Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/124/2016 z 17. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 17. apríla 2017, sp. zn. 26Co/124/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2714202256.2 Krajský súd Trnava | 26Co/124/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2714202256.2 | 2017-04-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 52 ods. 2 OZ, § 52 ods. 3 OZ, § 52 ods. 4 OZ, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4694d6b-de6d-43c5-8705-9261b47abe08 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2714202256.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/124/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202256
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2714202256.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: K. Y., nar. X. C. XXXX, bytom R. XXXX/XX,
P., o zaplatenie 2.857,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Skalica z 10. marca 2016 č. k. 7C/745/2014-154, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e
a v časti trov konania vedľajšieho účastníka m e n í tak, že niekdajšiemu vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaného náhradu trov konania nepriznáva.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od
žalovaného zaplatenia sumy 2.857,63 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne od 4. novembra
2012 do zaplatenia, úroku z omeškania v sume 24,93 eur zo splátok za obdobie od 21. júla 2011 do
3. novembra 2012. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 2 písm. b)
ZoSÚ (z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 1 a 2 O. z., § 39 (z.
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), § 92 ods. 8 ZoB (z. č. 483/2001 Z. z. o bankách). Vecne dôvodil, že
právna predchodkyňa žalobkyne obchodná spoločnosť SLSP a.s. poskytla žalovanému úver, na základe
zmluvy o splátkovom úvere zo 17. júna 2009 a dňa 27. septembra 2012 uzavreli obchodná spoločnosť
Slovenská sporiteľňa a.s. ako postupca a žalobkyňa ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok,
predmetom ktorej zmluvy o postúpení pohľadávok bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky
vo výške 3.060,63 eur voči žalovanému. Žalobu súd prvej inštancie zamietol pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie, postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné, keď zmluva o postúpení
pohľadávok zo dňa 27. septembra 2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou
Slovenská sporiteľňa a. s. nenapĺňala zákonné predpoklady stanovené v § 92 ods. 8 ZoB, keďže nebolo
preukázané, že by obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa a.s. vyzvala pred uzavretím Zmluvy
o postúpení pohľadávok písomne žalovaného na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru,
navyše podľa žalobkyne konečná splatnosť úveru nastala dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
v zmysle jeho oznámenia z 15. októbra 2012, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená
už dňa 27. septembra 2012. Neboli tak splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky a postúpenie je
neplatné. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O.s.p. (z. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do 30. júna 2016) a v konaní úspešnému žalovanému
náhradu trov nepriznal, keďže si ju nežiadal a priznal náhradu trov vedľajšiemu účastníkovi na strane



žalovaného a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie) a
dvakrát režijný paušál, spolu vo výške 238,50 eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila,
že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietala,
že v konaní predložila relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s
podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto
oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. júna 2003 sp. zn. 4Obo/210/2001, uznesenie Krajského
súdu v Žiline z 30. novembra 2015 sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa
27. júna 2014 sp. zn. 9Co/133/2013. Mala za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať
s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto
ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Dodala, že i
prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenka podľa § 50 ods. 1 ZoB. V tejto
súvislosti poukázala na názor doc. JUDr. F. M., PhD. publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015.
Dodala, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre
platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce
zo ZoB, s nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB. Žalobkyňa ďalej poukázala na skutočnosť,
že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky
v omeškaní po dobu 1152 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8
ZoB, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, právny predchodca
žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 aj v takom prípade, ak by písomne výzvu žalovanému
nezasielal. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. marca
2015 sp. zn. 12C/63/2016 majúc za to, že len samotné nepreukázanie písomnej výzvy za stavu, že
banka splnenie tejto povinnosti vyhlasuje v zmluve o postúpení pohľadávky, nemôže zneplatniť zmluvu
o postúpení pohľadávky. K postúpeniu nesplatnej časti peňažného záväzku žalobkyňa uviedla, že pokiaľ
by ustanovenie § 92 ods. 8 malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník
v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo
samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je
klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom
zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia.
V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015
zo dňa 9. decembra 2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 4. novembra 2015 sp. zn.
7Co/540/2015. Dodala, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva.
K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobkyňou poukázala na ustanovenie § 524 ods. 1 a 2
O. z., článok 5 bod 1 zmluvy o postúpení a § 506 ObZ (z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník) a
bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok. Uviedla, že postúpením pohľadávky sa stala sama
žalobkyňa veriteľkou pohľadávky, pričom základným právom veriteľky je v zmysle § 488 O. z. právo
na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je
možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva
splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku dlhu
dlžníka, týka sa výlučne spôsob zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti
na uvedené žalobkyňa zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 24. apríla 2014 sp. zn. 19C/34/2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 29. mája 2015 sp. zn. 8Co/163/2015. Taktiež namietala i trovy vedľajšieho účastníka, nesúhlasiac
s ich priznaním dôvodiac, že vedľajší účastník vstupoval do konania bez akýchkoľvek vedomostí o
predmete a stave konania, keď pre vstup nebol žiadny dôvod a iba sa zbytočne navýšili trovy konania.
Dodala, že trovy neboli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, ale došlo k zneužitiu



inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania a bola namieste aplikácia ustanovenia §
150 ods. 1 O.s.p.. Uviedla, že vedľajší účastník musí byť z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť
právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Záverom dodala, že zastáva názor,
že jej vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej
splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia a pokiaľ ide o otázku
aktívnej legitimácie žalobkyne, predmetnú skutočnosť žalobkyňa preukázala predloženým oznámením
o postúpení pohľadávky zo strany postupcu ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou
časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a žalobe vyhovel, alternatívne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobkyni náhradu trov
prvostupňového i odvolacieho konania, pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu
právnej služby 133,45 eur a z režijného paušálu 10,30 eur s DPH, spolu 143,75 eur s DPH.

3. Žalovaný ani niekdajší vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa
právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivej
ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p.,
akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. a), c), f) O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods.
1 a 2 C.s.p.. V časti trov konania niekdajšieho vedľajšieho účastníka napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie nie je správny a je dôvodné ho zmeniť (§ 388 C.s.p.).

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. apríla 2017 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods.
1 C.s.p.).

7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s podstatou
argumentácie použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:



8. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne.

9. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však
bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna
sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).

10. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu
legitimáciu, keď síce predložila zmluvu o postúpení pohľadávok z 27. septembra 2012, nepreukázala
však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa
Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava voči žalovanému ako dlžníkovi.

11. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobkyni postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

13. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z
úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28. septembra
2011 je preto minimálne v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z. (pre rozpor so zákonom).



14. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

15. Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto
druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti
nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom
(bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na
inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej
splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná,
pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 O.z.. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej
postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 O.z., a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 O.z. účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 O.z. ani prípadné oznámenie postupcu v
zmysle § 526 O.z. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez
toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

16. Z už uvedeného potom vyplýva rozpor postúpenia s § 525 O.z., ktoré má za následok absolútnu
neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak
je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené
v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola
pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu
zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za
následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

17. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala, že by v
čase, keď mala byť pohľadávka Slovenská sporiteľňa, a.s. voči žalovanému postúpená (28. septembra
2012), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-
dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit.
zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa tak nedokázala, že
pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z.. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné
(aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je oprávnená pohľadávku voči žalovanému



uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne
a účinne stala veriteľkou uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej
uplatňovanie, a preto bolo dôvodné ako správne rozhodol i súd prvej inštancie jej žalobu zamietnuť.

18. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku
o náhrade trov konania.

19. Žalobkyňa svojim odvolaním napadal i tú časť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznaná náhrada trov konania. K vedľajšiemu
účastníctvu združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov odvolací súd uvádza, že s účinnosťou od
1. júla 2016 ex lege zaniklo.

20. Podľa § 93 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016, ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (1). Ako
vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (2).

21. Podľa § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom
a má právny záujem na výsledku konania.

22. Nová právna úprava (CSP) oveľa systematickejšie a hlbšie rieši problematiku intervencie v sporovom
konaní (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva). Intervencia v sporovom konaní je typickým procesným
inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava (v O.s.p.) sa však javila ako neuspokojivá a neefektívna,
preto sa prikročilo k jej komplexnej zmene (v CSP). Kritérium právneho záujmu na výsledku konania
je tradičným a osvedčeným kritériom intervencie v spore, preto zostalo normatívne zachované. Právny
záujem intervenienta na výsledku sporu znamená právny záujem na víťazstve strany, popri ktorej sa na
konaní zúčastňuje, teda žalobcu alebo žalovaného. Danosť právneho záujmu intervenienta na výsledku
sporu vychádza z hmotného práva. Judikatúra zadefinovala, že právny záujem na výsledku sporu medzi
stranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom
vydaným v danom spore (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn. 6
Sžo 119/2010 <.). Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. teda vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická osoba,
ktorej premetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu, napr. občianske združenia na
ochranu spotrebiteľa, avšak Civilný sporový poriadok tento inštitút nielenže pomenoval inak, nazval ho
intervenciou, ale stanovil aj to, že intervenientom môže byť len ten, kto má právny záujem na výsledku
konania. Vedľajší účastník v konaní (občianske združenie na ochranu spotrebiteľov), zúčastňujúci sa
konania popri žalovanom, v predmetnej veci netvrdil ani nepreukázal právny záujem na výsledku
konania, do konania vstúpil podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k tomu záveru, že nadobudnutím účinnosti Civilného
sporového poriadku, teda dňom 1. júla 2016, zaniklo ex lege vedľajšie účastníctvo združenia Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov na strane žalovaného, pretože toto občianske združenie nespĺňa zákonom
stanovenú požiadavku na intervenienta a to právny záujem na výsledku konania. Takéto občianske
združenie by mohlo už iba zastupovať žalovaného spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore (§ 291 ods. 1
CSP) na základe udeleného splnomocnenia.

23. Súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 238,50 eur za 2
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyjadrenie) a 2 paušály.

24. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.

25. Odcitované ustanovenie obsahovalo vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím
procesom o trovách konania v civilnom procese, ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných
(rozumej nevyhnutných) na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno
považovať objektívne za vynaložené účelne.



26. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní bol úspešný žalovaný a žalobkyňa je povinná uhradiť jeho
trovy a na jeho strane do 30 júna 2016 vystupujúceho vedľajšieho účastníka. Žalovaný si však náhradu
trov konania neuplatnil, ani zo spisu sa vznik žiadnych trov na jeho strane nepodával, preto mu súd
náhradu trov konania správne nepriznal, takého rozhodnutie žalovaný nenapadol odvolaním.

27. Od práva strany (predtým účastníka konania) i vedľajšieho účastníka (do 30. júna 2016) obrátiť sa
na súd prostredníctvom advokáta, ktoré odvolací súd nespochybňuje, je teda potrebné odlíšiť právo
na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Náhrada trov konania
je obmedzená len na náhradu trov účelne vynaložených (na uplatňovanie alebo bránenie práva).
Posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej veci. V každom prípade namietanej
účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by inak advokátom zastupovaný
účastník bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv
niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom
zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát.

28. Vedľajší účastník (ktorý do 30.6.2016 vystupoval na strane žalovaného) je občianskym združením,
ktoré vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Predstavuje
subjekt plne spôsobilý poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj
mimosúdnych sporoch. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňa zmysel a účel vzniku
združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej pomoci prostredníctvom
právneho zástupcu. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa využije svoje procesné
právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom napr. advokátom, súčasne nesie aj procesnú
zodpovednosť spojenú s posudzovaním účelnosti vynaložených trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia. Priznať možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, ktoré
sa objektívne považujú za vynaložené účelne. Ak sa vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovaného
za uvedeného právneho stavu rozhodol udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní
právnemu zástupcovi - advokátovi resp. tzv. advokátskemu spoločenstvu, nesie dôsledky s tým spojené
v podobe prípadného vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov právneho zastúpenia
právnym zástupcom vedľajšieho účastníka. Súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov právneho zastúpenia za úkony príprava a prevzatie veci (u ktorého úkonu je súčasťou konštantnej
rozhodovacej praxe tunajšieho súdu aj konštatovanie, že tento samostatne honorovateľným byť nemôže,
pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel
zastupovania - ktorým je reálna pomoc v spore) a písomné vyjadrenia z 29. januára 2015, avšak z
podaní vedľajšieho účastníka vyplýva len všeobecnosť uplatnených námietok k aktívnej legitimácie
žalobkyne, ide o podania nevyžadujúce, aby na nich v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti tej
istej žalobkyne vznikla potreba čokoľvek meniť (pominúc na tomto mieste zo spisu nezistiteľný spôsob
získania prvotnej informácie vedľajšieho účastníka o vedení konania proti žalovanému a o spisovej
značke veci, vedúcej k oznámeniu vstupu do konania mesiac po vydaní platobného rozkazu). Odvolací
súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe vedľajšieho účastníka spôsobom
totožným s tým v prejednávanej veci alebo od tohto sa líšiacim len nevýznamne aj v iných veciach (z
ktorých už prinajmenšom v konaniach vedených Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/145/2012 a
10Co/73/2013 bola vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia advokáta priznaná), ani
v prejednávanej veci neexistoval prakticky žiaden priestor pre iný záver než ten, že po získaní vedomosti
vedľajším účastníkom, ako účinne a to paušálne v konaní uplatňovať práva, alebo sa brániť a získaní tiež
náhrady trov konania, zodpovedajúcej odmene, ktorú musel takýto účastník zaplatiť advokátovi, aby pre
neho paušálny vzor vytvoril, nemôže už byť ďalej účelným vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie
advokátov za to, aby aj v ďalších druhovo totožných veciach podávali obsahovo identické podania (bez
toho, aby tu bol zrejmý aj vklad venovaný argumentácii príznačnej práve pre konkrétnu vec, v ktorej
sa zastupuje). Pri riadení sa touto úvahou tak trovy vedľajšieho účastníka nešlo považovať za účelné,
keďže vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovanému v postavení spotrebiteľa,
mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na právne zastupovanie. S poukazom na to
uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu
nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby,
ale samoúčelné vytváranie trov. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita
združenia v konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa
vrátane poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a ochranu práv



spotrebiteľa (ako to vyplýva už z názvu združenia). V prípade akceptovania účelnosti vynaložených
trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie by predstavovalo len
pasívny subjekt, ktorý existuje sám pre seba.

29. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov
konania vedľajšieho účastníka zmenil a nárok na ich náhradu mu nepriznal.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý
bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

31. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p. ).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).