016. Odvolací súd nezistil okolnosti, pre ktoré by sa mal od už vysloveného právneho názoru
odchýliť alebo ktoré by odôvodnili prijať iné rozhodnutie v prospech žalovaného, a preto odkazuje na
dôvody uvedené v zrušujúcom uznesení 11CoPr/9/2014-324 zo 16.11.2016, ako aj na úplné, zákonné
a presvedčivé dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2
CSP). Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu dvojmesačná prekluzívna lehota pre uplatnenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobcom žalovanému začala plynúť dňa 4.9.2012, resp. 5.9.2012,
kedy sa preukázateľne dozvedel o dôvode k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom,
a uplynula dňa 5.11.2012, a preto pokiaľ žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom
listom z 29.11.2012, doručeným žalobcovi dňa 4.12.2012, uplatnil skončenie pracovného pomeru týmto
spôsobom už po zániku práva, a preto neplatným spôsobom. Tento právny záver v celom rozsahu
zodpovedá výsledkom vykonaných dôkazov, je v úplnom súlade so zákonom i závermi judikovanými
súdnou praxou, podľa ktorých k tomu, aby začala plynúť dvojmesačná lehota pre uplatnenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru so zamestnancom postačuje, aby zamestnávateľ získal vedomosť o
tom, že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru. Uvedené samozrejme nemožno vykladať tak, že zamestnávateľ by mal pristupovať
k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru so zamestnancom už na základe podozrenia zo spáchania
skutku zakladajúceho dôvod k skončeniu pracovného pomeru týmto spôsobom; v dvojmesačnej lehote,
v priebehu ktorej musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnacovi dané, ak má ísť o
platný právny úkon, má zamestnávateľ vykonať potrebné šetrenie, či zamestnanec skutočne porušil
pracovnú disciplínu, príp. či išlo o jej porušenie závažným spôsobom, a podľa výsledku zistenia sa môže
rozhodnúť, či pristúpi alebo nie k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Právna
úprava nepochybne nedáva priestor ani pre výklad, že by táto lehota začala plynúť iba na základe
domnienky, že zamestnávateľ o porušení pracovnej disciplíny závažným spôsobom mohol či dokonca
musel k určitému dátumu vedieť. Dvojmesačná lehota začína plynúť odo dňa, kedy sa zamestnávateľ
o dôvode k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom preukázateľne (skutočne)



dozvedel (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 1475/2001 zo dňa 14.5.2002, tiež
rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Cdon 600/97 z 26.3.1998).

14. Z uvedených dôvodov je odvolanie podané žalobcom neopodstatnené, ním uplatnené odvolacie
dôvody neboli preukázané a preto odvolací súd potvrdil rozsudok napadnutej vyhovujúcej časti (výrokoch
I. a II.), ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania a o poplatkovej povinnosti žalovaného ako vecne
správny.

15. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný procesný úspech,
preto mu bol v celom rozsahu priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému,
ktorý bol v spore neúspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická



osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).