{"guid": "3aa1a13a-428f-4721-ae31-cc628545d62d:51c05449-de02-47bd-b4c4-fc84c2e74068", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2", "spisova_znacka": "19Co/204/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/204/2017 z 23. 5. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 23. mája 2018, sp. zn. 19Co/204/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2", "identifikacne_cislo": "3813203224", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2018-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51c05449-de02-47bd-b4c4-fc84c2e74068", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/204/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813203224
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3813203224.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcov 1) O., 2) K., 3) K., zastúpených
S. proti žalovanej K., zastúpenej S., o zaplatenie 2.450,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. novembra 2016, č.k. 14C/47/2013-86, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1), 2), 3)     m a j ú    proti žalovanej     n á r o k    na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť                        žalobcom
1) až 3) sumu 2.450,88 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.450,88 Eur od
01.12.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne žalovanej
uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1) až 3) 100 % trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie zistil, že dňa 24.01.2008 bola Okresnému súdu Prievidza doručená žiadosť žalovanej ako
súdnej exekútorky zastúpenej S.. Q. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť nespĺňala
všetky zákonné náležitosti, preto bola žalovaná dňa 31.07.2008 súdom vyzvaná                na jej
doplnenie, ktoré bolo doručené  dňa 26.09.2008, poverenie na vykonanie exekúcie bolo žalovanej,
zastúpenej S.. K., udelené dňa 30.09.2008 pod sp. zn. 9Er/110/2008. Exekučným titulom bol rozsudok
Okresného súdu Prievidza, č.k. 9C/74/2002-203                           z 15.02.2007 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 5Co/220/2007-250                   z 19.09.2007, právoplatný dňa
31.10.2007, vykonateľný 01.01.2008. Uvedeným rozsudkom bola pôvodná žalobkyňa (v exekučnom
konaní v postavení povinnej) okrem iného zaviazaná zaplatiť C. G. (v exekučnom konaní v postavení
oprávnenej) 524.393,- Sk                         (17.406,66 Eur), do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa
zaplatila oprávnenej              C. G. dlžnú istinu 524.393,- Sk (17.406,66 Eur) tak, že ju poukázala
na účet jej dcéry, ktorého číslo jej oznámila oprávnená. Dňa 23.02.2009 žalobkyňa písomne požiadala
exekútorku, aby mohla trovy exekúcie 65.350,80 Sk uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach
po 50 Eur. Súhlas so splátkovým kalendárom bol vyhotovený dňa 27.02.2009. Dňa 25.01.2010 súdna
exekútorka D.. C. H., v zastúpení S.. K. D., vydala upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie na
vymoženie pohľadávky vo výške 17.406,66 Eur, jej príslušenstva vo výške 26,09 Eur a predbežné trovy
exekúcie 4.149,53 Eur, a to zrážkami z dôchodku a iných príjmov. I. dňa 14.09.2010 oznámila pôvodnej
žalobkyni (ako povinnej), že jej bude vykonávať zrážky z dôchodku vo výške               62,81 Eur mesačne.
Dňa 05.10.2010 bol tamojšiemu súdu doručený návrh pôvodnej žalobkyne (ako povinnej) na čiastočné
zastavenie exekúcie vedenej od sp. zn. 9Er/110/2008. Ako dôvod uviedla, že dňa 29.02.2008 zaplatila
oprávnenej dlžnú sumu. V tomto podaní sa žalobkyňa domáhala, aby súd zastavil exekúciu v rozsahu
uhradenej pohľadávky oprávnenej 17.406,66 Eur a v rozsahu už povinnou uhradených trov exekúcie 900



Eur, a aby súd rozhodol, v akej zvyšujúcej časti trov exekučného konania sa bude exekúcia ďalej viesť.
Návrh pôvodná žalobkyňa doplnila dňa 04.02.2011 a domáhala sa, aby súd exekúciu zastavil v celom
rozsahu podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku a rozhodol o trovách exekúcie. Vyšší súdny
úradník Okresného súdu Prievidza uznesením, č.k. 9Er/110/2008-27             zo dňa 07.03.2011 exekúciu
zastavil v časti o vymoženie istiny a návrh na zastavenie                        v zostávajúcej časti zamietol. Proti
tomuto uzneseniu podala pôvodná žalobkyňa (povinná) odvolanie. Okresný súd Prievidza uznesením,
č.k. 9Er/110/2008-43 z 15.05.2012 odvolaniu vyhovel a exekúciu v celom rozsahu zastavil. Uznesením,
č.k. 9Er/110/2008-46 z 21.08.2012 súd trovy exekúcie súdnej exekútorke nepriznal. Dňa 05.09.2012 D..
C. H., súdna exekútorka, vrátila súdu poverenie na vykonanie exekúcie vo veci vedenej na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 9Er/110/2008. V spise Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 9Er/110/2008 sa
však vrátenie poverenia nenachádza. Dňa 29.01.2013 oznámila I. pôvodnej žalobkyni, že z jej dôchodku
bolo zrazených a poukázaných 1.500,88 Eur na účet súdneho exekútora číslo: XXXXXXXXXX/XXXX.
Zrážky boli zastavené od 18.10.2012, nakoľko súdna exekútorka oznámením z 05.09.2012 exekúciu
zastavila z dôvodu vymoženia nároku. Pôvodná žalobkyňa tiež postupne od 03.03.2009 do 17.02.2010
zaplatila na účet číslo: XXXXXXXXXX/XXXX v splátkach sumu 950 Eur. Žalovanej dňa 06.02.2013
zanikol výkon funkcie súdnej exekútorky. Bankový účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý platila
predchádzajúca žalobkyňa trovy exekúcie, resp. na ktorý boli aj poukazované zrážky vykonávané I.
predchádzajúcej žalobkyne, patril jej exekútorskému úradu. Bol to tzv. účet cudzích zdrojov. Disponovať
ním mohla žalovaná aj jej zástupcovia.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pôvodná žalobkyňa zaplatila
na bankový účet číslo: XXXXXXXXXX/XXXX postupne v splátkach sumu              950 Eur. I. zrazila
pôvodnej žalobkyni z jej dôchodku sumu 1.500,88 Eur               a poukázala ju na bankový účet
číslo XXXXXXXXXX/XXXX. Spolu tak bolo na bankový účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX poukázaných
2.450,88 Eur z peňažných prostriedkov pôvodnej žalobkyne. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že bankový
účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX patril exekútorskému úradu žalovanej, bol to tzv. účet cudzích zdrojov.
Uznesením tamojšieho súdu, č.k. 9Er/110/2008-46 zo dňa 21.08.2012, právoplatným dňa 15.09.2012,
bolo rozhodnuté, že súd žalovanej ako súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznáva.

3. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z predchádzajúceho rozhodnutia  odvolacieho súdu v danej veci
uzavrel, že boli dané základné predpoklady na konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane súdneho exekútora, nakoľko peňažné prostriedky pôvodnej žalobkyne boli pripísané na jeho účet
a právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, odpadol, prípadne nikdy neexistoval. Súd prvej inštancie
v súlade s uvedeným konštatoval,   že v prípade pôvodnej žalobkyne tieto predpoklady nastali a na
strane žalobkyne ako súdnej exekútorky vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor pôvodnej žalobkyne.
Ide o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. majetkový prospech
získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Výška tohto bezdôvodného obohatenia je súčtom
peňažných prostriedkov pôvodnej žalobkyne, poukázaných na účet exekútorského úradu žalovanej,
pričom táto suma zodpovedá žalovanej sume 2.450,88 Eur. Žaloba je teda dôvodná, preto jej súd prvej
inštancie v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú, aby túto sumu zaplatila žalobcom ako právnym
nástupcom pôvodnej žalobkyne.

4. K námietkam žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že v čase, keď mala pozastavenú činnosť
súdneho exekútora, konali jej zástupcovia v jej mene. Pri bezdôvodnom obohatení nie je potrebné
skúmať zavinenie, považoval za preukázanú skutočnosť, že prostriedky pôvodnej žalobkyne sa dostali
do dispozície žalovanej, na účet jej exekútorského úradu, čo postačuje              na konštatovanie,
že u nej vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor pôvodnej žalobkyne. Uznesenie, č.k. 9Er/110/2008-46
z 21.08.2012, ktorým jej trovy exekúcie neboli priznané,              je už právoplatné a súd z tejto
skutočnosti vychádzal. K námietke premlčania, vznesenej žalovanou, ktorú však bližšie nešpecifikovala,
uviedol, že žalovaný nárok nepovažuje                    za premlčaný. Dvojročná premlčacia doba
ohľadom bezdôvodného obohatenia v zmysle                  § 107 Občianskeho zákonníka začala podľa
názoru súdu plynúť pôvodnej žalobkyni až potom, čo bolo jej právnemu zástupcovi dňa 22.08.2012
doručené uznesenie,                             č.k. 9Er/110/2008-46 z 21.08.2012. Vtedy sa mohla prvýkrát
dozvedieť, že došlo                             k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil.
Žalobu v tomto konaní podala dňa 20.02.2013, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Súd prvej
inštancie nevykonal dôkaz navrhovaný žalobkyňou, výsluch zamestnancov jej exekútorského úradu ako
svedkov.                  Pre rozhodnutie súdu nebola podstatná okolnosť, kedy sa pôvodná žalobkyňa
dozvedela                  o exekúcii. Podstatným bolo rozhodnutie v exekučnom konaní, ktorým súd nepriznal



žalovanej trovy exekúcie. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, §
456, § 458 ods. 1, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 5 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 391 ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná a domáhala sa,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej  miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Upriamila pozornosť na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 233/1995 Z. z., z ktorého vyplýva,
že kým zastupovanie exekútora trvá, nemôže zastupovaný exekútor vykonávať exekučnú činnosť a
zástupca exekútora zodpovedá za škodu podľa § 33. Z ust. § 17 ods. 5 citovaného zákona vyplýva,
že zástupca exekútora je oprávnený disponovať s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorého
zastupuje,                      ak zastupovanie trvá viac ako 30 dní. Z ust. § 222 ods. 3 citovaného
zákona vyplýva,                       že ak pozastavenie výkonu funkcie exekútora trvá, nesmie exekútor
vykonávať činnosť podľa tohto zákona. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že nie je osobou oprávnenou
na výkon exekučnej činnosti, nemôže disponovať s účtom, ktorým môže disponovať iba exekútor, ktorý
ho zastupuje. Z uvedeného tiež vyplýva, že súdny exekútor s pozastavenou činnosťou, ktorý konal v
rámci exekučnej činnosti, má na mysli aj podanie odvolania, zároveň by disponoval bankovým účtom,
dopustil by sa trestného činu, že bez oprávnenia zneužil svoju právomoc. Na jednej strane sa teda
nemohla brániť podaním opravného prostriedku voči uzneseniu,               sp. zn. 9Er/110/2008 z
21.08.2012, nakoľko nemohla v tomto období konať a vykonávať exekučnú činnosť, čo mohol iba jej
zástupca, ktorý tak z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti nekonal a na druhej strane má povinnosť,
ako by mala všetky procesné práva a má byť zodpovedná uhradiť žalovanú čiastku. Súdny exekútor s
pozastavenou činnosťou nekoná                vo vlastnom mene, na vlastný účet, avšak koná zástupca
exekútora vo vlastnom mene, na účet exekútorský, z ktorého dôvodu zákonodarca stanovil aj oprávnenie
zástupcovi exekútora disponovať s osobitným bankovým účtom exekútora. Z tohto dôvodu nie je v
danej veci  pasívne vecne legitimovaná, nakoľko mala pozastavenú exekučnú činnosť, nie je nositeľkou
hmotného práva. Poverenie na vykonanie exekúcie síce dostala v označení K.. C. H., v zastúpení S..
K., avšak jej meno je len z dôvodu označenia,                   že S.. K. ju zastupuje. Taktiež dohodu
nemohla žalobkyňa uzavrieť s K.. C. H., ale musel ju uzatvoriť S.. K., ktorý ju zastupoval a tiež nebola
oprávnená podávať akékoľvek opravné prostriedky, ktoré mohol podávať len jej zástupca.           Má
za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že konala vo vlastnom mene            a na
vlastný účet. Zdôrazňovala, že povinnosti vyplývajúce z hmotného práva mal len zastupujúci exekútor.
Ďalej uviedla, že odmena súdneho exekútora pri zohľadnení skutkového stavu zodpovedá vtedajšej
judikatúre, že podaním návrhu na exekúciu vzniká nárok                       na odmenu exekútora. Žalobca aj
napriek tomu, že bol právne zastúpený, nepodal proti trovám exekúcie opravný prostriedok, nedomáhal
sa zmeny vo výške exekučných trov konania, hoci bol na to oprávnený. Je podľa nej potrebné upriamiť
pozornosť na fakt,                     že exekúcia vznikla z dôvodu, že pôvodný žalobca neuhradil finančné
prostriedky svojej sestre a bolo to potrebné uskutočniť len takýmto spôsobom - núteným výkonom. Z
celého priebehu exekučného konania jednoznačne vyplýva oprávnenosť istiny exekúcie, uvedený stav
svedčí aj o zvláštnosti pôvodného žalobcu, že až núteným výkonom bolo možné dostať sa k finančným
prostriedkom, ktoré dlžil. Namieta právo na spravodlivý proces, nakoľko celé konanie sa nejaví ako
spravodlivé, keď na jednej strane nemá žiadne práva a na druhej strane má povinnosti, ktoré nemôže
ovplyvniť. Ak by povinnosti, ktoré jej nepatria, vykonala, bude za ne sankcionovaná a dopustila by sa
trestného činu. Otázka trov konania je tiež považovaná ako nespravodlivá z dôvodu, že nemohla konať
a konal len jej zástupca a napriek tomu má byť sankcionovaná.

6. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Podstata odvolania žalovanej spočíva v tom,               že nie je pasívne vecne legitimovaná, ale
že takúto legitimáciu mali jej zástupcovia s tým,           že poukazuje na ust. § 17 zákona č. 233/1995 Z. z.
a § 33 tohto zákona. V danej veci však nejde o zodpovednostný vzťah v zmysle citovaných zákonných
ustanovení,                                   ale o zodpovednostný vzťah z bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ako uviedol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Súd prvej inštancie správne ustálil
výšku peňažných prostriedkov zaplatených jej ich právnou predchodkyňou na bankový účet patriaci



exekútorskému úradu žalovanej, a to ako trovy exekúcie, pričom uznesením Okresného súdu Prievidza
zo dňa 21.08.2012, č.k. 9Er/110/2008-46 bolo rozhodnuté,                      že súdnej exekútorke sa trovy
exekúcie nepriznávajú. Zastávali stanovisko, že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie
z tohto dôvodu, keď odpadol právny dôvod,                  na základe ktorého bolo ich právnou
predchodkyňou plnené na účet exekútorského úradu a došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka.                        Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie,
a preto argumentácia žalovanej, uvedená v odvolaní, že nekonala priamo, ale konal za ňu zástupca,
ktorý zodpovedá za škodu podľa § 17 ods. 4 Exekučného poriadku, nie je dôvodná, nakoľko v danej veci
nejde o zodpovednosť za škodu. Ustanovenie § 17 Exekučného poriadku len umožňuje, aby zástupca
mohol za zastúpeného (žalovanú) vykonávať všetky úkony nevyhnutné                             na
dosiahnutie účelu exekučného konania. Trovy exekúcie sa však uhrádzajú na účet exekútorského úradu
zastupovaného exekútora a nie jeho zástupcu. Pokiaľ žalovaná namieta, že sa nepreukázalo, že konala
vo vlastnom mene a na vlastný účet, nie je táto námietka opodstatnená, nakoľko rozhodujúce v danej
veci bolo, že exekúcia bola vykonávaná v mene žalovanej a nemožno mať pochybnosti ani o tom, že
trovy exekúcie - odmena exekútora bola vyplatená na  exekútorský účet jej exekútorského úradu. Pokiaľ
žalovaná svoju zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie posúva na svojich zástupcov, zodpovednostný
vzťah z bezdôvodného obohatenia nevznikol medzi žalobcami, resp. ich právnou predchodkyňou a
týmito zástupcami, ale išlo o vzťah medzi nimi a žalovanou. Preto nepovažujú právny názor žalovanej
za správny. Námietka premlčania nároku, vznesená žalovanou, nebola dôvodná,  tak ako správne
uviedol súd prvej inštancie. Vyslovili názor, že ani odvolacia námietka žalovanej, spočívajúca v porušení
jej procesného práva, ktoré bližšie nekonkretizovala, nie je dôvodná. Pokiaľ namietala, že takéto
rozhodnutie sa jej nejaví ako spravodlivé, poukázali               na skutočnosť, že otázka spravodlivosti
je otázkou, ktorú je potrebné zodpovedať s prihliadnutím na platnú právnu úpravu, rozhodnutie súdu
o nepriznaní exekučných trov žalovanej a napokon z ich pohľadu je i podstatné to, že ich právna
predchodkyňa zaplatila svoj dlh dávno predtým, ako žalovaná vôbec získala poverenie na vykonanie
exekúcie,                 a to bez toho, že by vedela, že takýto návrh na vykonanie exekúcie bol vôbec podaný.
Z hľadiska nastolenej otázky spravodlivosti by bolo podľa ich názoru nespravodlivé, aby ich právna
predchodkyňa zaplatené finančné prostriedky na trovy exekúcie nemala vrátené, keďže sa žalovaná
ničím nepričinila o vymoženie dlhu.

7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcov  uviedla, že z rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2012 vyplýva, že pokiaľ ide o odmenu súdneho
exekútora, súdny exekútor koná vo vlastnom mene, na vlastný účet, a preto môže byť v tomto postavení
subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia. Zdôraznila, že nemohla konať vo vlastnom mene
a na vlastný účet v zmysle uvedeného nálezu a nemohla sa brániť voči rozhodnutiu o nepriznaní trov
exekúcie. Vyjadrenie zástupcu žalobcov považuje za zmätočné.

8. Žalobcovia sa k podanému vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadrili.

9. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanou
vo veci samej vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie, ktoré boli v súlade s predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu a s jeho právnym
názorom. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, vyhodnotil podrobne dôkazy v konaní
vykonané a významné pre rozhodnutie v danej veci, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,
odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje
skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i
správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ustanovenia § 220 CSP.
Námietky žalovanej, uvedené v podanom odvolaní, ktoré boli totožné ako pred súdom prvej inštancie,
a s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.



11. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je možné v zmysle § 365 CSP odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až h).

12. Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Žalovaná predovšetkým odôvodňovala v podanom odvolaní odvolací dôvod podľa                   § 365
ods. 1 písm. h) CSP a tvrdila, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

14. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej
normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú                  na zistený skutkový
stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a
dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.

15. Žalovaná naplnenie uplatneného odvolacieho dôvodu videla v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval
ust. § 17 ods. 4, § 33, § 222 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z., z ktorých vyplýva, že súdny exekútor
s pozastavenou činnosťou nemôže vykonávať exekučnú činnosť, nie je osobou oprávnenou podávať
odvolania v rámci exekučnej činnosti, nemôže disponovať s účtom, ktoré oprávnenia má výlučne
exekútor, ktorý je zastupujúcim exekútorom.

16. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením danej veci súdom prvej inštancie, ktorý je súladný
i s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky,                                            sp. zn. II. ÚS 165/2012 z
13.02.2013, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor môže byť v súvislosti s exekučným konaním, pokiaľ ide
o jeho odmenu, t. j. trovy exekútora v postavení subjektu zodpovedného z bezdôvodného obohatenia.
Uvedené rozhodnutie prelamovalo dovtedajšiu súdnu prax týkajúcu sa nárokov na náhradu škody za
nesprávny úradný postup súdneho exekútora, z ktorého bola vylúčená práve otázka trov exekúcie.
Správne potom súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a
posudzoval,               či na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nebolo dôvodné, aby súd
prvej inštancie opakovane, ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, postupoval podľa ustanovení
Exekučného poriadku, nakoľko nárok žalobcov neposudzoval ako nárok                       na náhradu škody,
ale ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

17. Ústavný súd v citovanom rozhodnutí uzavrel, že základné predpoklady                               na
konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora sú naplnené, ak peňažné
prostriedky boli pripísané na jeho účet a právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, odpadol, prípadne
nikdy neexistoval.

18. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že finančné prostriedky v rozsahu 2.450,88 Eur právna
predchodkyňa žalobcov poukázala na bankový účet žalovanej (exekútorský účet), pričom nebolo
v konaní  preukázané a ani tvrdené, že by niektorý zo súdnych exekútorov, ktorí boli poverení
zastupovaním žalovanej ako súdnej exekútorky, disponoval s uvedenou finančnou čiastkou a finančné
prostriedky previedol na iný, resp. svoj účet. Pokiaľ právny dôvod, na základe ktorého bolo plnené,
odpadol, resp. nikdy ani neexistoval, keď súd prvej inštancie rozhodol svojím uznesením zo dňa
21.08.2012, č.k. 9Er/110/2008-46, že trovy exekúcie neboli exekútorke priznané, došlo s poukazom na
§ 451 Občianskeho zákonníka               na strane súdnej exekútorky k bezdôvodnému obohateniu,
ktoré musí vydať.

19. Vzhľadom na uvedené odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP daný nebol.

20. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že súdna exekútorka vo svojom mene nemohla podať
voči citovanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie v súvislosti s trovami exekúcie, nakoľko
významná je len tá skutočnosť, že citované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a na



účte súdnej exekútorky sa nachádzajú finančné prostriedky, ktoré jej právna predchodkyňa žalobcov
poskytla, pričom dôvod,                   pre ktorý jej ich poskytla, odpadol, resp. nikdy neexistoval.

21. Z tohto dôvodu odvolací súd uzatvára, že žalovaná je pasívne legitimovaným subjektom na vydanie
bezdôvodného obohatenia v danej veci a je povinná uvedené finančné prostriedky právnym nástupcom
žalobkyne vrátiť.

22. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a dôvodila,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

23. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom             na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktoré nezodpovedajú postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo  za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov možno vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by
zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam.
Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého
správnosť je možné vyvodiť zo spôsobu, ako k nemu dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

24. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu žiadne pochybenie v skutkových zisteniach súdu prvej
inštancie, a tým dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu, nezistil. Významné bolo výlučne to,
že právna predchodkyňa žalobcov žalovanú sumu zaplatila na účet žalovanej a v konaní nebolo
preukázané, že uvedená suma bola z účtu žalovanej prevedená na účet niektorého zo zástupcov
žalovanej ako súdnej exekútorky, resp. že by s touto sumou akýmkoľvek spôsobom disponovali,
pričom dôvod plnenia zo strany právnej predchodkyne žalobcov na účet žalovanej odpadol, resp. nikdy
neexistoval.

25. Žalovaná uplatnila i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a tvrdila,                      že nesprávny
procesným postupom jej súd znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu žalovaná
videla v tom, že rozhodnutie súdu vo veci samej a celé konanie sa voči nej javí ako nespravodlivé,
nakoľko na jednej strane nemala žiadne práva a na druhej strane má povinnosti, ktoré nemôže ovplyvniť.

26. Odvolací súd konštatuje, že citované zákonné ustanovenie vidí naplnenie odvolacieho dôvodu
predovšetkým v práve na prístup k súdu, práve na súd zriadený zákonom,                         na nezávislý
a nestranný súd, na zákonného sudcu, na prejednanie sporu v primeranej lehote, na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, na právo byť vypočutý, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,
na kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákazu prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a právo              na preskúmanie rozhodnutia.

27. Odvolací súd preskúmaním danej veci nezistil žiadne procesné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by znemožnili žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Pokiaľ žalovaná tvrdila,
že citované rozhodnutie nie je voči nej spravodlivé, nakoľko nemohla podať odvolanie proti uznesenie
súdu, ktorým jej neboli priznané trovy exekúcie, odvolací súd môže len konštatovať, že táto skutočnosť
nikdy nemôže byť na ujmu pôvodnej žalobkyne, resp. jej právnych nástupcov, nakoľko sa týka výlučne
právneho vzťahu žalovanej ako súdnej exekútorky a súdnych exekútorov, ktorí boli poverení jej
zastúpením.



28. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 1), 2), 3), ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v celom rozsahu.

30. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/47/2013", "guid": "6117a9be-9062-4984-9d15-631e9996e88c:fe0970f5-ca4f-4694-821b-3c3589c22350", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "b2520c00-1845-4682-b5ee-844fda9f5ac1:cb82e1ca-77cc-48dc-a91d-1966e8552826", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/110/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/110/2008 z 15. 5. 2012", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2012-05-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2520c00-1845-4682-b5ee-844fda9f5ac1:cb82e1ca-77cc-48dc-a91d-1966e8552826"}], "citovane_v": []}